Skalica (mesto)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 48°50′37″S 17°13′35″V / 48,843611°S 17,226389°V / 48.843611; 17.226389
Skalica
mesto
Symbol of skalica.jpg
Námestie slobody s kostolom sv. Michala
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Trnavský kraj
Okres Skalica
Región Záhorie
Rieka Zlatnícky potok
Nadmorská výška 177 m n. m.
Súradnice 48°50′37″S 17°13′35″V / 48,843611°S 17,226389°V / 48.843611; 17.226389
Rozloha 60,01 km² (6 001 ha) [1]
Obyvateľstvo 15 016 (31. 12. 2018) [2]
Hustota 250,22 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1217
Primátor Anna Mierna[3] (OĽaNO, SaS, NOVA)
PSČ 909 01
ŠÚJ 504815
EČV SI
Tel. predvoľba +421-34
Adresa mestského
úradu
Mestský úrad
Námestie slobody 10
909 01 Skalica
E-mailová adresa mesto@skalica.sk
Telefón 034 / 690 31 05
Fax 034 / 690 42 11
Poloha mesta na Slovensku
Red pog.svg
Poloha mesta na Slovensku
Poloha mesta v rámci Trnavského kraja
Red pog.svg
Poloha mesta v rámci Trnavského kraja
Wikimedia Commons: Skalica
Webová stránka: www.skalica.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Skalica (maď. Szakolca, Szakolcza, nem. Skalitz, lat. Sakolcium) je okresné mesto ležiace v Trnavskom kraji.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mesto sa nachádza na západe Slovenska v Trnavskom kraji. Na západe susedí s moravským mestom Hodonín (12 km), na juhozápade s mestom Holíč (6 km), Senica je 23 km juhovýchodne a Myjava 36 km východne. Na severe a západe je mesto ohraničené hranicou s Českom.

Vodné plochy a pohoria[upraviť | upraviť zdroj]

Skalický rybník

Neďaleko Skalice na západe tečie rieka Morava a na juhozápade sa nachádzajú chovné rybníky.

Na severovýchode začínajú Biele Karpaty a kopaničiarsky región.

Ulice a námestia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam ulíc a námestí v Skalici

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Pred 2. sv. vojnou niekedy nazývané aj Uherská Skalica alebo Uhorská Skalica.[4] Najstaršie písomné zmienky o existencii Skalice pochádzajú z roku 1217 a 1256, kedy sa spomína ako Zakolcha[5].

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Osídlenie v praveku[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské Pomoravie, ktoré sa geomorfologicky delí na Záhorskú nížinu a Dolnomoravský úval, malo už v najstaršom vývoji ľudskej spoločnosti významné postavenie. Predovšetkým rieka Morava bola v praveku dôležitou tepnou hospodárskeho života nielen na tomto území, ale aj v širokej oblasti. Pozdĺž nej, ako pozdĺž potokov riek vôbec, prechádzali a prichádzali v praveku rôzne kultúrne skupiny. Územie popri Morave sa tak stalo dôležitou komunikačnou osou, sprostredkujúcou spojenie medzi severnou a južnou Európou. Táto diaľková cesta, známa ako Jantárová cesta, tvorila kultúrny most medzi Jadranom a Pobaltím, a najmä od doby bronzovej pri široko rozvetvenom pravekom obchode mala v strednej Európe veľký význam.

Na území Slovenska viedla Jantárová cesta po nezaplavenom brehu Moravy. Rieka Morava, aj priaznivé geomorfologické podmienky a dostatok úrodnej pôdy boli dôležité pri osídlení tohto územia v praveku. Prví obyvatelia si budovali osady na dunových vyvýšeninách pri koryte a ramenách rieky Moravy, pri jej vhodných brodoch, alebo aj v dolinách malokarpatských potokov.

Od 13. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Historické obdobie Skalice sa začína na začiatku 13. storočia. Prvá spoľahlivá písomná zmienka o Skalici je až z roku 1217. Je to listina uhorského kráľa Ondreja II., ktorý daroval skalické územie dvom synom nitrianskeho župana Tomáša. Po smrti grófa Tomáša jeho synovia Sebus a Alexander začali toto územie zaľudňovať početným obyvateľstvom. Koncom 13. storočia, počas vojen, ktoré sa rozpútali po smrti kráľa Belu IV. (1270) bolo územie znovu spustošené. Niekedy v tomto období bola vybudovaná najstaršia stavba v meste – rotunda sv. Juraja.

Ľudovít I. dal povýšil skalickú osadu na slobodné kráľovské mesto 6. októbra 1372 v Trnave a dal ju opevniť murovanými hradbami. Zvyšky tohto obranného múru stoja miestami dodnes. Po smrti Ľudovíta I., územie skalice roku 1385 Žigmund založil moravským markgrófom Joštovi a Prokopovi. Žigmund by naďalej podporoval Skalicu aj naďalej a po vyplatení záložného kraja, mal neustále problémy s peniazmi a tak ju dal opäť založiť. Ako odmenu ju dostal Štibor zo Štiboríc, ktorý bol známy ako Ctibor z Beckova. Pred svojou smrťou (1414) založil v meste starobinec.

V období husitských vojen význam Skalice vzrástol najmä zo strategického hľadiska. Husitskí kňazi vybudovali pri Strážnici na ostrove rieky Moravy opevnený tábor, z ktorého robili výpady po okolí, kým ho roku 1421 nezlikvidovalo Žigmundovo vojsko, ktoré často tiahlo cez Skalicu, kde sa často i Žigmund zastavil. V roku 1432 sa husitské posádky zmocnili Skalice, po ich odchode sa Skalica opäť stala vyľudnená.[6]

V roku 1446 sa stal uhorským regentom Ján Huňady. Začalo sa krátke obdobie, trvajúce pár desaťročí, v ktorom sa prejavila veľká budovateľská činnosť. V meste bola posádka kráľovského mesta, ktorá neprekážala budovaniu Skalice. V tomto období sa dokončievala stavba farského chrámu a bodoval sa nový františkánsky kláštor a kostol.

Od roku 1470 po rok 1660[upraviť | upraviť zdroj]

Románska rotunda sv. Juraja
Mestské hradby

V tomto období sa odohralo veľa významných udalostí, z ktorých mnohé mali pre mesto negatívne dopady. V meste bolo v tomto období asi 600 domov. Ako to kedysi bývalo, domy boli drevené a mali slamené strechy. Preto sa často vyskytovali požiare, ktoré ničili mesto a jeho budovy.

Boli časté malé požiare. Z veľkých zdokumentovaných požiarov urobili najväčšiu škodu požiare v rokoch: 1559 – za rok boli v meste 4 požiare, ktoré úplne zničili mesto, 1583 – zhorelo 26 domov na Predmestí (práve tu najčastejšie vznikali požiare), 1592 – zhorel Farský kostol a 161 domov, 1601 – zhorelo 176 domov, 1615 – zhorelo 62 domov, 10. septembra 1620 – zhorel Farský kostol a 154 domov, 1629 – zhorel farský úrad aj s archívom, 1631 – zhorela radnica, 110 domov a Rotunda, 10. mája 1639 – zhorel Farský kostol a 296 domov – teda skoro celé mesto. Morové epidémie boli v rokoch 1535 a 1581. Od augusta 1645 do januára 1646 v Skalici opätovne vyčíňal mor.

V tomto období nastal výrazný rozvoj obchodu remesiel. Jedným z najvýznamnejších remesiel bolo vinohradníctvo. To malo v Skalici tradíciu pravdepodobne od začiatku 15. storočia, ale s veľkým vysádzaním a pestovaním viniča sa začalo v 15. – 16. storočí. V tejto dobe malo mesto svoj vlastný výčap na radnici, kde sa predávalo mestské víno. Vínom sa občas platilo aj zamestnancom mesta. O význame a úcte k vinohradníctvu svedčí aj to, že za krádež hrozna bol trest smrti, ktorý bol v roku 1616 pozmenený na pokutu 25 zlatých a v roku 1629 na pokutu 100 zlatých. Vinohradníci boli združení v Bratstve sv. Urbana, ktoré bolo založené na spôsob remeselníckeho cechu.

V Skalici bola taktiež významná výroba súkna – vyrábalo sa tu jedno z najkvalitnejších súkien v Uhorsku, ktoré bolo vyhľadávané najmä vyššími vrstvami obyvateľstva. V 17. storočí bolo v Skalici zaregistrovaných veľa cechov. Z tých najbohatších a najvýznamnejších uvádzam cechy murárov a kamenárov, súkenníkov, vinárov, čižmárov, kováčov, mäsiarov, mydlárov, kožušníkov, krajčírov, gombičkárov, remenárov, debnárov a ševcov (obuvníkov). Najbohatším cechom bol mäsiarsky cech.

Aj v tomto období pokračoval výrazný rozvoj obchodu. Neďaleko mesta prechádzala Česká cesta, ktorej význam za vlády Vladislava II. (1490 – 1516) narástol až do takých rozmerov, že v roku 1498 chcelo vedenie mesta vybudovať veľký sklad pre obchodníkov, ktorí prechádzali týmto smerom. Na toto však potrebovali povolenie od kráľa, ktorý však nevedel zaujať jednoznačné stanovisko. A tak sa nakoniec myšlienka skladu v Skalici nezrealizovala a sklad bol vybudovaný v Trnave.

V roku 1645 Skalica uzavrela obchodnú zmluvu s banskými mestami o ochrane svojho súkenníctva. Zo zmluvy vyplývalo, že zahraniční obchodníci nesmeli predávať súkno a plátno v malom, ale len vo veľkom a svoj tovar mohli skladovať len na miestach, ktoré im určil senát. Týmto sa podporil predaj a vývoz skalického (resp. uhorského) súkna a zamedzilo sa konkurenčnému predaju. 3. septembra 1645 Skalicu navštívil kráľ Ferdinand III. a v roku 1646 daroval pre Farský kostol nový organ ako odmenu za veľkú pohostinnosť pri jeho minuloročnej návšteve Skalice.

V roku 1659 do Skalice prišla rehoľa jezuitov, ktorá mala v neskoršom období pre mesto veľký prínos. Najprv boli jej mnísi ubytovaní na radnici, neskôr si kúpili dva domy na Námestí a od mesta získali v roku 1671 do prenájmu kostol na Potočnej ulici (zhabaný evanjelikom). Tento využívali až do roku 1697, kedy už boli práce na ich novom komplexe na námestí v plnom prúde. V roku 1660 začali s výstavbou svojho kolégia (gymnázia), kde vyučovali. V roku 1619 pražský organár Tobiáš Hanzel postavil vo Farskom kostole nový organ, ktorý však pri spomínanom požiari v roku 1620 zhorel.

V roku 1434 Skalicu získala do zálohy rodina Zápoľských, ktorá ju vlastnila až do roku 1526. Už v roku 1527 bol kráľ Ferdinand I. nútený založiť Skalicu strážnickým pánom zo Žerotína. Po nezhodách s vedením mesta, krádežiach dobytka, zatváraní ľudí a podobných problémoch podalo mesto v roku 1568 sťažnosť na kráľovský fiškálny súd, ktorý 17. novembra 1568 rozhodol o odobraní Skalice rodine Žerotínskych. Títo museli nadôvažok zaplatiť všetky spôsobené škody a samozrejme im ani neboli vrátené peniaze, za ktoré vlastne toto územie získali. Od tejto doby už nebola Skalica zakladaná.

Počas tureckých vojen sa predsunuté turecké vojenské oddiely dostali až na Moravu, kde v roku 1529 vyplienili mesto Strážnice. Je teda dosť možné, že oddiely prešli aj okolo Skalice, ale jej hradby ich odradili od pokusov o lúpenie.

V tomto období sa používalo útrpné právo. Skalica mala svojho úradného kata, ktorý v meste vykonával tresty a mesto ho požičiavalo aj ďalším zemepánom. V Skalici taktiež stála aj šibenica, o ktorej sa tradovalo, že je „Enem pro nás a pro naše deti“. Teda použiť ju (odvisnúť) mohli len odsúdení v meste Skalica a Skaličania a nie odsúdení v iných mestách.

Skalica mala často ťažkosti so svojimi susedmi. Najčastejšie to boli spory so Strážnicou (hlavne v roku 1575) a 20 ročný spor o hranice chotára s holíčskym panstvom.

Toto obdobie bolo však aj obdobím, kedy sa veľa stavalo. Bolo to potrebné, pretože mesto bolo po požiaroch veľmi zdecimované. V rokoch 16451650 bol postavený Evanjelický kostol na Potočnej ulici. Evanjelicko-katolícke spory však vyústili až to takých rozmerov, že bol evanjelikom kostol odobraný a mesto v ňom potom ubytovalo nové rehole, ktoré prišli do mesta. V roku 1535 dostala Skalica od kráľa Ferdinanda I. povolenie organizovať ďalšie 2 výročné trhy a od kráľa Rudolfa II. v roku 1603 povolenie na ďalšie 3 výročné trhy. V roku 1569 bola založená obec Mokrý Háj ako poddanská obec Skalice. To len svedčí o tom, že Skalica mala veľký vplyv aj na svoje okolie.

Skalica kvôli svojej strategickej polohe bývala často obsadzovaná rôznymi vojskami. V apríli 1605 okolo mesta prechádzalo povstalecké vojsko Štefana Bočkaja. Mesto z obavy pred plienením polí a drancovaním okolia vpustilo vojakov do mesta. Títo potom odtiaľto podnikali lúpežné výpravy na Moravu. Moravania sa však za plienenie kruto pomstili. Keď povstalci odišli z mesta, moravské vojsko prišlo 29. júna 1605 a urobilo najčernejší deň v histórii mesta. Mesto bolo dobyté a vydrancované spomínaným vojskom. Jeho vojaci z mesta ukradli takmer všetko, čo sa dalo odniesť. Obyvatelia sa rozutekali po okolí a mesto zostalo pár dní úplne prázdne. Nadôvažok ešte vypukol požiar, pri ktorom zhorela polovica mesta.

V roku 1650 bolo mesto obsadené prechádzajúcim švédskym vojskom, ktoré sa vracalo domov z Tridsaťročnej vojny.

Dňa 13. mája 1462 kráľ Matej Korvín potvrdil Skalici darovanie rybníka a dovolil obyvateľom si vedľa neho vybudovať ďalší, čo im 6. apríla 1464 znova potvrdil a 21. mája im potvrdil i mestské výsady. Po roku 1526 sa v meste začali usadzovať zemania, ktorí mali veľké problémy s mešťanmi. Osobitnú skupinu medzi obyvateľstvom tvorili Židia, ktorí do mesta prichádzali a obchodovali tu.

Významnou súčasťou koloritu mesta je tradičné vinohradníctvo, ktoré tu zapustilo korene pravdepodobne v druhej polovici 15. storočia. Na vinárskych mapách nielen Slovenska si Skalica najmä prostredníctvom frankovky vyhradila významné miesto

V roku 1535 nastal v Skalici mor. Františkánske záznamy hovoria, že v kláštore na mor zomreli, okrem jedného farára všetci rehoľníci a kláštor bol prázdny po 30 rokov. V meste boli aj 4 veľké požiare a v roku 1559 vyhorela takmer celá Skalica.

Od roku 1568 sa začala nová doba v dejinách mesta, ktoré už potom ostalo natrvalo slobodným kráľovským mestom.

Pre Skalicu obdobie baroka, osvietenstva a konca feudalizmu (17111848) bolo obdobím rastu a prosperity, keď sa v meste začala opäť veľká výstavba. Začiatkom 18. storočia postavili pod vinohradmi kaplnku sv. Františka Xaverského, radnicu, kostol a kláštor jezuitov so školami, kláštory a kostoly karmelitánov a pavlínov a prestavali aj kláštor františkánov. Skalica vzrástla aj na počte obyvateľov, keď sa počet obyvateľov takmer zdvojnásobil.

Od 1660 po rok 1918[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1660 sa v Skalici usadili jezuiti, ktorí tu koncom 17. storočia zriadili aj kláštornú lekáreň a v roku 1662 založili gymnázium. V roku 1710 v meste opäť vyčíňal mor a v roku 1728 bol v meste veľký požiar. O rok neskôr 5. novembra 1729 zhorel františkánsky kostol, fara, kostol, kláštor… Menší požiar bol v roku 1739, keď v meste vypukol mor. Vo veľkom požiari 21. januára 1739 okrem 29 domov pod obranným múrom zhorelo celé mesto, vyhoreli aj školy, fara, pivovar, kostol pavlínov a kasáreň.

Búrlivé roky 1848 a 1849 rozvírili hladinu verejného života aj v Skalici. V tomto období rybníky už nejestvovali a ani pivovar už mesto nemalo. V roku 1867 postavilo mesto nový kamenný most (Zelený) pri Hornej bráne. na rekreačné ciele postavili budovy v blízkom Hájiku a pri ceste k nemu vysadili stromoradie líp.

Na začiatku 20. storočia sa prestaval mestský hostinec na mestský hotel. V roku 1908 sa v meste postavil chudobinec. Od roku 1889 bola v Skalici aj železničná stanica. Okrem mestským úradov od roku 1871 býval v Skalici kráľovský okresný súd.

Od prevratu 1918 po rok 1989[upraviť | upraviť zdroj]

Skalica sa zapísala do celonárodných dejín v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia, keď sa stala pôdou pre organizovanie národno-oslobodzovacieho boja proti maďarizácií a spolu s Ružomberkom a Martinom sa stala intelektuálnym centrom tohto snaženia, ktoré sa v pamätnom roku 1918 skončilo rozpadnutím rakúsko-uhorského systému a vytvorením ČSR. V tomto roku tu mala na krátky čas sídlo Dočasná vláda pre Slovensko.

Onedlho bol vytvorený skalický okres, ktorý zahŕňal 25 obcí.

Po skončení 2. svetovej vojny, v rodiacej sa novej spoločensko-politickej situácií, sa Skalica snažila využiť postavenie okresného mesta pre rozvoj priemyslu a infraštruktúry. Bolo založených či zmodernizovaných niekoľko závodov, postavené školské a predškolské zariadenia, sídliska, športoviská. Napriek ráznemu trendu dôslednej urbanizácie sa až na niekoľko zásahov mestu podarilo zachovať vzhľad historického jadra a uchovať pre budúcnosť vzácne množstvo historických pamiatok.

V roku 1960 sa okres Skalica stal súčasťou okresu Senica.

Po roku 1989[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1989 sa i Skalica začala rozvíjať v duchu nového spoločensko-politického zriadenia. Postupne tu bolo vytvorených niekoľko stoviek súkromných podnikateľských aktivít, založené nové inštitúcie a úrady. Po oddelení samosprávnych orgánov od štátnych sa vytvoril nový orgán – mestský úrad. V roku 1991 sa Skalica stala sídlom obvodu a od roku 1996 okresu Skalica pre 21 miest a obcí severozápadného cípu Slovenska. Od roku 2004 sa okresy ako územné celky pre účely štátnej správy zrušili a okresy tak plnia iba formálnu funkciu na odlíšenie regiónov. V roku 1993 bol zriadený hraničný priechod s Českom, ktorý v súčasnosti plní len formálnu funkciu, keďže prechod štátnej hranice v rámci schengenského priestoru je za normálnych okolností umožnený kdekoľvek.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Etnické zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

a iní[7]

Náboženské zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

a iní[7]

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Sakrálne pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rotunda sv. Juraja, ranorománska stavba s podkovovitým ukončením presbytéria pravdepodobne z prvej tretiny 11.storočia. Nachádza sa na vyvýšenine v blízkosti kalvárie, pôvodne však tvorila súčasť opevneného hrádku. Gotickými úpravami prešla okolo roku 1435, keď bola nadstavaná a upravená na dvojpodlažnú stavbu. V 17. storočí bola poškodená požiarom a následne okolo roku 1650 bola barokovo upravená, získala súčasnú kupolu s lucernou. Počas tejto úpravy boli rozšírené okná druhého podlažia do súčasnej podoby. Obnovou prešla v roku 1933, no v roku 1945 bola zasiahnutá výbuchom bomby. Následky tohto poškodenia boli odstránené pri obnove v roku 1954. Celkovou obnovou a reštaurovaním prešla v rokoch 1971-1977. V interiéri sa nachádzajú maľby z obdobia gotiky zobrazujúce život sv. Juraja. Okrem barokových okien sa dochovali aj ranorománske a gotické okná s osteniami.[8] Rotunda má kamenné neomietané fasády, ukončená je škridľovou kupolou s kruhovým sanktusníkom.
  • Rímskokatolícky kostol sv. Michala Archanjela, trojloďová gotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z obdobia okolo roku 1372. V polovici 15. storočia bol rozšírený na trojloďový. V roku 1640 prešiel úpravami, bola doplnená renesančná veža s ochodzou. Obnovou prešiel v rokoch 2006-2007. Hlavná loď je zaklenutá gotickou rebrovou klenbou, bočné lode majú klenby z obdobia baroka. Hlavný oltár je neskorobarokový z roku 1777. Na oltári je umiestnený obraz sv. Michala Archanjela od J. L. Krackera. V kostole sa nachádza súbor šiestich cechových oltárov, ktoré patrili jednotlivým mestským cechom, napr. krajčírom či vinohradníkom. Ďalej sa tu nachádza obraz od M. Spinulu z roku 1672 zobrazujúci Turolúcku bitku a vzácny organ z roku 1649, dar kráľa Ferdinanda III.[9] Fasády kostola sú členené opornými piliermi a oknami s osteniami s lomeným oblúkom. Veža má v hornej časti murovanú krytú ochodzu, nad ňou má osemuholníkové ukončenie so škridľovou kupolou s lucernou s nárožnými vežicami.
  • Kaplnka sv. Anny, pôvodne karner, osemuholníková neskorogotická stavba s pravouhlou apsidou z konca 14. storočia. V 17. a 18. storočí prešla barokovou úpravou. Zaklenutá je barokovou kupolou ukončenou sanktusníkom. Fasády kaplnky sú členené opornými piliermi a gotickými a barokovými elipsovými oknami. Pod karnerom je pochovaný F. V. Sasinek, ktorého pamätná tabuľa od L. Šalouna je umiestnená na fasáde.[10]
  • Rímskokatolícky kostol Sedembolestnej Panny Márie s kláštorom františkánov, jednoloďová gotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou z obdobia okolo roku 1467. Úpravami prešiel v 16. storočí. V 18. storočí prešiel barokovou úpravou, kedy vzniklo jeho neskorobarokové zariadenie. Presbytérium je zaklenuté gotickou sieťovou klenbou, v sakristii sú krížové klenby. Bočné oltáre sú neskorobarokové z roku 1750, kazateľnica je rokoková. Súčaasťou interiéru je aj baroková socha kalvárie zo začiatku 18. storočia. Fasády kostola sú členené opornými piliermi a oknami s osteniami ukončenými lomeným oblúkom. Baroková veža je ukončená korunnou rímsou s terčíkom, atypickou murovanou nadstavbou s kazulovým oknom a kupolovou helmicou pokrytou šridľou. V kláštore v súčasnosti sídli archív a základná umelecká škola.[11] Jeho fasády sú horizontálne členené kordónovými rímsami, okná majú profilované šambrány s klenákmi.
  • Rímskokatolícky kostol Najsvätejšej Trojice s kláštorom milosrdných bratov, jednoloďová ranobaroková stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou z obdobia okolo rokov 1645-1650. Kostol bol postavený ako evanjelický, no v rámci protireformácie bol v roku 1671 evanjelikom odobratý a získali ho najprv jezuiti a neskôr karmelitáni. Miestni evanjelici dodnes uchovávajú pôvodné kľúče od odobratého kostola. Od roku 1797 v kláštore sídlili milosrdní bratia, až do násilnej likvidácie v roku 1950. Loď je zaklenutá valenou klenbou. Nachádzajú sa tu tri barokové oltáre z obdobia 1710-1730. Priečelie kostola z doby úpravy v roku 1728 má bohaté barokové členenie vysokým pilastrovým rádom, ukončené štítom s prelamovanou rímsou a volutami. Nachádzajú sa tu okná s profilovanými šambránami a niky s barokovými sochami. Kláštor slúži ako nemocnica, jeho úpravu a rozšírenie projektoval M. M. Harminc.[12] Budova kláštora má jednoduché fasády s oknami so šambránami.
  • Rímskokatolícky kostol sv. Františka Xaverského s kláštorom jezuitov, jednoloďová baroková stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou z obdobia rokov 1693-1724. V roku 1756 kostol navštívila Mária Terézia. Po zrušení rádu jezuitov v roku 1773 slúžil pavlínom, až do ich zrušenia v roku 1776. Neskôr bol gymnziálnym kostolom. V neskoršom období sa z kostola stal sklad, hodnotné zariadenie tak bolo devastované. Kostol prešiel pamiatkovou obnovou v rokoch 2010-2011. Z pôvodných ôsmich barokových oltárov sa v interiéri dochoval iba hlavný oltár s obrazom sv. Františka Xaverského. Pod kostolom sa nachádzajú jezuitské krypty.[13] Fasády kostola sú horizontálne členené kordónovými rímsami, vertikálne pilastrami. Okná majú profilované šambrány s trojuholníkovými alebo segmentovými frontónmi. Priečelie členené oknami a nikami je ukončené volutovým štítom a párom veží s ihlancovými helmicami.
  • Rímskokatolícky kostol sv. Pavla Pustovníka s pavlínskym kláštorom, jednoloďová baroková stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a malou strešnou vežou z rokov 1715-1725. V interiéri sa nachádza barokové zariadenie z prvej polovice 18. storočia. V súčasnosti sa nevyužíva na bohoslužobné účely.[14] Priečelie kostola je členené pilastrami a ukončené volutovým štítom ukončeným trojuholníkovým štítom s tympanónom. Nad portálom je nika a pár polkruhovo ukončených okien s profilovanými šambránami. Veža je ukončená barokovou helmicou.
  • Evanjelický kostol, trojloďová neskorobaroková tolerančná stavba s polygonálnym ukončením presbytéria, bez veže, z rokov 1796-1797. V roku 1938 pri kostole vybudovali stamostatne stojacu zvonicu v duchu funkcionalizmu, ktorej autorom je Dušan Jurkovič. Interiér má jednotné klasicistické zariadenie v bielej farbe. Nachádza sa tu trojramenná empora nesená murovanými stĺpmi, ktoré oddeľujú centrálny priestor od bočných lodí. V kostole uchovávajú renesančný kalich, ktorý podľa legendy kostolu daroval Jan Amos Komenský, ktorý tu kázal. Priečeliu kostola dominuje vysoký pilastrový rád ukončený volutovým štítom s centrálnym kazulovým oknom. Okná majú šambrány s dekoratívnymi suprafenestrami. Pri zvonici je umiestnená socha Daniela Licharda od Ladislava Šalouna. Súčasťou kostolnej záhrady je aj busta Jana Amosa Komenského.[15]

Ostatné pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolkový dom, dvojpodlažná secesná stavba z roku 1905. Autorom stavby je architekt Dušan Jurkovič, ktorý sa pri návrhu inšpiroval ľudovým staviteľstvom. V interiéri sa nachádza veľká divadelná sála. Autorom výmaľby sály je A. A. Frolka a J. Uprka. Na poschodí domu sa nachádzal byt Pavla Blaha a priestory pre jeho národopisné zbierky, ktoré dali základ regionálnemu múzeu. Fasáde domu dominuje trojosový rizalit ukončený vykonzolovaným štítom s drevenou konštrukciou polovalbovej strechy, V štíte je umiestnená mozaika od Mikoláša Aleša.[16] Okná majú jemné mozaikové šambrány, členenie okenných výplní je originálne, v duchu secesie. Na fasáde sú umiestnené mozaikové nápisy s rastlinným dekorom. Korunná rímsa je členená dekoratívnymi vyrezávanými konzolami.
  • Radnica, dvojpodlažná pôvodne neskororenesančná stavba s manzardovou strechou zo začiatku 17. storočia. V 18. storočí prešla barokovou úpravou, od konca storočia tu sídli mestská správa. Na konci 19. storočia prešla neoklasicistickou úpravou fasády. V tejto budove sídlila v roku 1918 po krátku dobu Dočasná vláda pre Slovensko. Obnovou prešla v roku 2010.[17] Fasáda objektu je do námestia šesťosová, dominuje jej rizalit s atikou s hodinami. Priečelie je členené vysokým pilastrovým rádom. Okná majú profilované šambrány a dekoratívne suprafenestry.
  • Gvadániho kúria, dvojpodlažná bloková baroková stavba z 18. storočia. Vznikla spojením dvoch stredovekých meštianskych domov. Pomenovanie dostala podľa meďarského básnika Jozefa Gvadániho, ktorý tu v rokoch 1783-1801 žil.[18] Fasáda je nepravidelná šesťosová, členená pásovaním a oknami s dekoratívnymi suprafenestrami. Na ose portálu je umiestná dekoratívna atika s reliéfnym erbom s trofejami. Okrem atiky sú v strešnej oblasti umiestnené dva barokové vikiere.
  • Budova ľudovej školy, jednopodlažná secesná stavba z roku 1913. Autorom stavby postavenej v duchu maďarskej secesie je architekt Jozef Bábolnay. Skladá sa z prízemnej časti s bytom a poschodovej s učebňami. Asymetrickej fasáde dominuje trojuholníkový štít s excentricky umiestneným portálom s dvojicou zalomených portálov so stredovým pilierom.[19] Fasáda je dekorovaná členením z režnej tehly.
  • Mittákovský dom, pôvodne Pálfiovský, dvojpodlažná stavba zo začiatku 17. storočia. Vznikol spojením dvoch stredovekých domov. Úpravami prešiel v období 1780-1800 a na konci 19. storočia, keď získal súčasnú neorenesančnú fasádu. Od roku 1989 tu sídli Záhorské múzeum.[20] V interiéri sú v dvoch miestnostiach dochované renesančné klenby spočívajúce na stredovom pilieri. Parter domu je členený pásovaním, okná majú profilované šambrány so suprafenestrami, korunná rímsa je ukončená balustrádou. Nárožie domu vytvára rizalit ukončený štítom so slepým elipsovým oknom.
  • Kalvária, klasicistický komplex z roku 1823. Kalvária vznikla z iniciatívy ostrihomského arcibiskupa Alexandra Rudnaya. Na akropoli stojí kamenný kríž so sochami Panny Márie a sv. Jána. Na valoch okolo akropole stoja kaplnky s krížovou cestou. V blízkosti kalvárie sa nachádzajú evanjelický, katolícky a židovský cintorín. Na evanjelickom cintoríne sa nachádzajú hroby D. G. Licharda a Michala Boora, na katolíckom Pavla Blahu.
  • Mlyn bratov Pilárikových, technická pamiatka, štvorpodlažná stavba na pôdoryse písmena L z roku 1927. V roku 1939 bol mlyn upravený z elektrického na plynový pohon. Znárodnený bol v roku 1951, využíval sa do roku 1962. Od roku 2005 slúži ako múzeum. V interiéri sa nachádza unikátne kompaktne zachované zariadenie.[21] Fasády mlyna majú typické riešenie industriálnych stavieb z prvej polovice 20. storočia. Sú členené lizénami a segmentovo ukončenými priemyselnými oknami so suprafenestrami.

Múzeá[upraviť | upraviť zdroj]

Záhorské múzeum[upraviť | upraviť zdroj]

Stála expozícia Záhorského múzea pozostáva z viacerých pôvodných častí a jednej novšej. Prvá časť expozície je blahovská izba, je pomenovaná po svojom zakladateľovi J. Blahovi. Len s malými úpravami dochovaná hlavná miestnosť pôvodnej expozície má dnes už vysokú muzeologickú hodnotu. Druhá časť je časť etnologická, ktorá v ďalších priestoroch pokračuje výšivkami, vzorníkmi, záhoráckymi krojmi a bytovými textíliami, poľnohospodárskymi a vinohradníckymi nástrojmi a drevenými plastikami s náboženskými motívmi. Tretia časť je archeologické oddelenie s exponátmi z období od paleolitu až po slovanské obdobie kontinuitu, osídlenie Záhoria od najstarších dôb pravekého vývoja až po 10. storočie. Štvrtá časť je historické oddelenie, ktorému dominujú exponáty z obdobia husitských, protitureckých, protihabsburských vojen, exponáty zo škarniclovsko – teslíkovskej tlačiarne, rôzne cechálie, s ktorých najväčší bol cech súkenníkov. Piata a najnovšia časť je Galéria Júliusa Koreszku, maliara, krajinára, ktorý sa narodil v roku 1895 v Dojči a zomrel v roku 1958 v Skalici.

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ľudové hudby: ĽH Skaličan, primáš: P. Michalovič; ĽH Cifra, primáš S. Okenica; ĽH Pláňava, primáš Miroslav Buzrla; Terchovská muzika Sokolie
  • Vážna hudba: Audite Silete Musica, Skalické kvarteto
  • Dychové hudby: DH Skaličané, DH Zevelanka
  • Blues a country, folk: Luboš Beňa – hráč na rezofonickú gitaru, Silver strings, Vinohrad,
  • Ostatné: Univerzálny skalický orchester, dirigent F. Zemánek, Freďáci, kapelník: R. Janík

Pravidelné podujatia[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad na námestie z kostola sv. Michala počas Skalických dní

Mesto organizuje Trdlofest, oficiálne otvorenie letnej turistickej sezóny v Skalici a ochutnávky trdelníkov.

Festival Skalické dni sa koná pri príležitosti povýšenia mesta na kráľovské mesto. Stalo sa tak 6. októbra 1372 keď bola Skalica povýšená na kráľovské mesto a získala právo usporadúvať výročné trhy – jarmoky (obyčajné trhy boli každú stredu). Tradícia ich konania sa udržala až do 20. storočia, ale najmä po 2. svetovej vojne v súvislosti s dynamickým rozvojom obchodnej siete predstavovali už len kultúrno-historickú tradíciu. Obnovila sa v roku 1991 pod názvom Skalické dni.

V meste sa koná aj cyklus chrámovej hudby Musica sacra Skalica a festival populárnej hudby Skalica music fest.

Kulinárske špeciality[upraviť | upraviť zdroj]

Zvláštnou špecialitou ktorej pôvod sa odvodzuje zo Sedmohradska je skalický trdelník – zákusok vyrobený z kysnutého cesta, obaleného orechami a pečený na otvorenom ohni. Pred samotným pečením sa cesto postupne navinie na drevený valec (Trdlo) dlhý asi 50 cm v hrúbke asi 3 cm. Potom sa cesto navinuté na „trdlo“ obalí nahrubo nasekanými orechami a za stáleho otáčania sa pečie nad otvoreným ohňom. Po upečení sa zákusok stiahne z dreveného trdla popráši mletým cukrom a nakoniec sa nakrája na kolieska o hrúbke asi 3 cm.

Školstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Materské školy:

  • Materská škola, Súkromná Materská škola a detské Jasle Slniečko n.o. na Clementisovej ulici

Základné školy:

  • Základná Škola na ul. Vajanského, Základná Škola na ul. Mallého, Základná Škola na ul. Strážnickej, Špeciálna základná škola, Základná umelecká škola, Základná škola pri NsP Skalica, Súkromná základná škola na Námestí slobody,

Stredné školy:

  • Stredná odborná škola strojnícka Skalica, Stredná zdravotnícka škola Skalica, Združená stredná škola (Via Humana), Gymnázium F. V. Sasinka Skalica

Vysoké školy:

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Cestná doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Skalický obchvat

Mesto Skalica nemá vybudovanú ani diaľnicu, ani rýchlostnú cestu, ani cestu I. triedy. Vedie sem len cesta II. triedy II/426, ktorá po pôvodnej trase prechádza centrom mesta. V decembri roku 2005 bol do predčasného užívania odovzdaný cestný obchvat – cesta II. triedy II/426 preložka (II/426A), postavený v r. 2003 – 2006 s celkovými nákladmi 464,987 mil. Sk. V meste sa nachádzajú 2 kruhové objazdy a viacero spomaľovacích ostrovčekov.

Železničná doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Skalica je napojená na sieť ŽSR. Železničná stanica v Skalici slúži ako pohraničná prechodová stanica na hranici s Českom.

Lodná doprava[upraviť | upraviť zdroj]

V Skalici sa nachádza vnútrozemnský prístav slúžiaci na osobnú, prevažne rekreačnú plavbu. Prístav sa nachádza na Baťovom kanáli, spája Skalicu s moravskými Otrokovicami

Mestská hromadná doprava[upraviť | upraviť zdroj]

V Skalici je od 1. marca 2009 zavedená aj mestská hromadná doprava, ktorá je vzhľadom na veľkosť mesta raritou. Premávajú tu dve linky pravidelnej MHD 100,150 a v lete 200 do zlatníckej doliny, tri linky vnútroštátnej regionálnej dopravy a jedna medzinárodná regionálna linka č. 910 (Integrovaný dopravný systém Juhomoravského kraja) z Hodonína do Veselí nad Moravou.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Ubytovanie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hotel Sv. Ludmily, Hotel Sv. Michal, Hotel Tatran a iné

Priemysel[upraviť | upraviť zdroj]

V Skalici je strojársky, kovospracujúci a polygrafický priemysel.

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

Osobnosti mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Rodáci[upraviť | upraviť zdroj]

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma Skalice od Kalvárie
Panoráma Skalice od Kalvárie

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, [cit. 2019-05-02]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2018 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-11-13. Dostupné online.
  4. Ferdinand Dúbravský: Slobodné mesto so sriadeným magistrátom Uh. Skalica. Vydal Jozef Teslík. Skalica. 1921. 229 strán, Zdigitalizovane zlatyfond.sme ako Uhorská Skalica, online
  5. Skalica / História mesta - slobodné kráľovské mesto, udelenie výsad, skalica.sk, 08. október 2009, online
  6. (Šátek 1992)
  7. a b Mestská a obecná štatistika SODB 2001
  8. Skalica [online]. Apsida.sk. Dostupné online.
  9. Skalica - Farský kostol sv.Michala Archaniela a karner sv. Anny [online]. Turistika.cz. Dostupné online.
  10. Skalica - Kaplnaka sv. Annny [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  11. Františkánsky kostol Sedembolestnej Panny Márie a kláštor [online]. TIK Skalica. Dostupné online.
  12. Kostol Najsvätejšej Trojice a kláštor milosrdných bratov [online]. TIK Skalica. Dostupné online.
  13. Jezuitský kostol sv. Františka Xaverského [online]. TIK Skalica. Dostupné online.
  14. Kostol sv. Pavla Pustovníka a pavlínsky kláštor [online]. TIK Skalica. Dostupné online.
  15. Evanjelický kostol v Skalici [online]. Záhorie.info. Dostupné online.
  16. Skalica - Secesný dom (Slovenský kultúrny dom) [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  17. Skalica - Radnica [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  18. Skalica - Gvadányiho kúria [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  19. MATÚŠ DULLA. Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok. Bratislava : Perfekt, 2007. Kapitola Zákl. škola (špeciálna a umelecká), s. 64-65.
  20. Skalica - Mittákovský dom [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  21. Skalica - Mlyn bratov Pilárikovcov [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  22. Bandy hokej v Senici už túto nedeľu, príď si ho vyskúšať na zimák
  23. FOTO: Seničan obnovuje po 89 rokoch na Slovensku predchodcu ľadového hokeja

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Skalica

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]