Smolenický kaštieľ

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Súradnice: 48°30′27″S 17°25′54″V / 48,5076°S 17,4318°V / 48.5076; 17.4318

Bývalý kaštieľ v Smoleniciach.
Rekonštrukcia podoby kaštieľa podľa dochovaných fotografií a dokumentácií pamiatkových úradov.

Smolenický kaštieľ alebo niekedy aj Dolný kaštieľ v Smoleniciach, je bývalá národná kultúrna pamiatka a bývalé šľachtické sídlo, ktoré sa nachádzalo v centre obce Smolenice, okres Trnava, ktorého ruiny boli v roku 2002 zbúrané.

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Pôvodne sa kaštieľ skladal z dvoch samostatných budov v tvare písmena. Postavené boli pravdepodobne už v 17. alebo 18. storočí. Severná budova bola pôvodne iba prízemná. Zaradiť ju môžeme do obdobia baroka. Južnú budovu, dlho považovanú za mladšiu, možno na základe archeologického výskumu z roku 2008 datovať do rovnakého obdobia vzniku ako severnú budovu. Od polovice 18. storočia, keď boli pánmi Smoleníc Erdodiovci, začal Smolenický hrad pustnúť, čo sa nezmenilo ani s príchodom nových majiteľov, rodiny Pálffy, preto je pravdepodobné, že sa sídlo správy panstva presunulo do kaštieľa v obci.

Rôzne pohľady na kaštieľ.

Významnejšie obdobie pre kaštieľ predstavuje druhá polovica 19. stor., kedy sa majiteľom panstva stáva gróf Móric Pálffy. V 60. rokoch 19. stor. sa sem spolu s rodinou presťahoval a kaštieľ sa stal ich rodinným sídlom. Na prelome 19. a 20. stor., boli budovy kaštieľa prepojené spojovacím traktom na mieste, kde ich dovtedy spojovala iba brána. Z hlavnej ulice (dnes ulica SNP) svojím umiestnením zapadal do radovej výstavby obce. Z tejto ulice mali budovy neoslohovú fasádu. Prízemné miestnosti kaštieľa mali klenbové stropy, miestnosti na poschodí boli plochostropé. Na konci 19. a začiatku 20. storočia sa ku kaštieľu pristavali dve krídla, ktoré smerovali do parku, čím pôdorys kaštieľa získal svoj charakteristický tvar písmena „F“, v ktorom existoval až do svojho zániku. Tieto krídla boli upravené v štýle nemeckej / tirolskej hrazdenej architektúry, pričom obe mali aj drevené verandy a balkóny. Na konci južného parkového krídla sa nachádzala veľká krytá terasa. Ešte za čias Mórica Pálffyho sa začal za kaštieľom budovať park a vysadili sa vzácne dreviny. Treba dodať, že majitelia kaštieľ brali len ako dočasné sídlo, pretože už v druhej polovici 19. st. začali s výstavbou nového rodinného sídla nad obcou (dnešný Smolenický zámok), kde sa nachádzali ruiny starého hradu. Na konci roka 1915 kaštieľ zachvátil požiar, ktorý poškodil časť strechy a dvora jedného parkového krídla budovy. Posledným pálffyovským vlastníkom kaštieľa bol syn Jozefa Pálffyho st. – Jozef Pálffy ml., ktorý tu býval do konca marca 1945, kedy spolu so svojou rodinou emigroval do Rakúska na majetky svojej manželky pred prichádzajúcim frontom. Po potlačení Slovenského národného povstania a obsadení Slovenska nemeckou armádou si v kaštieli jedna z jej posádok zriadila svoje veliteľstvo. Počas oslobodzovania obce Červenou armádou bol objekt značne poškodený, keďže bol jedným z posledných objektov, kde sa bránili nemeckí vojaci.

V apríli 1945 po oslobodení sa objekt stal dočasným sídlom miestneho veliteľstva Sovietskej armády a ubytovňou s nemocnicou pre jej vojakov, ktorí tu zotrvali až do novembra toho roku. Okrem nich tu boli dočasne ubytovaní aj niektorí obyvatelia Smoleníc, ktorým boli počas prechodu frontu zničené príbytky. Po ich odchode sa do poštátneného kaštieľa nasťahovala miestna meštianska škola. V bočných a priľahlých budovách kaštieľa, kde kedysi bývalo panské služobníctvo a sklady, sa umiestnili družstevné kancelárie, veterinárna ambulancia, neskôr aj oddelenie polície (VB). Na konci 50-tych rokov 20. stor. sa do prízemných priestorov kaštieľa (severná budova) nasťahovala aj materská škola. Postupne sa pristupovalo k viacerým necitlivým úpravám objektu pre potreby školy, odstránila sa aj plasticky členená fasáda budov od ulice SNP. V roku 1963 bol kaštieľ ako „Pamätný dom veliteľstva sovietskej armády“ vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. S rastúcim počtom obyvateľstva priestory kaštieľa už nedokázali zabezpečiť dostatočnú kapacitu pre stále narastajúci počet žiakov (už vtedy škola existovala ešte v ďalších dvoch budovách), preto sa na začiatku 70.  rokov pristúpilo k výstavbe novej základnej školy. Tá začala fungovať v roku 1977 a onedlho z kaštieľa odišla aj materská škola. Už v  tomto období značne zanedbaný objekt potreboval nutnú rekonštrukciu, no o chátrajúcu pamiatku záujem nebol. Nakoniec ho prevzal národný podnik Reštaurácie a jedálne Trnava. Plánoval sa tu zriadiť hotel, reštaurácia, bar a pohostinstvo, hovorilo sa aj o domove dôchodcov. V skutočnosti sa kaštieľ viac už nevyužíval a začal pustnúť. Mnohé vzácne objekty sú z areálu odnesené alebo odcudzené. Park zarástol a začali sa v ňom pásť ovce a kone. Viaceré časti kaštieľa orientované do parku boli veľmi znehodnotené ich úpravou na chlievy a šopy. Kone boli „ustajnené“ aj v samotnom kaštieli.

Po roku 1989 sa vrátil späť do rúk obce. O bývalú honosnú stavbu sa začalo zaujímať viacero investorov, dokonca aj syn posledného majiteľa.  V roku 1991 bol zanedbaný kaštieľ spolu s parkom vydražený a prešiel do vlastníctva súkromnej podnikateľky, ktorá prostredníctvom svojej cestovnej agentúry plánovala kaštieľ premeniť na obrovský hotel, pričom sa rátalo so zachovaním pôvodného historického vzhľadu objektu. Spočiatku sa na budove aj začalo so stavebnými prácami, no už v roku 1992, po odstránení strechy a stropu nad poschodím, sa všetka rekonštrukcia zastavila a dlhodobým pôsobením vetra, dažďa, snehu a viacerých krádeží, sa obnažený kaštieľ v priebehu niekoľkých rokov zmenil na ruinu. V roku 1998 sa po exekučnom konaní a následnej dražbe vrátila do rúk obce zdemolovaná zrúcanina.  V tom čase z kaštieľa ostali už len holé navlhnuté a popraskané steny s dierami, kde kedysi boli okná, na viacerých miestach bola prepadnutá podlaha a  zarastený park, kde sa okrem nahromadeného stavebného materiálu začali hromadiť odpadky a smeti.  Vzhľadom na finančnú náročnosť prípadnej opravy a vysoké riziko úrazov, ktoré by rozpadajúce sa budovy mohli spôsobiť, sa v roku 2001 pristúpilo k jeho vyňatiu zo zoznamu kultúrnych pamiatok a následne k jeho sanácii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • HUPKO, D. a kol.: Koniec starých čias. Komárno: Vydavateľstvo KT spol. s r. o., 2012.
  • HUPKO, D. – NAGY, P.: Príspevok k stavebným dejinám smolenického kaštieľa. Nitra: Studia Historica Nitriensia 16/1-2, 2012.
  • JASTRABÍK, Š.: Smolenice. Bratislava: Veda, 1975.
  • JASTRABÍK, Š. – JUROVATÝ, V. : 100 rokov dobrovoľnej požiarnej ochrany v Smoleniciach. Bratislava: ZO ZPO SSR v Smoleniciach, 1986.
  • NOVÁKOVÁ, K. a kol.: Smolenice. Bratislava: Dajama, 2011.