Stanak

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Rekonštrukcia Kostola svätého Mikuláša (bol jedným z významných miest zhromaždenia [stanaku], korunovácie a mauzólea bosnianskych kráľov), Mile (dnes súčasť mesta Visoko), Bosna a Hercegovina

Stanak alebo rusag je historické označenie pre najvyššie zhromaždenie privilegovaných stavov a vrstiev v stredovekej Bosne.[1] Termín bol prvýkrát použitý v listine bosnianskeho bána Tvrtka I. Funkcie a kompetencie stanaku zahŕňali najdôležitejšie štátne záležitosti ako je otázka nástupníctva a voľby kráľa. Na zhromaždení sa mohli zúčastniť všetci bosnianski šľachtici a bol zvolávaný vládcami Bosny. Vplyv stanaku sa menil v závislosti od moci panovníkov.[2]

Terminológia a etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

V Bosnianskom kráľovstve sa termín stanak najčastejšie používa pre označenie krajinského zhromaždenia. Ďalej termíny ako sva Bosna (čo znamená: celá Bosna) alebo Bosna či rusag bosanski, ktoré označujú snem.[2] Rusag okrem toho, že označuje stanak je názov aj pre celú Bosnu. Slovo rusag bolo pravdepodobne odvodené od maďarského slova ország – štát alebo parlament, čo svedčí o spojitostiach medzi Bosnou a Uhorskom.[3] Ďalej latinské termíny ako: consilium, universale, colloquium, collatio a adunacio.[4] Stanak označuje aj rôzne typy súdov, zhromaždení od mestskej rady až po šľachtu.[1] Na území Chorvátska, Bosny a Dubrovníckej republiky stanak označoval stredoveký súd ad hoc, zvolaný na vyriešenie sporu medzi stranami. Niekedy sa označuje pod názvami ako sbor, zbor[2] alebo porota, pretože bola zložená zo sudcov a porotcov.[1] V Dubrovníckej republike úradníci používali latinské alebo talianske tvary ako napríklad: conseyo, consiglio, assunamento, collegio, universita a iné.[2]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

V stredovekej Bosne stanak označoval snem alebo zhromaždenie šľachtických rodov, ktoré spolu s panovníkom rozhodovali o štátnych záležitostiach. Termín bol prvýkrát použitý v listine bosnianskeho bána Tvrtka I. z roku 1354 pod názvom: Stanak sve zemlje Bosne i daljnjih kraja Zagorja i Humske zemlje. Stanak bol zvyčajne zvolávaný vládcom, ktorý mu predsedal a viedol zasadanie. V prípade neplnoletosti panovníka snem zvolával a viedol regent, ako bol napríklad zvolaný v roku 1354 na začiatku vlády bosnianského bána Tvrtka I. jeho matkou Jelenou do Mile. Stanak sa zaoberal otázkami nástupníctva, voľby kráľa, korunovácie, zosadnutia z trónu alebo vnútorných nepokojov. Taktiež rozhodoval o uzavretí, podpísaní zmlúv alebo v otázkach predaja a postúpenia územia či v iných dôležitých otázkach. Na základe rozhodnutia stanaku panovník vydával kráľovské listiny.[5] Stanak sa zvyčajne konal na miestach, kde aktuálne sídlil panovnícky dvor ako napríklad v Mile, Milodraži, Bobovaci, Kraljeva Sutjeska a Jajce.[2]

Právo zúčastniť sa na zasadaní stanaku mal každý bosniansky knez od magnátov až po nižšiu šľachtu vlastela. Naopak stanaku sa nemohol zúčastniť klérus Bosnianskej cirkvi, ktorý nepatril k vlastvele. Úloha Bosnianskej cirkvi na sneme nie je jasná. Pravdepodobne ovplyvňovala rozhodnutia prostredníctvom magnátov. Funkcie a kompetencie stanaku zahŕňali najdôležitejšie štátne záležitosti ako je otázka nástupníctva a voľby kráľa, navzdory vládnucej dynastie Kotromanićovcov, pretože dedičské právo a ani primogenitúra nebola zavedená v Bosnianskom kráľovstve. Ďalej do funkcie stanaku patrila zahraničná politika alebo diplomacia. Konečné rozhodnutia boli v rukách vplyvných šľachtických rodoch. Niekedy stanak zvolali sami magnáti, keď v krajine vypukli nepokoje, nástupnícka kríza alebo boj o trón. Vplyv stanaku vyvrcholil medzi rokmi 1390 – 1420.[5] Po zoslabnutí kráľovskej moci sa zhromaždenie rozrástlo o ďalších členov nižšej šľachty. Koncom 14. a začiatkom 15. storočia začal strácať svoj význam. V polovici 15. storočia sa stanak zvolával veľmi zriedkavo a výnimočne.[2] Srbský historik Sima Ćirković a väčšina juhoslovanských historikov považovalo existenciu stanaku za prvok bosnianskej identity a jednoty. Naopak americký historik John Van Antwerp Fine tvrdil, že to ilustruje slabosť panovníka a decentralizáciu štátu.[6]

Stanak sa niekedy používal na označenie mestského zhromaždenia alebo súdu na území dnešného Chorvátska a Bosny a Hercegoviny. Stanak sa v latinských a talianskych písomných zdrojoch objavuje oveľa častejšie ako mnohé iné tvary. Termín pravdepodobne prenikol z hovorového jazyka domáceho obyvateľstva. Ďalej sa mestský súd spomínal v zmluvách medzi mestom Dubrovník a srbskými vladármi už od konca 12. storočia.[2] Súdy sa pravidelne zvolávali, aby prediskutovali hraničné a majetkové spory medzi Dubrovníkom a srbskými panovníkmi.[7] Zhromaždenia sa konali na určitých miestach, napríklad s obyvateľmi z Rašky v Šumete, zo Zachlumska v Zatone a zo Zety pri Kostole svätého Hilariona v Mlini. Zvyčajne sa stretávali podľa potreby alebo počas jesene a zimy (od Michala až do Juraja). Priebeh súdu je možné zrekonštruovať na základe štatútov mesta Dubrovník z roku 1272. Obe strany museli potvrdiť rozsudok alebo odovzdať vinníka. Často sa stávalo, že samotní účastníci sa dohodli na dátume stretnutia na súde. Ak jedna zo strán bez oprávneného dôvodu neprišla na súd okamžite spor prehrala. Koncom 14. a začiatkom 15. storočia začal strácať svoj význam, keďže územia miest Pelješac, Ston a Konvale prešli pod nadvládu Dubrovníckej republiky, zúžila sa súdna oblasť stanaku. Okrem toho sa zistilo, že strany sa oveľa častejšie obracali na súdne orgány jednej alebo druhej strany. Úpadok stanaku sa vystupňoval v čoraz častejšom zasadaní tohto súdu. Niekedy trvalo desiatky rokov, kým sa spory nahromadili.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c stanak In: Hrvatska enciklopedija [online]. Zagreb: Leksikografski zavod Miroslav Krleža, [cit. 2022-03-26]. Dostupné online. (po chorvátsky)
  2. a b c d e f g h Sima Ćirković. STANAK. In: Enciklopedija Jugoslavije. Svasek 8. Srbija – Ź. Zagreb : Jugoslavenski leksikografski zavod, 1971. S. 121.
  3. rusag In: Hrvatska enciklopedija [online]. Zagreb: Leksikografski zavod Miroslav Krleža, [cit. 2022-03-26]. Dostupné online. (po chorvátsky)
  4. THALLÓCZY, Lajos. Studien zur Geschichte Bosniens und Serbiens im Mittelalter. München : Verlag von Duncker & Humblot, 1914. S. 23.
  5. a b BOSNA I HERCEGOVINA. In: Enciklopedija Jugoslavije. 2. vyd. Svasek 2. Bje – Crn. Zagreb : Jugoslavenski leksikografski zavod, 1982. S. 217.
  6. VAN ANTWERP FINE, John. The Bosnian Church: Its Place in State and Society from the Thirteenth to the Fifteenth Century. London : Saqi, 2007. ISBN 9780863565038. S. 174.
  7. Nebojša Porčić. Permanence and Change in Serbian Medieval Diplomacy. In: La diplomatie byzantine, de l’Empire romain aux confins de l’Europe Ve – XVe s.. Ed. Nicolas Drocourt, Élisabeth Malamut. Vol. 123. Leiden : Brill, 2020. (The Medieval Mediterranean Peoples, Economies and Cultures, 400 – 1500.) ISBN 978-90-04-43338-0. S. 326.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • HLADKÝ, Ladislav. Bosna a Hercegovina: historie nešťastné země. Brno : Doplněk, 1996. ISBN 80-85765-61-6. Kapitola BOSNA STŘEDOVĚKÁ, s. 13 – 23.
  • ŠESTÁK, Miroslav, et al. Dějiny jihoslovanských zemí. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 756 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-266-9. S. 49 – 50.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]