Semafor (divadlo)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Súradnice: 50°05′57″S 14°23′51″V / 50,0992°S 14,3976°V / 50.0992; 14.3976

Divadlo Semafor
Budova v Dejviciach, súčasné sídlo divadla
Základné informácie
ŠtátČesko Česko
MiestoPraha
Typ divadlaprofesionálne malé divadlo
Zameraniečinohra, muzikál, kabaret
Vznik31. október 1959
(64 rokov a 171 dní)
Budova
Doba výstavby1935
Otvorenie2005
Osobnosti
RiaditeľJiří Suchý
Ďalšie informácie
Praha: Semafor
Semafor
Poloha v rámci Prahy
AdresaDejvická 27
160 00  Praha 6, Dejvice
Web stránkasemafor.cz
Logo divadla Semafor

Semafor je divadlo v Prahe, založené 31. októbra 1959 a späté predovšetkým s osobami Jiřího Suchého (* 1931) a Jiřího Šlitra (* 1924 – † 1969). V súčasnosti sídli na Dejvickej ulici v Prahe, neďaleko stanice metra Dejvická.[1] V druhej dekáde 21. storočia v divadle pôsobí približne päťdesiat hercov.[2]

Dejiny divadla[upraviť | upraviť zdroj]

Divadlo založila v roku 1959 skupina mladých, v tom čase prevažne amatérskych divadelníkov, hudobníkov, bábkohercov, výtvarníkov a redaktorov, sústredených okolo Jiřího Suchého a Jiřího Šlitra. Pôvodne sa malo volať Dimafor (divadlo malých forem), pred prvou premiérou však bol názov upravený na akronym, odvodený od slov SEdm MAlých FORem, čo malo vyjadrovať úmysel zakladateľov, venovať sa čo najširšiemu spektru umeleckých žánrov. Týmito formami boli myslené: film, poézia, jazz, bábky, tanec, výtvarné umenie a hudobná komédia (inokedy býva uvádzané: poézia, kabaret pre deti, divadlo oživených rekvizít a škrobených hláv, pantomíma, výtvarné umenie, film a hudobná komédia). V prvých dvoch sezónach sa v súlade s touto myšlienkou Semafor prezentoval aj jazzovými koncertami, výstavami spriaznených výtvarníkov (Z. Seydl, P. Sovák, fotograf J. Lukas), kombináciou činoherného, bábkového a čierneho divadla (Švankmajerovo tzv. Divadlo masiek: Škrobené hlavy, 1960; Johanes doktor Faust; Sběratel stínů, 1961), pásmami poézie a scénického tanca (Divadlo zázraků, r: J. Vrba, 1960; Morgenstern, Suchý: Papírové blues, r: J. Herz, J. Suchý, 1961; Schneider: Vo co de?, R : Z. Braunschläger, 1961) aj detským divadlom (Aškenazy, Smoljak: Ukradený měsíc, r: L. Smoljak, 1960). Záujem obecenstva o hudobnú komédiu (230 repríz Člověka z půdy) a tzv. divadlo pesničiek (pásma inscenovaných piesní, voľne spojených reprodukovaným hovoreným slovom a doplnených filmovou projekciou), započaté v roku 1960 reláciou Zuzana je sama doma (r: A. Moskalyk), spôsobil, že sa Semafor po dvoch sezónach stal autorským divadlom pesničkárskej (a od roku 1962 aj hereckej) dvojice Suchý + Šlitr, známej z text-appealu v Redute 1958/59.[1][3]

Pôvodne toto divadlo pôsobilo pod vtedajším Kultúrnym strediskom ONV Praha 2 v podzemnom sále Ženských domovov v ul. Ve Smečkách,[1] terajšom Činohernom klube, no v roku 1961 bolo donútené, pod zámienkou údajného havarijného stavu budovy, presťahovať sa. Nasledovala viac ako ročná anabáza po 13 rôznych miestach mimo pražské divadelné centrum (Vojanovy sady, Divadlo Na Slupi, vysočiansky Gong, Klicperovo divadlo v Kobylisiach a iné), počas ktorej Semafor uvádzal jednak starší repertoár, jednak nové pásma pesničiek (napr. Zuzana je zase sama doma, 1961; Šest žen Jindřicha VIII., R: H. Philippová, tit. rola R. Fremund / J. Jelínek / J. Herz / J. Suchý, 1962, prem. v Divadle Alfa, Plzeň). Publikum síce nestratilo, no kočovná existencia vyvolala krízu v súbore, z ktorého odišli populárne spevácke hviezdy (W. Matuška, E. Pilarová, K. Štedrý) do existenčne istejšieho Rokoka.[1]

Potom, čo v roku 1964 predstavenie Jonáš a tingl-tangl videlo 14 členov vtedajšieho ÚV KSČ, vrátane hlavného straníckeho ideológa Jiřího Hendrycha, bolo prijaté rozhodnutie o veľkorysej rekonštrukcii divadla v pasáži Alfa pre potreby divadla Semafor. Tu po niekoľkonásobnom sťahovaní divadlo nakoniec zakotvilo, a to až do roku 1993, kedy bola budova v reštitúcii vrátená pôvodnému majiteľovi.[4]

Po niekoľkých prechodných lokalitách sa divadlo v roku 1995 usídlilo v podzemných priestoroch Hudobného divadla Karlín. Po povodniach v roku 2002 došlo k ďalšiemu presunu a divadlo od roku 2005 pôsobí v Dejvickej ulici, naproti súčasnému sídlu divadla Spejbla a Hurvínka.[5]

1959 – 1969, tzv. „zlatá éra Semaforu“[upraviť | upraviť zdroj]

Logo divadla Semafor na budove v bývalej pasáži Alfa, dnes Stýblova, vedúca z Václavského námestia k Františkánskej záhrade. V tejto budove prežíval Semafor svoju najslávnejšiu éru.

Prvou hrou Semaforu sa stala hudobná komédia Člověk z půdy. Autorom libreta bol Jiří Suchý, Jiří Šlitr doplnil piesňové texty Jiřího Suchého hudbou. Titulnú postavu spisovateľa Antonína Sommera v nej alternovali Miroslav Horníček a Miloš Kopecký (neskôr František Filipovský), ďalej hrali napr. Karel Štědrý, Waldemar Matuška, Pavlína Filipovská a Jiří Suchý. Predstavenie sprevádzal orchester divadla Semafor pod vedením Ferdinanda Havlíka.

Nasledovalo pásmo pesničiek Zuzana je sama doma (1960), hra Taková ztráta krve (1960), Papírové blues (1961), kde dostali priestor Suchého poviedky a básne Christiana Morgensterna, a ďalšie pásmo pesničiek Zuzana je zase sama doma (1961).

Na jar 1962 odišlo zo Semaforu niekoľko významných predstaviteľov (Miroslav Horníček, Eva Pilarová, Waldemar Matuška, Karel Štědrý), nakoľko Jiří Suchý mal predstavu komornejšieho a autorského divadla. Jeho partner Jiří Šlitr sa prvýkrát objavil po jeho boku aj na pódiu a vzniklo pravdepodobne najslávnejšie predstavenie Semaforu, kabaret Jonáš a tingl-tangl (1962). Nasledovali opäť pásma pesničiek Zuzana není pro nikoho doma (1963), Recital 64 (1964) a Zuzana je všude jako doma (1965).

V roku 1964 rovnako Suchý a Šlitr so svojimi kolegami Evou Pilarovou, Hanou Hegerovou, Janou Malknechtovou, Waldemarom Matuškom, Karlom Gottom a ďalšími natočili filmový muzikál Kdyby tisíc klarinetů (réžia Vladimír Svitáček, Ján Roháč). Hra Sekta (1965) nebola prijatá priaznivo, opera Dobře placená procházka sa naopak o rok neskôr dočkala aj televízneho spracovania. V roku 1966 uviedlo divadlo Semafor ďalšie dve hry, obaja komici sa tentokrát rozdelili: Jiří Suchý hral v Benefice, kde v roliach hrobárov v paródii na Hamleta účinkovali aj Miloslav Šimek s Jiřím Grossmannom, ktorí v tom čase prišli do Semaforu ako nová komická dvojica so svojím autorským repertoárom (Besídka zvláštní školy, Návštěvní dny a pod.), a Jiří Šlitr hral v Ďáblovi z Vinohrad. V roku 1967 bola v Semafore uvedená relácia Tak co, pane barone, o rok neskôr bláznivá komédia Poslední štace (v rovnakom roku vznikal aj film Zločin v šantánu) a v roku 1969 pokračovanie „Jonáša“ – kabaret Jonáš a dr. Matrace.

V tomto období vznikali veľmi kvalitné hry piesňového typu. V týchto komediálnych hrách sa presadili klasické zábavné prvky malých divadiel. Po dlhej dobe sa tak divadlu vrátila jeho funkcia ľudí zabávať, nie vychovávať. Tieto hry nedodržiavali prísne logický sled a boli akousi kombináciou piesní a scénok, ktoré z časti dotvárala aktuálna situácia.

V roku 1969 zomrel Jiří Šlitr.[1]

1970 – 1990[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1970 sa stáva dvorným hudobným skladateľom Semaforu Ferdinand Havlík, ktorý pripravil prvú hru bez Šlitra, dvoj-predstavenie Básníci a sedláci/Revizor v šantánu. Novou členkou divadla sa stala víťazka celoštátnej speváckej súťaže Talent 70 Jitka Molavcová.

V roku 1972 mala premiéru hra Kytice, najhranejšia hra Semaforu vôbec (viac než 600 repríz). V Kytici sa objavili desiatky hercov, nových aj existujúcich. Spieval tu Michal Prokop, Hana Zagorová, Jiří Helekal, Věra Křesadlová, duo Saze, C&K Vocal, výraznejšie sa prejavil niekdajší Suchého asistent Jiří Datel Novotný a tiež Josef Dvořák, predtým člen Kladivadla, ktorý so Suchým spolupracoval už na filme Nevěsta.

Najznámejšie hry z tejto doby sú Dr. Johann Faust Praha II Karlovo nám. 40 (1982) a Jonáš dejme tomu v úterý (1985).

Po smrti Jiřího Grossmanna (1971) tvoril Miloslav Šimek (od roku 1973) dvojicu najprv s Luďkom Sobotom (a tiež trojicu ešte s Petrom Nárožným) a neskôr s Jiřím Krampolom.

V roku 1974 vytvoril samostatnú skupinu v rámci Semaforu aj Josef Dvořák. So svojou novou skupinou uviedol hru Má hlava je včelín. Hru napísal spoločne s Pavlom Fialom, režíroval ju filmový režisér Evald Schorm. S Jiřím Suchým ešte rok dohrával hru Elektrická puma, než ich spolupráca skončila.

1990 – súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1990 sa Jiří Suchý rozhodol vrátiť Semaforu jeho pôvodnú poetiku a preto požiadal, aby skupiny M. Šimka a J. Dvořáka divadlo opustili.[6] Najvýraznejšími inscenáciami 90. rokov boli pokusy o komorný muzikál, dávajúci priestor Jitke Molavcovej (Nižní Novgorod, 1992; Víkend s Krausovou, 1995; Moje srdce je Zimmer frei, 1997; Pré, 1999 a iné). Do Semaforu sa vrátil ako režisér L. Smoljak (Víkend s Krausovou , Purpura na plotně (1994), V hlavní roli písnička (1995) a Jiří Menzel (Pré, 1999; Čochtanův divotvorný hrnec, 2015).

Prehľad inscenácií divadla Semafor od roku 1990[7]
Názov inscenácie Rok uvedenia
HEJ RUP ANEB PEKLO NEBUDE, RÁJ SE VRACÍ 1990
ACH TA LÁSKA NEHEZKÁ 1991
NIŽNÍ NOVGOROD 1992
KAPITÁNE, KAM S TOU REVUE 1994
VÍKEND S KRAUSOVOU 1995
MÉ SRDCE JE ZIMMER FREI 1997
ÚNOS TURECKÉ HOUSLISTKY 1997
PRÉ 1999
NOC V SYNAGOZE ANEB TAJEMSTVÍ BRUNHILDINY PUNČOCHY 2000
POKUŠENÍ SVATÉHO ANTONÍNA 2001
TO NÁM TO PĚKNĚ ZAČÍNÁ 2002
ŽIVOT JE NÁHODA V OBNOŠENÝ VESTĚ 2002
SEX + SEX JE 12 2004
PATERO DŮVODŮ PRO VOO DOO 2004
...NIKOHO NEZABIJE 2005
JAKO KDYŽ TISKNE 2005
PENSION ROSAMUNDA 2005
SUKNĚ SMUTNOU JEHLOU SPÍCHNUTÁ 2006
LYSISTRATA 2007
SEKTA (2008) 2008
DĚTI KAPITÁNA GRANTA 2008
ŠLITR S NÁMI (A ZLÝ PRYČ) 2008
JÁ JSEM OTEC BEMLE 2008
DNES VEČER V HOTELU MODRÁ HVĚZDA 2009
KYTICE 2009 2009
UTEKLO TO JAKO H2O 2010
MAM'ZELLE NITOUCHE 2010
DAL SI RŮŽI DO POLÍVKY 2010
TAK CO, PANE BARONE (2011) 2011
HODINY JDOU POZPÁTKU 2011
LEVANDULE 2012
KAM SE PODĚLA VALERIE 2012
LAURA A OLIVER - REALITY SHOW 2012
OPERA BETLÉM 2012
RYTÍŘI Z BLANÍKU A KRASAVICE LÍDA 2013
KDYBY TISÍC KLARINETŮ 2013 2013
KYTICE 2013 2013
OSVOBOZENÉ DIVADLO SEMAFOR 2014
PRSTEN PANA NIBELUNGA 2014
NEJVESELEJŠÍ TRAGÉDIE V ČECHÁCH 2014
SLEČINKY A LUPIČI 2015
MIZINA ČÍHÁ 2015
ČOCHTANŮV DIVOTVORNÝ HRNEC 2015
ZLOMENÉ SRDCE LADY PAMELY 2016
ZAČALO TO VESTPOCKETKOU 2017
SKLENĚNÉ PRKNO 2016
ŠEST ŽEN (2017) 2017
MOŽNÁ ŽE JISTĚ ALE URČITĚ SNAD 2018
ME TOO 2018

Osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Niektorí umelci – herci, speváci, režiséri, hudobníci, ktorí sa podieľali alebo v súčasnosti podieľajú na repertoári divadla Semafor, v abecednom poradí: [8][2][9]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e Semafor. In: JUST, Vladimír. Česká divadelní encyklopedie [online]. Praha: Institut umění – Divadelní ústav, [cit. 2021-09-14]. Dostupné online.
  2. ↑ a b Kdo u nás hraje [online]. semafor.cz, [cit. 2021-09-14]. Dostupné online.
  3. ↑ PAČAJ, Peter. Jiří Suchý: Ten, čo stvoril legendu Semafor. SME (Bratislava: Petit Press), 2009-11-27. Dostupné online [cit. 2021-09-14]. ISSN 1335-4418.
  4. ↑ KOVANIC, Jan. Šamanovo doupě: Šedesát let se Semaforem. Neviditelný pes (Praha: MAFRA), 2019-11-02. Dostupné online [cit. 2021-09-14]. ISSN 1213-1385.
  5. ↑ Semafor dokočoval do Dejvic [online]. Praha: Český rozhlas, 2005-09-13, [cit. 2021-09-14]. Dostupné online.
  6. ↑ Minulost Semaforu [online]. semafor.cz, [cit. 2021-09-14]. Dostupné online.
  7. ↑ Divadlo [online]. jiri-suchy.eu, [cit. 2021-01-22]. Dostupné online. Archivované 2021-01-22 z originálu.
  8. ↑ Osobnosti [online]. semafor.wdr.cz, [cit. 2021-09-14]. Dostupné online.
  9. ↑ Kdo u nás hrál [online]. semafor.cz, [cit. 2021-09-14]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Začalo to Redutou : z text-appealů Divadla Na zábradlí, divadla Semafor a Paravan. Ed. Iva Hercíková. 1. vyd. Praha : Orbis, 1964. 300 s.
  • SUCHÝ, Jiří; HORNÍČEK, Miroslav. Semafor. 2. vyd. Praha : Čseskoslovenský spisisovatel, 1965. 221 s.
  • NOVOTNÝ, Jiří Datel, a kol. Semafor ve stávce. 1. vyd. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1990. ISBN 80-04-25382-2.
  • KOLÁŘ, Jan. Jak to bylo v Semaforu : kapitoly z historie pražského populárního divadla. 1. vyd. Praha : Scéna, 1991. ISBN 80-85214-05-9.
  • PETRÁŇ, Jan. Molavcová, to přece víte, že Vás miluju!. [s.l.] : Blízká Setkání, 1997. 203 s. ISBN 978-80-7176-580-6.
  • VANĚK, Jan J. Semafor : 40 nezapomenutelných let. 1. vyd. Praha : Knihcentrum, 1999. 125 s. ISBN 80-86054-94-2.
  • SALABOVÁ, Marie; SALABA, Tomáš. Semafor ... jaky byl  jaky je. 1. vyd. Praha : Euromedia Group-Ikar, 2006. 205 s. ISBN 80-249-0781-X.
  • SUCHÝ, Jiří; BERNÝ, Lukáš. Semafor : šedesát let v jednom představení. 1. vyd. Brno : CPress, 2019. 80 s. ISBN 978-80-264-2659-2.
  • EDELSBERGER, Tomáš. Velký zpěvník Semafor 1959-2019 : první autorizovaný zpěvník k 60. letům Divadla Semafor : 250 písní (50 zdarma). První. vyd. Praha : Galén, 2019. ISBN 978-80-7492-454-5.
  • HVÍŽĎALA, Karel. Jiří Suchý & tingltangl : 3 1/2 rozhovoru. První souborné vyd. Praha : Galén, 2019. 553 s. ISBN 978-80-7492-434-7.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Semafor (divadlo) na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Semafor_(divadlo)&oldid=7762648“