Sixtus IV.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sixtus IV.
212. rímsky biskup
Sixtus IV.
Erb Sixtus IV.
Funkcie a tituly
Pontifikát
9. august 1471 – 12. august 1484
Predchodca Pavol II. Inocent VIII. Nástupca
Biografické údaje
Rodné menoFrancesco della Rovere
Narodenie21. júl 1414
Celle Ligure
Úmrtie12. august 1484 (70 rokov)
Rím
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Pápež
Voľba9. august 1471
Odkazy
Spolupracuj na Commons Sixtus IV.
Kompletný zoznam pápežov

Sixtus IV. (lat. Sixtus Quartus), vl. menom Francesco della Rovere (* 21. júl 1414, Celle Ligure, Janovská republika dnes Taliansko - † 12. august 1484, Rím), bol františkánsky mních, taliansky duchovný a 212. rímsky pápež (v období rokov 1471 - 1484).

Cirkev v osobe Sixta IV. získala pápeža prísneho v súkromnom živote, rozhodného a v mnohých prípadoch až bezohľadného pontifika, ktorý bol prvým v rade pápežov, systematicky sekularizujúcich pápežstvo. Stal sa pápežom, ktorého povesti uškodil neskrývaný nepotizmus a vedomé sa angažovanie v politických záležitostiach Talianska.

Rádová služba[upraviť | upraviť zdroj]

V mladosti študoval u františkánov, neskôr na univerzitách v Bologni a v Padove. Stal sa členom františkánskej rehole, v rámci ktorej slúžil ako provinciál v Ligúrii. 19. mája 1464 bol zvolený rádovým generálom. V septembri 1467 ho pápež Pavol II. vymenoval za kardinála a ako titulárny kostol mu pridelil Baziliku San Pietro in Vincoli.

Na pápežskom stolci[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti Pavla II. sa prísľubom udelenia titulov kardinálom a darmi stal jeho nástupcom. Od počiatku svojho pontifikátu sa prejavil ako energický a rozhodný muž, pre ktorého žiaden z prostriedkov použitých na dosiahnutie cieľa nebol cudzí. V záujme obrany kresťanstva sa postavil za organizovanie križiackej výpravy proti Turkom, no napriek jeho výzvam európske mocnosti otáľali s pomocou. Vzhľadom na to, ním organizované výpravy dosahovali iba čiastkové úspechy.

Ako vrcholný predstaviteľ katolíckej cirkvi viedol neúspešné rokovania s ruským veľkokniežaťom Ivanom III. o zjednotení ruskej pravoslávnej cirkvi s Rímom a o ruskej podpore proti Turkom.

Popri službe najvyššieho duchovného sa Sixtus IV. prejavil i ako svetský panovník, ktorý svoj úrad využíval na zveľadenie majetku a posilnenie pozícií vlastnej rodiny. Čoskoro po zvolení vymenoval dvoch mladých synovcov Pietra Piaria a Giuliana della Rovere (neskoršieho pápeža Júliusa II.) za kardinálov, podobne ako obohatil a protežoval i ďalších príbuzných.

Sixtove aféry[upraviť | upraviť zdroj]

Povesť mu okrem toho veľmi pošramotila situácia, kedy sa stal súčasťou aféry, tzv. sprisahania Pazziovcov v apríli roku 1478. Podstata sprisahania tkvela v dlhodobom spore pápeža s Florentskou republikou. Sixtus využil nepriateľstvo panujúce medzi vládnucim rodom Mediciovcov a opozičnými rodinami, z ktorých najvýznamnejší bol rod Pazziovcov. Cieľom sprisahania bolo zabitie dvoch príslušníkov Mediciovcov - bratov Giuliana a Lorenza. Počas omše sprisahanci Giuliana zabili, no Lorenzo sa stihol zachrániť. Florenťania sa postavili na stranu poškodenej strany a dôvodne predpokladajúc, že Sixtus IV. vedel o pripravovanej akcii, zajali jeho synovca kardinála Girolama Riaria. Sixtovou odpoveďou bolo vyhlásenie interdiktu nad Florenciou čo priamo znamenalo vypuknutie vojny. Nasledujúce dva roky vojny znamenali pre obe bojujúce strany zbytočné obete a jej výsledok nič nevyriešil. Nebezpečenstvo zo strany Turkov, ktorí v roku 1480 dobyli juhotalianske Otranto prinútilo pápeža uzavrieť s Florenťanmi mier a zrušiť interdikt.

Ešte v tom istom roku vypukla vojna medzi Ferrarou a Benátkami. Na podnet Girolama pápež podporoval Benátčanov, no v roku 1483 prešiel do tábora ich protivníkov, uvaliac na Benátky duchovné tresty.

Podporovateľ umenia[upraviť | upraviť zdroj]

Pozitívnejšou stránkou pontifikátu Sixta IV. bola jeho podpora umenia. Premenil stredoveký Rím na renesančné mesto, v ktorom v duchu jestvujúceho stavebného slohu dal postaviť viacero stavieb, prestavať ulice a námestia. K najvýznamnejším stavbám vzniknutých v čase Sixta IV. patrí jednoznačne preslávená kaplnka z rokov 1473 - 1484, nesúca jeho meno, most (Ponte Sisto) cez rieku Tiber z rokov 1473 - 1479, bazilika Santa Maria del Popolo, kostol Santa Maria della Pace. Rím sa stal pôsobiskom najväčších sochárov a maliarov tých čias. K jeho zásluhám patrí aj založenie vatikánskych archívov.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sixtus IV.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • SIXTUS IV. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 202 – 203.
  • B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
  • M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4


Predchodca:
Pavol II.
Pápežský znak Pápež
Sixtus IV.
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Inocent VIII.