Speleoterapia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Speleoterapia.jpg

Speleoterapia je liečebná metóda, využívajúca špecifické a unikátne vlastnosti prostredia, hlavne aerosólu obsiahnutého v ovzduší podzemných priestorov, prevažne krasových jaskýň, na liečbu chronických a alergických chorôb dýchacích orgánov.

Základným liečivým faktorom speleoterapie je jaskynné ovzdušie. Jaskyňa je prírodné inhalatórium liečivého aerosólu, ktorý je nenapodobiteľný umelým spôsobom v unikátnom ovzduší jaskyne. Unikátnosťou tohto ovzdušia je stálosť a schopnosť veľmi rýchlej obnovy. Spojenie tohto účinku s komplexnou odbornou zdravotnou, rehabilitačnou a rekondičnou starostlivosťou prináša želané priaznivé liečebné účinky. Účinky speleoterapie znásobuje kombinácia s klimatickou liečbou, ktorej súčasťou sú aj liečebné procedúry zamerané na dýchací a pohybový aparát.

Speleoterapia v súčasnej podobe sa začala realizovať koncom 50-tych rokov v Nemecku. Základom pre spoznanie liečebných účinkov speleoterapie boli výsledky pobytu chorých ľudí v jaskyniach počas 2.svetovej vojny. Prof. Dr. Spannagel priniesol základné exaktné poznatky a štúdie o účinku speleoterapie na astmu u dospelých v jaskyni Klutert. V tom istom období boli dosiahnuté podobné výsledky aj u detí na Slovensku v Gombaseckej jaskyni. Dnes sú na Slovensku s touto liečebnou metódou iba Kúpele Štós s klimatickou liečbou dýchacích orgánov v Jasovskej jaskyni a Kúpeľno-rehabilitačný ústav MV SR Bystrá s Bystrianskou jaskyňou.

Union Internationale de Spéleologie (UIS) založila V 60-tych rokoch 20. storočiu Komisiu speleoterapie, združujúcu prevažne štáty Európy. Pravidelné zasadnutia tejto Komisie UIS prinášajú rad kontrolovaných štúdií prezentujúcich priaznivé výsledky tejto liečby. Speleoterapia, ktorá bola pôvodne označovaná za „ľudovú liečbu“, takto prekonala v druhej polovici 20. storočia bariéru vedeckého poznania a definitívne sa zaradila medzi balneoklimatologické liečebné postupy.

Prvé zmienky o blahodárnom vplyve podzemia na zdravie pochádzajú z obdobia starého Ríma ( Plínius starší ). Stredoveké zápisky „medikusov“ zaznamenávajú ústup „záduchu“ baníkov, pracujúcich v podzemí. Empirické začiatky speleoterapie ako ľudovej medicíny pochádzajú z Horného Uhorska – Slovenska, ktoré má bezpočet krasových jaskýň.