Slovenské novinárstvo v matičnej dobe

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

V porovnaní s bachovským absolutizmom sa v matičných rokoch rozvinulo nielen slovenské národné hnutie, ale aj slovenské novinárstvo, čo súviselo s určitým uvoľnením politického života v monarchii i so zmenenými spoločenskými pomermi. Na porovnanie uvedieme niekoľko údajov. V rokoch bachovského absolutizmu (1850 – 1860) vychádzalo spolu 11 novín a časopisov, určených nášmu publiku a to v staroslovenčine i v opravenej slovenčine. V skutočnosti ich bolo len osem, lebo ďalšie tri začali vychádzať až roku 1860 tesne pred, alebo už po vyjdení októbrového diplomu. Ich tematické rozvrstvenie bolo veľmi chudobné: vládne Slovenské noviny, úradný vestník, odnárodňujúce noviny pre ľud, tri literárne a kultúrne, dva pedagogické a tri náboženské časopisy. Okrem toho roku 1855 vychádzal aj jeden študentský rukopisný zábavník s veľmi obmedzenou publicitou.

V matičných rokoch však vychádzalo už 46 tlačených a 11 rukopisných novín a časopisov. Tento počet bol na slovenské pomery vzostupný, ale v reláciách celokrajinských, skromný. Veď v rokoch 1861 – 68 sa počet maďarských novín a časopisov vydávaných na slovenskom území, pohyboval v rozmedzí 58 – 81, pričom ich náklad niekoľkonásobne prevyšoval slovenské periodiká.

V matičnej dobe sme mali štvoro významných politických novín: Pešťbudínske vedomosti od roku 1870, vychádzajúce pod zmeneným názvom Národnie noviny (1868 – 1875), historickopolitický časopis Biele Uhorsko (1868 – 1872) – vydávaný a redigovaný Jozefom Hložanským. Proti ním boli priamo zamerané odnárodňujúce noviny v slovenskej reči, slúžiace politickým záujmom maďarskej vládnucej triedy. Bol to Krajan (1865), Vlastenec (1869 – 71), Svornosť (1873 – 1885) a “spoločenský a gazdovský týždenník" Nitra (1873) s podtitulom: “Chýrnik Ňitrianskej stolice", ktorý priamo vydávalo stoličné predstavenstvo od 6. apríla do 28. decembra roku 1873. V tejto dobe vychádzal aj najlepší hospodársky časopis minulého storočia pre Slovákov Lichardov Obzor (1863 – 1882), ako aj dva časopisy, určené dedinskému ľudu – Národný hlásnik (1868 – 1881) Mikuláša Štefana Ferienčíka a Jánošík (1862 – 63), ktorý bol dielom Viliama Paulínyho-Tótha, hoci ako vydavateľ bol na ňom podpísaný Ján Nepomuk Bobula[1].

Na slovenské pomery bol v týchto rokoch prekvapujúco vysoký počet pedagogických časopisov rôznych náboženských a politických odtieňov: Slovenský národný učiteľ (1860 – 64) – od tretieho ročníka premenovaný na Národného učiteľa (1864), Listy národných učiteľov, Letopis národných učiteľov (1868 – 73) s prílohou Škola domáca (1863 – 64), Priateľ školy a literatúry (1859 – 61) a Katolícka škola (1874). Súviselo to hlavne so snahou zakladať slovenské gymnázia a iné stredné školy, ale aj s tým, že veľkú časť uvedomelých stúpencov slovenského národného hnutia tvorili práve učitelia a iní intelektuálni pracovníci, ktorí mali ku škole veľmi blízko.

V tejto dobe vychádzal tiež značný počet literárnych časopisov. Bol to Sokol (1860 – 61), Orol (1870 – 1880), Slovesnosť – príloha Cyrilla a Methoda (1863 – 65). Ich úroveň bola veľmi rôznorodá. Našli sa v nich hodnotné príspevky, ale aj novely, verše a články, ktoré boli prejavom úpadkových tendencií vtedajšej slovenskej literatúry. Niektorí ich redaktori i spolupracovníci vychádzali v ústrety nenáročnému vkusu malomeštiackeho čitateľstva, napodobňujúc zábavné meštiacke nemecké a maďarské časopisy.

Vtedy sa tiež u nás začínajú udomácňovať aj mládežnícke časopisy, vydávané väčšinou spolkami slovenských vysokoškolákov. Bol to Dunaj (1874) – orgán Slovenského spolku v Budapešti, ktorý bol vlastne neorganickým pokračovaním Junoša – “mravno-zábavného časopisu pre slovenskú mládež". Známa bola tiež Dennica “poučno-zábavný časopis pre slovenskú mládež". Tento mesačník vychádzal v Martine v rokoch 1871 – 72 za redakcie Jozefa Nedobrého. Jeho majiteľom a vydavateľom bol Viliam Paulíny-Tóth. Malú publicitu mala Zornička – “List pre slovenských mládencov a panny pre obveselenie a zošľachtenie srdca", ktorý vydával roku 1864 raz do mesiaca v Novom Sade Jozef Podhradský. Detský časopis Zrkadlo maľučkých – príloha Slovenského národného učiteľa z rokov 1863 – 64 za redakcie Juraja Slottu mal ešte začiatočnícku úroveň, nízky náklad, a preto aj malý okruh pôsobnosti.

V rokoch 1863 – 75 vychádzal aj na slovenské pomery nový druh časopisov satiricko-humoristických, ktorých politická orientácia bola v súlade s názormi memorandistov. Z nich bol najlepší prvý slovenský humoristický časopis Černokňažník Viliama Paulínyho-Tótha s podtitulom: “Týždenník pre humor a beletristiku" (1861 – 1864). Od 17. novembra 1861 vychádzal v Budíne, odkiaľ 21. VII. 1863 prešiel do Skalice. Humoristickým orgánom stúpencov politiky Národných novín bol mesačník Rarach (1875) vychádzajúci v Martine. Jeho zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol M. A. Špánik. Podobné zameranie mal ďalší mesačník – “humoristicko-satirický list" Rarášek (1870 – 75) vychádzajúci v tom istom meste. Jeho vydavateľom a redaktorom bol Andrej Černiansky a od roku 1874 M. A. Špánik. Humoristickým ilustrovaným časopisom Novej školy slovenskej sa stala Ježibaba (1871 – 72), z ktorého vyšlo len 17 čísel. Všetky spomínané humoristické i literárne časopisy v tejto dobe majú už pomerne vkusnú grafickú úpravu. Používajú pestrejšie typy písma i lámanie strany do troch až štyroch stĺpcov. Uplatňujú tiež rámčeky a drevoryty, čo zvyšuje síce príťažlivosť a modernosť týchto časopisov, no aj finančné náklady na ich vydávanie.

V matičnej dobe mal osobitné postavenie Letopis Matice slovenskej (1864 – 1875) – prvý slovenský vedecký časopis. Vznikol v Martine na návrh predsedu MS biskupa Štefana Moyzesa. Okrem vedeckých článkov a štúdií v ňom pravidelne vychádzali aj zápisnice valných zhromaždení a výborových schôdzí Matice slovenskej, takže súčasne plnil úlohy spolkového vestníka. Už z toho vidieť, že už súčasníci prikladali účinkovaniu v Matici slovenskej historický význam a chceli o nej nielen informovať verejnosť, ale zachovať aj dokumenty pre nasledujúce generácie. Na rozdiel od prevažnej väčšiny slovenských novín a časopisov bol Letopis MS od začiatku lepšie finančne zabezpečený, takže už jeho redaktor, ktorým bol tajomník Matice slovenskej, dostával honorár 15 zl. str. za tlačový hárok.

Pravdepodobne už začiatkom novembra 1864 vyšlo prvé číslo Letopisu Matice slovenskej. Časopis sa rozširoval hlavne prostredníctvom matičného kníhkupectva v Banskej Bystrici. Už v prvých dvoch číslach mal okrem zápisníc z činnosti Matice slovenskej aj zoznamy kníh a archívneho materiálu tohto celonárodného spolku. V súlade s uznesením Výboru MS z 12. septembra 1866 začal Letopis MS okrem funkcie spolkového vestníka plniť aj úlohy vedeckého časopisu. Vedecké štúdie i odborné články, ktoré tu vychádzali, sú vlastne výsledkom činnosti vedeckých odborov Matice slovenskej. Aj keď sa ani tu často nerešpektovali zásady prísnej vedeckosti a vedeckoteoretický štýl sa miestami nahrádzal popularizáciou, predsa len Letopis MS bol na vyššej teoretickej úrovni ako predchádzajúce slovenské časopisy – Tatranka (1832 – 48) i Hurbanove Slovenskje pohľadi (1846 – 47; 51 – 52), ktoré sa síce tiež vyhlasovali za vedecké, no prinášali príspevky popularizačnovedecké alebo esejistické.

V Letopise Matice slovenskej uverejňovali svoje filozofické štúdie a články S. B. Hroboň, Čaják, Pavel Hečko, z histórie Jonáš Záborský a J. L. Holuby, niekdajší redaktor Slovenských národných novín Peter Kellner-Hostinský, z prírodných vied Dionýz Štúr, Daniel Lichard a iní. Dôstojné postavenie tu mal Franko Víťazoslav Sasinek, aj keď jeho historické štúdie, polemiky i kritické vydávanie prameňov sa vyznačovalo miestami subjektívnym prístupom k materiálu a diskutabilnou metódou skúmania. Záslužná je tiež snaha redaktora Letopisu MS Michala Chrásteka, zaviesť do tohto vedeckého tlačového orgánu registrujúcu bibliografiu súčasnej slovenskej literatúry, ktorá sa stala pre neúnavného Ľ. V. Riznera dôležitým prameňom pri zostavovaní jeho Bibliografie písomníctva slovenského. Skvalitňovaniu časopisu neskoršie pomohlo aj honorovanie dopisovateľov a spolupracovníkov, čo bolo v slovenskej doprevratovej žurnalistike výnimočným javom.

Veľmi obľúbeným boli v tejto dobe aj študentské rukopisné časopisy – zábavníky, ktoré vznikali z nedostatku publikačných možností začínajúcich autorov. Vydávali ich zväčša spolky študujúcej mládeže na Slovensku i mimo neho. Bol to napr. Priateľ školy, Slávik, Slovák, Zore, Sitno, Včela, Psia noha, Bubon, Zvon, Zornička a iné. Pravda, spoločenský dosah týchto periodík bol veľmi rozdielny už aj preto, lebo mnohé z nich vychádzali len rok, alebo zanikali už po prvých dvoch-troch číslach. Najmenšiu publicitu mali študentské rukopisné zábavníky, ktorých čitatelia sa zväčša obmedzovali len na žiakov jedného ústavu. Celkove však možno konštatovať, že novinárska úroveň periodickej tlače matičných rokov, bola podstatne vyššia, ako tomu bolo v odbobí “hluchoty a nemoty" bachovského absolutizmu.

Slovenské noviny a časopisy nemali v matičných rokoch dostatok spolupracovníkov a predplatiteľov, čo bolo často aj príčinou ich predčasného zániku. Bolo tomu tak pri všetkých, s výnimkou národného hlásnika, ktorý mával okolo 2 000 – 3 000 predplatiteľov, Paulínyho Černokňažníka a Lichardovho Obzoru, ktoré mali len v prvej dobe existencie okolo 900 predplatiteľov. Súviselo to aj so stupňujúcou sa maďarizáciou po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) s triednym a nacionálnym útlakom, ale aj s tým, že národne prebudené meštiactvo povyšovalo svoje triedne vymedzené stanovisko na “celonárodnú politiku", ktorú chcelo uplatňovať hlavne pomocou novín a časopisov. Tak síce z nich vytvorili orgány nacionálnej politiky, no súčasne ich postupne zbavovali sociálneho ostria. Prestávali sa zaujímať o životné pomery širokých ľudových vrstiev, vzdávali sa boja za ich sociálne práva, čo bolo ešte také príznačné pre štúrovské Slovenskje národňje novini pred rokom 1849. Tak sa aj mohlo stať, “že v záverečnej etape vnútropolitického vývoja v Uhorsku po roku 1847 ustaľuje sa kvantitatívne členská základňa na tej istej rovine, z akej sa vyšlo v porevolučných rokoch".

Aj v matičných rokoch – ako pred prvou svetovou vojnou vôbec – zostáva na Slovensku pravidlom subskripcia novín a časopisov, pričom nakladateľ len na základe počtu záväzne prihlásených predplatiteľov stanovoval počet vydaných exemplárov z obavy, aby veľa neprerobil. Mnohokrát mu ani to nepomohlo, lebo predplatitelia mu zostávali dlžní aj za niekoľko ročníkov novín a časopisov, napriek urgenciám a súdnemu vymáhaniu. Preto aj zánik mnohých tlačových orgánov možno pripísať hospodárskemu úpadku nakladateľa, a nie priamemu vonkajšiemu zásahu úradnej brachiálnej moci.

Okrem nerozvinutosti slovenského kultúrneho a politického života, vážnou prekážkou národnej spisby bol maďarizačný tlak štátneho aparátu, podnikov, ako aj vysokej cirkevnej hierarchie, ktorá terorizovala kňazov a učiteľov a nútila ich k odnárodňovaniu sa. Pritom vo väčších mestách – v Bratislave, v Košiciach, Nitre, Prešove, v Banskej Bystrici a inde vládli bohatí maďarskí, či nemeckí mešťania, ktorí tu slovenský živel systematicky utlačovali a vyháňali na perifériu spoločenského života. Roztratená a napospol chudobná inteligencia, ako aj kupci i remeselníci bez väčších mestských centier, boli slabou oporou masového rozvoja našej kultúry a literatúry. Túto neutešenú situáciu veľmi nenapravila ani Matica slovenská ako celonárodná inštitúcia, ktorej výbor síce ponúkol napr. prevzatie a teda aj finančné krytie Lichardovmu Obzoru, Paulínymu Sokolovi i Ferienčíkovmu Národnému hlásnikovi, no v skutočnosti sa uspokojil len s “morálnou posilou" týchto novín a časopisov a odporúčal ich do pozornosti svojim členom a priaznivcom. Distribúcii slovenskej periodickej spisby vtedy predsa len trochu pomohla sieť matičných dôverníkov v jednotlivých krajoch, ktorí rozširovanie slovenskej tlače pokladali za svoju vlasteneckú povinnosť. Pravda, tento spôsob distribúcie literatúry, novín a časopisov bol v druhej polovici minulého storočia nepružný a zaostalý aj preto, že im nezaručoval väčší odbyt a vystavoval tak vydavateľov riziku značných strát.

Boľavou stránkou distribúcie slovenských novín a časopisov zostáva aj naďalej nedostatok kníhkupectiev, ktorý ani zďaleka nemohla nahradiť banskobystrické Krčméryho matičné kníhkupectvo, založené práve v týchto rokoch. Zákonný článok VIII. z roku 1872, ktorým sa uvádzala do života určitá sloboda živnostenského a priemyselného podnikania umožnil zakladanie ďalších kníhkupectiev, z ktorých sa mnohé zaoberali aj vydávaním kníh.

Roku 1878 bol založený spolok uhorských kníhkupcov (Magyar Könyvkereskedök egylete) so sídlom v Budapešti s osobitným tri razy do mesiaca vychádzajúcim časopisom Corvina. Slovenskí kníhkupci však neboli členmi tejto organizácie. Mali len malé obchody, v ktorých nemohli len čakať na zákazníkov, ale museli tiež za nimi chodiť na výročné trhy, púte a pod. Mohli sa preto spoliehať len na vlastnú propagáciu knižných noviniek i starších diel, ako aj na sieť vlastných rozširovateľov slovenskej spisby v rôznych krajoch. V rokoch vyvrcholenia nacionálneho útlaku i násilnej maďarizácie (r. 1867 – 1875) sa vydavatelia slovenských novín a časopisov tiež sťažovali na poštovú dopravu, ktorá im jednotlivé exempláre zdržala, stratila alebo z rôznych malicherných príčin nedoručila na miesto určenia. Množili sa aj sťažnosti na “prihorlivých" predstaviteľov správneho aparátu Uhorska, ktorí zabraňovali rôznym spôsobom predplácaniu slovenských novín. Nátlak štátnej správy bol taký silný, že predstavenstvo obcí mu často podliehalo. Vyskytli sa aj také prípady, že “z rozkazu vidieckych úradníkov povinné boli obce držať či maďarské, či odporné slovenské noviny a vylúčením priaznivých".

Zarážajúce je, že práve roku 1863, keď dochádza k založeniu Matice slovenskej a “národná aktivita" bola na pomerne vysokom stupni, slovenskí redaktori sa sťažovali na malý počet predplatiteľov. Pešťbudínske vedomosti mali vtedy 404, Černokňažník 290, Sokol 211 predplatiteľov. Roku 1865 však oznámil Viliam Paulíny-Tóth, že Sokol má už len 171 predplatiteľov, a to vtedy, keď sa očakávala veľká akcia za rozšírenie počtu predplatiteľov slovenskej tlače. Ešte roku 1874, keď sa už u nás vytvorila pekná tradícia ľudovýchovnej spisby, musel Ján Kadavý zastaviť ďalšie vydávanie svojho Priateľa ľudu, lebo mal len 165 predplatiteľov.

Nie je náhodné, že ani v matičných rokoch sa slovenská maloburžoázia nezmohla na vydávanie politického denníka, hoci sa ho často dovolávali aj čitatelia Pešťbudínskych vedomostí. Odpoveď redakcie bola príznačná: “Verte nám", písalo sa v týchto novinách, “že k tomu nám inšie nič netreba len aspoň 2 000 predplatiteľov po 21 zl. Je to síce maličkosť pre národ trimiliónový, ale pre národ slovenský je to ešte hop!". Súviselo to aj so slabými možnosťami krytia neúmerne zvýšenej kaucie. V Uhorsku síce platil tlačový zákon z roku 1848, ktorý formálne poskytoval isté ústupky v prospech slobody tlače, ale bol doplnený príkazom, podľa ktorého týždenník musel mať kauciu 10 000 korún, denník 20 000 korún. Z nich sa sťahovali všetky súdne peňažité tresty a pokuty a tých sa opozičným novinám dostávalo hojne.

Vážnym nedostatkom, hlavne slovenských politických novín v matičných rokoch, je ich zaostalé, nesystematické, ba priamo konfúzne zahraničné spravodajstvo, ktoré redakcie s oneskorením dvoch, troch, či viacerých dní preberali prevažne z cudzojazyčnej tlače, ale aj značne oneskorené vnútropolitické spravodajstvo. Vyplývalo to z ich chudoby, z nevybudovanej siete dopisovateľov, z nemožnosti držať si v zahraničí osobitných dopisovateľov, či priamych spolupracovníkov v centrálnych úradoch, na sneme a na ministerstvách. Iným závažným nedostatkom bola ich malá špecializácia a miestami aj uprednostňovanie odťažitej tematiky, na úkor vecí oveľa závažnejších a aktuálnejších. Mali dokonca oveľa menej dopisovateľov, ako tomu bolo napr. v Štúrovských politických novinách.

Preto v tejto dobe aj Ján Mallý-Dusarov považoval za životnú otázku celej slovenskej žurnalistiky niekoľkonásobné rozšírenie počtu dopisovateľov a ich vedenia redakciami. Dovolával sa tiež zväčšenia počtu slovenských novín a časopisov a ich špecializácie už aj preto, lebo rozvoj národného hnutia, vytváranie slovenských kultúrnych ustanovizní, ľudovýchovných, svojpomocných, hospodárskych i peňažných spolkov, ako aj predvolebná agitácia, si to všetko vyžadovali. Preto treba v tejto veci dať za pravdu Mallému-Dusarovi a nie Jonášovi Záborskému, ktorý horlil proti nebezpečnej “novinománii", aká vraj zachvátila Slovákov. Nemožno súhlasiť ani s Jánom Kalinčiakom, ktorý vychádzajúc z momentálnych neutešených pomerov väčšiny slovenských redakcií, radil podstatne obmedziť počet vychádzajúcich novín a časopisov, ba ich aj radikálne zlučovať. Išlo skôr o to, nájsť vhodné cesty propagácie týchto tlačových orgánov, o ich bezprostredné spojenie so životnými záujmami ľudových más a nie o ústup a búranie ťažko vytvorených novín a časopisov.

Napriek spomínaným ťažkostiam slovenské novinárstvo v matičnej dobe, v porovnaní s minulosťou, znamená podstatný krok dopredu. Nemal preto pravdu mladý Koloman Banšel, ktorý v takýchto tmavých farbách vykreslil matičnú dobu v liste Pavlovi Országhovi-Hviezdoslavovi: „Spýtaš sa, čo myslím s tými chmúrnymi výhľadmi? Oj veľmi chmúrne, veľmi desné sú ony; Kto sme my, ten národ ku sláve chápajúci? Inteligencia? Niekoľko kňazov a učiteľov a „na radáš“ niekoľko chladných i teplých advokátov. Ľud? Tých niekoľko Hlásnikov? Spisba, journalistika? Slávna Matica s niekoľkými Letopismi, s kalendármi? A ako sa môže zveľaďovať národ žobrácky, ktorý nemá čím lákať posvätencov pravdy? Nebol by div žiadon, keby nás statistika každý deň o niekoľko tisíc ubývať zhliadala…“.

Politické noviny[upraviť | upraviť kód]

Funkciu reprezentanta a neoficiálneho tlačového orgánu Slovenskej národnej strany plnili Národnie noviny – najdlhšie vychádzajúce slovenské politické noviny. Bol to nástupnícky tlačový orgán po Pešťbudínskych vedomostiach, ktorý mal “za tie isté pravdy bojovať, ako bojovali Vedomosti“. Podľa oficiálneho vyhlásenia Pešťbudínske vedomosti r. 1870 prešli do Martina “pre panujúce pomery v kníhtlačiarňach pešťbudínskych" (pre štrajk typografov). Pritom aj sama redakcia musela uznať, že Pešťbudínske vedomosti, hlavne v posledných rokoch svojej existencie, bývali dosť nevýbojné a konzervatívne, čo sa podstatnejšie nezmenilo ani po prechode novín do Martina.

„Uznať prichodí“, písalo sa v prvom čísle Národných novín (13. III. 1870), „že prenesením redakcie zo sídelného mesta krajiny… do mestečka provincionálneho, utratí redakcia možnosť v politických i v denných otázkach sa orientovať z vlastného názoru a z osobnej skúsenosti…“. Noviny týmto prechodom nesporne stratili. Ich zahraničné i vnútropolitické spravodajstvo sa stalo ešte oneskorenejším a chudobnejším. Nesplnilo sa pritom ani očakávanie vodcov slovenskej konzervatívnej buržoázie, ktorá dúfala v kvalitatívne zlepšenie novín i v podstatné rozšírenie počtu ich predplatiteľov vo všetkých slovenských krajoch. Nezmenilo sa takmer nič ani na grafickej úprave novín, ba typy písma Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku v Martine boli oveľa chudobnejšie, ako tomu bolo v budínskej univerzitnej tlačiarni, z ktorej predtým vychádzali Pešťbudínske vedomosti.

Na rozdiel od Pešťbudínskych vedomostí síce Národne noviny vychádzali nie dva, ale tri razy do týždňa na štyroch stranách, ale ich textová časť sa tým podstatnejšie nerozšírila, lebo veľa miesta v nich zaberali Zoznamy prispievateľov na Dom Matice slovenskej a na iné “národné podujatia“. Ani Mikuláš Štefan Ferienčík, ani Viliam Paulíny-Tóth, Andrej Černiansky a Ambrov Pietor, ktorí sa do roku 1875 vystriedali vo funkcii zodpovedných redaktorov týchto novín, ich charakter, zoradenie rubrík i grafickú úpravu v porovnaní s Pešťbudínskymi vedomosťami výraznejšie nezmenili. Zaslúžili sa však o ďalšie rozvíjanie beletristických novinových žánrových foriem v rubrike Besednica, kde vychádzali nielen fejtóny a reportáže, ale aj verše, povesti, literárne kritiky, životopisy významných osobností a pod. Medzi dopisovateľmi Národných novín vynikal Andrej Černiansky, Gustáv Zechenter-Laskomerský, Franko V. Sasinek, Adolf P. Záturecký, Jozef Škultéty, Daniel Bachát, Viliam Paulíny-Tóth, Ambro Pietor, A. S. Osvald atď.

V matičnej dobe vychádzal v Národných novinách na dvanásť pokračovaní aj významný seriál zvaný Listy slovenskému Tomášovi" od Viliama Paulínyho-Tótha. Je to vlastne populárny výklad politiky Slovenskej národnej strany, určený predovšetkým nacionálne vlažným a národne neuvedomelým Slovákom, ktorých ohrozovala čoraz viac maďarizácia. V novinách vychádzali aj pozoruhodné úvodníky, v ktorých sa písalo o vlastenectve, národnej rovnoprávnosti, autonómii, o administratívnosprávnej organizácii Uhorska a pod. Národné noviny niesli hlavnú ťarchu boja proti nepriateľom Matice slovenskej a národných stredných škôl. Prinášali tiež rozličné oznamy o účinkovaní slovenských spolkov (Živena, Napred…), i o slovenských hospodárskych a svojpomocných podujatiach. (Krupinská autodielňa a paromlyn, vzájomné pomocnice, hospodárske spolky a pod.) V prvom ročníku Národné noviny mávali na prvej strane úvodník, vnútropolitické spravodajstvo, zahraničnopolitický komentár. Druhá strana patrila “snemovým zprávam", “domácim zprávam", “zahraničným zprávam", “politickému obzoru", ďalej “dopisom". Ostatné strany boli vyplnené obzorom tlače (prehľad časopisov), rubrikami: Literatúra a umenie, drobnými správami, obchodnými, burzovými správami, inzerátmi i pravidelným Zoznamom zbierok na Maticu slovenskú. Domáce i zahraničné správy tu vychádzali niekedy oneskorene o tri až päť dní. Týkalo sa to aj referátov zo zasadania krajinského snemu.

Národné noviny venovali veľa miesta predvolebnej kampani, ale prinášali aj články o sociálnom postavení rozličných tried a vrstiev slovenskej spoločnosti, ba roku 1871, keď ešte Slováci nemali samostatný ženský časopis, v rubrike Besednica prinášali aj príspevky určené špeciálne slovenským ženám. Pozoruhodný je aj seriál Viliama Paulínyho-Tótha, zvaný “Osem návrhov zákona" (Nár. nov. roč. 1872 č. 17 – 45), ktoré on sám ako poslanec predložil uhorskej snemovni, v snahe o hospodárske pozdvihnutie Slovenska. Tieto návrhy na sneme však neprešli.

Najväčším nedostatkom Národných novín bolo to, že nedokázali preniknúť medzi ľudové vrstvy, čo s trpkosťou konštatoval aj jeden z ich dopisovateľov pod pseudonymom Priateľský: „…Z tých našich 3000 čisto slovenských obcí, sotva sa nájde 1/3, kde (Národné noviny alebo Národného hlásnika) čítajú… nachodia sa ešte celé stolice, v ktorých niet…ani jedného odberateľa“. Bolo to v dobe, keď Pavel Hečko vyslovil názor, že „ktorý národ nemá bohatej časopisnej literatúry, nedôjde ani k bohatstvu vekovej (umeleckej) literatúry“.

Podstatným krokom dopredu v našej politickej žurnalistike boli Slovenské noviny – orgán Novej školy slovenskej, ktoré začali vychádzať v Budapešti roku 1868 na štyroch stranách tri razy do týždňa, kým napr. Pešťbudínske vedomosti v tom istom čase vychádzali len dva razy do týždňa. Od roku 1871 Slovenské noviny vychádzali štyri razy do týždňa a počas volieb v tom istom roku päť razy. Ich zodpovedným redaktorom bol Ján N. Bobula, od roku 1871 M. Horálek, pričom jeho hlavným spolupracovníkom zostal Ján N. Bobula. Od 22. novembra 1873 až do ich dobrovoľného zastavenia (1875) bol ich zodpovedným redaktorom Juraj Čajda. Ich vydavateľom bol najprv Ján N. Bobula, od r. 1871 (IV. roč.) vydavateľstvo Novej školy Minerva a od roku 1873 Národný slovenský výbor v Budapešti.

Noviny mali pomerne bohaté rubriky, dobre čitateľné, výrazné typy písma, ako aj originálne lámanie strany až do štyroch stĺpcov. Podarilo sa im publikovať aj pomerne čerstvé spravodajstvo, hlavne zo zahraničia, a to zásluhou budapeštianskej pobočky viedenského Correspondenz Büreau, odkiaľ preberali tak ako aj redakcie ostatných budapeštianskych novín a časopisov, hektografované rukopisy. Úroveň feuilletonu (besednice), bola v Slovenských novinách podstatne slabšia, ako tomu bolo v Pešťbudínskych vedomostiach. Ich vážnym nedostatkom bola politická konfúznosť, nedôslednosť, prechádzanie od maďarskej liberálnej buržoázie k slovenskej národnoobrannej politike a pod.

Takisto ako Pešťbudínske vedomosti aj Slovenské noviny trpeli finančnými ťažkosťami, ale aj rozpormi v samej redakcii. Súviselo to s rozštiepením Novej školy slovenskej na viacej vzájomne súperiacich skupín. Je nesporné, že Slovenské noviny ako orgán slovenskej liberálnej buržoázie prinášali dosť podnetov do verejného života a na mnohé odpovedali správnejšie a pokrokovejšie ako Pešťbudínske vedomosti, či Národné noviny. Pritom však buržoáznoliberálna obmedzenosť, kompromisníctvo a názorová rozkolísanosť im bola na škodu a diskvalifikovala ich v očiach mnohých čitateľov.

Osobitné postavenie medzi slovenskými politickými novinami a časopismi v matičných rokoch malo Biele Uhorsko – historickopolitický zborník, ktorý vychádzal od 15. septembra 1869 asi do konca roku 1872. (Dátum jeho zániku nie je presne zistený.) Vyšlo z neho najmenej šesť čísel po šestnástich stranách. Časopis spočiatku vychádzal z peštianskej tlačiarne Horňanského a Trégra, no od tretieho čísla vychádzal nákladom Vydavateľského spolku v Revúcej. Jeho vydavateľom a redaktorom bol Jozef Hložanský, ktorého roku 1870 Ján N. Bobula označoval za príslušníka Novej školy slovenskej. Pritom je však známe, že s Hložanského politickými názormi sa nezhodovala silná skupina Novej školy, vedená Jánom Mallým-Dusarovom.

Špecifičnosť Bieleho Uhorska znásobuje ešte skutočnosť, že vychádzalo veľmi nepravidelne, pričom jeho jednotlivé čísla zapĺňal až na deväťdesiat percent sám redaktor svojimi historickými štúdiami na viacej pokračovaní. Hložanský veľmi preceňoval svoju bádateľskú erudíciu: “Nepochybujem ani najmenej, že prvej dostane sa nám plného súhlasu s našimi prácami od členov viedenskej akadémie a v Paríži, nežli od mnohých našich rodákov" – oznámil verejnosti hneď v prvom čísle svojho časopisu. Hlavným cieľom tohto tlačového orgánu, podľa jeho úvodného programu, bolo publikovanie takých historických i politických článkov, ktoré by súčasne vyhovovali aj memorandistom, aj Novej škole slovenskej. Navonok sa však oháňal svojou neutralitou hlavne vtedy, keď vrcholili polemiky medzi Pešťbudínskymi vedomosťami a Slovenskými novinami: “Ja nesúhlasím ani s jednou, ani s druhou stranou".

Hložanský bol dokonca náchylný prestúpiť aj k stúpencom Deákovym a Kossuthovym – pravda za podmienky, že bezvýhradne uznajú jeho vlastný, vykonštruovaný program Bieleho Uhorska. Plánoval tiež založenie celoslovenského historickofilologického spolku, ktorý mal mať nielen bohatú knižnicu, ale aj reprezentatívny časopis – jeho Biele Uhorsko. Nič z toho sa však neuskutočnilo.

Hložanský odmietol nadväzovanie kontaktov s Čechmi, Poliakmi a Rusmi, ale nástojil na tesnej spolupráci Slovákov s maďarskou vládnucou triedou. Odporúčal vnútorné federatívne prebudenie Uhorska. V rámci Uhorska sa dovolával určitej autonómie pre Biele Uhorsko – pre kraj od Moravy po Tisu, od hôr karpatských po Biely Dunaj s hlavným mestom Nitrou. Pre toto územie chcel mať osobitný národný snem, arcibiskupa a ministra v peštianskej vláde. Odmietal redukovanie národnostnej otázky, len na otázku rečovú a kultúrnu a jasne videl jej spojenie s otázkou národného trhu. Napriek tomu, že Hložanský ostro útočil na martinských národniarov a na Maticu slovenskú, jeho koncepcia nenašla žiaduci ohlas ani medzi prívržencami Novej školy slovenskej a zostal preto osihoteným.

Príčinou predčasného zániku jeho Bieleho Uhorska bol nedostatok predplatiteľov, ale aj Hložanského desaťmesačné väzenie vo Vacove roku 1871, ktoré dostal za svoj radikálny článok o vzniku francúzskej republiky, uverejnený v Slovenských novinách roku 1871. V ňom predvídal rozpadnutie Rakúsko-Uhorska a vznik samostatných národných štátov na jeho území. Po uplynutí trestu roku 1872 odišiel do Ruska, kde pôsobil ďalej ako profesor.

Hospodárske a ľudovýchovné časopisy[upraviť | upraviť kód]

Najvýznamnejším časopisom určeným predovšetkým ľudovým vrstvám, bol v minulom storočí nesporne Lichardov Obzor s podtitulom Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. Vydával a redigoval ho najplodnejší slovenský novinár minulého storočia Daniel Lichard v rokoch 1863 – 1882, ktorý bol aj, ako sme spomínali, popredným znalcom prírodných vied a poľnohospodárstva. Chcel ním propagovať nielen technický pokrok, šíriť znalosti o nových spôsoboch hospodárenia, neznámejších plodinách a pod., ale aj písať o všetkom, čo napomáhalo hmotné posilnenie slovenských roľníkov i zdokonalenie výroby v remeselníckych dielňach. K týmto základným aspektom pristúpila aj snaha brániť naše národné hnutie pred stupňujúcou sa maďarizáciou, napomáhať zakladanie spolkov, ba aj hájiť rýdzo politické záujmy slovenských maloburžoáznych národne prebudených vrstiev. V Obzore teda nemôžeme vidieť iba rýdzo odborný časopis, ale aj ľudovýchovný a vedeckopopularizačný orgán, ktorému bol cudzí mentorský tón, alebo podceňovanie psychickej vyspelosti dedinského čitateľa. Časopis vychádzal tri razy do mesiaca v škarniclovskej tlačiarni v Skalici.

Rozvrhnutie materiálu v Obzore mal Lichard premyslené hneď od jeho prvého čísla a v ďalších rokoch ho už len v detailoch upravoval. Z jeho rubrík spomenieme úvodníky, Články miešané, Dopisy, Život a príroda, Remeselnícko-technický vestník, Zprávy hospodárske, Do kuchyne a komory, Domáci lekár, Dobytčí lekár, Obchodné zprávy, Trhové ceny, Národný hospodár, úradné a súdne zprávy, inzeráty a listáreň. Lichard sa pokúsil zahrnúť do svojho časopisu rozsiahlu oblasť poľnohospodárstva, priemyslu, ekonómie, zdravotníctva, popularizácie prírodných vied a pod. Obzor sa stal jediným, naslovovzatým tlačovým orgánom pre rozvíjanie slovenského družstevníctva, hospodárskych a peňažných spolkov. Redaktor bol prinútený všímať si toľkých disciplín preto, lebo Slováci ešte vtedy nemali odborné, hospodárske a vedeckopopularizačné časopisy so špeciálnym zameraním. Politické, pedagogické, či literárne orgány si týchto problémov všímali len okrajovo, alebo ich úplne zanedbávali.

Významné postavenie medzi slovenskými novinármi v matičných rokoch mal Mikuláš Štefan Ferienčík, o ktorom sa Andrej Mráz právom vyslovil, že patril medzi tých disciplinovaných radových členov slovenských vzdelancov, ktorí do úmoru a s obeťami slúžili verejným záujmom. Už ako žiak levočského lýcea prispieval do rukopisných zábavníkov štúrovskej mládeže do Holubice a Považja, ba ďalší z nich Život aj sám redigoval. Stal sa tiež najvýznamnejším spolupracovníkom Pavla Dobšinského v jeho literárnom časopise Sokol, ktorý začal vychádzať v Levoči roku 1860. V septembri roku 1863 stal sa redaktorom Pešťbudínskych vedomostí a v tejto funkcii pokračoval neskôr aj v redakcii Národných novín. Roku 1878 sa obetavo spolu s. J. Zachejom ujal vydávania a redigovania vtedajšieho jediného slovenského literárneho časopisu Orla.

Predmetom Ferienčíkovej životnej lásky sa však stal jeho Národný hlásnik s podtitulom Noviny pre slovenský ľud, ktorý začal vydávať ako mesačník roku 1868 v budapeštianskej univerzitnej tlačiarni. Od 23. februára 1870 ho Ferienčík naďalej vydával v Martine, kam prešiel ako redaktor Národných novín. V dobe veľkej Ferienčíkovej zaneprázdnenosti bol istý čas redaktorom Národného hlásnika S. J. Zachej. Tieto noviny sa stali obľúbenými hlavne na slovenskom vidieku. Vytvoril si tak dobrú tradíciu, na ktorú po Ferienčíkovej smrti nadväzovali jeho ďalší vydavatelia a redaktori Ambro Pietor, Miloš Pietor, Pavel Mudroň, Jozef Gregor-Tajovský i dr. Miloš Ivanka a to až do roku 1915. Národný hlásnik, ktorý bol od roku 1907 týždenníkom, sa orientoval hlavne na “národnú a politickú výchovu slovenského ľudu".

Okrem článkov propagujúcich politiku vodcov martinských národniarov, prinášal aj oznamy o ľudovýchovnej spisbe, beletristické príspevky, prehľad domáceho i zahraničného spravodajstva, ale aj články popularizačnovedecké. Tento časopis, ktorý vytváral v prevažnej miere sám jeho redaktor Mikuláš Št. Ferienčík, je najlepším dokladom jeho názorov na politické a sociálne otázky súdobého Slovenska. Robil tak nielen v úvodníkoch a v politických komentároch, ale aj v tzv. rozhovoroch (čo bola obľúbená forma užívaná vtedy v novinách, slúžila pri ich debatách dedinským inteligentom so sedliakmi). Týmto dialógom však častejšie chýbalo spojenie so skutočnými pomermi, a tak vyznievali mentorsky a hlucho. V rubrikách Čo nového v krajine a Čo nového vo svete býval prehľad domáceho a zahraničného spravodajstva, prevzatý z cudzej tlače. Pravidelne zverejňoval aj listy dopisovateľov, ktorých tu bývalo viac ako v Pešťbudínskych vedomostiach alebo v Národných novinách.

V Národnom hlásnikovi bývali aj poviedky z ľudového života a z pera M. Št. Ferienčíka, D. Bacháta-Dumného a iných autorov, skrytých pod značkou, alebo kryptonymom. Vyznačovali sa často naivnou mravoučnou tendenciou a romantizujúcimi prvkami. Mali dosť nízku literárnu úroveň. Naproti tomu bývali v týchto novinách články s bohatou popularizačnovedeckou tematikou, ako aj praktické rady pre poľnohospodársku a remeselnícku výrobu. Ferienčík tu prinášal aj oznamy o novinkách Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku v Martine, ako aj inzeráty zväčša českých firiem a poisťovacích ústavov. Zriedkavejšie tu bývali recenzie ľudovýchovných spisov, ako aj rubrika Verejný život, týkajúca sa zväčša pomerov na cisárskom dvore vo Viedni. Vydavateľ postupom rokov menil, alebo doplňoval jednotlivé rubriky, sústreďujúc sa raz na poľnohospodárstvo, na prírodné vedy, či na národnoobranné články, alebo beletristické príspevky, a to podľa potrieb politiky slovenskej buržoázie.

Najzávažnejším nedostatkom Ferienčíkových ľudových novín bol nedostatok kritiky vinníkov sociálneho a nacionálneho útlaku v našich krajoch. Vyplývalo to aj z nedostatočného spojenia inteligencie s ľudom, z malého počtu ľudových spolkov, ale aj z konzervatívnej politiky Slovenskej národnej strany, ktorej líniu Mikuláš Štefan Ferienčík zastával aj ako redaktor Národného hlásnika. Tento defetizmus a bezradnosť sa výrazne prejavil aj v ťažkých bojoch osudného 1875-ho roku: „Nuž, ale bohužiaľ našim osudom je už tuším…len to kresťanské potešenie sa našich náboženských otcov, že koho Boh miluje, toho krížom navštevuje“ – taký bol komentár Národného hlásnika k zatvoreniu Matice slovenskej.

Hoci práve po tomto osudnom 1875-tom roku pokroková slovenská verejnosť očakávala, že Národný hlásnik podporí Lichardov Obzor v jeho priekopníckom a nesporne pokrokovom úsilí, v propagovaní a vo vedení hospodárskych peňažných a ľudovýchovných spolkov, ktoré sa mali stať akousi náhradou za celonárodné kultúrne ustanovizne, ako aj účinným prostriedkom ovplyvňovania širokých ľudových más. Nestalo sa tak. Národný hlásnik sa tejto veľmi aktuálnej tematike venoval zriedkavo. Preto začal strácať svoje niekdajšie dobré spojenia s masami čitateľov. Dobre to vystihol jeden z jeho dopisovateľov: „Len jedine….čo nám najväčšmi a predovšetkým chybuje, sú to správy o nás samých, sú to tiež zriedkavé dopisy…z iných strán Slovenska“. Vo Ferienčíkovom tlačovom orgáne sa objavovali však aj články o strašnej biede slovenských robotníkov v Pešti, v železorudných baniach Gemera i o katastrofálnych sociálnych pomeroch proletariátu takmer vo všetkých slovenských krajoch. Pritom sa však redaktor až úzkostlivo vyhýbal označiť aj priamych vinníkov surového nacionálneho i sociálneho útlaku slovenského ľudu.

Napriek spomínaným nedostatkom, Národný hlásnik zostával pomerne dobrými ľudovými novinami preto, lebo zoznamoval svojich menej školených čitateľov s aktuálnymi spoločenskými otázkami súdobého Slovenska, budil národné povedomie, šíril osvetu a priťahoval mnohých vôbec k sledovaniu slovenskej spisby. Sám Ferienčík si uvedomoval, že tento časopis nebude môcť plniť spoľahlivo svoje úlohy, ak bude vychádzať len raz do mesiaca. Preto sa ho aj snažil práve roku 1875 premeniť na dvojtýždenník, čo sa mu však nepodarilo, lebo nemal 5250 zl. v. č. na zloženie požadovanej kaucie.

O rozvoj ľudovýchovnej tlače sa u nás v tejto dobe pokúšal aj Ján Kadavý – jeden z prvých nadšených propagátorov štúrovskej slovenčiny, napriek tomu, že bol Čechom. Kadavý energicky bojoval proti Jánovi Kollárovi a jeho stúpencom zachovania jednoty spisovného jazyka Čechov a Slovákov. V matičných rokoch, po presťahovaní sa do Martina, pokladal si za povinnosť pokračovať vo svojich ľudovýchovných snahách v súlade s mienkou Štefana Moyzesa, ktorý tvrdil, že Matica slovenská a jej členovia majú vidieť svoju hlavnú úlohu vo výchove “širokých vrstiev".

Začiatkom roku 1873 z vlastných skromných finančných prostriedkov pristúpil k vydávaniu nenáročného štvrťročníka malého formátu (11 x 17 cm), ktorý nazval výstižne podľa francúzskeho príkladu Priateľom ľudu s podtitulom “poučno-zábavný časopis pre slovenský ľud". Počet strán jednotlivých čísel nebol pevne stanovený, no každé číslo malo obsahovať najmenej dva hárky. Vydavateľ sa domnieval, že Priateľom ľudu prerazí v masovom meradle na slovenskom vidieku už aj pre nízku cenu jednotlivých čísel (desať grajciarov.) Kadavý sa v tomto časopise pokúšal spájať praktické rady pre poľnohospodárov, články o chove dobytka, preventívnej zdravotníckej ochrane a pod., s nenáročnými veršíkmi a rozprávkami “z pospolitého života", ktoré mali v prevažnej miere priezračné moralistické tendencie. Nízku hodnotu mali aj bájky, anekdoty prebraté z druhej ruky.

Trvalejšiu hodnotu mali len tu publikované bibliografické prehľady súdobej slovenskej tlače. Vydavateľ tak ani zďaleka nesplnil svoj program, v ktorom „sľuboval podávať nápady a poučenia vo všetkých vetvách polnieho hospodárstva…pokroky priemyslu hospodárskeho“, aktuality, výťahy z literatúry a beletristické príspevky. K tomu všetkému chýbali Kadavému hlboké odborné znalosti z poľnohospodárstva, dostatok kvalifikovaných spolupracovníkov, ale aj finančné možnosti. Okrem toho existoval hlboký rozpor medzi skutočným životom ľudu a Kadavého časopisom. Veď už vo svojom úvodnom Dobrom slove v prvom čísle časopisu vydavateľ tvrdil, že ľud v Uhorsku má vraj “pekné občianske práva, je slobodným, môže si nerušene zakladať vzdelávacie ústavy a svojpomocné spolky. Chýba mu len jedno: vytrvalosť pri sebavzdelávaní, ktorú keď si nadobudne, bude mať vraj zabezpečenú hospodársku prosperitu.

Aj keď Kadavý neuvádzal pramene svojich článkov, možno z viacerých poznámok v časopise usudzovať, že to bola hlavne česká ľudovýchovná tlač. Závažnou chybou tohto tlačového orgánu bola nevyjasnená koncepcia a nedostatok adresnosti. Stávalo sa dokonca, že redaktor začal na pokračovanie uverejňovať článok o chemickom rozbore organických látok, no nedokončil ho ani v nasledujúcich číslach. Miesto neho otláčal zemepisné úvahy, prevzaté z Orla od Andreja Trúchleho-Sytnianskeho. V úvodníkoch a v dialogizovaných poviedkach Priateľa ľudu sa častejšie spomína akási vysnívaná slovenská dedina, ktorej obyvatelia si príkladne zakladali rôzne hospodárske a ľudovýchovné spolky, pričom si ich nevedeli vynachváliť. V tom istom čísle sa však redaktor trpko sťažoval na nepochopenie “rodákov" a na finančné ťažkosti do ktorých sa dostal pre pasívnu bilanciu svojho časopisu.

Koncom januára 1874 Ján Kadavý uverejnil nasledujúci oznam: “Dostalo sa mi však tak malej podpory, že nebolo mnoho nádeje k udržaniu tak lacného časopisu, ktorý mal roku 1874 len 265 istých odberateľov a 165 predplatiteľov”. Kadavého Priateľ ľudu, tlačený spočiatku faktúrou a potom latinkou, teda nepochodil. Bola to aj vina samého vydavateľa a redaktora. Čitatelia totiž oveľa radšej siahli po kvalitnejších časopisoch pre ľud, akými boli Lichardov Obzor a Ferienčíkov Národný hlásnik.

Zvláštne postavenie medzi ľudovýchovnými časopismi mal spomínaný Jánošík, z ktorého vyšlo len jeho jediné číslo malého formátu (12 x 18 cm) roku 1862 v rozsahu 64 strán. Časopis mal napriek svojmu prevažne historickému zameraniu aj aktuálny spoločenský, ba politický dosah. Ako jeho redaktor a vydavateľ sa uvádzal Ján Nepomuk Bobula, no bolo to len formálne, lebo jeho skutočným redaktorom a vydavateľom bol Viliam Paulíny-Tóth. Paulíny totiž nemohol vydať časopis pod vlastným menom, tak to urobil ctižiadostivý mladý Ján N. Bobula “už i pre slávu". Po vyjdení prvého čísla vláda zakázala ďalšie vydávanie Jánošíka, ako “poburujúceho a revolučného spisu".

Čo dalo vládnucej triede podnet k zastaveniu toho grajciarového ľudového časopisu? Príčinou bol jeho najobsiahlejší článok “O Jánošíkovi" s podtitulom: Rozhovor kompánov s ovčiarmi pri kolibe. Sama Jánošíkova osobnosť tu je len zámienkou na podanie populárneho výkladu politiky slovenského národného hnutia, propagovanie slovanskej vzájomnosti, zdôrazňovanie pokrokových tradícií Veľkomoravskej ríše, z ktorej vzdelanosti a kultúry, ako sa tu zdôrazňuje, čerpali hlavne maďarské kmene pri vytváraní uhorského štátu. Paulíny, lebo on bol nepochybne autorom tohto článku, tu takto charakterizuje postavenie chudobných slovenských poddaných roľníkov: “Sedliak bol horší od hoväda. Robil, platil, mozoľoval, hrdloval sa pre druhého, nemal ničoho a ešte i biedu trpel – i trýznený bol bez príčiny jedine za to, že ako sedliak prišiel na ten svet".

Autor tu vášnivo obhajoval zásadu skutočnej rovnosti medzi ľuďmi a ostro polemizoval s oficiálnou propagandou vládnucej triedy, ktorá pripisovala zrušenie poddanstva roku 1848 dobrej vôli privilegovaných vrstiev.

Tvrdil tu tiež, v súlade so skutočnosťou, že „zemanskí zákonodarci“ odhlasovali zrušenie poddanstva „bojac sa…že ľud sám, ako voľakedy pred tristo rokmi zase oprobuje zvrhnúť z krku to jarmo staré, čo by sa aj neomylne bolo stalo“. (Išlo o Dóžovo povstanie z roku 1514.) Práve tu charakterizoval Jánošíka ako hrdinu chudobného ľudu a nezmieriteľného odporcu bohatej šľachty, ktorý “príde ešte raz a potom že nám bude dobre, ako nám nikdy nebolo!". Vhodným doplnkom textu o Jánošíkovi boli aj drevoryty s výjavmi, ako šľachta “bráni slovenský ľud", t. j. vozí sa po ňom bránami, ako aj obraz palicovania poddaných na dereši. Paulíny tu nepriamo vyzýval k radikálnemu postupu pri vydobýjaní sociálnych požiadaviek ľudu, odmietal odnárodňovanie a žiadal nacionálnu rovnoprávnosť v Uhorsku. Jeho nekompromisná kritika súčasných pomerov preto nemohla byť vládnucej triede po chuti.

Literárne časopisy[upraviť | upraviť kód]

Ján N. Bobula aj po neúspechu s Jánošíkom naďalej pokračoval v novinárskej činnosti. Napred bol spolupracovníkom Pešťbudínskych vedomostí (r. 1863 – 65) a potom (r. 1865 – 66) vydavateľom a redaktorom “mravnozábavného mládeži venovaného časopisu" Junoš. Časopis začal vychádzať z podnetu slovenských vysokoškolákov v Pešti. Mal literárne zameranie. Súčasne mal nahrádzať rôzne dovtedy vychádzajúce rukopisné literárne zábavníky slovenských študentov v Pešti, vo Viedni, v Bratislave a v iných, hlavne v stredných školách na Slovensku. Počas celej doby existencie ho redigoval Ján N. Bobula, ktorému len krátky čas v tom pomáhal vysokoškolák J. Pálka. Junoš sa stal vlastne neoficiálnym tlačovým orgánom peštianskej Československej besedy – samovzdelávajúceho krúžku slovenskej študujúcej mládeže. Okolo jeho redakcie sa sústredili aj ostatné významné spolky slovenskej študujúcej mládeže v Banskej Bystrici, v Liptovskom Mikuláši, v Levoči a inde. Okrem hlavného redaktora Ján N. Bobulu rozhodoval o vedení časopisu aj osobitný šesťčlenný výbor Československej besedy v Pešti.

Junoš, ktorý mal motto: “Viribus unitis" (spoločnými silami), vychádzal roku 1865 – 66 nepravidelne, zhruba každých štyri-päť týždňov na šestnástich, alebo na dvadsiatich stranách. Jeho posledné číslo vyšlo 19. júla 1866. Časopis zanikol pre nedostatok predplatiteľov, hoci na začiatku svojej existencie mal 263 predplatiteľov a štyridsať dopisovateľov, čo bolo pre takýto študentský literárny časopis nesporne úspechom. Medzi jeho spolupracovníkov patrili Andrej Trúchly-Sytniansky, A. P. Bulla, M. Zniovsky, M. Dumný, J. F. Fábry, T. R. Klimo, J. Slotta, J. K. Porubský, Ž. Z. Žambokrety, J. Hlaváč, M. R. Kiss, Pavel Šuška, J. Pálka a iní vysokoškoláci a stredoškoláci. Umelecká úroveň prózy a poézie tu publikovanej nebola vysoká. Témou skladieb bývala šťastná, či sklamaná láska k žene, k vlasti, k národu. Autori sa často dovolávali revolučných tradícií štúrovskej generácie, ale ani zďaleka nemali jej revolučnosť. Len zriedkavo sa v Junošovi objavovali vedeckopopulárne príspevky, napr. “Či Slovensko bolo Bielochorvátsko" napísané podľa príkladu Fr. V. Sasinka. Väčšiu hodnotu ako literárne príspevky mali ostatné rubriky časopisu: Literárne a umelecké správy, Drobnosti, Dopisy, a Listáreň. Nájdeme tu aj cenné údaje o nových slovenských a českých knihách, ako aj správy o podujatiach Matice slovenskej, ba aj o kultúrnych problémoch v susednom Poľsku a Nemecku.

Ukazuje to na dobrú informovanosť Junoša i na to, že jeho redaktori pozorne sledovali publicistiku slovanských národov. Za pokrokovú možno tiež považovať snahu vedenia tohto tlačového orgánu a upevňovania spolupráce českej a slovenskej mládeže. Junoš zostáva až do našich dní vzácnym dokladom účinkovania slovenských študentských spolkov ako aj kultúrnych záujmov mládeže v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

Časopisom pre umeleckú literatúru, literárnu vedu a kritiku – mala sa stať Slovesnosť – príloha k Cyrillovi a Methodovi, ktorá vychádzala v rokoch 1863 – 65 v skalickej škarniclovskej tlačiarni raz za 16 dní. Jej vydavateľom a redaktorom bol Andrej Radlinský a spoluredaktorom Fr. V. Sasinek. Radlinský sa však venoval vedeniu časopisu Cyrill a Method, pričom Slovesnosť prenechal úplne agilnému Sasinkovi, ktorý ju v zmysle svojich vyhranených záujmov pretvoril prevažne na časopis venovaný historiografii, ale aj pomocným historickým disciplínam, hlavne diplomatike a genealógii. Časopis okrem odťažitej cirkevnej histórie prinášal aj vlastné príspevky Sasinkove a jeho spolupracovníkov o Veľkomoravskej ríši, o dejinách Uhorska a o slovanských vzťahoch. V týchto materiáloch sa snažili dokazovať autochtonnosť Slovákov na ich dnešnom etnickom území, vplyv ich kultúry na vznikajúci uhorský štát, ba aj na veľké zásluhy slovanských národov na rozvoj európskeho vzdelania. Sasinek sa v Letopise Matice slovenskej, ale aj v Slovesnosti, veľmi často púšťal do zdĺhavých polemík s maďarskými buržoáznymi historikmi, ktorí podliehali šovinistickým tendenciám a skresľovali slovanské dejiny. Sám však trpel podobnými chybami, aj keď si to nechcel priznať.

Práve tieto i podobné Sasinkove národnoobranné historické príspevky boli vystavené novým a novým útokom nielen zo strany maďarských historikov, ale aj politikov, ktorí ich dokonca uvádzali ako jeden z dôvodov likvidácie Matice slovenskej. Výslovne sa o tom hovorí aj v osobitnom úradnom rozkaze ministerského predsedu Kolomana Tiszu: “Spolok Slovenská matica", ako poburujúca politická strana pod menom a firmou spolku v záujme protivlasteneckej slovanskej propagandy účinkoval a že jeho účinkovanie malo úplný politický ráz a výlučne ta smerovalo, aby sa krajanský dejepis falšoval, aby sa aj v samých ním vydávaných školských knihách protivlastenecké falošné náuky rozširovali".

V Slovesnosti sa však nájdu aj cenné, hlavne literárnohistorické štúdie o Martinovi Hamuljakovi, Jánovi Čaplovičovi, Vukovi Štefanovičovi Karadžicovi a o iných autoroch, literárno-historické úvahy Jakuba Grajchmana o próze a o poézii, ako aj bystré a aktuálne názory Pavla Hečku o príčinách slovenského odrodilstva. Cenné sú tiež anotované bibliografické Prehľady slovenských časopisov, Prezor slovanských kníh, ako aj oznamy o knižných novinkách.

Sasinkovi sa časom podarilo získať za stálych spolupracovníkov časopisu J. P. Bellu, Hýroša, Jonáša Záborského a Petra Kellnera-Hostinského, ale ani tak nemohol zo Slovesnosti vytvoriť skutočne dobrý a všestranný časopis, venovaný literatúre a histórii. Slovesnosť tak v porovnaní s Letopisom Matice slovenskej zostala len druhoradým historickým časopisom, ktorý nezískal dostatočný počet odberateľov a spolupracovníkov už aj preto, lebo zanedbával aktuálne problémy slovenskej literatúry a kultúry.

V matičných rokoch dochádza na Slovensku aj k zakladaniu literárnych časopisov nového typu, v ktorých vyvodiace postavenie mala ilustrácia, bohatá grafická úprava, užívanie rámčekov, rôznych typov písma a pod. Vznikajú podľa príkladu českej, maďarskej a nemeckej “zábavnej tlače". Ich ťažiskom bývala próza, poézia, literárna história i kritika, ale prinášajú aj zábavné a cestopisné príspevky o “exotických krajoch", ba aj senzačné príhody preberané z cudzojazyčnej tlače. Taký bol hlavne Sokol – “obrázkový časopis pre zábavu, krásno, umenie, vedy a literatúru", ktorý začal v Budapešti roku 1862 vydávať Viliam Paulíny-Tóth raz dva týždne na 24 stranách. Od 30. júna 1863 až do konca roku 1869 Sokol vychádzal v škarniclovskej tlačiarni v Skalici.

Roku 1862 mal osobitnú notovanú prílohu Hlahol a v rokoch 1867 – 68 prílohu divadelných hier Jonáša Záborského. Sokol prinášal básne, povesti, rozpravy, životopisy a “podobizne". V menšej miere tu bývali príspevky z dejepisu, zo zemepisu, z prírodopisu i z národopisu, ako aj drobné správy z domova a zo sveta. (Duch a ruch národný.) Cenné boli hlavne memoárové príspevky zaslúžilých národovcov, akými boli napr. J. M. Hurban, Štefan Moyzes a iní. Paulíny-Tóth sa snažil v Sokole systematicky uverejňovať aj preklady z ruských básnikov S. T. Aksanova, A. S. Chomjakova, no aj zo srbskej ľudovej poézie. Redaktor Sokola ladil svoj časopis vždy “zábavne", pričom sa vyhýbal náročnejším vedecko-teoretickým príspevkom, ako aj vedeckoteoretickému štýlu a citovaniu prameňov a literatúry.

Medzi najhodnotnejšie príspevky Sokola patria životopisné portréty Martina Hamuljaka, Nathana Petiana, Sama Chalupku, Samuela Tomášika, Alexandra Rudnaya, Michala Miloslava Hodžu a iných významných predstaviteľov slovenského národného hnutia. Veľkú cenu malo aj zverejňovanie korešpondencie popredných národovcov. Tematika tohto časopisu bola veľmi široká, pretože musel súčasne plniť úlohu literárneho, populárnovedeckého, ako aj zábavného časopisu. Z toho vyplývajú aj jeho príspevky veľmi rozdielnej úrovne. Redaktor však napodiv vedel dosť dobre zladiť tento materiál často preberaný aj z cudzích prameňov a vytvoriť časopis obľúbený, hlavne medzi slovenskými vzdelaneckými vrstvami.

Keď Paulíny-Tóth “zaujatý politickými, cirkevnými a inými súrnymi prácami", nemohol ďalej literárny časopis vydávať, podujal sa na túto úlohu popredný slovenský spisovateľ Ján Kalinčiak, ktorý v tejto dobe ako penzionovaný riaditeľ tešínskeho gymnázia prešiel do Martina. Roku 1870 začal v tomto meste raz do mesiaca vydávať Orol – časopis pre zábavu a poučenie, od roku 1873 (IV. roč.) – obrázkový časopis pre zábavu a poučenie. Jeho spoluredaktorom bol Andrej Trúchly-Sytniansky, ktorý sa však koncom marca 1878 musel s redakciou Orla proti vlastnej vôli rozlúčiť, ako o tom aj sám v Orle napísal: “Odstupujem nútený nepredvídanými, mimo mojej vôli a sily ležiacimi okolnosťami". Išlo tu o priamy zákaz nadriadeného biskupa Sytnianskemu redigovať slovenský časopis. Aj to bol jeden z mnohých prejavov protislovenského postoja vysokého katolíckeho kléru.

Po niekoľkomesačnej prestávke od nedobrovoľného odchodu Sytnianskeho sa 15. júna 1878 jeho vedenia chytil Mikuláš Štefan Ferienčík za spolupráce so S. J. Zachejom. Orol mal viacej prispievateľov ako Sokol, hlavne medzi slovenskými spisovateľmi a básnikmi, čo nepochybne súviselo aj s rozvojom slovenskej literatúry. Tento proces vývoja slovenských literárnych časopisov dosiahol začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia svoj zenit založením najdlhšie vychádzajúceho slovenského časopisu – Slovenských pohľadov.

Do matičného odboja spadajú aj pokusy o vydávanie slovenských detských časopisov. Roku 1864 začal v Novom Sade Jozef Podhradský vydávať Slávika s podtitulom “Noviny pre slovenské dietky, pre obveselenie a zošľachtenie srdca" raz za dva mesiace. V tomto roku vychádzal spolu so Zorničkou s podtitulom: “List pre slovenských mládencov a panny, pre obveselenie a zošľachtenie srdca". Nasledujúceho roku vyšlo iba jedno číslo Slávika. Pravda začiatky slovenského časopisectva pre deti sú staršieho dáta. Veď už v rokoch 1846 – 47 vyšli v Levoči dva ročníky Zorničky – Zábavníka pre dietky, zásluhou nadšených mladých štúrovcov Augusta H. Škultétyho a Jonatana Čipkaya.

Satiricko-humoristické časopisy[upraviť | upraviť kód]

V matičnej dobe vzniká v slovenskom novinárstve nový typ tlačových orgánov – satiricko-humoristické časopisy. Tieto časopisy mali výrazne politické zameranie. Mohli dokonca prinášať, či už v alegorickej forme, alebo aj priamo, oveľa ostrejšiu kritiku vládnucej triedy, jej protinárodnej a protiľudovej politiky, ako si to mohli dovoliť výslovne politické Pešťbudínske vedomosti, Bobulove Slovenské noviny i martinské Národné noviny. Satirické časopisy síce tiež podliehali cenzúre a ich vydavatelia boli vystavení rôznym represáliám, tlačovým pravotám a pokutám, no tieto boli predsa len miernejšie, ako tomu bolo za články v politických novinách. Časopisy orientované na humor a satiru dosiahli veľmi rýchlo úspech medzi našimi čitateľmi. Napr. prvý slovenský humoristický časopis Černokňažník mal roku 1861 okolo 900 predplatiteľov. Aj keď počet jeho predplatiteľov v nasledujúcich rokoch klesol na 300, predsa aj naďalej patril medzi najpopulárnejšie slovenské časopisy už aj preto, lebo každé jeho číslo kolovalo medzi mnohými čitateľmi.

S prvým slovenským humoristickým časopisom je nerozlučne spojená osobnosť Viliama Paulínyho-Tótha, o ktorom sa vyslovil František Votruba, že “bol humorista od rodu, založením povahy s rozprávateľskou chuťou a pasiou, so zmyslom pre smiešne stránky životných dejov, povahy ľudí a situácií." Bol to dobrý novinár, ktorý mal zmysel pre aktuálne potreby života. Vidieť to aj z jeho redakčnej praxe, z jeho mnohostranných spôsobov spracovávania materiálu i z jeho štylistiky, za čo mu právom patrí titul jedného z tvorcov slovenského fejtónu. Paulíny-Tóth už v mladosti získal novinárske skúsenosti, ako dopisovateľ štúrovských Slovenských národných novín a Orla tatranského. Ako popredná osobnosť slovenského národného hnutia pripravoval vydanie Pešťbudínskych vedomostí. Od roku 1867 bol podpredsedom Matice slovenskej a v rokoch 1869 – 72 po Ľudovítovi Štúrovi aj druhým slovenským poslancom v uhorskom sneme.

Necelý rok po vyjdení prvého čísla Černokňažníka, ktorý roku 1861 vychádzal v Budíne ako týždenník, začal, ako sme spomínali, vydávať aj Sokol. Černokňažník v ďalších rokoch vychádzal raz za desať dní a v poslednej dobe svojej existencie ako dvojtýždenník. 21. júla 1863 Paulíny-Tóth preniesol jeho redakciu z Budína do Skalice, kde 21. decembra 1864 zanikol. Paulíny-Tóth sa však ani po jeho zániku nevzdal novinárskej činnosti a v rokoch 1871 – 1874 bol zodpovedným redaktorom martinských Národných novín.

Černokňažník bol veľmi pohotový a bojový časopis, hoci veľkú časť priestoru v ňom bol nútený vypĺňať sám jeho vydavateľ a redaktor. Jeho humor a satira bývali aktuálne, bojové a patrične tendenčné. Černokňažník nič neodpustil maďarskej reakčnej šľachte, ale ani odnárodneným slovenským zemanom a inteligencii. Už na začiatku vydávania svojho časopisu Paulíny sa osvedčil, že “Černokňažníkova úloha je slobodomyseľne písať, teda nie proti židom, ale za emancipáciu a rovnoprávnosť všetkých národností".

Paulínymu sa podarilo za dopisovateľov ilustrovaného Černokňažníka získať popredných slovenských spisovateľov: Gustáva Zechentera-Laskomerského, Jonáša Záborského, J. M. Hurbana, Daniela Bacháta-Dumného, Samuela Chalupku, Samuela Godru, Jána Mallého-Dusarova, Andreja Seberínyho, Ladislava Paulínyho, Petra i Jána Bellu a iných. Vyvodiace postavenie tu už mal okrem Jána Mallého-Dusarova aj Svetozár Hurban Vajanský. V dobe, keď Černokňažník vychádzal v Pešti, Paulínymu pomáhala aj akási redakčná rada, v ktorej bol Ján Francisci, Ján Palárik, Jozef K. Viktorin a J.Podhradský. Černokňažník bol nesporne moderným satirickým časopisom, ktorý sa vyrovnal svojim zahraničným predlohám, ba miestami ich aj predstihol. Mal bojové sociálne zameranie a nebojácne bránil slovenské národné práva, za čo bol vystavený častým pokutám, ako aj konfiškácii jednotlivých čísel. Paulínyho časopis svojou bojovnosťou a vysokou novinárskou úrovňou podstatne ovplyvnil verejnú mienku v našich krajoch. Stal sa tiež vzorom pre ďalších redaktorov a vydavateľov satiricko-humoristických časopisov na Slovensku v druhej polovici minulého storočia. Slušnú grafickú úpravu, pestrú tematiku, ktorá však nedosahovala úroveň Černokňažníka, mal ďalší “humoristický ilustrovaný časopis" Ježibaba, ktorého prvý ročník (v školskom roku 1871/72), vydával Ján N. Bobula so svojou skupinou v tlačiarni Minervy v Pešti. Ako redaktor (Ján N. Bobula) bol v tiráži časopisu uvedený Ježibábeľ a ako vydavateľ Lokteš z Loktibrady. Jeho prvé číslo vyšlo v novembri roku 1871 a posledné v októbri nasledujúceho roku. Spočiatku to bol mesačník, ktorý však od štvrtého čísla premenili na týždenník preto, aby ho Bobula mohol čo najlepšie využívať pre svoju volebnú kampaň do uhorského snemu, na pranierovanie nezákonných praktík vo volebnom boji užívaných maďarskými vládnucimi vrstvami. V súvislosti s touto akciou uverejnil Bobula v Ježibabe nasledujúce oznámenie: „Žijeme také časy, že všetko pokračuje teraz pred voľbami. Celé maďarstvo hornouhorské bude napomáhať slovami všetky oprávnené žiadosti národa slovenského – za tri mesiace totižto dokiaľ sa voľby prevedú. Nesmieme tedy ani my zaostať. Musíme pokročiť tiež – dokiaľ sa voľby neminú…Z tej príčiny bude Ježibaba vychodiť každý týždeň raz pred časom volieb. Po voľbách, keď nás národ zvolí do snemu, môžeme aj prestať sľubovať“. Bobula však v týchto voľbách tak, ako aj iní slovenskí kandidáti do snemu, vinou politických machinácií a teroru maďarskej vládnucej triedy, prepadol.

Prvé tri čísla Ježibaby vyšli na šestnástich, ostatné na štyroch stranách. Časopis bol pasívny a jeho schodok hradil sám Bobula v nádeji, že mu získa priazeň slovenských voličov a pomôže mu získať vytúžené miesto v peštianskom parlamente. Ani tento časopis nemal ustálených rubrík a v porovnaní s Paulínyho Černokňažníkom stál nižšie. Bobula ho využíval hlavne na útoky proti svojim odporcom vo voľbách, na pranierovanie nezákonných praktík a volebných machinácií vedenia hlavných politických strán v krajine, kolaborovania slovenských odrodilcov i kupovanie hlasov za pálenku.

Je však pritom zaujímavé, že Bobulov satirický časopis neútočil proti národniarskemu krídlu slovenského národného hnutia, ani s ním nepolemizoval, hoci predtým dlhé mesiace trvali ostré spory medzi Slovenskými a Národnými novinami. Vyplýva to zo snáh vedenia oboch krídel slovenskej buržoázie, ktorá sa práve v rokoch 1871 – 72 začala stretávať na spoločnej platforme a navonok propagovala dohodu, aj keď tajne pripravovala ďalšie intrigy. Diferencujú sa však naďalej v názoroch na spojencov. Národniarske krídlo sa od roku 1870 začína prikláňať k tej časti snemovej ľavice, ktorú reprezentoval Jókaiho časopis Hon – navonok zmierlivý k národnostiam. Tento príklon podstatne ovplyvnil k lepšiemu práve Viliam Paulíny-Tóth, ktorý po zvolení za poslanca sa stal členom ľavičiarskeho klubu.

Po štvorročných pokusoch o spoluprácu s maďarskými buržoáznymi a šľachtickými politikmi vydáva Ján N. Bobula takéto svedectvo: “Nás všade oklamali. Všetky možné strany maďarské, od Andrássyho počnúc, činili nám sľuby na vyplnenie našich spravodlivých požiadaviek, lež ani jedna nesplnila svoj sľub". Preto aj v satirickej Ježibabe Bobula odrádzal voličov od vodcov rôznych maďarských reakčných politických strán, ktorých predstaviteľmi boli Just a Tisza. V siedmom čísle prvého ročníka Ježibaby je obraz bezradného voliča, ktorý odmieta jednu i druhú stranu a osvedčuje sa, že pôjde vlastnou rovnou cestou, pod ktorou Bobula a jeho stúpenci mysleli Novú školu slovenskú. Vo “volebných číslach" Ježibaby sa priamo stereotypne opakujú Bobulove články proti podvodnej volebnej kampani a kupovaniu hlasov vládnymi politickými stranami, ale aj nekritické vychvaľovanie kandidátov Novej školy slovenskej a predovšetkým jeho vlastnej osoby.

Príspevky v časopise bývali nepodpísané a my sa len z ich kontextu môžeme domnievať, že ich autorom je alebo sám Ján N. Bobula, alebo niektorí z jeho blízkych spolupracovníkov. Treba priznať, že v tejto dobe, napriek hustej periodicite, časopis strácal úroveň i spojenie s politickým a spoločenským životom v slovenských krajoch. Preto, keď napriek veľkej Bobulovej agitácii vo voľbách zvíťazil kandidát vládnej strany Trajčík, ktorý dával voličom zadarmo piť a ich aj podplácal, dal sa očakávať skorý zánik Ježibaby. A skutočne. V sedemnástom čísle prvého ročníka vyšlo toto oznámenie: „Vysokoslávne odberateľstvo uzavrelo neráčiť predplatky posielať. A naša vysokovážená rada uzavrela nevydať žiaden numer, dokiaľ sa dlžoby nevyplatia….Denique nie je to žiaden špás, keď vyše polovice vysokoslávneho odberateľstva sa obživuje našou Ježibabou a bôrg a už aby sa Ježibaba na bôrg rozdávala, že holt predsa každý nahliadne, že to nemožné…“. Domnievame sa však, že skutočným dôvodom zániku časopisu nebol nedostatok finančných prostriedkov vydavateľa, ale jeho sklamané politické ambície.

V duchu Černokňažníka Viliama Paulínyho-Tótha bol vedený aj ďalší “humoristicko-satiričný ilustrovaný časopis"- Rarášek s podtitulom: Humoristicko-satirický list". Vychádzal od 1. októbra 1870 v Martine raz do mesiaca. Zanikol na začiatku svojho piateho ročníka roku 1875. Jeho vydavateľom a redaktorom bol Andrej Černiansky (Monte Čerigo) a to od začiatku roku 1874, keď ho prebral M. A. Špánik. Časopis bol určený širokým ľudovým vrstvám a jeho redaktor v ňom v rubrikách Hlásnik a Rarášek glosoval vnútropolitické a zahraničné udalosti. Rarášek zvádzal nebojácne národnoobranné boje v dobe zvýšeného ohrozenia slovenských kultúrnych ustanovizní. Kritizoval potom zlopovestného maďarizátora a úhlavného nepriateľa Slovákov, zvolenského podžupana Bélu Grünwalda, banskobystrické odnárodňujúce noviny Svornosť redigované Karolom Kubányim, ale aj Novú školu slovenskú a jej reprezentanta Jána N. Bobulu.

Priamym pokračovaním tohto tlačového orgánu bol humoristickosatirický časopis Rarach – ktorý takisto vydával M. A. Špánik v Martine v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku. Časopis vychádzal raz mesačne na 24-roch stranách. Vyšlo však z neho len šesť čísel. Mal síce veľký formát (23 – 31 cm), no dosť slabú úroveň. Slabé boli aj jeho karikatúry i celková grafická úprava, takže sa nevyrovnal predchádzajúcim dvom humoristickým časopisom. Súvisí to aj s osobou M. A. Špánika, ktorý nemal väčšie literárne ambície a nebol ani dobrým novinárom. Napriek tomu, že išlo o humoristický časopis, nájdeme tu práve v osudnom roku 1875, keď bolo treba toľko povzbudzovania a nekompromisného boja proti vládnucej triede, príspevky, ktoré napáchli väčším pesimizmom a bezradnosťou, ako tomu bolo pri článkoch v Národných, či v Bobulových Slovenských novinách. Už začiatok bol v tomto humoristickom časopise pesimistický: „Čo nezmárnil rok 1874, to bude boriť rok 1875…. Slováci dostali rád železnej palice“. Na inom mieste sa takto charakterizoval „spravodlivý vzťah vlády k slovenskému národu“: „Že vraj nám nemerajú rovnakou mierou? Hm! Katolíkom skazili vyššie gymnázium a preparandiu v B. Bystrici a nižšie gymnázium v Kláštore; evanjelikom vyššie gymnázium a preparandiu vo Veľkej Revúci a nižšie gymnázium v T. Sv. Martine“.

Rarach pranieroval “turecké hospodárenie" v Uhorsku, falošné sľuby národnostiam v peštianskom parlamente, ale hlavne podvodnú a protiľudovú politiku ministerského predsedu Tiszu a ministra školstva Treforta. Časopis však väčšinu miesta venoval polemikám s banskobystrickou odnárodňovanou Svornosťou s “tetkou Srsťou" – (ako ju všeobecne v slovenskej tlači nazývali). Nemilosrdne kritizoval pomaďarčených zemanov – predstaviteľov stoličného zriadenia v slovenských krajoch, ktorí boli reprezentantmi a iniciátormi najhrubších útokov proti slovenskému národnému hnutiu. Ukázal, aké veľké sumy venovala vláda na knižnicu maďarskej Akadémie, na maďarské vedecké spolky i na podporu maďarskej národnej literatúry, pričom na Maticu slovenskú, na naše gymnázia i na rozvoj slovenskej umeleckej literatúry nedala ani grajciar.

A. M. Špánik v tejto dobe, rovnako ako o rok neskôr Jozef M. Hurban, začal demonštratívne zdôrazňovať politickú silu československej spolupráce, ktorá sa mala stať bariérou proti bezohľadnému potláčaniu slovenských nacionálnych i sociálnych požiadaviek: “Jsme jedna krev! V jeden šík postav se v mužný, Slovák-Čech v bratský kruh, život nastáva nám družný, obejmi zde druha druh!" – tak sa písalo v posledných číslach Raracha. Práve v nich nachádzame aj veľa príspevkov českých dopisovateľov, ktorí bránili náš národ pred surovým odnárodňovaním a pred teroristickými akciami maďarskej vlády a propagovali česko-slovenskú spoluprácu. To mala byť aj odpoveď maďarskej vláde na jej brutálnu likvidáciu slovenských kultúrnych ústavov a na mohutnú propagandistickú vlnu proti slovenskému národnému hnutiu vôbec. Spojená sila a jednota Čechov a Slovákov mala ju varovať pred stupňovaním teroru a ukázať na nezlomnosť vodcov slovenského ľudu.

Koncom roku 1875 však Špánik bez bližšieho vysvetlenia zastavil vydávanie svojho útočného satirického časopisu. Pravdepodobne aj on sa stal obeťou stupňujúceho sa teroru vládnucej triedy, ktorá dokázala odstrániť z cesty tento nepohodlný tlačový orgán a jeho vydavateľa. Slovenské noviny a časopisy v posledných mesiacoch 1875-roku podliehali bezradnosti a pesimizmu. Len pomaly a veľmi ťažko hľadali z tejto slepej uličky východisko a nový, lepší politický program.

Slovenské novinárstvo v matičnej dobe, v porovnaní s predchádzajúcim obdobím bachovského absolutizmu sa rozrástlo čo do počtu vychádzajúcich periodík, ale aj do ich druhov a tematického rozvrstvenia. Zlepšila a zmodernizovala sa ich grafická úprava a ilustrácie – to sa týka hlavne satirických a literárnych časopisov. Tak sa aj podarilo zmenšiť kvalitatívny predstih súdobej maďarskej a nemeckej tlače v Uhorsku pred slovenskou, ako aj ju zmodernizovať. Pozoruhodné je aj udomácňovanie novších a do tých čias v slovenskej tlači len ojedinelo používaných novinových žánrových foriem, medzi ktorými vyvodil fejtón (besednica), otláčaný hlavne v Pešťbudínskych vedomostiach, ale aj v Bobulových Slovenských novinách. Zásluhou redaktorov satirických časopisov sa začali vtedy u nás v hojnejšej miere používať aj krátke beletristické formy – akými boli napr. noveletka, arabeska, ba aj satirické “žihadlice" Jonáša Záborského.

V ľudovýchovných a v satirických časopisoch (Národný hlásnik, Černokňažník…) sa ešte stále, hlavne kvôli menej školeným dedinským čitateľom, nachádzajú články zostavené z dialógov medzi predstaviteľmi inteligencie a roľníkmi, ktoré mali výrazné, tendenčné politické poslanie. Propagovali hlavne politické akcie slovenskej buržoázie, dovolávali sa zakladania a vedenia ľudovýchovných, či hospodárskych spolkov a bránili naše národné hnutie pred stupňujúcimi sa vlnami maďarizácie. Tieto formy popularizácie a propagácie boli však už v rokoch 1863 – 1875 značne zastarané, primitívne, ba až naivné, preto ich vyspelejší čitatelia odsudzovali. Slovenskí redaktori sa ich postupne zbavovali a nahradzovali ich kultivovanejšími a menej vtieravými článkami.

Konzervatívne formy redigovania novinového materiálu sa prejavili aj pri publikovaní listov dopisovateľov v ich doslovnom, alebo v takmer doslovnom znení. Redakcia síce v poznámkach pod čiarou ich komentovala, alebo sa ohradzovala proti ich pomýleným, či úplne nesprávnym názorom, ale rovnako, ako tomu bolo v slovenských novinách od konca osemnásteho storočia, do textu týchto listov nezasahovala. Tak sa aj mohlo stať, že hlavne v politických novinách vychádzalo veľa listov dopisovateľov, obsahujúcich málo hodnotné, ba priamo podradné a zbytočné údaje, kým závažné politické a kultúrne aktuality sa dostávali do pozadia, alebo sa o nich čitatelia vôbec nedozvedeli.

Závažným nedostatkom slovenského novinárstva v tejto dobe bol malý počet ich dopisovateľov a spolupracovníkov. Kým napr. v rokoch 1845 až 1848 sa Ľudovítovi Štúrovi podarilo zorganizovať okolo Slovenských národných novin asi päťsto dopisovateľov, počet spolupracovníkov a dopisovateľov slovenských politických novín v matičných rokoch sa odhadoval len na niekoľko desiatok. To sa priamo odrazilo aj na chudobnom spravodajstve novín zo všetkých slovenských krajov a na vážnom oslabení ich spojenia s čitateľmi. To bol tiež jeden z dôvodov nízkeho stavu predplatiteľov tejto tlače, jej neustálych finančných ťažkostí, ba aj krátkej existencie nejedného slovenského tlačového orgánu.

V matičnom období, v ktorom išlo o rozklad niekdajšej romantickej národnej koncepcie, brzdenom integračnými snahami viacerých národovcov, dochádza nielen k úpadku pokrokových politických akcií slovenskej buržoázie, ale aj k priamemu odrazu tohto rozkladného procesu v tlači. Z toho si tiež možno vysvetliť, že celková vrstva čitateľov, spolupracovníkov, dopisovateľov a predplatiteľov slovenských novín a časopisov v matičných rokoch, v porovnaní s predrevolučnými pomermi sa nijako zvlášť nerozšírila.

Zložitosť a obťažnosť tejto situácie ešte prehĺbilo výrazné rozčlenenie slovenských maloburžoáznych vrstiev, zapojených do národného hnutia, na súperiace politické tábory (Nová škola Slovenska a Stará škola Slovenska – memorandisti), ktoré boli produktom výraznej triednej diferenciácie slovenskej spoločnosti. Vnútorné rozpory týchto skupín boli ešte skomplikované ich členením na menšie krídla, či krúžky s rozdielnou politickou koncepciou. Okrem zdravého, kritického prúdu, ktorý zlikvidoval posledné ilúzie o jednotnosti a svornosti celého národného hnutia Slovákov, prinášalo toto rozčlenenie na stránky novín aj veľa osobných invektív a urážok. (Pozri napr. polemiky medzi Pešťbudínskymi vedomosťami a Slovenskými novinami). Tieto zatláčali do zabudnutia riešenie oveľa naliehavejších politických a sociálnych problémov, a tým aj nepriamo znižovali úroveň a spoločenské poslanie slovenskej periodickej tlače.

Na rozdiel od slabého domáceho spravodajstva zo slovenských krajov, týkajúceho sa problematiky nášho národného hnutia, spojeného s riešením sociálnych otázok roľníckych más i ostatných spoločenských vrstiev, v matičných rokoch sa podstatne zlepšilo hlavne spravodajstvo z parlamentu, z ministerstiev i z ostatných významných inštitúcií monarchie. Stalo sa tak hlavne zásluhou spomínanej pobočky spravodajskej kancelárie v Pešti i spravodajsky bohatých peštianskych a viedenských novín, z ktorých redaktori slovenskej periodickej tlače veľa preberali. Chybou však bolo, že slovenské novinárstvo ešte v tejto dobe, ba v devätnástom storočí vôbec, nemalo vlastný denník. Preto aj tieto správy v slovenských novinách vychádzali oneskorene a museli mať i z toho dôvodu menší spoločenský význam. Preto aj mnohí slovenskí dopisovatelia, ak chceli mať väčšiu publicitu, prispievali do inojazyčných orgánov rakúskej monarchie, ba aj do cudziny. Veľa ich príspevkov z tejto doby by sme našli aj v českej tlači, ale i v nemeckom časopise Zukunft.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Významné osobnosti Dovalova[1]