Slezania

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Slezania (sliezsky: Ślůnzoki, Ślůnzocy, Ślezacy a pod., sliezskonemecky: Schläsinger, poľsky: Ślązacy, nemecky: Schlesier, anglicky: Silesians) je označenie obyvateľov území historickej krajiny Sliezsko. Časť Slezanov (najmä v poľskej časti Horného Sliezska) sa považuje za samostatný národ.

Počas sčítania obyvateľov, domov a bytov 2011 na Slovensku sa ku sliezskej národnosti podľa predbežných výsledkov prihlásilo 21 548 obyvateľov slovenskej republiky. 12 214 z nich uviedlo sliezsku národnosť ako jedinú, 9 342 sa vedľa nej prihlásilo ešte k inej národnosti, najčastejšie moravské (4 567) a českej (4 361).

V poľskom sčítaní z toho roku sa ku sliezskej národnosti prihlásilo približne 847 000 ľudí, z ktorých asi 376 000 uviedlo sliezsku národnosť ako jedinú, zatiaľ čo asi 471 000 v kombinácii s inou národnosťou, najčastejšie poľskú (cca 431 000).

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

V minulosti boli Slezania jedným z niekoľkých slovanských kmeňov, ktorí postupne osídľovali územie v povodí rieky Odry.[1] Medzi sliezskej kmene sa počítali tiež kmene Dedošanov, Opolany, Golasicov (Holasice). Pôvod mena "Sliezsko" alebo "Slezania" je z rejme odvodený od germánskeho kmeňa "Siling", ktorý v Sliezsku zdržiaval.Šablóna:Doplňte zdroj

Novodobé dejiny Slezanov[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1880 v rámci pravidelného sčítania ľudu zavedená v Rakúsku-Uhorsku rozhodnutím Taaffeho vlády otázka po jazyku, ktorý je používaný v "bežnom styku", a tým teda od každého rakúskeho štátneho úradníka de facto požaduje národná vyznanie.Šablóna:Doplňte zdroj Bol tým vytvorený priestor na ceste ku vznikaniu statne opozičných národných spoločenstiev. Jazykový "numerus clausus" obsahoval deväť obcovacích jazykov: nemčina , Čeština  –  Moravské nárečia  –  slovenčina , poľština , Rusínčina , slovinčina , srbochorvátčina , taliančina , rumunčina a maďarčina , neobsahoval však jidiš a jazykové zmiešaniny. Tu sú mienené predovšetkým jazyky, ktorými hovorilo obyvateľstvo na pomedzí Moravy a Sliezska. Len čo bola všeobecne uznaná národnostnej separácia ako princíp organizácie spoločnosti, bola požadovaná stabilizácia jazykových hraníc, čomu malo sčítanie napomôcť.Šablóna:Doplňte zdroj Nastala však situácia, čo je predovšetkým vidieť v Sliezsku, kde určitá časť obyvateľov sa nemohla, alebo nechcela zapojiť do tohto procesu a nehovorila "úradne uznávanými jazykmi". Táto časť obyvateľov bola národnostne indiferentný, lepšie povedané jazyk tu nezprostředkovával národné vedomie.Šablóna:Doplňte zdroj Táto skupina, ale aj ostatné časti obyvateľstva vo východnej časti rakúskeho Sliezska, sa stali predmetom agitácia predovšetkým českých, poľských a rakouskoněmeckých agitátorov v súvislosti s vyššie uvedeným "vyznaním" sa k určitému jazyku a tým aj k národnosti.1) Zvlášť česko-poľský jazykovo národnostnej konflikt vo východnom – tešínskom Sliezsku – bol silný: štátoprávne nárok Čechov na všetky krajiny Koruny českej bol v protiklade k poľskému argumentu jazykovej a etnickej podstaty obyvateľstva. Ide predovšetkým o otázku zaradenia "Šlonzáků" v tomto česko-poľskom konfliktov. O tom však neskôr. Politický epilóg týchto národnostných šarvátok nastal po 1. svetovej vojne, kedy tu zrazu stáli proti sebe dva národné štáty slovanské povahy, pričom Nemci v Sliezsku boli vyradení z hry ako národnostná menšina.

V roku 1910 žilo na území celého rakúskeho Sliezska žilo 756 949 obyvateľov, z toho sa 235 224 obyvateľov hlásilo k poľskému obcovacímu jazyku (31%), český hovoriace obyvateľstvo tvorilo v rakúskom Sliezsku menšinu – 23,82%. Na vlastnom Tešínsku žilo 434 821 obyvateľov, z toho 233 850 Poliakov (53,78%), 115 597 Čechov (26,58%) a 76 925 Nemcov (17,69%).

Po vyhlásení Česko-slovenskej republiky prevzali v západnej časti rakúskeho Sliezska iniciatívu nemeckí politici a v spolupráci so zemskou vládou vyhlásili 30. 10. 1918 väčšiu časť Sliezska a nemeckej časti Moravy za provinciu Sudetenland. Oveľa zložitejšia situácia bola na Tesinsku. Dňa 19. 10. 1918 sa z predstaviteľov poľských politických strán zriadila v Těšíne Zemská národná rada Tešínskeho vojvodstva (Rada Narodowa Księstwo Cieszyńskiego) ako najvyšší orgán poľského ľudu na Tesinsku. Z počiatku nedávala najavo, že jej programom je pripojenie Sliezska k poľskému štátu, hoci táto požiadavka bola vyhlasovaný na táboroch ľudu. Ale už 29.10.1918 bolo na ich plagátoch oznámené, že Rada prevzala moc a zároveň oznámila privtelené Tešínska k Poľsku. Toho istého dňa bol v Opave vyhlásený Národný výbor pre Sliezsko Matičním dome v Opave za účasti šestnástich predstaviteľov českého života v Sliezsku a zároveň sa vyhlásil za jediný orgán, ktorý je oprávnený prevziať moc v Sliezsku. Problém tu bol s poľskou Radou Narodowy, ktorá vyhlásila prevzatie moci nad Tešínska (mimo okres Frýdek) a s provinciou Sudetenland. 31.

októbra 1918 bol ustanovený Krajinský národný výbor pre Sliezsko zo zástupcov siedmich politických strán ako najvyšší orgán českého ľudu. Moc a praktická činnosť Zemského národného výboru bola minimálna. Poľská Rada Narodowa a Krajinský národný výbor vykonávali správu prakticky len na obmedzenom území s tým, že v lepšom postavení bola strana poľská. Z tohto dôvodu a z obavy pred možnosťou búrok sa obe strany stretli v Orlové v dňoch 2. a 5. novembra 1918 na rokovanie. Bolo dohodnuté, že Rada Narodowa bude vykonávať vládu nad okresy Tešín (Teschen) a Bílsko (Bielitz), Krajinský národný výbor nad okresom Frýdek (Friedek), obce s českým obyvateľstvom v okrese Fryštát (Fryštát) budú Zemským národným výborom, s poľským obyvateľstvom pod Radou. Mala byť zriadená demarkačnej čiara. Poľská vláda dohodu schválila, reakcia pražského Národného výboru bola opačná. Situácia sa stále viac komplikovala a dohoda bola obojstranne porušované. Poľská Moraczewského vláda vypísala voľby do ústavodarného Sejm u, ktoré sa mali konať 26. januára 1919 aj na Tešínsku, Spiš ia Orave. Rada Narodowa zriaďuje 1. januára 1919 zvláštne zemskú vládu tzv. Rząd Krajowy. Situácia sa stáva kritickou a vrcholí v tzv. sedemdňovej vojne v dňoch 23.-30. januára 1919. Česko-slovenská vojská začala obsadzovať územie na východ od demarkačnej čiary a postupovať až k rieke Visle. Poľská vláda odmietala túto okupáciu a nariadila odpovedať "na násilie násilím". Po týždňoch bojov bol ozbrojený konflikt na príkaz Dohody ukončený, ale spor tým neskončil. Dňa 12. februára 1919 začala v Těšíne činnosť spojenecká komisie. Nová demarkačná línia sa teraz pohybovala pozdĺž košicko-bohumínskej dráhy. Stanoviská oboch strán sa veľmi vyhrotila.Poľská strana argumentovala dôvody etnografickými, česká potom dôvody historickými, dopravnými a strategickými.

Nemeckí politici sa zasadzovali o neutralizáciu Sliezska. Toto stanovisko podporovala Slezská ľudová strana (Śląska Partya Ludowa, Schlesische Volskpartei) Jozefa Koždoň obhajujúce záujmy "Šlonzáků", ktorí tiež preklamovali nedeliteľnosť Tešínska a v konečne fáze konfliktov podporovali česko-slovenské stanovisko.

Mierová zmluva s Rakúskom, zmluva z St. Germaine en Laye z 10. septembra 1919, vo svojom deviatom artikuly stanovila, že osud teritóriá "Těšína, Spiša a Oravy" bude rozhodnutý plebiscit om. Je príznačné, že kedykoľvek pri rokovaniach na mierovej konferencii hral princíp sebaurčenia do rúk Rakúska, Beneš vždy argumentoval obranyschopnými hranicami, ekonomicky životaschopné a dejinnú kontinuitou českých krajín.Šablóna:Doplňte zdroj Zdôrazňoval tiež, že Česko-Slovensko "ako krajina poriadku a demokracia vytvára bariéru proti šíreniu boľševizmu do strednej Európy, a preto by malo požívať podpory Západu". Túto argumentáciu používal vždy, keď chcel získať pre svoju krajinu politickú podporu.Šablóna:Doplňte zdroj Rovnako argumentoval v liste z 10. januára 1919 Pichon ovi, keď plánoval okupácii celého Tešínska. Zdôrazňoval, že boľševizmus ohrozuje túto priemyselnú oblasť, a preto musí byť obsazena.Po rozhodnutie mierovej konferencie o plebiscite zasiahla oblasť vlna nacionalistických kampaní a štvanice, krvavých potýčok a štrajkov. Ani mezispojenecká plebiscitní komisia nebola schopná prispieť k upokojeniu situácie. V čase, keď už nemohli Poliaci počítať s podporou nemeckej menšiny a Šlonzáků, začala poľská reprezentácia presadzovať nahradenie plebiscitu arbitrážnym konaním, na čo česko-slovenská strana po určitom váhaní pristúpila. V lete 1920, kedy bolo Poľsko v ťažkej situácii a boľševická vojská sa blížila k Warszawa, bolo rokovania obnovené. K dohode o arbitráži došlo 10. 7. 1920 vo Spa. Pokles prestíže Poľska v dôsledku porážok vo vojne so sovietskym Ruskom, ekonomické záujmy koncernu Schneider-Creuzot a Larisch ovplyvnili arbitrážny rokovaní vyslaneckých konferencie z 28. júla 1920.Šablóna:Doplňte zdroj Česko-slovensku sa podarilo časť Tešínska udržať. Pretože novým štátom požadovanej oblasti boli zaistené silou zbraní, táto parížska konferencia musela vziať toto fait accompli do úvahy. Parížskym rozhodnutím pripadlo Česko-Slovensku územie o rozlohe 1 272,8 km², Poľsku potom územie o rozlohe 1 012 km² (celý politický okres Bílsko sa 101 403 obyvateľmi – 65,23 % Poliakov a 32,32 % Nemcov, 10 obcí a polovica mesta Tešín, po dvoch obciach v okresoch Fryštát a Jablunkov a na polovicu bolo rozdelené celkom 15 obcí v okresoch Fryštát, Těšín a Jablunkov s 28 600 obyvateľmi). Česko-Slovensko obnovilo moc na tešínskom území a v dňoch 6. – 10. 8. 1920 vstupuje na toto územie českej vojsko a žandárstvo a je obnovená správa českých orgánov. Podľa sčítania ľudu z 15. 2.1921 žilo na území Sliezska celkom 672 268 obyvateľov, z toho bolo 296 194 Čechoslovákov (44,10 %), 252 365 Nemcov (37,62 %) a 69 967 Poliakov (10,32 %), na vlastným Tesinsku s 311 183 obyvateľmi (politické okresy Těšín, Fryštát, Frýdek) to bolo 177 626 Čechoslovákov (65,1 %), 69 360 Poliakov (25,4 %) a 23 005 Nemcov (9,5 %). Došlo k veľkému zníženiu počtu poľskej populácie proti roka 1910 spôsobené predovšetkým odovzdaním časti Tešínska pod správu poľského štátu. Sliezsku resp. Teschenovu zvláštnosťou bolo zisťovanie "Šlonzáků", ktorí však na základe tzv. obcovací reči boli přičleňování k jednotlivým národnostiam. V roku 1921 bolo zistené 47 314 Šlonzákov (24 299 Čechoslovákov, 1 408 Nemcov, 21 607 Poliakov).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. HAVLÍK, Lubomír E. Slovanské štátne útvary raného stredoveku. Praha: Academia, 1987

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Slezané na českej Wikipédii.