Spor o Morské oko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Mapa anektovaného slovenského územia

Spor o Morské oko bol územný spor medzi Uhorskom a rakúskou korunnou krajinou Halič o oblasť okolo Morského oka a Doliny Rybieho potoka, ktorého počiatok sa datuje ku koncu 16. storočia a ktorý arbitrážny súd rozhodol v roku 1902 v prospech Rakúska.

História sporu[upraviť | upraviť zdroj]

Poľský pohľad[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatky sporu siahajú do 16. storočia, kedy sa týkal najmä Podhalia. So zvýšením turistického záujmu o Tatry v 19. storočí sa však spor postupne presunul na územie Tatier. Jadro sporu spočívalo v nepresnom vymedzení súkromných pozemkov po oboch stranách hranice.[1]

V Tatrách prebiehala rakúsko-uhorská hranica korytom rieky Biela voda a ďalej na Poľský hrebeň.[2] Nárast poľského, ale i uhorského záujmu o Tatry v tejto časti však spôsobili zvýšenú potrebnú presného vymedzenia hranice aj v neobývaných častiach Tatier. Prvýkrát sa objavil spor o toto územie v roku 1575, kedy majiteľ nedeckého panstva Albert Laski začal požadovať časť poľského starostovstva Nový Targ medzi riekami Belá (Białka) a Lesnica (Leśnicą). Nárok na toto územie potvrdil v roku 1634 i ďalší majiteľ nedeckého panstva, J. Horváth-Paločaj. Uhorské nároky sa znova objavili v roku 1769, kedy Uhorsko žiadalo presunutie hranice z rieky Biela Voda na Rybí potok, pričom však nešpecifikoval ďalší priebeh hranice v Doline Rybieho potoka. Po prvom delení Poľska sa do Uhorska včlenilo územie spišského zálohu, ostatné územie, ktoré pripadlo pri tomto delení Rakúsku, vytvorilo krajinu Halič. Na začiatku 19. storočia bola z neznámych dôvodov hranica presunutá na líniu vrcholov Rysov, Žabí hrebeň (Veľký Žabí štít, Nižný Žabí štít, Sedem granátov) až po ústie Rybieho potoka do Bielej vody[2].

Slovenský pohľad[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodná hranica medzi uhorskom a Poľskom viedla z Rysov poza Čierne pleso pod Rysami, ktoré v tom čase patrilo ešte Uhorsku, korytom Rybieho potoka vlievajúceho sa do Morského oka, ďalej stredom Morského oka, ktoré sa v tom čase nazývalo Rybie pleso, a ďalej korytom Rybieho potoka až po jeho ústie do Bielej vody. V roku 1831 rodina Paločajovcov začala ťažiť drevo po oboch stranách Rybieho potoka, ako bolo vtedy zvykom, čím vypukol spor s vlastníkmi Zakopanského panstva. V roku 1858 bola hranica posunutá do stredu Čierneho plesa pod Rysami, Uhorsku zostala menšia časť Morského potoka, ďalej však hranica prebiehala Rybím potokom až po jeho ústie. S nárastom turistického ruchu si však Poliaci začali nárokovať celú Dolinu Rybieho potoka. Spor bol preto odsunutý na riešenie pred arbitrážny súd.[3]

K najvyššej intenzite sporu došlo medzi rokmi 1890 – 1901, kedy vlastník pozemkov na uhorskej strane hranice, pruský princ Christian Hohenlohe, začal nájazdy na haličskú stranu hranice, a tiež tam priviedol uhorských žandárov.[2] Wladyslaw Zamojski bol nútený chrániť si, z jeho pohľadu, svoje územie rovnakými metódami.[1] Tým pádom Slovensko by malo požiadať o navrátenie Morského oka pod hranice Slovenska.

Arbitrážny súd[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1901 rakúske a uhorské orgány zriadili spoločne v rakúskom Grazi Medzinárodný arbitrážny súd, ktorého úlohou bolo rozriešenie tohto sporu a stanovenie presnej hranice. Rakúsko zastupovali: Alexander Mniszek-Tchorznicki (sudca), Victor Korn (koreferent), profesor Oswald Balzer. Uhorsko zastupovali: Kálmán Lechoczky (rozhodca), Lajos Laban (koreferent), Gyula Bölcs. Predsedom súdu bol prezident švajčiarskeho spolkového súdu, Johann Winkler.[4]

Haličská strana žiadala potvrdenie dovtedajších hraníc t.j. z Rysov, cez Žabí hrebeň a hrebeň Siedmich granátov až po sútok Rybieho potoka a Bielej vody. Uhorská strana žiadala potvrdenie priebehu hranice z Rysov, cez Čierne pleso pod Rysami, stredom Morského oka, korytom Rybieho potoka až po jeho sútok s Bielou vodou. Súd aj po návšteve miesta nakoniec 13. septembra 1902 rozhodol o priebehu hranice tak, ako ju žiadali Poliaci resp. zástupcovia Haliče, pričom Uhorsku potvrdil len malú časť územia pri sútoku Rybieho potoka a Bielej vody, kedy štátna hranica prechádza z hrebeňa Siedmich granátov do koryta Rybieho potoka asi 700 metrov pred ich sútokom.[4]

Pokusy o zmenu rozhodnutia[upraviť | upraviť zdroj]

Po vynesení rozsudku podal ešte v roku 1907 žalobu knieža Hohenlohe proti Zamojskému, o prisúdenie vlastníctva sponého územia jemu, pričom už ale nespochybňoval haličsko-uhorskú hranicu. Hohenlohe prehral spor na všetkých súdoch, aj na Najvyššom odvolacom súde vo Viedni v roku 1909[4].

V roku 1902 Oswald Balzer a Alexander Mniszek-Tchorznicki obdržali titul čestných občanov kráľovského slobodného mesta Sanok za účinnú obranu poľských záujmov – víťazstvo v spore s Uhorskom o Morské oko.[5]

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa v tejto časti táto hranica stala hranicou medzi novými štátmi: Poľskom a Česko-Slovenskou republikou aj napriek sporom o ďalšie územie Spiša severnejšie od Morského oka.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Spór o Morskie Oko na poľskej Wikipédii.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b CIARA, Stefan. Słuszna sprawa górę wzięła, Morskie Oko nasze... [online]. Bellona SA, 2011-01-12. Dostupné online. (po poľsky)
  2. a b c Spór o Morskie Oko; za Z. i W.H. Paryscy - Wielka encyklopedia tatrzańska [online]. Serwis zakopiański, 2011-01-12. Dostupné online. (po poľsky)
  3. http://www.forumhistoriae.sk/e_kniznica/RHZ/RHZ_2007.pdf
  4. a b c Spór o Morskie Oko; za Z. i W.H. Paryscy - Wielka encyklopedia tatrzańska [online]. Serwis zakopiański, 2011-01-12. Dostupné online. (po poľsky)
  5. Obywatele Honorowi Królewskiego Wolnego Miasta Sanoka, Sanok 2002, s. 67-72.