Sergej Mironovič Kirov

	Sergej Mironovič Kirov
	ruský a sovietsky politik a boľševický revolucionár
Rod. meno	Sergej Mironovič Kostrikov
Štát pôsob.	Sovietsky zväz
Narodenie	27. marec 1886; Uržum, Ruská ríša (dnes Kirovská oblasť, Rusko)
Úmrtie	1. december 1934 (48 rokov); Leningrad, Sovietsky zväz (dnes Petrohrad, Rusko)
Národnosť	ruská
Známy vďaka	sovietsky politik, boľševik
Profesia	politik
Podpis
Odkazy
Commons	Sergej Mironovič Kirov
	Politický portál; Biografický portál

Sergej Mironovič Kirov (rus. Сергей Миронович Киров, narodený ako Sergej Mironovič Kostrikov, * 27. marec 1886, Uržum, Ruská ríša – † 1. december 1934, Leningrad, Sovietsky zväz) bol ruský a sovietsky politik a boľševický revolucionár, významný vplyv získal v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Bol blízkym spolupracovníkom Josifa Stalina, vedúcim strany v Leningrade a člen Politbyra.

Dňa 1. decembra 1934 bol Kirov zavraždený Leonidom Nikolajevom v jeho kancelárii Leningradského mestského sovietu v Smoľnom. Nikolajev a niekoľko podozrivých komplicov bolo odsúdených v rýchlom procese a v priebehu 30 dní popravených. Kirovova smrť bola neskôr použitá ako zámienka pre Stalinovo vystupňovanie politických represií v Sovietskom zväze, ktoré začali tzv. veľký teror.^[1] Kirovova vražda zostáva kontroverznou a nevyriešenou záležitosťou, pričom teórie o okolnostiach jeho smrti sa rôznia.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Sergej Mironovič Kostrikov sa narodil 27. marca [15. marca podľa juliánskeho kalendára] 1886 v meste Uržum vo Viatskej gubernii (dnešná Kirovská oblasť) v Ruskej ríši ako jedno zo siedmich detí narodených Mironovi Ivanovičovi Kostrikovovi a Jekaterine Kuzminičnej Kostrikovej (rodenej Kazancevovej). Ich prvé štyri deti zomreli malé, kým Anna (narodená v roku 1883), Sergej (1886) a Jelizaveta (1889) prežili.

Jeho otec Miron, alkoholik, opustil rodinu okolo roku 1890 a Jekaterina zomrela na tuberkulózu v roku 1893. Sergeja a jeho sestry krátky čas vychovávala ich stará mama z otcovej strany Melánia Avdejevna Kostriková, ktorá si však nemohla dovoliť postarať sa o nich všetkých zo svojho malého dôchodku 3 ruble mesačne. Vďaka svojim známostiam sa Melánii podarilo dosiahnuť, že Sergej bol vo veku siedmich rokov umiestnený do sirotinca, ale pravidelne sa stretával so svojimi sestrami a babičkou.

V roku 1901 vďaka pomoci zemstva a poručníckeho fondu mestskej školy poskytli Kirovovi štipendium na štúdium na technickej priemyslovke v Kazani. V roku 1904 ukončil s vyznamenaním stredoškolské štúdium a odišiel do Tomska na Sibíri. Pracoval v mestskej samospráve Tomsku a študoval v prípravných kurzoch Tomského vysokej školy technickej. V tomto období sa stal marxistom a v roku 1904 vstúpil do Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany (RSDĽP).

Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Kirov sa zúčastnil na revolúcii v roku 1905, bol uväznený a po roku prepustený. Krátko po prepustení sa pridal k boľševikom. V roku 1906 bol opäť zatknutý, ale tentoraz ho odsúdili na tri roky za šírenie ilegálnej literatúry. Aj neskôr bol niekoľkokrát zadržaný. Nakoniec sa presťahoval na Kaukaz, kde zostal až do abdikácie Mikuláša II. a konca cárskeho režimu.

Po revolúcii v roku 1917 bojoval v občianskej vojne až do roku 1920. V tom čase si Sergej Kostrikov zmenil meno na Kirov, ktoré si zvolil ako pseudonym, podobne ako iní revoluční vodcovia. Pomenovaný možno podľa starovekého perzského vodcu Kýra Veľkého. Po vypuknutí občianskej vojny sa stal boľševickým veliteľom v strategicky dôležitom Astracháni. Tu dal povraždiť približne 4 000 ľudí, prevažne štrajkujúcich robotníkov a rebelujúcich vojakov, ale aj arcibiskupa a mnohých duchovných. Stovky až tisíce ľudí z preplneného väzenia tu boľševici zavraždili tak, že ich zviazali, zaťažili kameňmi a hodili z lodí do rieky Volga, kde sa utopili.^[2] Organizoval obsadenie Azerbajdžanu Červenou armádou a zjednotenie Arménska, Gruzínska a Azerbajdžanu do jednej sovietskej republiky.

V roku 1921 sa stal generálnym tajomníkom azerbajdžanskej straníckej organizácie. Lojálne podporoval Stalina a v roku 1926 bol odmenený funkciou vedúceho oddelenia strany v Petrohrade (čo bola údajne druhá najvyššia funkcia v strane po Stalinovi). Z tohto postu okrem iného organizoval otrockú prácu väzňov pri výstavbe kanála z Baltického mora k Bielemu moru, ale v rokoch 1932 a 1933 sa zaslúžil o všeobecné uvoľnenie režimu. Vystupoval proti represiám voči opozícii, zasadzoval sa za zlepšenie vzťahu vedenia strany k tvorivej inteligencii a varoval pred stratou kontaktu s reálnym životom pracujúceho človeka. Svoj prejav na straníckom zjazde v roku 1934 koncipoval ako chválospev na Stalina a ironizoval zosadených Zinovieva, Kameneva a ich stúpencov. Neskôr v roku 1934 Stalin pozval Kirova, aby ho prišiel navštíviť do Moskvy.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 1. decembra 1934 ho zavraždil Leonid Nikolajev v Smolnom inštitúte v Petrohrade (Leningrad). Kirov prišiel do práce a svojho ochrankára nechal niekoľko krokov za sebou, vystupujúc po schodoch, kde mali svoje kancelárie boľševickí aparátnici. Nikolajev vyšiel z kúpeľne, nasledoval Kirova po chodbe a strelil ho do zátylku. Jeho smrť poskytla Stalinovi zámienku na spustenie brutálnej vnútrostraníckej čistky. Všeobecne sa verí, že jeho vražda nebola súčasťou žiadneho trockistického sprisahania, o ktorom Stalin hovoril a ktoré nikdy neexistovalo.

Vyšetrovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vyšetrovatelia NKVD neskôr tvrdili, že Nikolajev bol súčasťou širšieho sprisahania vedeného Levom Trockým proti sovietskej vláde. Výsledkom bolo zatknutie a poprava Kameneva, Zinovieva a štrnástich ďalších osôb v roku 1936. Kirovova smrť spustila veľký teror stalinského režimu, v rámci ktorého boli zatknutí a odsúdení stúpenci Trockého a ďalší domnelí nepriatelia štátu.

O tejto vražde sa dodnes vedú mnohé spory. Existujú špekulácie, že ju mohol nariadiť Stalin a že zastrelenie sa uskutočnilo s pomocou NKVD, čo sa však nikdy nepodarilo úplne dokázať. Iní tvrdia, že Kirov mal pomer s Nikolajevovou manželkou, a hoci to nemusel byť jediný dôvod, NKVD to mohla využiť na vyprovokovanie Nikolajeva k vražde. Ani to sa však nedokázalo bez akýchkoľvek pochybností. Hovorí sa tiež, že Nikolajev trpel duševnou chorobou a že mohlo ísť o náhodný útok.

Amy Knight uvádza významné okolnosti, ktoré by naznačovali účasť NKVD. Kladie si otázku, ako sa mohol samotný Nikolajev dostať do pomerne prísne strážených priestorov straníckych funkcionárov. Údajne bol krátko pred akciou NKVD zatknutý a opäť prepustený a mal k dispozícii podrobné plány budovy. Skutočnosť, že Stalin osobne riadil vyšetrovanie, obklopil sa svojimi najbližšími spolupracovníkmi a naopak zabránil účasti ďalších osôb, ako napríklad Ordžonikidzeho, ktorý bol Kirovovým osobným priateľom a ktorý mohol mať záujem na objektívnom objasnení udalosti, sa tiež javí ako veľmi nezvyčajná.^[3]

Kult osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Sám Stalin potom spustil niečo, čo by sa dalo nazvať kultom Kirovovej osobnosti. Kirov mal pohreb pri kremeľskom múre na najvyššej štátnej úrovni a jeho rakvu niesol aj sám Stalin. Po Kirovovi boli následne pomenované mnohé mestá, ulice a továrne (viaceré mestá v Rusku (napr. Kirov) a Azerbajdžane a na Ukrajine, ako aj veľká továreň v Leningrade). Obrovská Kirovova socha dlho dominovala panoráme Baku. Socha bola postavená v roku 1939 a odstránená v roku 1992 po získaní nezávislosti Azerbajdžanu. Po Kirovovi boli pomenované aj sovietske vojnové krížniky.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ Киров Сергей Миронович [online]. megabook.ru, [cit. 2023-05-14]. Dostupné online.
↑ COURTOIS, Stephane; WERTH, Nicolas; PANNÉ, Jean-Louis; PACZKOWSKI, Andrzej; BARTOŠEK, Karel, MARGOLIN, Jean-Louis Čierna kniha komunizmu : zločiny, teror, represálie. Bratislava : Agora, 1999. 703 s. ISBN 80-967210-6-2. Kapitola "Hnusná vojna", s. 82 - 83.
↑ Sergey Kirov. Military Wiki. Dostupné online [cit. 2023-05-12]. (po anglicky)