Slováci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ľudovít Štúr, významný slovenský národný buditeľ a kodifikátor spisovného slovenského jazyka.

Slovácislovanský národ, ktorý tvorí väčšinu na Slovensku a menšinu v USA, Česku, Srbsku (Vojvodine), Maďarsku a v niektorých ďalších krajinách (spolu asi 6 940 000 ľudí). Medzi významnejšie útvary, ktorých Slováci boli súčasťou patria Samova ríša, Veľkomoravská ríša, Uhorské kráľovstvo, Rakúsko-Uhorsko, Česko-Slovensko (1. ČSR, ČSSR, ČSFR), Slovenský štát (1939-1945) a od r. 1993 samostatná Slovenská republika.[1]

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenčina patrí k západoslovanskej skupine slovanskej vetvy indoeurópskej rodiny.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Názory rôznych autorov na pôvod názvu Slováci:

  • Jonáš Záborský: „Národné meno Slovákov, muselo znieť prvotne Sloveni, pretože svoj jazyk nazývajú slovenský, nie slovácky. Nemci Slovákov volali Slavmi a Sclavmi. Pridávali k tomu vždy Marahenses, zriedka Moravenses. Prvotne sa nazývali Moravanmi len tí Sloveni, ktorí skutočne na rieke Morave žili, potom tam, kde sa moravská dŕžava rozšírila. Moravanmi boli nazvaní i Povážanci, zadunajskí Slováci v Panónii. Naproti tomu meno Slovenov teraz Slovákov, náležalo vlastne aj Moravanom. Všetci boli Moravani i Sloveni spolu. Meno Slovenov prináležalo im ako národu, meno Moravanov, ako príslušníkom dŕžavy moravskej, vzniklej na severnej Morave. Nemci dŕžavu nazývali moravskou, slovanské pramene dŕžavu nazývajú aj slovenskou. V 9. storočí boli Slováci nielen tam, kde sú, ale aj na rieke Morave i v dávnej Panónii, kde boli zmiešaní so Slovincami, Chorvátmi, Nemcami, Avarmi. Sloveni, ako domáce obyvateľstvo prežilo útlak Rimanov a lúpežných barbarov, Vlachov, Jazygov, Hunov, Markomanov, Kvádov, Avarov, nachádzajúcich sa rôzne, všade, pred Dunajom, v Panónii a v Potisiu.“[2]
  • František Víťazoslav Sasinek: „Dejepisec Plinius (79 po Kr.) prvý je, ktorý označuje územie nášho Slovenska, keď píše, že keď za jeho doby Jazygovia panovali na Potisí, Dákovia (Getovia, Slováci) bývali nad Potisím až k Morave a Odre, súsediace so Svebami v Germanii. Dosaváď uhorskí a moravskí Slováci to územie obývajú. Tacitus (r. 100) ich zná na tomže území pod menom Quadov, a pod týmto menom zná ich na začiatku 5. stoletia i sv. Hieronym.“[3]
  • Richard Marsina et. all: „Vzhľadom na to, že Slováci sú jedným z tých dvoch slovanských národov (druhým sú Slovinci), čo si nevytvorili vlastné etnonymum, pomenovanie „Slavus", vyskytujúce sa v latinských listinách od 13. storočia, keď ide o územie Slovenska a domácich ľudí bývajúcich na Slovensku, je vlastné Slovákom.. Pôvodným etnonymom tohto spoločenstva bolo Sloven, ktoré sa najneskôr v 15. storočí transformovalo pod cudzím vplyvom na Slovák, no ženská príslušníčka sa volala a dodnes volá Slovenka, jazyk nazývalo toto spoločenstvo vždy, až dodnes slovenským a územie, ktoré obýva, Slovenskom.“[4]

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku žije asi 5,4 miliónov Slovákov (2015). Ďalší Slováci žijú v nasledujúcich krajinách (zoznam udáva odhady vyslanectiev a pod. a spolkov Slovákov v zahraničí na prvom mieste a oficiálne údaje krajín v rokoch 2000/2001 na druhom mieste):

  • USA USA (1 200 000 / 821 325*) [*podľa sčítania roku 1990 však bolo 1 882 915 Slovákov] - emigranti z 19.-21. stor.
  • Česko Česko (350 000 / 193 190*) [*podľa sčítania roku 1991 však bolo 314 877 Slovákov] - v dôsledku migrácie v rámci bývalého Česko-Slovenska, dnes kvôli pracovným miestam
  • Maďarsko Maďarsko (110 000 / 17 693*) [*ale 68 852 osôb tvrdí, že hovoria po slovensky] - autochtónne obyvateľstvo, ale prevažne dôsledok migrácie v rámci bývalého Uhorska po vyhnaní Turkov v 18. a 19. storočí
  • Kanada Kanada (100 000 / 50 860) - emigranti z 19. - 21. storočia
  • Srbsko Srbsko (60 000 / 59 021) [najmä Vojvodina ] - emigranti z 18. a 19. storočia
  • Poľsko Poľsko (2002) (47 000 / 2 000*) [* Ústredná sčítacia komisia uznala námietku Spolku Slovákov v Poľsku pokiaľ ide o toto číslo ]- stará menšina a dôsledok posunov hraníc počas 20. stor.
  • Rumunsko Rumunsko (18 000 / 17 199) - stará menšina
  • Ukrajina Ukrajina (17 000 / 6 397) [najmä Zakarpatsko] - stará menšina a dôsledok existencie bývalého Česko-Slovenska
  • Francúzsko Francúzsko (13 000/ n.a.)
  • Austrália Austrália (12 000 / n.a.) - emigranti z 20. - 21. stor.
  • Rakúsko Rakúsko (10 234 / 10 234) - emigranti z 20. - 21. stor.
  • Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo (10 000 / n.a.)
  • Chorvátsko Chorvátsko (5 000 / 4 712) - emigranti z 18. a 19. storočia
  • Taliansko Taliansko (n.a./ 4000)
  • Rusko Rusko (n.a. / 2170)
  • Švajčiarsko Švajčiarsko (n.a. / 3000) - emigranti z 20. - 21. stor.
  • Bosna a Hercegovina Bosna a Hercegovina (n.a. / 350) - dolnozemskí Slováci
  • Slovinsko Slovinsko (n.a. / 144) - dolnozemskí Slováci
  • Dánsko Dánsko (n.a. / 100)
  • Nórsko Nórsko (n.a. / 100)
  • iné krajiny

Celkový odhad počtu Slovákov v zahraničí je 2 016 000 v roku 2001 (2 660 000 v roku 1991), z čoho vyplýva, že celkovo bolo na svete v roku 2001 6 630 854 Slovákov (7 180 000 v roku 1991).

V roku 2008 bol oficiálny odhad počtu Slovákov v zahraničí upresnený na približne 2 240 000, podrobnejšie v tabuľke [1]. Autorom odhadu je Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí [2], ktorý za problematiku zodpovedá vláde SR. Strešnou organizáciou Slovákov v zahraničí je Svetové združenie Slovákov v zahraničí [3] [4].

Historický výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Z vyhodnotenia historických geografických názvov vyplýva, že (prinajmenšom) vo vrcholnom stredoveku žili Slováci takmer súvisle okrem dnešného Slovenska a Slovácka prinajmenšom aj v časti Dolného Rakúska, vo väčšine súčasného Maďarska, v západnom Rumunsku, v dnešnej Podkarpatskej Rusi a v Sedmohradsku [5] - pozri napr. mapu str. 96.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Priami slovanskí predkovia Slovákov podľa v súčasnosti prevládajúceho názoru prišli na územie Slovenska v rámci sťahovania národov okolo roku 500 (každopádne až po roku 471), a to asi v dvoch vlnách jednak zo severu a jednak z juhu. Tento názor sa presadil na prelome 19. a 20. storočia a podporuje ho skutočnosť, že v období od 400 pred Kr. do roku 500 po Kr. nie sú archeológovia schopní na Slovensku žiadnu archeologickú kultúru jednoznačne identifikovať ako slovanskú, a naopak väčšinou možno jednoznačne hovoriť o keltských, rímskych či germánskych nálezoch. Napriek tomu ostávajú okolnosti slovanských populačných (ne)pohybov v strednej Európe okolo roku 500 do značnej miery sporné. Menšina autorov sa domnieva, že na území dnešného Slovenska (alebo jeho častiach) žili Slovania už dávno predtým. V minulosti to tvrdil napríklad Nestor, koncom 20. storočia ruský jazykovedec Trubačov (pravlasť Slovanov v Karpatskej kotline). Otázka príchodu predkov Slovákov je inak úzko spätá s otázkou pravlasti/etnogenézy Slovanov ako takých, kde dnes existuje veľmi veľa ďalších teórií. Prvé nesporné doklady o Slovanoch v tejto oblasti pochádzajú zo začiatku 6. storočia.

V roku 1991 publikoval "amatérsky" bádateľ Antonín Horák knihu "O Slovanech úplně jinak" s podtitulom "Co nebylo o Slovanech dosud známo", v ktorej presvedčivo dokladá, že Slovania boli v Európe o niekoľko tisícročí skôr, čím účasť Slovanov vo veľkom sťahovaní národov spochybnil / vyvrátil. Hoci Horákovo dielo časť odbornej verejnosti prijala s veľkou nevôľou, najnovšie výskumy DNA jeho hypotézy potvrdzujú.

Slovanov na Slovensku vo včasnom stredoveku spravidla označujeme ako Slov(i)eni, v zahraničí sa zvyknú označovať buď všeobecne ako Slovania alebo už ako Slováci.

Niekedy sa hovorí o tom, že Slováci nemohli v stredoveku existovať, lebo nemali vlastný štát. Iní hovoria namiesto Veľkomoravskej ríši ako o Veľkoslovenskej ríši. V skutočnosti už počas stredoveku môžeme hovoriť o Slovákoch ako o jednom z národov, ktoré sa podieľali na vzniku Uhorska. Ako jednoznačne identifikovateľný názov Slovákov je z 13. stor. doložený tvar Slovienin a od 15. storočia Slovák. Či už obyvatelia Nitrianského kniežatstva v čase Veľkej Moravy mali zvláštny názov je sporné, pretože doklady v prospech aj neprospech tohto tvrdenia chýbajú. Cudzinci Slovanov tejto oblasti v čase Veľkej Moravy každopádne označovali ako "Slovania" (vtedy slověne) alebo "Moravania" alebo "moravské ľudy". Tu treba poznamenať:

  • Moravania tu je označenie obyvateľov štátu Veľká Morava, prípadne vládnucej vrstvy Veľkej Moravy, nie etnika
  • V čase Veľkej Moravy sa, zdá sa, ako "Slovania" ("slověne") označovali všetci slovanskí obyvatelia Karpatskej kotliny (vrátane Slovincov a Slavóncov), pričom "slovenské" jazykové územie vtedy pokrývalo aj severnú polovicu dnešného Maďarska, časti Sedmohradska a Moravu.
  • Z neskoršieho obdobia stredoveku je doložené systematické označovanie Slovákov v latinských a iných textoch ako "Slovania" (na rozdiel od Česi, Poliaci, Moravania a podobne), prípadne "Nitrianski Slovania" alebo "Uhorskí Slovania"
  • Slováci sa vlastne dodnes označujú ako "Slovania" - slověne (porovnaj tvar: Slovenka, slovenský, Slovensko)
  • Podľa slovenských jazykovedcov sa jazykové odčleňovanie "slovenských" nárečí od ostatných slovanských nárečí začalo už v 6. storočí, v 8. storočí nastala druhá fáza jazykovej genézy a v 10. storočí sa proces vzniku slovenčiny definitívne zakončil.

Z týchto skutočností rôzni autori robia rôzne závery, napríklad aj záver, že sa slovo "slověne" už vtedy vzťahovalo na Slovákov. Po rozpade Veľkomoravskej ríše (zač. 10. storočia) prispela izolácia Slovákov, ktorí sa postupne stávali súčasťou Uhorska od (dnešných) Moravanov, ktorí sa postupne stávali súčasťou Česka, k vytvoreniu špecifickej slovenskej národnosti či národa. Z vrcholného stredoveku máme latinské písomné doklady o tom, že Slováci sami seba označovali "Slovienin". Latinské prameň ich označujú ako "Slavus" a pod. (teda "Slovan"), a to na rozdiel od "Čech", "Poliak", atď... Podoba Slovák je po prvý raz písomne doložená v osobnom mene z nášho severného susedstva. Po roku 1291 sa dokladá v Krakove mešťan Matúš Slovák, ako významný činiteľ strany, ktorá v čase mocenských rozbrojov v Poľsku účinne podporovala bohatého a mocného českého kráľa Václava II. (1278-1305)[6] Známe je žilinské Privilegium pro Slavis kráľa Ľudovíta Veľkého z roku 1381 garantujúce paritné zastúpenie Nemcov a Slovákov v mestskej rade. Od 13. storočia slovenskí mešťania dokázateľne používali v písomnej komunikácii slovenčinu, od 15. storočia, dôsledkom husitských "spanilých jázd", teda nájazdov na mestá západného Slovenska, ako aj pobytom bratríkov pod kapitanátom Jána Jiskru z Brandýsa sa na Slovensku rozširuje spisovná čeština. Množia sa listiny písané jednak česky, v mestách ale už pozmeneným jazykom - slovakizovanou češtinou. Aj kráľovská kancelária Mateja Korvína používala češtinu ako jeden z jej úradných jazykov.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ŠKVARNA, Dušan, et.al Lexikón slovenských dejín. Bratislava : SPN, 1997. 357 s. ISBN 8008024771,9788008024778.
  2. ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. 1. slovenské vyd. Bratislava : Slovart, 2012. 706 s. ISBN 978-80-556-0407-7. S. 9, 10.
  3. http://zlatyfond.sme.sk/dielo/98/Sasinek_Dejepis-Slovakov/2
  4. http://www.litcentrum.sk/64010
  5. Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku, ľubovoľné vydanie
  6. UHLÁR, Vlado. Kultúra slova, 1992, roč. 26, čís. 8, s. 230 – 236. Dostupné online [cit. 2015-11-06]. ISSN 0023-5202.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]