Simeon I. (Bulharsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pečať Simeona I.

Simeon I., zvaný Veľký (po bulharsky: Симеон I. Велики) (* 864/865/866 – † 27. máj 927) bol bulharský knieža, neskôr v rokoch 893 - 927 prvý bulharský cár, jeden z najvýznamnejších panovníkov starej bulharskej ríše, za ktorého vlády dosiahol bulharský štát najväčší rozmach a politický význam; dokončil poslovančovanie Bulharov.

Bol to tretí syn Borisa I.. Jeho súčasníci mu hovorili “Veľký”, pretože skoro dosiahol svoj veľký úspech na známej univerzite v Konštantínopole. Pôvodne sa chcel stať kňazom, ale musel zanechať štúdium teológie a nahradiť na tróne svojho brata Vladimíra, ktorý sa pokúšal obnoviť pohanské zvyky v krajine.

Mal iba 27 rokov, keď v roku 893 nastúpil na bulharský trón. Hlavné ciele vlády Simeona Veľkého boli:

  • 1. Oslabiť politický a náboženský vplyv Byzantskej ríše;
  • 2. Obnoviť Bulharsko a vytvoriť z neho silného konkurenta medzi ostatnými štátmi v Európe.

Skôr ako sa dostal na trón urobil dve veci: miesto gréckeho jazyka ustanovil bulharský jazyk ako liturgický jazyk a hlavné mesto preniesol z Plisky do Preslavu.

Vzostup Bulharska[upraviť | upraviť zdroj]

Byzantskí panovníci podceňovali ambície Bulharov, ktorí chceli nezávisle od Byzantskej ríše ísť svojím vlastným politickým a náboženským smerovaním. V roku 893 premiestnili trh s bulharskými produktmi z Konštantínopolu do Solúna preto, aby mohli od Bulharov vyberať väčšie dane. Bulhari sa vzbúrili a ešte v ten istý rok vyprovokovali prvú bitku, ktorú nakoniec aj vyhrali.

Po nej sa na dve desaťročia cár Simeon už Byzantíncov nezbavil a smelo im vzdoroval, aj napriek tomu, že musel bojovať aj proti starým Maďarom. Druhú porážku, oveľa trpkejšiu, utrpeli Byzantínci v roku 896 pri meste Bulgarophigon v západnej Trácii. Po nej už Byzantská ríša nemala inú možnosť ako prosiť o mier. Trh sa znova premiestnil do Konštantínopolu a Byzantínci museli Bulharom platiť každoročnú daň. Od tejto chvíle narastala nevraživosť medzi Preslavom a Konštantínopolom.

Vražedné pochody boli často uskutočňované z obidvoch táborov. Po sérii niekoľkých vyhratých bitiek sa Simeon odhodlal posunúť južnú Bulharskú hranicu 20 kilometrov severne od Solúna. Takýmto spôsobom chcel vybudovať bulharsko-byzantskú ríšu.

V roku 913 jeho armáda “rozprestrela vlajku” pred bránami Konštantínopolu a byzantský cár bol nútený pustiť Simeona do paláca a darovať mu titul Cár Bulharska.

Hneď nato sa Byzantínci pokúšali spojiť so Srbmi proti Bulharom. Cár Simeon začal v kritickom momente bojovať – výsledok bola 20. augusta 917 bitka pri rieke Acheloj medzi mestami Anchialo a Mesembria (dnešný Nesebăr): “Mnoho Byzantíncov našlo svoju smrť v rukách svojich nepriateľov.” čítame v kronike kronikára Scititeza.

Víťazstvo Bulharov vo vojne prinútilo Simeona ešte viac si myslieť, že by sa mohol stať pánom Bulharov a Byzantíncov. Začínal si už hovoriť takto: “Simeon, z Božej vôle pán Bulharov a Byzantíncov.” Nadšený touto myšlienkou, uskutočnil pochod na územie Byzantskej ríše a doslova zrovnal so zemou pohraničné mestá.

Dokonca sa chcel stať aj panovníkom Byzancie, aby mohol vrátiť podraz srbskému kráľovi z bitky z roku 917. Spojil sa s Arabmi a dohodol sa s ich panovníkom, pápežom a patriarchom. A tak srbský kráľ musel obetovať časť svojho územia Bulharsku.

Výsledok vojen[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky vojny, ktoré viedol cár Simeon Veľký, ukázali Bulharsko ako najsilnejšiu slovanskú veľmoc v Európe. Čo sa týka kultúry, paláce postavené v mestách Preslav a Ochrid nikdy neboli také slávne, ako za čias cára Simeona. Nové paláce, ktoré cár postavil v hlavnom meste, dali nové meno hlavnému mestu a od tejto chvíle sa volalo Veliki Preslav.

Panovník s najvyšším vzdelaním, samotný Simeon, sa stal patrónom umenia a písomnosti. Pod jeho vedením bulharská duchovná tvorba bola najviac ovplyvnená susedným byzantským kultúrnym dedičstvom. Tento rozvoj vošiel do bulharských dejín pod názov „zlatý vek Simeona Veľkého“.

Cárovým koníčkom bola literatúra. Jeho ľudia prekladali najlepšie knihy byzantských teológov, ktoré sa čítali aj v zahraničí – Joana Ekzarcha (kniha Šestodnev, v ktorej autor rozpráva o stvorení sveta) a Černorizca Chrabra (kniha O písmenách, filozofická rozprava o slovanských písmenách).

Starý, chorý a zoslabnutý cár umrel 27. mája roku 927. Na tróne ho vystriedal nie veľmi schopný panovník cár Peter I.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]


Vladárske tituly
Predchodca
Vladimír
cár
893927
Nástupca
Peter I.