Sibírska anabáza

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Sibírska anabáza bol hromadný odsun Česko-slovenských légii na Sibír ktorý sa uskutočnil v roku 1918.

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

7. februára 1918 predseda Československej národnej rady Tomáš G. Masaryk vyhlásil Československý armádny zbor v Rusku za súčasť československého vojska vo Francúzsku a vydal príkaz na jeho presun do Európy východnou trasou cez Sibír. Masaryk sa v zložitých pomeroch po novembrovom boľševickom prevrate usiloval o uznanie neutrality československého zboru a jeho voľný odchod z Ruska. Zástupcovia Odbočky ČSNR v Rusku preto rokovali v meste Penza so sovietskym komisárom (ministrom) pre národnosti Josifom V. Stalinom a 26. marca 1918 s ním podpísali dohodu medzi sovietskou vládou a Odbočkou ČSNR v Rusku o voľnej preprave česko-slovenských légii do Vladivostoku po Transsibírskej magistrále.

Ukončenie tejto dohody však sťažovalo a napokon celkom zmarilo niekoľko činiteľov. Predovšetkým Nemecko po uzavretí Brestlitovského mieru s Ruskom tlačilo na boľševickú vládu aby odzbrojila všetky dohodové jednotky na svojom území v duchu Brestlitovského mieru. Preprava legionárskych transportov sa neprestajne komplikovala. Na presunovej trase sa množili konflikty medzi česko-slovenskými legionármi a nemeckými či rakúsko-uhorskými zajatcami, ktorých presúvali na západ, aby sa mohli opäť zaradiť do armády. Aj tak napätú situáciu ešte komplikovala Stalinova podmienka, že česko-slovenské jednotky nielenže sa nebudú miešať do vnútorných sporov, ale odovzdajú aj všetky zbrane okrem množstva nevyhnutného na obranu a prepustia časť ruských dôstojníkov. Dôstojnícky zbor légii bol presvedčený, že je to v rozpore s Masarykovou zásadou ozbrojenej neutrality. Stanoviská sovietskych orgánov k česko-slovenskému zboru záporne ovplyvňovali nemeckí a maďarskí zajatci, ktorí vstúpili do Červenej armády. Česko-Slovenskí komunisti v Rusku sa usilovali získať legionárov na stranu boľševickej moci, využívajúc atmosféru revolučného obdobia. Poslednou osudovou kvapkou bol Čeľabinský incident a Trockého telegram, ktorý prikazoval všetkým sovietom na magistrále "odzbrojiť Čechoslovákov". Legionári siahli po zbraniach a v bojoch pri Marianovke, Zlatoroste, Čeľabinsku, Penze, Lipiagoch a inde porazili sovietske jednotky.

V polovici júna 1918 česko-slovenskí zbor prerušil cestu na Vladivostok, obrátil sa smerom na západ a bojoval proti sovietskym vojskám na povolžskom a uralskom fronte v spolupráci s ruskými armádami, čím sa zaplietol do Ruskej občianskej vojny.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KOVÁČ, Dušan a kol.. Kronika Slovenska. 2, Slovensko v dvadsiatom storočí. 1. vyd. Bratislava : Fortuna Print & Adut, 1999. ISBN 80-88980-08-9. S. 81.