Superheterodyn

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Veľký dvojitý otočný kondenzátor („duál“) so vzduchovým dielektrikom, používaný prevažne v ére elektrónkových superheterodynov pre príjem AM. Jedna sekcia prelaďuje vstupný obvod, druhá súbežne oscilátor.

Superheterodyn (skrátene superhet, z angl. superheterodyne receiver) alebo prijímač s nepriamym zosilnením je typ prijímača (rozhlasového, televízneho a pod.), ktorý umožňuje príjem signálu na viacerých frekvenciách.

Prijímaný signál sa v superhete zmiešava so signálom pomocného oscilátora, ladeného súbežne so vstupnými obvodmi tak, aby výsledným produktom (zvyčajne je to rozdiel frekvencie oscilátora a prijímaného signálu) bol konštantný kmitočet, nazývaný medzifrekvencia. Tento signál sa následne zosilňuje v tzv. medzifrekvenčnom zosilňovači a následne demoduluje a ďalej spracúva.

Princíp superheterodynu umožnil získať vysokú citlivosť pri výbornej selektivite, preto postupne nahradil jednoduchšie prijímače s priamym zosilnením (typicky spätnoväzobné audióny). Pomerne zložitý prístup umožnil, aby sa jedinými ladenými okruhmi prijímača stali len dva – vstupný a oscilátorový (u niektorých prijímačov aj tretí predzosilňovací), zvyšné medzifrekvenčné obvody sú naladené natrvalo. Získala sa tým výborná selektivita – možnosť dostatočne oddeliť signály blízkych vysielačov od seba, aj dobrá citlivosť – počet zosilňovacích stupňov je vyšší. Súbežné ladenie viacerých obvodov totiž spôsobuje nepresnosti (nerovnaký priebeh zmeny kapacít a indukčností ladených obvodov). Spočiatku boli prijímače osadené elektrónkami, neskôr tranzistormi ale princíp zostal rovnaký.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Ako vynálezca superhetu sa zvyčajne uvádza Edwin Armstrong, major americkej armády vo Francúzsku, ktorý princíp využil v roku 1918 počas prvej svetovej vojny pri prekonávaní obmedzení raných vákuových triód.[1] Princíp síce už pred ním teoreticky popísal kanadský vynálezca v oblasti rádiotelegrafie Reginald Fessenden v roku 1905, potrebné aktívne prvky (vákuové triódy) pre konštrukciu preladiteľných lokálnych oscilátorov však v tom čase ešte neboli k dispozícii, zapojenie sa preto neujalo.[2]

Zapojenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bloková schéma superhetu.
Príklad reálneho zapojenia vstupného dielu superhetu pre príjem na VKV, ladeného napätím – varikapmi.
Funkčné bloky: žltá: VF predzosilňovač (2 ladené obvody LC); červená: oscilátor (1 ladený obvod); zelená: zmiešavač
Vstupy/výstupy: 1: riadiace napätie AVC; 2-3: anténny vstup; 4: ladiace napätie; 5-6: MF signál (10,7 MHz); 7: oscilátorový signál (pre PLL); 8: riadiace napäie AFC

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Alan Douglas. Who Invented the Superheterodyne? [online]. [Cit. 2012-07-23]. Dostupné online.
  2. MORSE, A. H.. Radio: Beam and Broadcast. [s.l.] : Ernest Benn Limited, 1925. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • TRŮNEČEK, Jiří. Radiotechnika od A do Z. III. vyd. Praha : Josef Hokr, 1947. S. 145.