Simone Weilová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Simone Weilová
francúzska filozofka
Simone Weilová
Narodenie3. február 1909
Paríž, Francúzsko
Úmrtie24. august 1943 (34 rokov)
Londýn, Spojené kráľovstvo
PodpisSimone Weilová, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Simone Weilová

Simone Weilová (franc. Simone Adolphine Weil; * 3. február 1909, Paríž, Francúzsko – † 24. august 1943, Londýn, Spojené kráľovstvo) bola francúzska filozofka, bojovníčka za sociálne a politické práva, agnostička, kresťanka, marxistka, mystička[1] a účastníčka francúzskeho odboja počas druhej svetovej vojny.[2]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Simone Weilová so svojim otcom

Simone Weil sa narodila 3. februára 1909 v Paríži na Boulevard de Strasbourg č. 19. Rodina jej otca Bernharda Weila pochádzala z Elsassu a rodina matky Selmy z Haliča v Rusku. Mala brata Andrého, ktorý sa neskôr stal významným matematikom. Nadanie súrodencov býva pripisované skôr rodine matky, ktorá bola voľnomyšlienkárska a mala menšie väzby k židovskému náboženstvu. Vzťahy v rodine boli veľmi silné a rodičia robili veľa pre výchovu a vzdelanie svojich detí. U Simone Weilovej sa už v detstve objavili sklony k sebaobmedzovaniu a altruizmu. Na jej vzdelávanie mal vplyv brat, ktorý ju učil čítať, vysvetľoval jej astronómiu a už čoskoro sa prejavil ako matematický génius. U súrodencov sa objavil strach z baktérií, a s tým spojené odmietanie telesného kontaktu. Po nástupe do školy sa Weilová prejavila ako vynikajúca žiačka, pričom mala veľký vplyv na spolužiačky, čo sa prejavilo spoločným hraním klasických tragédií a čítaním básní. Už v mladosti sa Simone Weillová začala zaujímať o politiku a vo veku jedenástich rokov o sebe prehlásila: „Ja som boľševička“. Už ako dieťa sa stavala na stranu ľudí na okraji spoločnosti a učastnila sa demonštrácie nezamestnaných.[1] Študovala na konzervatívnom gymnáziu Viktora Duruya, pričom do školy nosievala noviny radikálnych politických strán. Po bakalárskych skúškach (maturita) prestúpila na gymnázium Henricha IV., aby sa mohla pripraviť na štúdium na vysokej škole pre gymnaziálnych profesorov École Normal. Tu sa stretla s učiteľom filozofie Emilom Chartierom, ktorý ju výrazne ovplyvnil.[1]

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Mladá Simone Weilová bolo agnostička: „Už mladosti som bola toho názoru, že problém Boh je problém, pre ktorý nám na tomto svete chýbajú predpoklady, a že jediná istá metóda, ktorá by zamedzila falošnému riešeniu, spočíva v tom, že sa ním nebudeme zaoberať. Teda som sa s tým nezaoberala. Ani som s ním nesúhlasila, ani som ho nepopierala.“[1] V období štúdii bola jej osobnosť vyhranená, prejavovala sa odhodlanosť a rozhodnosť. Jej vzhľad bol na tú dobu nekonvenčný. Nosila odev s mužským strihom a topánky bez podpätkov. Priala si, aby s ňou rodina hovorila ako s mužom, čo rodina akceptovala. Odmietla lásku a manželstvo. Zaujímala sa predovšetkým o filozofiu a latinčinu. Na gymnáziu protestovala proti oddelenému sedeniu chlapcov a dievčat, kvôli čomu si znepriatelila vedenie školy. Jej priateľmi sa stali René Chateau, Jacques Ganuchaud a Pierre Letellier. Rada chodila na kávu, diskutovala a fajčila vlastnoručne vyrábané cigarety. Sympatizovala s komunistickou stranou, čítala stranícke noviny L’Humanité, do svojich poznámok a listov kreslila kosáky a kladivá, avšak do komunistickej strany nevstúpila. Spoluorganizovala vzdelávacie prednášky pre nižšie vrstvy a v participovala na založení organizácie Groupe d’education sociale. Odmietla však označenie feministka.[1] V roku 1928 nastúpila na École Normale. Na škole sa politicky angažovala. Podporila kampaň, ktorej cieľom bolo, aby sa študenti mohli slobodne rozhodnúť pre alebo proti vojenskej službe. Vstúpila do Ligy za ľudské práva a bola literárne činná. V roku 1930 sa u Simone Weilovej objavili silné bolesti hlavy, ktoré ju sprevádzali aj neskôr. Ich príčina nie je známa. Zriekala sa jedla a spánku. V roku 1931 zložila štátnu skúšku (Agrégation) a dostala učiteľské miesto v južnom Francúzku, v meste La Puy. Preferovala však miesto v Le Havre alebo v nejakom inom priemyselnom meste, aby mohla byť v blízkosti pracujúcich. V tomto období plánovala pracovať nejakú dobu v továrni ako robotníčka, kvôli hospodárskej kríze sa však tento projekt odložil.[1]

Učiteľské povolenia[upraviť | upraviť zdroj]

Simone Weilová

V čase, keď bola zamestnaná ako učiteľka pôsobila aj v odboroch. Nadviazala kontakty s revolučnými odborárskymi skupinami ako Proletárska revolúcia (La Révolution prolétarienne) a Hlas ľudu (La cri du peuple). Do odborov a revolučného riešenia sociálnych a politických problémov vkladala väčšiu dôveru, než do politických strán. Finančne podporovala pokladnice pre nezamestnaných, pomocné organizácie, časopisy a odbory. Vo svojom byte odmietala kúriť v predstave, že ani robotníci nemajú peniaze na kúrenie.[1] V decembri 1931 začala na Ľudovej univerzite organizovať prednášky pre robotníkov. 17. decembra 1931 sprevádzala skupinu nezamestnaných k starostovi Le Puy a odovzdala mu listinu s ich požiadavkami.[1]

Od júna do septembra 1932 sa Simone Weilová zdržovala v Nemecku, kde pozorovala vzostup nacistov a situáciu v ľavicovom hnutí. Kritizovala slabosť sociálnej demokracie (SPD) a komunistickej strany (KPD) a ich nepripravenosť spojiť sa v boji proti nacizmu. V Berlíne sa stretla so synom Leva Trockého, ktorý ju požiadal, aby preniesla do Paríža kufor s dokumentami obsahujúcimi mená nemeckých trockistov.

Po návrate z Nemecka pracovala ako učiteľka v meste Auwerre, kde nemala dobré vzťahy s kolegami ani s vedením školy. Angažovala sa v odboroch pre výchovu. Politiku komunistickej strany považovala za málo radikálnu a kritizovala postup KPD v Nemecku, ako aj pomery v Sovietskom zväze, kvôli čomu sa dostala do konfliktov s komunistami. Riaditeľka školy odstránila Simone zo školy zrušením kurzu filozofie. Od 5. do 7. augusta sa v Rémach konal kongres Fédération unitaire de l’enseignement, kde sa streli rôzne tendencie v odborovom hnutí. Simone vystúpila s kritikou Sovietskeho zväzu a postavila sa proti nemeckej komunistke Márii Reese. Od 23. do 29. septembra sa zúčastnila národného kongresu Fédération unitaire de l’enseignement, pričom bola znechutená postupom stalinistov. V recenziách na práce Rózy Luxemburgovej sa venovala viac jej osobnosti, než jej politickým myšlienkam.[1] Kritizovala Leninove a Stalinove myšlienky. V decembri 1933 sa stretla s Levom Trockým.[1]

Práca v továrni[upraviť | upraviť zdroj]

Plaketa na ulici la rue Auguste-Comte (Paríž), kde Simone Weilová žila v rokoch 1929-1940

V rokoch 1934 – 1935 pracovala Simone Weilová ako robotníčka v továrni, pričom svoje skúsenosti podrobne zachytávala v denníku. Kvôli bolestiam hlavy, fyzickej konštrukcii a nedostatočnej manuálnej zručnosti nestíhala pracovať v požadovanom tempe. V apríli 1934 prijala miesto vo firme v Boulogne-Billancourt, kde panovali ťažké pracovné podmienky. Následne pracovala v Renaulte ako frézarka. Pracovný úraz ju pripravil o kus palca. Jej cieľ – nájsť cestu medzi robotníkov sa jej nepodarilo naplniť. Jej skúsenosť ju utvrdila v potrebe zásadnej štrukturálnej reformy sveta priemyslu a zrušenia odcudzenia všetkého druhu. Skúsenosť z továrne v nej vyostrila politický pesimizmus. Na konci svojho denníku uviedla: „Jednoznačne neúprosné a neprekonateľné utlačovanie neprináša ako bezprostrednú reakciu žiadnu revoltu, ale podmanenie.“[1] Niekoľko týždňov po ukončení práce v továrni odišla so svojimi rodičmi do Portugalska, kde zažila „prvý z troch kontaktov s katolicizmom, ktoré mali pre ňu mimoriadny význam.“[1] Po návrate nastúpila na učiteľské miesto v Bourges, kde boli vzťahy s kolegami, vedením a žiakmi lepšie ako na predošlých pôsobiskách.[1]

Španielska občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Simone Weilová počas španielskej občianskej vojny

Po vypuknutí španielskej občianskej vojny odišla Simone Weilová do Barcelony a pridala sa k anarchistom bojujúcim v Durrutiho kolóne. V oddiele vznikla malá medzinárodná skupina. Kvôli nešikovnosti a krátkozrakosti, ktoré sťažovali jej ovládanie zbraní, pracovala v kuchyni. Náhodou stupila do hrnca s rozpáleným olejom a utrpela popáleniny. Ošetrovaná bola v meste Pina a v Barcelone, kde ju zastihli správy o krutostiach páchaných spolubojovníkmi, ktoré v nej vyvolali zlosť. K politickej budúcnosti Španielska bola skeptická a obávala sa že, by mohla skončiť podobne ako v Rusku.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m n BEYER, Dorothee. Simone Weilová : filosofka - odborářka - mystička. Vyd. 1 Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2008. (Současné otázky; zv. 25.) ISBN 978-80-7412-003-9. S. 28.
  2. ↑ Simone Weil | French philosopher | Britannica [online]. www.britannica.com, [cit. 2022-05-07]. Dostupné online. (po anglicky)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Weilová, S., Dobro, mez a rovnováha. Výbor ze Sešitů.. Praha 1996
  • Weilová, S., Duchovná autobiografia. Výber z textov. Kalligram, Bratislava 2006
  • Beyerová, D., Simone Weilová. Refugium, Olomouc 2008.
  • Weilová, S., Tiaž a milosť. Kalligram, Bratislava 2009
  • Weilová, S., Traktát o zrušení politických strán. Premedia, Bratislava 2016.
  • Weilová, S., List Joëovi Bousquetovi a iné texty / Marie-Madeleine Davyová, Simone Weilová. Hronka, Bratislava 2017

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Simone_Weilová&oldid=7473164“