Si Čung-sün

Si Čung-sün
Podpredseda Celočínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov
V úrade 1980 – 1993
Podpredseda vlády Čínskej ľudovej republiky
V úrade 1988 – 1993
Biografické údaje
Narodenie	15. október 1913 Čung-che, Šen-si, Čína
Úmrtie	24. máj 2002 (88 rokov) Peking, Čína
Politická strana	Komunistická strana Číny
Odkazy
	Si Čung-sün (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Si Čung-sün (čín. 习仲勋, pchin-jin: Xí Zhòngxūn; * 15. október 1913, Čung-che, Čína – † 24. máj 2002, Peking) bol čínsky komunistický politik, v 30. rokoch viedol komunistické partizánske oddiely na severozápade Číny, počas vojny s Japonskom sa podieľal na obrane pohraničnej oblasti Šen-si-Kan-su-Ning-sia. Bol tajomníkom severozápadného byra ÚV KS Číny a komisárom Severozápadnej poľnej armády (resp. 1. poľnej armády). Po založení Čínskej ľudovej republiky pôsobil ako podpredseda vojensko-administratívneho výboru severozápadnej Číny, od roku 1953 vykonával funkciu generálneho sekretára štátnej administratívnej rady, resp. od roku 1954 generálneho sekretára štátnej rady, od roku 1959 bol súčasne aj podpredsedom štátnej rady (vlády).

Roku 1962 bol obvinený z protistraníckej činnosti a odvolaný z funkcií, počas kultúrnej revolúcie bol väznený. Rehabilitácie sa dočkal v roku 1978, kedy bol preložený do provincie Kuang-tung, ktorú v rokoch 1978–1980 riadil. V rokoch 1980 – 1993 pôsobil v centrálnych úradoch v Pekingu, ako podpredseda stáleho výboru Celočínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov (1980 – 1983, prvý podpredseda v rokoch 1988 – 1993), člen sekretariátu ÚV KSČ (1981 – 1985) a politbyra ÚV KS Číny (1982-1987). Zaoberal sa predovšetkým otázkami práva a legislatívy.

Pre svoj vplyv sa niekedy radí k tzv. ôsmym nesmrteľným komunistickej strany Číny. Jeho druhý syn Si Ťin-pching je od roku 2012 generálnym tajomníkom KS Číny a od roku 2013 aj prezidentom Čínskej ľudovej republiky.

Život

Mladosť a počiatky politickej aktivity

Si Čung-sün sa narodil 15. októbra 1913 vo vidieckom okrese Fu-pching v provincii Šen-si v statkárskej rodine. V máji 1926 vstúpil do Komunistického zväzu mládeže Číny a na jar 1928 sa zúčastnil študentských demonštrácií, za čo bol uväznený nacionalistickými úradmi. Vo väzení v roku 1928 vstúpil do Komunistickej strany Číny.

V roku 1930 bol Si stranou vyslaný pôsobiť vo vojsku nacionalistického generála Jang Chu-čchenga. V marci 1932 viedol neúspešné povstanie v Jangovej armáde v Liang-tangu v provincii Kan-su. Následne sa pripojil ku komunistickým partizánom severne od rieky Wej. V marci 1933 sa pripojil k Liou Č’-tanovi a ďalším pri zakladaní pohraničnej sovietskej oblasti Šen-si-Kan-su (Šen-kan) a roku 1934 sa stal predsedom vlády tejto sovietskej oblasti, pričom viedol komunistické oddiely pri jej rozširovaní a obrane proti nacionalistickým útokom. Začiatkom roku 1935 sa zlúčili pohraničná sovietska oblasť Šen-si-Kan-su a severná sovietska oblasť Šen-si a vytvorili Severozápadnú revolučnú oblasť. Si sa stal jedným z vodcov tejto oblasti, v septembri 1935 bol však spolu s Liou Č’-tanom a Kao Kangom uväznený počas ľavicovej nápravnej kampane vo vnútri strany. Podľa jeho vlastných slov bol štyri dni pred popravou, keď na miesto dorazil Mao Ce-tung a Čou En-laj a nariadili Si Čung-süna a jeho súdruhov prepustiť. Siova partizánska základňa na severozápade poskytla útočisko Mao Ce-tungovi a straníckemu centru na záver Dlhého pochodu, takže „revolučná základňa na severozápade zachránila stranícke centrum a stranícke centrum zachránilo revolucionárov na severozápade“. Z oblasti sa nakoniec stal Jenanský soviet, ústredie čínskeho komunistického hnutia až do roku 1947.

V Jen-ane

Si Čung-sün mobilizuje podporu na obranu mesta Si-an v júni 1949.

Počas druhej čínsko-japonskej vojny zostal Si v pohraničnej oblasti Šen-si-Kan-su-Ning-sia, aby riadil civilné a vojenské záležitosti, podporoval hospodársku výrobu v soviete a vykonával stranícku politiku. Bol známy tým, že správnosť politiky určoval na základe empirického posúdenia a bránil „ľavicovému“ radikalizmu pri vykonávaní straníckych smerníc. Na VII. zjazde Komunistickej strany Číny v apríli – júni 1945 bol zvolený za kandidáta ústredného výboru a stal sa zástupcom vedúceho organizačného oddelenia strany. V čase, keď v Číne končila druhá svetová vojna, sa podieľal na odrazení útoku nacionalistov na mesto Jen-an pri Fu-tchaj-šane a pomohol pri prelome Wang Čenovej 359. brigády zo Severočínskych plání. Koncom roku 1945 sa stal zástupcom tajomníka severozápadného byra ÚV KS Číny, roku 1946 prevzal funkciu komisára obrannej armády Šan-si-Suej-jüan-Kan-su-Šen-si-Ning-sia. Ako politický komisár Si spolu s veliteľom Čang Čung-sünom porazili nacionalistov západne od Jen-anu v bitke pri S’-chua-čchi v marci 1947. Roku 1947 sa stal komisárom Poľnej armády severného Šen-si, zodpovednej za obranu jenanského regiónu. Roku 1948 prevzal funkciu komisára Severozápadnej poľnej armády (roku 1949 premenovanej na 1. poľnú armádu) a tajomníka severozápadného byra ÚV KS Číny a hral významnú úlohu v bojoch o znovudobytie Jen-anu a obsadení severozápadnej Číny.

V septembri 1949 sa zúčastnil prvého zasadnutia Čínskeho ľudového politického poradného zhromaždenia, na ktorom bol zvolený za člena Ústrednej ľudovej vlády Čínskej ľudovej republiky a Ľudovej revolučnej vojenskej rady (oboje do septembra 1954).

Funkcionár Čínskej ľudovej republiky a KS Číny

Si Čung-sün v Sin-ťiangu v roku 1951 počas potláčania povstania miestnych moslimov.

Po vzniku Čínskej ľudovej republiky sa Si podieľal na organizácii komunistickej vlády na severozápade Číny ako podpredseda severozápadného vojensko-administratívneho výboru (január 1950 – január 1953) a podpredseda severozápadného administratívneho výboru (január 1953 – december 195). V týchto funkciách bol známy svojou umiernenou politikou a používaním nevojenských prostriedkov na pacifikáciu vzbúrených oblastí. Si sa občas vyjadroval kriticky k hnutiu za pozemkovú reformu a zastával sa stredne bohatých roľníkov. Keď v roku 1948 vzrástli násilnosti na vidieku, informoval vedenie strany, že aktivisti na severozápade niekedy falošne označovali bohatších roľníkov za statkárov a umelo vytvárali strety s nimi. V roku 1952 zastavil kampaň Wang Čena a Teng Li-čchüna za zavedenie pozemkovej reformy a triedneho boja do pastierskych oblastí Sin-ťiangu. Na základe skúseností z Vnútorného Mongolska neodporúčal prideľovať pastierom triedne nálepky a viesť triedny boj, ale Wang a Teng to ignorovali a organizovali zabavovanie dobytka vlastníkom pôdy a pôdy náboženským autoritám. Táto politika rozdúchala sociálne nepokoje v severnom Sin-ťiangu, kde bolo práve potlačené povstanie Ospan Batyra. S podporou Mao Ce-tunga Si túto politiku zrušil, Wang Čen bol zo Sin-ťiangu odvolaný a z väzenia Si prepustil viac ako tisíc pastierov.

V júli 1951, po porážke armád kliky Ma v Čching-chaji, podnietili zvyšky jej moslimských bojovníkov vzburu medzi tibetskými kmeňmi. Medzi tými, ktorí sa chopili zbraní, bol aj náčelník Siang Čchien z kmeňa Nganglha vo východnom Čching-chaji. Zatiaľ čo ľudová oslobodenecká armáda vyslala vojakov, aby povstanie potlačili, Si naliehal na politické riešenie. Na vyjednávanie sa vydalo množstvo vyslancov vrátane Gešeho Šeraba Gjatsa a pančhenlamu. Napriek tomu, že Siang Čchien desiatky ponúk odmietol a armáde sa podarilo obsadiť náčelníkove dediny, Si naďalej usiloval o politické riešenie. Prepustil zajatých domorodcov, ponúkol Siang Čchienovi veľkorysé podmienky a odpustil tým, ktorí sa zúčastnili na povstaní. V júli 1952 sa Siang Čchien vrátil z úkrytu v horách a sľúbil vernosť ľudovej republike. V roku 1953 sa Siang Čchiang stal správcom okresu Čänccha. Mao prirovnal Siovo obratné zaobchádzanie so Siang Čchiangom k zmiereniu Ču-ke Lianga s Meng Chuom v Príbehoch Troch ríš.

V januári 1953 sa Si Čung-sün stal vedúcim oddelenia propagandy ÚV KS Číny (do júla 1954), vo funkcii dohliadal na kultúrnu a vzdelávaciu politiku. V septembri 1953 prevzal úrad generálneho sekretára štátnej administratívnej rady (resp. od septembra 1954 generálneho sekretára štátnej rady, do januára 1965).

Keď 14. dalajláma v roku 1954 navštívil Peking, kde sa niekoľko mesiacov venoval politickým rokovaniam a štúdiu čínštiny a marxizmu, Si strávil nejaký čas s tibetským vodcom, ktorý na neho s obľubou spomínal ako na „veľmi priateľského, pomerne otvoreného a veľmi milého“. Dalajláma dal Siovi ako darček hodinky Omega. Keď dalajlámov brat na začiatku 80. rokov navštívil Peking, Si tieto hodinky stále nosil. Na VIII. zjazde KS Číny v roku 1956 bol zvolený za člena ústredného výboru. V apríli 1959 sa stal podpredsedom vlády (do januára 1965) a pod vedením premiéra Čou En-laja riadil legislatívnu a politickú prácu vlády.

V nemilosti v 60. rokoch a za kultúrnej revolúcie

Si Čung-sün bol prinútený vykonať sebakritiku počas Kultúrnej revolúcie v septembri 1967.

Koncom roka 1962 obvinil Kchang Šeng Si Čung-süna z vedenia protistranickej kliky, dôvodom bola Siova podpora vydania životopisu Liou Č’-tana, ktorý padol v boji v roku 1936. Životopis, ktorý napísal Li Ťien-tchung (李建彤), bol údajne skrytou snahou o rozvrátenie strany snahou o rehabilitáciu Kao Kanga (ten pod tlakom obvinenia z protistraníckej činnosti roku 1954 spáchal samovraždu). Si bol preto na odstránený zo všetkých vedúcich funkcií (aj keď formálne zostal podpredsedom a generálnym sekretárom vlády do konca jej funkčného obdobia v januári 1965), nútený podstúpiť sebakritiku a v roku 1965 menovaný za zástupcu riaditeľa továrne v Luo-jangu. Počas kultúrnej revolúcie bol prenasledovaný, väznený a dlhú dobu strávil vo väzbe v Pekingu. Na slobodu sa vrátil v máji 1975, kedy bol pridelený do inej továrne v Luo-jangu.

Rehabilitácia a pôsobenie v Kuang-tungu a centre

V rokoch 1977-1978 rehabilitovalo nové vedenie KS Číny množstvo politikov postihnutých počas kultúrnej revolúcie, vrátane Si Čung-süna. Aktívne v prospech Si Čung-süna zasiahol najmä Chu Jao-pang. Vo februári 1978 sa v Pekingu zúčastnil rokovaní Čínskeho ľudového politického poradného zhromaždenia. Od apríla 1978 pracoval v juhočínskej provincii Kuang-tung ako druhý tajomník provinčného výboru KS Číny a podpredseda tamojšieho revolučného výboru. V decembri 1978 povýšil na prvého tajomníka kuangtungského provinčného výboru KS Číny (do novembra 1980) a súčasne ho ústredný výbor na svojom treťom zasadnutí v decembri 1978 opäť prijal medzi svojich členov. Od januára 1979 zastával aj úrad predsedu kuangtungského revolučného výboru (resp. od decembra 1979 guvernéra Kuang-tungu; do februára 1981). V Kuang-tungu stabilizoval provinčnú vládu a začal liberalizovať ekonomiku. Aby obmedzil ďalšie prisťahovalectvo do Hongkongu, presadil v roku 1979 vytvorenie zvláštnych ekonomických zón v provincii Kuang-tung vrátane Šen-čenu, ktorý sa rozrástol na jedno z najväčších miest v Číne.

V roku 1980 sa Si vrátil do Pekingu a bol zvolený za podpredsedu stáleho výboru Celočínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov (september 1980 – jún 1983), zároveň zastával funkciu predsedu výboru pre právne záležitosti. V tejto funkcii dohliadal na prípravu mnohých zákonov. V júni 1981 bol pridaný do sekretariátu ústredného výboru. V septembri 1982 bol na XII. zjazde KS Číny znovuzvolený do ústredného výboru a po zjazde ho členovia ústredného výboru zvolili aj do politbyra (do novembra 1987) a sekretariátu ÚV KS Číny (do septembra 1985).

V rokoch 1986 – 1987 sa Teng Siao-pching a Čchen Jün, nespokojní s liberálnymi sklonmi Chu Jao-panga, rozhodli ho odvolať: v januári 1987 presadili, aby Chu odstúpil z funkcie generálneho tajomníka ÚV KS Číny. Si bol jediný z vedenia strany, kto sa Chua zastal. Na XIII. zjazde KS Číny koncom roka 1987 odišiel z vysokých straníckych funkcií, nasledujúcu jar bol zvolený prvým podpredsedom stáleho výboru a predsedom výboru pre otázky vnútra a práva Celočínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov (apríl 1988 – marec 1993).

Z verejnej služby odišiel v marci 1993, väčšinu svojho dôchodkového veku strávil v juhočínskom Šen-čene.

Osobný život a smrť

V roku 1936 sa Si Čung-sün v Šen-si oženil s Chao Ming-ču, neterou revolučného bojovníka Wu Taj-fenga. Zväzok trval do roku 1944 a manželia mali tri deti: syna Si Fu-pchinga (známeho tiež ako Si Čeng-ning) a dve dcéry, Si Che-pching a Si Kan-pching. Podľa oficiálnych záznamov Si Che-pching zomrela počas kultúrnej revolúcie v dôsledku prenasledovania. O Si Kan-pching je známe len málo, okrem toho, že bola od roku 2013 na dôchodku a pravidelne sa objavuje na stretnutiach potomkov významných komunistov. Si Čeng-ning pracoval ako výskumný pracovník na ministerstve obrany, neskôr sa venoval úradníckej kariére; zomrel v roku 1998.

V roku 1944 sa Si Čung-sün oženil so svojou druhou ženou Čchi Sin a mal s ňou štyri deti: Si Čchiao-čchiao, Si An-an, Si Ťin-pching a Si Jüan-pching. Si Ťin-pching sa v novembri 2012 stal generálnym tajomníkom Komunistickej strany Číny a predsedom ústrednej vojenskej komisie a od marca 2013 je prezidentom Číny.

Si Čung-sün zomrel v Pekingu 24. mája 2002. Jeho pohrebu sa 30. mája 2002 zúčastnili vedúci predstavitelia strany a štátu, vrátane prezidenta Ťiang Ce-mina, premiéra Ču Žung-ťiho a viceprezidenta Chu Ťin-tchaa. Jeho popol bol následne pochovaný na cintoríne pomenovanom na jeho počesť v okrese Fu-pching.

V oficiálnom nekrológu bol označený za „vynikajúceho proletárskeho revolucionára“, „veľkého komunistického vojaka“ a „jedného z hlavných zakladateľov a vodcov revolučných základní v pohraničnej oblasti Šen-si-Kan-su“.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Si Čung-sün

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Si Čung-sün na českej Wikipédii.