Stalinskije vysotki

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gnome-globe.svg Mapa so všetkými súradnicami: OSM alebo Bing (Crystal Project Download.pngKML)
Mapa Siedmich sestier
Zo severu na juh:
Triumf-Palas; Gostinica «Leningradskaja»; Administrativno-žiloje zdanie vozle «Krasnych vorot»; Žiloj dom na Kudrinskoj ploščadi; Gostinica «Ukraina»; Zdanie Ministerstva inostrannych del; Žiloj dom na Koteľničeskoj naberežnoj; Glavnoje zdanie MGU na Vorobiovych gorach
Porovnanie architektúry stalinistických (Gostinica «Ukraina», vpredu) a moderných mrakodrapov (Moskva-Siti, v pozadí)

Stalinskije vysotki (rus. Сталинские высотки, niekedy aj Sedem sestier) je skupina siedmich mrakodrapov postavených v ruskom meste Moskva od konca 40. rokov 20. storočia do 50. rokov. Patria medzi ne:

  • Glavnoje zdanie MGU na Vorobiovych gorach
  • Žiloj dom na Koteľničeskoj naberežnoj
  • Gostinica «Ukraina»
  • Zdanie Ministerstva inostrannych del
  • Žiloj dom na Kudrinskoj ploščadi
  • Administrativno-žiloje zdanie vozle «Krasnych vorot»
  • Gostinica «Leningradskaja»

História[upraviť | upraviť zdroj]

Manhattan Municipal Building

Na návrh J. V. Stalina bolo 13. januára 1947 Radou ministrov ZSSR rozhodnuté postaviť v Moskve niekoľko výškových budov[1]. Spočiatku bolo plánovaných osem budov, čo malo symbolizovať 800. výročie najstaršej písomnej zmienky o Moskve. Stavba ôsmej budovy na mieste zničenej oblasti Zariade rajónu Kitaj-gorod bola po Stalinovej smrti zastavená[2] a neskôr na jej mieste bol postavený hotel Gostinica Rossija. Podľa spisovateľa A. Vaskina boli Stalinskije Vysotki len začiatok veľkého architektonického projektu, ktorého cieľom bolo vybudovať výškové budovy po celej Moskve.

Autorom projektu moskovských výškových budov sa podarilo vytvoriť originálne architektonické riešenie. Architektonický štýl, v ktorom boli Stalinskije vysotki postavené, sa začal nazývať Stalinskij ampir (rus. Сталинский ампир, slov. Stalinov empír) alebo Sovetskij monumentaľnyj klassicizm (rus. Советский монументальный классицизм). Niektoré prvky sú požičané z amerických mrakodrapov; tie by však nemali byť považované ako predchodcovia stalinistických mrakodrapov, pretože napr. neoklasicistická budova Manhattan Municipal Building v New York City postavená v rokoch 19091914 podľa plánov architekta W. Kendalla len odráža architektonické trendy tej doby,

Výstavba budov prilákala najlepších odborníkov tej doby, ako napríklad V. A. Saprykina[3].

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Výškové budovy sú vrcholom povojnovej sovietskej Art Deco architektúry.

Podobným spôsobom boli navrhnuté a postavené podobné budovy v Rige, vo Varšave v Bukurešti a v Kyjeve. Kvôli nariadeniam bol upravený návrh hlavnej budovy univerzity Južno-Uraľskij gosudarstvennyj universitet. Jej výstavba sa začala v roku 1952 a bola zastavená v roku 1957, vtedy len so 7 poschodiami. Rekonštrukcia podľa pôvodného návrhu prebehla v roku 2004[4].

V roku 1939 navrhol architekt Dmitrij Nikolajevič Čečulin pavilón na VDNCh, ktorého vzhľad pripomínal budúce mrakodrapy.

Prehľad budov[upraviť | upraviť zdroj]

Glavnoje zdanie MGU na Vorobiovych gorach[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavná budova Moskovskej štátnej univerzity

55°42′11″S 37°31′49″V / 55,70306°S 37,53028°V / 55.70306; 37.53028 (Glavnoje zdanie MGU na Vorobiovych gorach)
Pred dokončením budov Triumf-Palas, Bašňa na Naberežnoj a Gorod Stolic bola hlavná budova moskovskej univerzity najvyššou budovou v meste. Celková výška budovy je 240 m, je v nej 36 poschodí a výstavba prebiahala v rokoch 19491953. Architektmi budovy boli Lev Vladimirovič Rudnev, Sergej Egorovič Černyšov, Pavel Vasilevič Abrosimov, Alexandr Fiodorovič Chriakov a Vsevolod Nikolajevič Nasonov. Je centrom komplexu Moskovskej štátnej univerzity, ktorá mala pôvodne 27 budov.

V hlavnej časti budovy sú umiestnené fakulty mechaniky a matematiky, geológie a geografie, knižnica, múzeum a konferenčná sála pre 1500 ľudí. V bočných krídlach je ubytovňa pre študentov a byty členov fakulty.

Pôvodný návrh budovy mal namiesto veže pomník Michaila Vasilieviča Lomonosova[5][6]. Namiesto neho však bola postavená veža, aby bola budova podobná ostatným Siedmim sestrám.

Žiloj dom na Koteľničeskoj naberežnoj[upraviť | upraviť zdroj]

Obytná budova na Koteľničeskom nábreží

55°44′50″S 37°38′34″V / 55,74722°S 37,64278°V / 55.74722; 37.64278 (Žiloj dom na Koteľničeskoj naberežnoj)
Budova na Koteľničeskom nábreží bola postavená v rokoch 19381940 a 19481952 s výhľadom na Kremeľ a ústie rieky Jauza. Architektmi budovy boli Dmitrij Nikolajevič Čečulin a Andrej Konstantinovič Rostkovskij. V budove je 32 poschodí a nachádza sa tu 700 bytových jednotiek, obchody, pošta, kino Ilľuzion a múzeum v izbe G. S. Ulanovej Muzej-kvartira G. S. Ulanovoj. Na stavbu dohliadal Lavrentij Pavlovič Berija.

Gostinica «Ukraina»[upraviť | upraviť zdroj]

Hotel Ukrajina

55°45′05″S 37°33′55″V / 55,75139°S 37,56528°V / 55.75139; 37.56528 (Gostinica «Ukraina»)
Druhá najvyššia budova z mrakodrapov, nachádzajúca sa na adrese Kutuzovskij pr. 2/1, bola postavená v rokoch 19531957. Hlavným architektom bol Arkadij Grigorevič Mordvinov, na návrhu sa spolupodieľali aj Viačeslav Konstantinovič Oltarževskij a V. G. Kališa. V budove je 34 poschodí. V krídlach sa nachádza 254 bytov.

Po rozsiahlej rekonštrukcii bol hotel Gostinica «Ukraina» otvorený 28. apríla 2010 pod názvom Redisson Rojal (Redisson-Moskovskaja).

Zdanie Ministerstva inostrannych del[upraviť | upraviť zdroj]

Ministerstvo zahraničných vecí

55°44′46″S 37°35′04″V / 55,74611°S 37,58444°V / 55.74611; 37.58444 (Zdanie Ministerstva inostrannych del)
Budova na adrese Smolenskaja-Sennaja pl. 32/34 bola postavená v rokoch 19481953 a architektmi budovy boli V. Geľfrejch a M. Minkus. Výška budovy je 172 m a je v nej 27 poschodí. Je sídlom Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie.

Charakteristickým znakom budovy je znak ZSSR, ktorý je umiestnený vo výške 114 m a pokrýva 144 m²[7].

Pôvodný návrh budovy nezahŕňaľ špičku budovy na vrchole z neznámych dôvodov. Tá bola neskôr postavená z oceľového plechu pokrytého okrom. V súčasnosti má rovnakú farbu ako zvyšok budovy. Budova je jedinou zo Siedmich sestier, ktorá nemá na vrchole pätcípu hviezdu.

Žiloj dom na Kudrinskoj ploščadi[upraviť | upraviť zdroj]

Obytná budova na Kudrinskom námestí
Administratívno-obytná budova na námestí Krasnye Vorota
Hotel Leningradskaja

55°45′32″S 37°34′50″V / 55,75889°S 37,58056°V / 55.75889; 37.58056 (Žiloj dom na Kudrinskoj ploščadi)
Budova na adrese Kudrinskaja pl. 1 bola postavená v rokoch 19481954. Architektmi budovy boli Michail Vasilevič Posochin a Ašot Ašotovič Mndoianc.

Budova sa skladá z hlavnej časti (156 m, 24 poschodí) a bočných krídel (18 poschodí). Celkovo má 450 bytových jednotiek.

Na prvom poschodí a na prízemí boli pôvodne obchody a kino Plamia, v súčasnej dobe nefunkčné. V podzemných poschodiach sú podzemné garáže. V časti základne, ktorá bola prestavaná na kasíno, sa dnes nachádza bowlingový klub.

Administrativno-žiloje zdanie vozle «Krasnych vorot»[upraviť | upraviť zdroj]

55°46′10″S 37°38′58″V / 55,76944°S 37,64944°V / 55.76944; 37.64944 (Administrativno-žiloje zdanie vozle «Krasnych vorot»)
Komplex bol postavený v rokoch 19471952 a jeho architektmi boli Alexej Nikolajevič Duškin a Boris Sergejevič Mezencev. Skladá sa z hlavnej, 24-poschodovej 133 m vysokej budovy, ktorá slúžila ako sídlo Ministerstva dopravného staviteľstva (dnes tu sídli Transstroj) a dvoch obytných budov rôznej výšky (11 – 15 poschodí). V ľavom krídle sa nachádza materská škola. V pravom krídle je jeden z dvoch vestibulov stanice moskovského metra Krasnye vorota s výhľadom na ul. Kalančovskaja, obchody s potravinami a lekárne. Všetky tri budovy sú spojené spoločným suterénom.

Gostinica «Leningradskaja»[upraviť | upraviť zdroj]

55°46′26″S 37°39′05″V / 55,77389°S 37,65139°V / 55.77389; 37.65139 (Gostinica «Leningradskaja»)
Architektmi budovy boli Leonid Michajlovič Poliakov a Alexandr Borisovič Boreckij a postavená bola v rokoch 19491954. S výškou 136 m a s 26 poschodiami je najmenšou zo Siedmich sestier. Nachádza sa na Komsomoľskaja pl. v blízkosti troch železničných staníc – Leningradskij vokzal, Jaroslavskij vokzal a Kazanskij vokzal. V roku 2008 bol premenený na Chilton Moskou Leningradskaja (angl. Hilton Moscow Leningradskaya Hotel).

Vyobrazenie Paláca Sovietov na dobovej pohľadnici
Administratívna budova v Zariade

Nedokončené budovy[upraviť | upraviť zdroj]

Palác sovietov[upraviť | upraviť zdroj]

55°44′40″S 37°36′20″V / 55,74444°S 37,60556°V / 55.74444; 37.60556 (Palác sovietov)
Myšlienka na vybudovanie tejto obrovskej stavby bola prednesená v roku 1922 na Zjazde Sovietov. V roku 1931 bola zorganizovaná súťaž na návrh Paláca sovietov. Aj napriek tomu, že súťaž nemala víťaza, nový Palác sovietov mal byť postavený podľa návrhu Borisa Iofana spolu s Vladimirom Šukom a Vladimirom Geľfreichom. Nová, 420 m vysoká budova mala byť najvyššou na svete. Po demolícii Chrámu Krista Spasiteľa v roku 1931 sa na jeho mieste v roku 1939 začala výstavba. Tá bola ukončená kvôli vojne a nikdy nebola znovu spustená. Tunajšia stanica metra "Palác sovietov" bola premenovaná na Kropotkinskaja a základová jama sa po zatopení stala otvoreným bazénom Moskva.

Administrativnoje zdanie v Zariade[upraviť | upraviť zdroj]

55°45′5″S 37°37′44″V / 55,75139°S 37,62889°V / 55.75139; 37.62889 (Administrativnoje zdanie v Zariade)
Výstavba tzv. ôsmej sestry bola započatá na 800. výročie prvej písmonej zmienky o Moskve v roku 1947. Kvôli Stalinovej smrti nebola nikdy dokončená, ale práce na výstavbe stylobatu boli na jar 1953 takmer dokončené. V budove malo sídliť Ministerstvo ťažkého strojárstva ZSSR. Na dokončenom pódiu bol v rokoch 19641967 postavený hotel Gostinica Rossija.

Vyobrazenia budov na dobových známkach[upraviť | upraviť zdroj]

Ostatné budovy podobné Siedmim sestrám[upraviť | upraviť zdroj]

Zo 40. a 50. rokov[upraviť | upraviť zdroj]

Moderné[upraviť | upraviť zdroj]

Architektúra niektorých moderných výškových budov bola inšpirovaná práve Siedmimi sestrami.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. «О строительстве в г. Москве многоэтажных зданий» [online]. Библиотека Михаила Грачева. Dostupné online. (po rusky)
  2. Недоделанная высотка [online]. Газета. Dostupné online. (po rusky)
  3. САПРЫКИН Василий Андреевич [online]. Энциклопедия «Челябинск». Dostupné online. (po rusky)
  4. Выявленный объект культурного наследия: Южно-Уральский государственный университет (главный корпус) [online]. Государственный научно-производственный центр по охране культурного наследия Челябинской области. Dostupné online. (po rusky)
  5. Главное здание МГУ [online]. Моспромстрой. Dostupné online. (po rusky)
  6. Фотографии [online]. MMForce. Dostupné online. (po rusky)
  7. Сталинские высотные здания [online]. СОВАРХ. Dostupné online. (po rusky)
  8. Edelweiss [online]. CTBUH. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Сталинские высотки na ruskej Wikipédii.