Sochárstvo starovekého Grécka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

V živote Grékov zaberalo umenie do helénskych čias iné postavenie ako v súčasnosti. Vždy malo praktický zmysel, či už išlo o výzdobu chrámu venovaného bohu alebo o dekoráciu nádoby. Na umelca hľadeli ako na platného člena spoločnosti, ktorý sa teší vážnosti, lebo ovláda svoje remeslo.

Umenie gréckej antiky je historicky rozdelené do štyroch období. Predhistorické (10. – 9. stor. pred Kr.), archaické (8. – 6. stor. pred Kr.), klasické (5. – 4. stor. pred Kr.), a helenistické obdobie(3. – 1. stor. pred Kr.).

V 5. storočí pred naším letopočtom panoval všeobecný názor, že cieľ umenia je poučovať, vytvárať dokonalé podoby ľudí a bohov a zobrazovať vznešené námety, vyjadrujúce triumf gréckej civilizácie nad barbarstvom.

4. storočie a po ňom nasledujúca helénska epocha zmenili celý charakter gréckeho umenia. Pozornosť zamerali na nové aspekty, zdroj inšpirácie vychádzal zo sveta prírody a ľudí. Začali sa pestovať námety, ktoré sa v starších časoch buď vedome obchádzali, alebo ku ktorým sa prv vôbec nedospelo. Najvýraznejšia črta nového vývoja je vzrastajúca obľuba portrétu.