Slezania
| ||||||||||||
| Znak Sliezska a Slezanov | ||||||||||||
| Populácia | ||||||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| niekoľko miliónov | ||||||||||||
| Krajina s významnou populáciou | ||||||||||||
| Európa | ||||||||||||
| ||||||||||||
| Jazyk(y) | ||||||||||||
| Náboženstvo | ||||||||||||
| Príbuzné národy | ||||||||||||
Slezania (sliezsky: Ślůnzoki, Ślůnzocy, Ślezacy a pod., sliezskonemecky: Schläsinger, poľsky: Ślązacy, nemecky: Schlesier, anglicky: Silesians) je označenie obyvateľov území historickej krajiny Sliezsko. Časť Slezanov (najmä v poľskej časti Horného Sliezska) sa považuje za samostatný národ.
V poľskom sčítaní z toho roku sa ku sliezskej národnosti prihlásilo približne 847 000 ľudí, z ktorých asi 376 000 uviedlo sliezsku národnosť ako jedinú, zatiaľ čo asi 471 000 v kombinácii s inou národnosťou, najčastejšie poľskou (cca 431 000). Behom sčítania ľudu, domov a bytov 2011 v Česku sa k sliezskej národnosti podľa predbežných výsledkov prihlásilo 21 548 obyvateľov Česka. 12 214 z nich uviedlo sliezsku národnosť ako jedinú, 9342 sa popri nej prihlásilo ešte k inej národnosti, najčastejšie moravskej (4567) a českej (4361).
Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]
V minulosti boli Slezania jedným z niekoľkých slovanských kmeňov, ktoré postupne osídľovali územie v povodí rieky Odry. Medzi sliezske kmene sa počítali tiež kmene Dedošanov, Opolanov, Golasicov (Holasice). Pôvod mena "Sliezsko" alebo "Slezania" je zrejme odvodený od germánskeho kmeňa "Siling", ktorý sa v Sliezsku zdržiaval.[1]
Dejiny Slezanov[upraviť | upraviť zdroj]
Starovek[upraviť | upraviť zdroj]
Archeologické nálezy z 20. storočia v Sliezsku potvrdzujú existenciu skorého osídlenia obývaného keltskými kmeňmi.
Do 2. storočia boli niektoré časti Sliezska obývané keltskými kmeňmi, predchodcami štátov Čiech a Bavorska a následne až do 5. storočia germánskym Silingmi, kmeňom Vandalov, ktorý sa pohyboval na juh a západ, aby napadli Andalúziu. Sliezsko zostalo vyľudnené až do druhej fázy migračného obdobia.
Slovania, prevažne Bieli Chorváti, prišli na vyľudnené územie Sliezska v prvej polovici 6. storočia. Západné územia boli väčšinou opustené, pretože keltské a germánske kmene, ktoré tam žili predtým, sa presunuli na západ. Z chronologického hľadiska boli prvou skupinou Slovania, ktorí osídlili okolie pri rieke Dneper, druhou boli Slovania typu Sukov-Dzidzice a posledná skupina Avaro-slovanských národov z povodia Dunaja. Začiatkom 9. storočia sa územie Sliezska stabilizovalo. Miestni Slovania začali budovať obranné systémy, ako sú sliezske múry, aby ich chránili pred západnými národmi. Severovýchodná hranica so slovanskými Polabmi nebola posilnená kvôli ich spoločnej kultúre a jazyku.[2]
Bavorský geograf v 9. storočí zaznamenáva kmeňové názvy Opolanie, Dadosesani, Golenzizi, Lupiglaa a Ślężanie. Pražský dokument z roku 1086, o ktorom sa predpokladá, že dokumentuje osady 10. storočia, uvádza aj kmene Bobrzanie a Trzebowianie. Neskoršie zdroje klasifikovali tieto kmene ako sliezske kmene, ktoré boli spoločne klasifikované ako súčasť poľských kmeňov. Dôvodom tejto klasifikácie bola „zásadne spoločná kultúra a jazyk“ sliezskych, polanských, mazoviských, vislianských a pomoranských kmeňov, ktoré „boli k sebe navzájom oveľa bližšie ako germánske kmene“.
Podľa Perspektívy etnicity, ktorú napísal antropológ V. I. Kozlov a ktorú editoval R. Holloman, sliezske kmene spolu s ďalšími poľskými kmeňmi vytvorili to, čo je v súčasnosti poľskou národnosťou a kultúrou. Tento proces sa nazýva etnická konsolidácia, v ktorej sa niekoľko etnických spoločenstiev rovnakého pôvodu a príbuzných jazykov spája do jedného.[3]
Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]
Slezania žili na území, ktoré sa stalo súčasťou Veľkej Moravy v roku 875. Neskôr, v roku 990, súčasťou poľského kráľovstva založil vojvoda Mieszko I. a začiatkom 11. storočia ho kráľ Boleslav I. rozšíril. V roku 1000 založil Vroclavského biskupstvo v Dolnom Sliezsku.
V stredoveku dominovali slovanské kmeňové konfederácie a potom slovanské štáty. Sliezsko bolo súčasťou Veľkej Moravy, vtedajšieho českého kráľovstva a nakoniec poľskej monarchie Piastovcov. Kmeňové rozdiely začali miznúť po konsolidácii Poľska v 10. a 11. storočí. Hlavnými faktormi tohto procesu bolo vytvorenie jednotnej monarchie, ktorá vládla nad všetkými poľskými kmeňmi, ako aj vytvorenie samostatnej cirkevnej organizácie v rámci hraníc novozaloženého poľského štátu. Mená menších kmeňov zmizli z historických záznamov, ako aj mená niektorých významných kmeňov. Na niektorých miestach sa však mená najdôležitejších kmeňov premenili na názvy predstavujúce celý región, napríklad Mazovčania pre Mazoviu a Sliezske vojvodstvo pre Sliezsko. V dôsledku fragmentácie Poľska sa niektoré z týchto regiónov opäť rozdelili na menšie subjekty, napríklad rozdelenie Sliezska na Dolné a Horné Sliezsko. Kmeňová éra už však skončila a tieto rozdelenia odrážali iba politické rozdelenie poľskej ríše. V Poľsku bolo Sliezsko od roku 1177 rozdelené do mnohých menších vojvodstiev. V roku 1178 boli časti vojvodstva Krakov okolo Bytom, Osvienčimu, Chrzanówa a Siewierzu presunuté do Sliezskych panstiev, hoci ich populácia bola z Vislianská a nie zo Sliezskeho pôvodu. Časti týchto území kúpili poľskí králi v druhej polovici 15. storočia, ale oblasť Bytom zostala vo vlastníctve sliezských Piastovcov, aj keď zostala súčasťou krakovskej diecézy. V rokoch 1327 až 1348 sa vojvodstvá Sliezsko dostali pod suverenitu českej koruny a v roku 1526 boli odovzdané rakúskej habsburskej monarchii.[4]
Začiatkom 13. storočia sa slovanské Sliezsko začalo osídľovať Nemcami z rôznych častí Nemecka vrátane Pruska a Rakúska. To viedlo k zmenám v etnickej štruktúre provincie. V stredoveku sa v Dolnom Sliezsku a niektorých hornosliezskych mestách hojne používali rôzne nemecké dialekty nových osadníkov. Po ére nemeckej kolonizácie však poľský jazyk stále prevládal v Hornom Sliezsku a v častiach Dolného a Stredného Sliezska severne od rieky Odry. Nemci väčšinou ovládali veľké mestá a Poliaci väčšinou bývali vo vidieckych oblastiach. To vyžadovalo, aby pruské úrady vydávali úradné dokumenty v poľskom alebo nemeckom a poľskom jazyku. Poľsky hovoriace územia Dolného a Stredného Sliezska, ktoré sa do konca 19. storočia bežne nazývajú poľskou stranou, boli väčšinou germánske v 18. a 19. storočí, s výnimkou niektorých oblastí na severovýchodnej hranici.[5]
Moderné dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1742 sa väčšiny Sliezska zmocnil vo vojne o rakúske dedičstvo kráľ Fridrich Veľký z Pruska, ktorý sa vo svojej prvej deklarácii označil za „kniežaťa Piasta“ (v skutočnosti bol vzdialeným potomkom). Zvyšok Sliezska, známy ako Tešinské Sliezsko, zostalo v Rakúskej ríši. Pruská časť Sliezska bola provinciou Sliezsko až do roku 1918. Neskôr bola provincia rozdelená na pruské provincie Horné a Dolné Sliezsko. Vďaka rozvoju vzdelania došlo v druhej polovici 20. storočia v Sliezsku k znovuzrodeniu poľskej kultúry, čo súviselo so vznikom poľského národného hnutia jasne katolíckeho charakteru. Na začiatku 20. storočia sa nespochybňovala skutočnosť, že Slezania boli súčasťou poľského národa. Jazyk a kultúra poľských Slezanov, ktorí vyhlásili sami seba za národ, boli vystavení tlaku pruskej politiky Kulturkampf, ktorá sa ich snažila germánsky ovplyvniť kultúrou a jazykom. Proces germanizácie nebol nikdy úplne úspešný. Kultúrna vzdialenosť Horného Sliezska od nemeckej populácie vyústila do rozvoja poľského národného povedomia na prelome 19. a 20. storočia, ktorý vyvrcholil pro-poľskými hnutiami na konci prvej svetovej vojny.[6]
Po Sliezskych povstaniach sa východná malá, ale bohatšia časť Horného Sliezska stala súčasťou novoobnoveného Poľska; väčšina zeme, ktorú ovládali Habsburgovci po vojne v roku 1742, patrila novovzniknutému Československu, zatiaľ čo Dolné Sliezsko a väčšina Horného Sliezska zostalo v Nemecku. Etnická situácia v regióne sa stala zložitejšou, pretože rozdelenie Horného Sliezska na poľskú a nemeckú časť viedlo k etnickej polarizácii. Ľudia, ktorí žili v západnej časti Horného Sliezska, boli vystavení silnému nemeckému kultúrnemu vplyvu, kde sa ľudia vo východnej časti Sliezska začali stotožňovať s poľskou kultúrou a štátnosťou.
Druhá svetová vojna a jej následky túto polarizáciu zosilnili. V rámci sliezskej populácie sa vytvorili tri skupiny. Poľská skupina bola najsilnejšia; nemecká skupina, ktorá sa nachádzala predovšetkým v strednom Sliezsku, bola zjavne menej početná. Tretia skupina podporovala separatizmus a nezávislý sliezsky národný štát. Separatisti mali len okrajový význam a našli malú podporu medzi domorodými Slezanmi.[7]
Dôvodom týchto prechodov boli posuny hraníc a zmeny populácie, ktoré nastali po druhej svetovej vojne. V dôsledku toho bola do Poľska začlenená veľká väčšina bývalého Nemeckého Sliezska, pričom menšie regióny zostali pod kontrolou Nemeckej demokratickej republiky (ktorá sa neskôr stala súčasťou zjednoteného Nemecka) a Československo získalo väčšinu z Tešinského Sliezska. Následne boli vylúčené milióny Slezanov, väčšinou nemeckej národnosti, ale po tom, čo boli procesom „národného obrodenia“ vymanené od etnických Nemcov, bolo umožnené zostať Slezanom klasifikovaným ako „autonómny“ poľskými komunistickými autoritami boli intenzívne polonizované.
V rokoch 1955 až 1959 mohli niektorí zostávajúci Slezania emigrovať do západného a východného Nemecka, aby sa znovu stretli so svojimi rodinami v Nemecku. Ale niektorí museli roky čakať. Do roku 1989 emigrovalo do Nemecka takmer 600 000 Slezanov.[8]
V rokoch 1945 až 1949 sa milióny etnických Poliakov z bývalého (pred rokom 1939) východného Poľska (najmä Ľvov, Volejnia, Podolia, Vilnius atď.) A stredného Poľska presťahovali do Sliezska, najmä do Dolného Sliezska. Od skončenia komunistickej vlády v Poľsku sa žiada o silnejšie politické zastúpenie pre sliezskú etnickú menšinu. V roku 1997 katolický súd zaregistroval Zväz ľudí sliezskej národnosti (ZLNS) ako politickú reprezentatívnu organizáciu sliezskej etnickej menšiny, ale po dvoch mesiacoch bola registrácia zrušená krajským súdom.
Štatút[upraviť | upraviť zdroj]
Slezania boli v minulosti obyvatelia sliezských kniežatstiev. Tieto kniežatstvá však nikdy netvoril spoločný štát a Sliezsko bolo neskôr rozdelené medzi niekoľko štátov (Prusko a Rakúsko-Uhorsko, dnes Poľsko, Česko a Nemecko).
Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]
Časť Slezanov v Hornom Sliezsku hovorí sliezštinou, ktorá má niekoľko nárečí. Existuje však tiež sliezska nemčina, ktorá bola používaná hlavne pred vysídlením nemeckého obyvateľstva po II. svetovej vojne. V tejto dobe (do roku 1945) mala sliezska nemčina okolo 7 miliónov hovoriacich. V Hornom Sliezsku, kde ešte dnes žije veľmi početná nemecká minorita, sa tento nemecký dialekt uchováva.[9]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ HAVLÍK, Lubomír E. Slovanské štátne útvary raného stredoveku. Praha: Academia, 1987
- ↑ ŻERELIK, R.. Historia Śląska. Wrocław : [s.n.], 2007. ISBN 978-83-229-2872-1. S. 37-38.
- ↑ PREVITE-ORTON, Charles William. The Shorter Cambridge Medieval History. Cambridge : Cambridge University Press, 1962. Dostupné online. ISBN 0-521-09976-5. S. 744.
- ↑ ROSIK, S.. Historia Dolnego Śląska. Wrocław : [s.n.], 2005. ISBN 978-83-229-2763-2. S. 49.
- ↑ CZAPLIŃSKI, M.. Historia Śląska. Wrocław : [s.n.], 2007. ISBN 978-83-229-2872-1. S. 209.
- ↑ SMITH, David M.; WISTRICH, Enid. Regional Identity and Diversity in Europe: Experience in Wales, Silesia and Flanders. [s.l.] : The Federal Trust for Education & Research, 2008. Dostupné online. ISBN 1903403871. S. 65.
- ↑ EBERHARDT, P.. Ethnic Groups and Population Changes in Twentieth-century Central-Eastern Europe: History, Data, and Analysis. [s.l.] : M.E. Sharpe, 2003. Dostupné online. ISBN 0765618338. S. 166.
- ↑ ROGALL, Dr Joachim. Die Deutschen in Polen | bpb [online]. bpb.de, [cit. 2019-08-28]. Dostupné online. (po nemecky)
- ↑ ULLMANN, Klaus. Schlesien-Lexikon. 2.. vyd. KG Mannheim : Adam Kraft Verlag GmbH & Co, 1982. ISBN 3-8083-1161-4. Kapitola Deutsche Landschaften im Lexikon, s. 260-262.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Slezané na českej Wikipédii.