Stará škola slovenská (60. – 70. roky 19. storočia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Stará škola slovenská alebo len Stará škola bol hlavný politický prúd slovenského národného hnutia v 60. – 70. rokoch 19. storočia, ktorý sa na rozdiel od opozičnej Novej školy slovenskej orientoval na spoluprácu s cisárskym dvorom, nedôverovala maďarským politikom, žiadala štátoprávne riešenie slovenskej otázky a hlásila sa k slovanskej vzájomnosti. Programovo vychádzala z Memoranda národa slovenského a v ňom obsiahnutej idei autonómie Slovenska (tzv. Hornouhorského slovenského okolia) v rámci Uhorska. Centrum Starej školy bolo v Turčianskom Svätom Martine. Jej hlavnými predstaviteľmi boli Ján Francisci, Štefan Marko Daxner, Jozef Miloslav Hurban, Martin ČulenViliam Pauliny-Tóth a jej tlačovými orgánmi boli Pešťbudínske vedomosti a od roku 1870 Národnie noviny.[1]

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) sa Stará škola ocitla v defenzíve voči postupne silnejúcej maďarizácii. Nedokázala rozvinúť príťažlivý program a pre svoju politickú orientáciu na ostatné slovanské národy (najmä Ruskú ríšu) bola maďarskými politikmi často označovaná za zradcov vlasti a panslavistov.[1] 6. júna 1871 predstavitelia Starej školy sformovali Slovenskú národnú stranu.[2]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Škvarna, Dušan (2006), „Stará škola“, in Škvarna, Dušan, Lexikón slovenských dejín (3. vyd.), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, str. 328, ISBN 80-10-00872-9 
  2. Letz, Róbert; Škvarna, Dušan (2006), „Slovenská národná strana“, in Škvarna, Dušan, Lexikón slovenských dejín (3. vyd.), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, str. 318, ISBN 80-10-00872-9