Preskočiť na obsah

Soľná Baňa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Soľná Baňa
mestská časť Prešova
Ulica Boženy Němcovej v Soľnej Bani
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Prešov
Región Šariš
Vodný tok Soľný potok
Nadmorská výška 266 m n. m.
Prvá pís. zmienka 1673
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Soľná Baňa je mestská časť mesta Prešov. Je to bývalá samostatná obec, v roku 1960 bola zlúčená s obcami Solivar a Šváby. Súčasťou mesta Prešov je od 1. júla 1971. Patrí do mestskej časti č. 5. V bývalom katastri Soľnej Bane sa nachádza NKP Solivar-výrobňa soli a takisto aj pamiatková zóna Soľná Baňa.

Polohopis

[upraviť | upraviť zdroj]
Námestie osloboditeľov

Historické územie Soľnej Bane sa rozkladá na mierne zvlnenom teréne pahorkatiny úpätia Slanských vrchov, cca 3 km juhovýchodne od mesta Prešov. Cez pôvodne samostatnú obec preteká Soľný potok. Popri potoku vedú ulice – Solivarská, Soľnobanská a južným smerom – Zlatobanská, ktoré spájajú mesto Prešov s obcami Ruská Nová Ves a Zlatá Baňa. Na mieste kríženia týchto ulíc je Námestie osloboditeľov – centrálny priestor bývalého areálu výrobne a skladovania soli.[1] Bývalé katastrálne územie Soľnej Bane je ohraničené na severe ulicou Kukučínova, Soľnobanským cintorínom, na východe Barackým potokom a Soľným potokom, ďalej ulicami Pri Hati a Boženy Němcovej, na juhozápade Gápľovou ulicou, na juhozápade Zlatobanským cintorínom, hranica ďalej pokračuje k vodnej nádrži Mindžala, následne pokračuje popri futbalovom ihrisku ŠK Slovan Solivar, pretína Soľný potok a Ondavskú ulicu, na západe je katastrálne územie ohraničené Kutuzovovou ulicou.

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]
Solivar a Soľná Baňa na mape z roku 1783

Soľná Baňa sa administratívne začala formovať až po roku 1592, keď si Rudolf II. privlastnil soľné majetky a územie začala spravovať Kráľovská komora. V nadväznosti na rozhodujúcu účasť kráľovského eráru dochádza k podstatným zmenám jej historicko-spoločenského a technického významu. V súvislosti s otvorením bane na kamennú soľ v rokoch 1570 – 1572 sa tak vyčleňuje zo staršej zemepanskej obce Solivar (Šovar) novšia banská osada patriaca korune. Soľná Baňa sa ako obec spomína v roku 1673. Od začiatku 17. storočia môžeme sledovať snahy po osamostatnení sa soľného závodu „soľnobanského handľu“. Ale až v roku 1886 bol formálne ukončený proces osamostatnenia, keď Soľná Baňa bola s konečnou platnosťou uznaná ako samostatná obec. Obyvatelia obce sa nazývali "baňaši", hrdí na svoj pôvod a považovali označenie Solivarčan za urážku. Dňa 21. septembra 1801 postihol Soľnú Baňu veľký požiar, pri ktorom vyhorelo 52 domov. Obdobie samostatnosti trvalo do roku 1960, kedy bola obec pričlenená k Solivaru. Územie dnešného Solivaru tak vzniklo z pôvodne troch samostatných obcí – Soľná Baňa, Solivar a Šváby. V roku 1971 sa obec Solivar stala mestskou časťou Prešova.[1]

Pamiatková zóna Soľná Baňa

[upraviť | upraviť zdroj]

Zaberá historické územie obce Soľná Baňa a jednotlivé pamiatkové objekty sa nachádzajú na celom území. Areál PZ tvorí výrobná a obytná časť. Územie je doplnené sakrálnymi objektmi – banským kostolom sv. Jána Krstiteľa, ktorý je situovaný v centre na križovatke trasy Solivar – Ruská Nová Ves a Solivar – Zlatá Baňa ako aj kaplnkou sv. Rócha v južnej časti, na kopci pri ceste do Zlatej Bane. Výrobnú časť tvorí soľný závod, nazývaný tiež soľnobanský handeľ, vymedzený ulicami Zborovská, Gápľová, Zlatobanská a Námestím osloboditeľov. Vo výrobnej časti sa nachádzajú objekty: gápeľ so šachtou Leopold, četerne, varňa a sklady soli, strojovňa, dielne, železnička, vozovňa, klopačka. Obytná časť je vymedzená ulicami Gápľová, Boženy Němcovej, Lidická, Soľnobanská a Zlatobanská. Pôvodná radová zástavba je tvorená domami obdĺžnikového pôdorysu v tesnej blízkosti cesty. Pozdĺžna os objektu je kolmá na komunikáciu. Jedná sa prevažne o prízemné objekty so sedlovou strechou, ktorej hrebeň je orientovaný kolmo na ulicu. Na mnohých miestach bola pôvodná zástavba doplnená o nové, aj nevhodné objekty vybudované v čase pred vyhlásením PZ. Pamiatková zóna Soľná Baňa nemá ochranné pásmo.[1]

Kultúra a zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Sakrálne pamiatky

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Rímskokatolícky kostol sv. Jána Krstiteľa, Banský kostol, jednoloďová klasicistická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z rokov 1823 – 1824. Stojí na mieste staršieho kostola z roku 1719, ktorý však poškodilo zemetrasenie v roku 1778. Obnovou prešiel v rokoch 1885 a 1945. Loď kostola je zaklenutá pruskými klenbami, presbytérium českou plackou. Hlavný oltár je tvorený maľovanou iluzívnou architektúrou s postavami sv. Petra a Pavla, medzi ktoré je umiestnený obraz Krst Pána v Jordáne od J. Czauczika z roku 1825. Ide o kópiu G. Reniho. Bočné oltáre aj kazateľnica sú klasicistické z prvej polovice 19. storočia. Fasády kostola sú tvorené termálnymi oknami so šambránami. Priečelie je lemované nárožnou rustikou a portálom vo forme edikuly, nad ktorým je termálne okno so šambránou. Veža je členená kordónovými rímsami a ukončená trojuholníkovými štítmi s tympanónmi a nízkou sedlovou strechou.
  • Kaplnka sv. Rócha, jednoloďová klasicistická stavba s polygonálnym záverom a malou strešnou vežou, z roku 1832. Postavená je na pamäť morovej epidémie. Interiér je zaklenutý českou plackou. Oltárny obraz od J. Kavalského z roku 1831 zobrazuje sv. Rócha, sv. Jána Nepomuckého a sv. Sebastiána, nad ktorými je v oblakoch sv. Trojica a Panna Mária. Fasády kaplnky s nárožným zaoblením sú členené termálnymi oknami. Priečelie je ukončené prelamovaným štítom. Portál je tvorený kamenným ostením s profiláciou a zaoblením s podseknutím. Veža je ukončená barokovou helmicou s baníckymi kladivkami.

Ostatné pamiatky

[upraviť | upraviť zdroj]

Areál Solivaru tvorí súbor technických pamiatok, ktoré slúžili na čerpanie a varenie soli zo soľanky. Medzi tieto stavby patrí šachta Leopold s budovou gápľa, četerne, huta, varňa, sklad soli, kováčske dielne a klopačka. Unikátny areál je chránený ako pamiatková zóna Soľná Baňa. Časť technických objektov je sprístupnená v rámci Slovenského technického múzea – Múzea Solivar.[1]

  • Gápeľ, technická stavba na čerpanie soľanky z banského diela, z roku 1674. Jednopodlažná do zeme stavaná polygonálna budova s ihlancovou strechou francúzskeho typu. Ku gápľu prilieha neskorobaroková sieňová stavba s manzardovou strechou z 18. stor.[2] Úpravami a modernizáciou prešiel v roku 1807 a 1844. Vnútri polygonálnej centrály bol umiestnený ťažobný mechanizmus na čerpanie soľanky v kožených mechoch, poháňaný štyrmi pármi koní. Bol postavený nad šachtou Leopold.
  • Zásobníky soľanky, četerne, jednopodlažná technická stavba na pôdoryse obdĺžnika, doštený objekt s murovanými piliermi, postavený na miernom svahu na jednej strane ukončený polygónom, z roku 1815. Fasádu tvoria nosné piliere striedané drevenou výplňou. V ôsmich drevených nádržiach po 1320 hl tu bola uskladnená vyťažená soľanka.
  • Sklad soli, komory, dvojpodlažná baroková stavba na pôdoryse písmena U s manzardovou strechou, z obdobia okolo roku 1825. Stojí na mieste budovy z roku 1674. V roku 1986 vyhorel a dlhé roky bol torzálnou architektúrou. Obnovou prešiel v roku 2015. Priečeliu budovy dominuje stredný rizalit, z ktorého vyrastá štvorcová veža lemovaná pilastrami, ukončená korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a zvonovitou helmicou. Rizalit je tvorený rustikou. Pred fasádu je predstavaný deväťosový arkádový portikus. Stavbe dominuje monumentálna manzardová strecha, ktorá je kópiou originálu zaniknutého pri požiari.
  • Klopačka, drevená zvonica na pôdoryse obdĺžnika z druhej polovice 18. storočia. Stavba je členená kordónovou rímsou a ukončená barokovou helmicou s motívom baníckych kladiviek. Slúžila na signalizáciu (pracovná doba, požiar...).[2]
  • Varňa František, dvojpodlažná stavba postavená po roku 1819. Jej predchodkyňa zo 17. storočia vyhorela pri požiari v roku 1819. V tomto objekte sa odparovala soľanka, kryštalická soľ sa umiestnila do odkvapovej komory, odkiaľ bola premiestnená do sušiarne a expedovaná. Stavba je tvorená sedemosovým rizalitom ukončeným trojuholníkovým štítom s tympanónom. Rizalit je lemovaný pilastrami a členený oknami s rímsovými frontónmi. Bočné krídla tvoria v parteri slepé arkády, na poschodí je stĺpová arkáda otvorená. Na bočných fasádach sa nachádzajú masívne oporné piliere. Strecha varne je nízka valbová, nad rizalitom je sedlová strecha.
  • Strojovňa, maschinhaus, jednopodlažná klasicistická stavba na pôdoryse obdĺžnika z 19. storočia. Priečelie je dvojosové tvorené lizénovým rámom a ukončené trojuholníkovým štítom.
  • Administratívna budova solivaru, jednopodlažná trojtraktová klasicistická stavba na pôdoryse písmena L, z 10. rokov 19. storočia. Priečeliu dominuje trojosový rizalit členený kordónovou rímsou, ukončený trojuholníkovým štítom s tympanónom. Okná majú trojuholníkové frontóny.

Zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 4 Pamiatková zóna Soľná Baňa [online]. Krajský pamiatkový úrad Prešov, [cit. 2025-09-10]. Dostupné online.
  2. 1 2 Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok III.. Bratislava : Obzor, 1969.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Soľná_Baňa&oldid=8093381“