Skopas (sochár)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Meleagros a kalydónsky diviak, rímska kópia zo štvrtého storočia pred Kr., Vatikánske múzeá
Pohrebná stéla, 340 pred Kr., Národné archeologické múzeum v Aténach

Skopas (starogr. Σκόπας) bol grécky sochár a architekt v 4. storočí pred Kr.[1] Je považovaný za jedného z najvýznamnejších sochárov antického Grécka.[2]

Skopas pochádzal z Paru. Jeho otec Aristandros bol chudobný a bezvýznamný sochár a preto zrejme odišiel hľadať šťastie do Atén, kde tvoril v rovnakom čase ako Praxiteles a keďže nevlastnil dielňu, je možné, že s ním aj pracoval.[3][1] Jeho hlavným materiálom bol mramor a špecializoval sa na kultové sochy. Postavy jeho sôch vyjadrovali silné emócie. Pripisuje sa mu asi 30 sôch (z nich je asi 20 kultových).[4] Svojou genialitou sa Praxitelovi vyrovnal. Bol istotne aj sčítaný, lebo jeho filozofické personifikácie dokazujú, že bol oboznámený s najpokrokovejšími myšlienkami svojej doby.[3]

Zo Skopových sochárskych diel je cítiť akýsi meditatívny smútok čo je v kontraste s Praxitelovým estetickým optimizmom. Zatiaľčo Skopas spodoboval svoje postavy v pohybe, naplnené napätím vyvolaným činnosťou alebo bolesťou, pre Praxitelovu tvorbu bola typická lahodnosť a zmyselnosť.[3] S Praxitelovým Odpočívajúcim satyrom, ponoreným do pokojnej zmyselnosti, kontrastuje Skopova Mainada z múzea v Drážďanoch, zachytená v záchvate bakchovskej zúrivosti, ako drží v ruke kozľa, ktoré práve obetovala.[3]

Zachovalo sa viac poškodených kópií Skopových diel: jedným z nich je napr. hlava mladého héroa, ktorá vyjadruje starosť ako prijať neodvratný osud, nachádza sa v Metropolitan Museum v New Yorku, druhým je socha Meleagra, mladého lovca chystajúceho sa na lov kalydónskeho kanca, ktorý mu mal byť tiež osudný.[5]

Ohlas jeho melodramatického štýlu je prítomný i v sérii Niobovcov, uloženej v galérii Uffizi vo Florencii. Stvárňuje tragický výjav skonu Niobiných detí, zasiahnutých šípmi Apolóna a Artemidy.[3]

Staroveký cestovateľ Pausanias, ktorý v druhom storočí precestoval Grécko, videl a opísal (aj keď stručne) mnohé Skopove diela. V chráme bohyne Afrodity v atickej Megare ho zaujali Skopove sochy bohov Eróta, Himera a Potha,[6] v sikyónskom gymnasiu mramorová socha Hérakla,[7] v Élide na terase pred chrámom Afrodity kovová socha Afrodity[8] a socha bohyne Atény pred najvýznamnejšou kultovou stavbou v Tébach, zasvätenej bohovi Isménovi, neskôr stotožneného s Apolónom.[9]

Skopas sa podujímal aj na sochárske práce na monumentálnych architektonických výzdobách, a to i na sochársky nevďačné trojuholníkové štíty chrámov. Pausanias uvádza, že viedol práce pri prestavbe najslávnejšieho arkádskeho chrámu Atény Aley v Tegei: „Súčasná svätyňa prekoná výzdobou i veľkosťou chrámy, čo ich je na Peloponéze. Prvá rada jeho stĺpov sú stĺpy dórske, druhá korintske. Vo vnútri chrámu tiež stoja stĺpy, práca to iónska. Dozvedel som sa, že budovu staval parský Skopas, ktorý vytvoril nejednu sochu na území starého Grécka, ale aj v Iónii a Kárii. Pokiaľ ide o výzdobu štítov, vpredu je lov na kanca kalydónskeho...[10]

Pomníkom jeho slávy sa stalo aj jedno z najveľkolepejších diel starovekého sveta, Mauzóleum v Halikarnasse, ktorý dala vystavať Artemisia na pamiatku svojho manžela Mausóla, kráľa v Kárii.[11] Plínius totiž zaznamenal, že na jeho výzdobe pracovali aténski sochári Skopas, Leóchares, Bryaxis a Timotheos. Na čele tejto skupiny aténskych umelcov stáli Skopas a Leóchares. Skopas vyzdoboval východné priečelie, Leóchares západné, Bryaxis severné a Timotheos južné.[12] Zrúcaniny mauzólea preskúmal roku 1857 britský archeológ Charles Newton, ktorý objavil zvyšky vlysov zo skulptúr na podstavci, úlomky štvorzáprahu a sochy Mausola a Artemisie.[11]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Kleiner, Gardner's Art Through the Ages, str. 138
  2. Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 184.
  3. a b c d e José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 141-142.
  4. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 402.
  5. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 139.
  6. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 1,43,6.
  7. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2,10,1.
  8. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,25,1.
  9. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 9,10,1.
  10. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 164.
  11. a b José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 143-147.
  12. Plínius Starší. Kapitoly o přírode. Praha : Svoboda, 1974. 25-006-74. S. 294.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]