Svätý Jur

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 48°15′07″S 17°12′56″V / 48,251944°S 17,215556°V / 48.251944; 17.215556
Svätý Jur
Svätý Jur pri Bratislave
mesto
Svätý Jur, panorama.jpg
Panoráma mesta
Flag of Svaty Jur.tif
Vlajka
Svätý Jur Erb Mesta.tif
Znak
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Bratislavský kraj
Okres Pezinok
Región Malokarpatský
Časti Na pažiti, Neštich, Žabky, Zuby
Rieka Blatina, Pezinský potok
Nadmorská výška 180 m n. m.
Súradnice 48°15′07″S 17°12′56″V / 48,251944°S 17,215556°V / 48.251944; 17.215556
Najvyšší bod Veľký Javorník
 - výška 594 m n. m.
Rozloha 39,87 km² (3 987 ha) [1]
Obyvateľstvo 5 700 (31. 12. 2018) [2]
Hustota 142,96 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1209
Primátor Šimon Gabura[3] (KDH)
PSČ 900 21
ŠÚJ 507989
EČV PK
Tel. predvoľba +421-2
Adresa mestského
úradu
Mestský úrad
Prostredná 29
900 21 Svätý Jur
E-mailová adresa msu@svatyjur.sk
Telefón 02 / 49 202 301
Poloha mesta na Slovensku
Red pog.svg
Poloha mesta na Slovensku
Poloha mesta v rámci Bratislavského kraja
Red pog.svg
Poloha mesta v rámci Bratislavského kraja
Wikimedia Commons: Svätý Jur
Webová stránka: www.svatyjur.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:
Demonym: Svätojurčan[4]

Svätý Jur (v minulosti Jur pri Bratislave, nem. Sankt Georgen, maď. Szentgyörgy, hebr. Jergen, lat. Sanctus Georgius, Fanum Sancti Georgii)[5][6] je starobylé vinohradnícke mesto na juhozápadnom Slovensku ležiace v Bratislavskom kraji.

Názov[upraviť | upraviť kód]

Názov mesta Svätý Jur je odvodený od mena patróna mesta - Svätého Juraja, pričom Jur je archaická podoba mena Juraj.

Roky Vývin názvu Svätého Jura v priebehu dejín[7]
1209 Zengurg
1278 Sanctus Georgius
1773 S[anc]tus Georgius, Sz[ent]-György, S[ank]t-Georgen, Sw[atý] Jur
1786 S[ankt]-Georgen, Szent-Gyorgy, Swatý Jiřich, Sw[atý] Gyur, Fanum S[ancti] Georgii
1808 Sanct[us] Georgius, Fanum Sancti Georgii, Szent-György, Sanct-Georgen, Swatý Jur, Swatý Djur
18631913 Szentgyörgy
19201960 Svätý Jur
19601990 Jur pri Bratislave (zmenený na pokyn vtedajšej komunistickej vlády)
1990 – súčasnosť Svätý Jur

Geografia[upraviť | upraviť kód]

Poloha[upraviť | upraviť kód]

Svätý Jur je starobylé mestečko, s viac ako 700-ročnou vinohradníckou tradíciou obklopené unikátnymi terasovitými vinohradmi na úpätí Malých Karpát, v bezprostrednej blízkosti Bratislavy. Historické jadro Svätého Jura bolo v roku 1990 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu.

Do katastra mesta spadá aj prírodná rezervácia Šúr.

Časti mesta[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Neštich a Zoznam ulíc v Svätom Jure

Od roku 1944 je súčasťou mesta Svätý Jur pôvodne poddanská obec Neštich (z nem. Neustifft).

Vodné toky[upraviť | upraviť kód]

Územím mesta preteká spolu 7 pomenovaných vodných tokov, z ktorých najznámejší je Šúrsky kanál (Blatina). Ostatné toky sú Pezinský potok, Jurský potok, Fofovský potok, Fanglovský potok a Račí potok nazývaný tiež Javorník. V katastri mesta tiež pramení a tečie riečka Vydrica. Na území mesta sa tiež nachádza niekoľko prírodných vodných plôch, z ktorých najvýznamnejšia je prírodná rezervácia Jurské jazero.

Pramene: Prameň v Jozefkovom údolí, Prameň bývalých termálnych kupeľov, Prameň Vydrice a veľa bezmenných prameňov vo vinohradoch[8].

Národná prírodná rezervácia Šúr[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Šúr (národná prírodná rezervácia)

Šúr je jedinečnou prírodnou rezerváciou (od roku 1952) so slatino-jelšovým lesom a mnohými chránenými rastlinnými a živočíšnymi druhmi. Južnú časť tvorí chránený Panónsky háj s dubovobrestovým porastom a teplomilnými druhmi rastlín. Je vyhľadávaným miestom pre botanikov a zoológov. Prastarý Šúr bol osídlený človekom mladšej doby kamennej na rozhraní 4. a 3. tisícročia pred n. l..

V blízkosti Šúra smerom k mestu sa nachádzajú pramene s alkalickou sírnatou vodou. Chemický rozbor liečivej vody uverejnil v roku 1859 dr. Alexander Bauer. Od začiatku 17. storočia tu boli sírnaté kúpele.

V 2. polovici 20. storočia domov dôchodcov a ústav pre postihnutú mládež. Tento areál bol v reštitúcii po roku 1989 návratený pôvodným majiteľom.

Prírodná rezervácia Jurské jazero[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Jurské jazero

Chránené územie spoločenstva brezových jelšín a horského rašeliniska v Malých Karpatoch.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť kód]

Populačný vývoj od roku 2001[9]
Rok 2001 2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013 2014 2015 2016 2017 2018 2019
Počet obyvateľov 4614 4930 4964 5115 5221 5369 5459 5602 5672 5694 5754 5789 5921 5949

Pohyb obyvateľstva v roku 2019[upraviť | upraviť kód]

  • narodení: 79
  • prisťahovaní: 139
  • odsťahovaní: 134
  • zomrelí: 43

Priezviská s najčastejším výskytom[upraviť | upraviť kód]

V Svätom Jure sú najrozšírenejšie tieto priezviská: Achberger, Barok, Bartovič, Hupka, Kozmon, Križan, Macháček, Ondrejkovič, Pajer, Pucher.

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Horné predmestie (cca. 1928)

Začiatky osídlenia mesta sa odhadujú do doby predhistorickej. Okolo roku 3000 pred naším letopočtom sa usadili na vyvýšenom ostrove v močarine pralesa Šúr ľudia mladšej doby kamennej, ktorí sa už zaoberali poľnohospodárstvom. Z doby veľkomoravskej pochádza vznik mohutného hradiska. Patrilo do systému tzv. Bratislavskej brány spolu s ďalšími strážnymi pevnosťami v Bratislave, Devíne a v Devínskej Novej Vsi. Najstaršia písomná pamiatka týkajúca sa Svätého Jura je z roku 1209, ale nie je to dokument o založení mesta. Podľa nej kráľ Ondrej II. povýšil jestvujúcu osadu na slobodné trhové mesto (forum liberum).

V historických listinách sú zaznamenané nájazdy Tatárov, kolonizácia Nemcami, dobytie Přemyslom Otakarom II. V 16. storočí boli vybudované hradby. V roku 1647 kráľ Ferdinand III. povýšil Jur na slobodné kráľovské mesto. Rozvoj mesta sa odzrkadlil i v architektúre pôvabných, dodnes zachovaných vinohradníckych domov zo 16.17. storočia, postavených na starších základoch, so stopami po nemeckých kolonistoch. Mestečko bolo v r. 1663 zničené Turkami a v roku 1704 Rákociho vojskami, viackrát vyhorelo. Po tomto období získalo vidiecky charakter a stavebne sa výrazne nerozvíjalo. Zachovalo si tak svoj historický ráz.

Od roku 1990 má mesto Svätý Jur štatút pamiatkovej rezervácie.

Rody[upraviť | upraviť kód]

Rod Armbrusterovcov[upraviť | upraviť kód]

Rod Armbrusterovcov pochádzal zo Saska a usadil sa v Sedmohradsku. Z mesta Sibiu (Rumunsko) prišiel Krištof Armbruster do Svätého Jura a tu v roku 1554 získal kúriu Františka Hirpana. Až do konca 17. storočia boli Armbrusterovci majiteľmi mnohých viníc a domov vo Svätom Jure. Krištof študoval na univerzitách vo Viedni a Padove. Po ukončení štúdia sa stal pokladníkom Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave a pracoval v Uhorskej kráľovskej kancelárii, bol radcom cisára Ferdinanda I. a pôsobil v diplomatických službách. Získal hodnosť kráľovského komorského radcu, často sprevádzal kráľovskú družinu na cestách do zahraničia. Bol prekladateľom a autorom satirických básní. Zaujímavosťou je, že medzi najstaršie knižné zbierky 16. storočia, existujúce na území dnešného Slovenska, možno zaradiť knihy z vlastníctva členov rodiny Armbrusterovcov – Krištofa, Pavla a Mateja. Vo fonde Slovenskej národnej knižnice sa zachovalo niekoľko kníh s podpismi týchto majiteľov. Napríklad dva zväzky: siedmy zväzok súborného vydania Lutherových spisov z roku 1557 s vlastnoručným zápisom Krištofa Armbrustera a almanachy piatich autorov: astrológa na panovníckom dvore Ferdinanda Habsburského Andreasa Perlacha (1490 – 1551), nemeckého matematika, geografa a astrológa Johanna Schönera (1474 – 1547), nemeckého astronóma a astrológa Johanna Stöfflera (1452 – 1531) a talianskeho astronóma a matematika z polovice 16. storočia Pietra Pitata.[10]

Rod Segnerovcov[upraviť | upraviť kód]

Príslušníci rodu prišli do Sv. Jura okolo polovice 16. storočia. Niektoré štúdie uvádzajú pôvod štajersko-rakúsky, iné severotaliansky. Dôvodom ich odchodu bolo prenasledovanie za náboženské presvedčenie a podpora evanjelickej cirkvi. Segnerovci patrili k najužšej elite miestnych patricijských rodov, ktoré v Bratislave a Svätom Jure pôsobili vyše 500 rokov. Prvými známymi členmi rodu pôsobiacimi v Uhorsku boli bratia Michal (* 1548 - † 1618) a Baltazár (* 1562 - † 1640), synovia Jozefa Segnera. Obaja pôsobili v Svätom Jure a v Bratislave. Michal sa usadil v Bratislave, kde bol členom mestskej rady. Baltazár spravoval rodové majetky vo Svätom Jure, kde v roku 1616 kúpil dom na Prostrednej ulici (dnešná budova evanjelického kostola). Zastával v meste post mešťanostu, mestského sudcu a richtára. Baltazár Segner dosiahol vo Svätom Jure váženú hodnosť mestského sudcu a starostu. Obaja bratia sa počas pätnásťročnej vojny s Osmanskou ríšou vyznamenali pri obrane krajiny a za tieto zásluhy získali od kráľa Rudolfa II. nobilitáciu (vovedenie do šľachtického stavu).

Andrej Segner[upraviť | upraviť kód]

Andrej Segner (* 1594 - † 1666), syn Baltazára, patril k najvýznamnejším predstaviteľom rodu. Zastával post v bratislavskej mestskej rade, bol richtárom a mešťanostom a stal sa inšpektorom prešporskej evanjelickej cirkvi. V Bratislave, dodnes stojí renesančná segnerovská kúria, ktorú dal postaviť (pod Michalskou ulicou). Dnešný Uršulínsky kostol dal zasa postaviť pre slovenských a maďarských evanjelikov. Napriek svojmu dlhodobému pôsobeniu v Bratislave nezabudol na svätojurských mešťanov a udržiaval s nimi po celý čas priateľské styky. Pri príležitosti povýšenia Svätého Jura na slobodné kráľovské mesto (1647) daroval mestskej rade katovský meč ako symbol súdneho práva. Je zdobený sedemnástimi latinskými citátmi z Biblie, jedným gréckym zvolaním a dvoma venovaniami. Dvadsať nápisov je vytepaných na kovových plieškoch pod rukoväťou a na spodku pošvy meča. Posledný nápis viažúci sa k darovaniu meča mestu Svätý Jur pribudol v roku 1648. Meč bol v 90-tych rokoch odcudzený z expozície múzea vo Sv. Jure a kde sa dnes nachádza, nevedno. Nie je známe ani to, ako sa dostal do vlastníctva rodu Segnerovcov, pretože podľa jedného z tepaných nápisov ho dal vyhotoviť Adalbert Hutter, kraľovský sudca. „Nevynášaj rozsudok, pokým neprehovorili obe stránky a pokým si nezistil podstatu sporu!“ Fókylidés. Aj Andrejov syn Alexander bol niekoľkokrát zvolený za richtára Sv. Jura a jeho druhý syn Jozef sa zapísal do histórie ako jeden z najbohatších mešťanov Svätého Jura a Bratislavy. Okrem domov v oboch mestách vlastnil v chotári veľké plochy vinohradov, polí a pozemkov. Z Jozefovej línie pochádzali ďalší traja richtári Svätého Jura: Krištof (richtár medzi rokmi 1740 a 1755), Ján (richtárom medzi rokmi 1779 – 1801) a Ján Krištof (richtárom v období rokov 1804 – 1836).

Ján Andrej Segner[upraviť | upraviť kód]

Ján Andrej Segner (* 1704 - † 1777), potomok Jána Michala Segnera, bol najznámejším a najvýznamnejším členom rodu Segnerovcov. Bol známym lekárom, fyzikom, astronómom, botanikom a vynálezcom. Už ako študenta ho ovplyvnili dvaja slávni uhorskí učenci, Matej Bel a Samuel Mikovíni, ktorí mali tiež významné spojitosti so Svätým Jurom. Študoval medicínu, matematiku a filozofiu na univerzite v Jene. Zaoberal sa princípmi existencie svetla, regulovaním krvného tlaku a je pokladaný za otca vodných turbín. Po porážke uhorského vojska pri Moháči Osmanmi v roku 1526 sa objavila vážna hrozba plienenia. Občania Svätého Jura začali v roku 1603 budovať mestské opevnenie, ktoré však bolo pre nedostatok financií dokončené až v roku 1664. Na ochranu, či ako úkryt, si niektorí mešťania v vybudovali aj podzemné chodby. Tajomný tunel pod kúriou Segnerovcov pochádza práve z tohto obdobia a vstup doňho označuje prekladový kameň s vročením 1658 a iniciálami A/S – Andrej Segner. Počas tureckého pustošenia vo Svätom Jure už táto chodba päť rokov stála. Známym je však aj fakt, že v rokoch 1674-1686 sa evanjelici po odobratí „dolného kostola“, dnes kostola Najsvätejšej Trojice, ktorý si sami postavili, schádzali k bohoslužbám na mestskej radnici. Po ďalšom zákaze sa údajne stiahli do podzemných priestorov a na pohyb medzi meštianskymi domami využívali chodbu v pivnici Segnerovskej kúrie. Poslední Segnerovi, ktorí žili vo Svätom Jure, sú spájaní s vojenskou službou. Vyznamenali sa v nej Leopold (* 1802 - † ?) a najmä Henrich (* 1836 - ?), ktorý sa stal cisárskym generálom. Na evanjelickom cintoríne vo Svätom Jure sa nachádza hrobka rodiny Segnerovcov.[11]

Stavby[upraviť | upraviť kód]

Sakrálne stavby[upraviť | upraviť kód]

Kostol Svätého Juraja s drevenou zvonicou

Kostol Svätého Juraja[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kostol svätého Juraja (Svätý Jur)

Jednou z najstarších historických pamiatok mesta je gotický kostol Svätého Juraja . Stavba bez veže bola postavená v poslednej štvrtine 13. storočia. Jeho vyvýšené presbytérium s podzemnou kaplnkou je dôkazom toho, že kostol nadviazal na staršiu románsku sakrálnu stavbu. Najvzácnejšou umeleckou pamiatkou je oltár Svätého Juraja z roku1527. Je najstarším pieskovcovým oltárom v strednej Európe. Zobrazuje život sv. Juraja. Oltár predstavuje prechod gotického slohu k renesančnému. Bol zreštaurovaný v roku 1992.

Zadný vchod a drevená zvonica (1990)

Drevená zvonica pri kostole svätého Juraja[upraviť | upraviť kód]

Pochádza zo 17. storočia. Pravdepodobne bola postavená po tureckom vpáde. Nachádza sa v nej okrem iných aj zvon z roku 1400, ktorý v roku 1802 pukol pri požiari a po oprave v roku 1848 sa poškodil znovu. Koluje o ňom povesť, že v čase tureckých vojen ho zakopali a náhodne ho vyryla pasúca sa sviňa.

Piaristický kostol svätej Trojice[upraviť | upraviť kód]

Kostol Svätej Trojice

Postavili ho v rokoch 16511654 pôvodne evanjelici. Od roku 1674 patrí katolíkom. Vnútorná výzdoba je baroková z konca 17. a začiatku 18. storočia. V kostole je barokový organ zhotovený moravským majstrom Výmoľom roku 1797 v pôvodnej skrini, jediný na Slovensku. Vstupné portály sú z polovice 17. storočia, barokovo upravené v polovici 18. storočia.

Ostatné pamiatky piaristického kostola[upraviť | upraviť kód]

Piaristický kláštor[upraviť | upraviť kód]

Pochádza z času po roku 1720. Piaristi prišli do Svätého Jura v roku 1685. Postupne vybudovali kláštor a rozšírili ho o budovu nového gymnázia. Gymnázium pôsobilo ako centrum vzdelanosti až do roku 1919 a odchovalo veľa významných osobností ako Jožo Nižnánsky a i..

Ako učiteľ tu pôsobil známy mykológ, botanikpedagóg a entomológkoleopterológ Ján Bolla.

Slnečné hodiny boli na budove piaristického kláštora pôvodne nainštalované mníchmi. V roku 1985 ich zreštauroval akademický maliar Karol Drexler. Sú z glazovanej keramiky. Zachovávajú symboly vinohradníckeho kraja (slnko – životodarná sila, hrozno – plod tvrdej práce vinohradníkov). Hodiny sú rozdelené na dve plochy: jedna plocha má hodinové rozdelenie od 4. hodiny rána do 2. hodiny popoludní. Druhá plocha je „vesmírna“ – človek preniká do vesmíru a spoznáva jeho tajomstvá.

Od 1. januára 2008 je kláštor Piaristov sídlom Rehoľného školského úradu.

Evanjelický kostol

Evanjelický kostol[upraviť | upraviť kód]

Vznikol prestavbou meštianskeho domu Segnerovcov v roku 1783. Bola tu fara, škola a modlitebňa. V kostole je oltárny obraz „Kristus na kríži“ z van Dyckovej maliarskej školy. Zvonica bola postavená v roku 1968.

Mestské opevnenie

Pamiatky[upraviť | upraviť kód]

Mestské opevnenie[upraviť | upraviť kód]

Boli vybudované v rokoch 16031664 ako ochrana proti Turkom. Sledujú obrys mesta kamenným múrom. Pôvodne mali päť kruhových bášt, deväť bastiónov (vystupujúce výčnelky slúžiace na ostreľovanie útočníkov), dve malé vedľajšie bránky do vinohradov a štyri hlavné brány. Dodnes sú sčasti zachované dve strany hradieb a dve vedľajšie bránky (kultúrna pamiatka).

Pálffyovský kaštieľ[upraviť | upraviť kód]

Stavebno-historický výskum datuje prvopočiatky kaštieľa už do 13. storočia.

  • Prvým známym majiteľom kaštieľa bol Šimon Cayro, bratislavský šľachtic a vzdelanec. Ako cudzinec ho pravdepodobne odkúpil (1543) od miestneho šľachtica alebo mešťana. Nakoľko získal aj kúriu v inej lokalite rozhodol sa kaštieľ predať.
  • Novým majiteľom sa stal Gašpar I. zo Šerédu, ktorý bol až do svojej smrti zemepánom vo Svätom Jure (1544 - 1550). Nakoľko nemal potomkov, kúriu po smrti Gašpara I. získal jeho brat, gróf Juraj. Ten ju následne odkázal svojmu príbuznému Jánovi Alaghymu.
  • Osmanské vojenské vpády do krajiny a zlá finančná situácia prinútila Ferdinanda I. dať Svätý Jur do zálohy bratislavskému županovi Eckovi zo Salmu a Neuburgu, za čo mu bola poskytnutá finančná pôžička. Župan Eck spravoval tento majetok až do svojej smrti v roku 1574.
  • Novým záložným majiteľom mestečka a kaštieľa sa stal chorvátsky šľachtic Ján Krušič z Lepohlavy. Ten po sebe zanechal prekvapivo skromný inventár - tri stoly, dve dlhé lavice a dvoje putá na nohy, čo naznačovalo nastávajúcu prestavbu, ktorú Krušič realizoval. Tá však bola dokončená až po jeho smrti. Po Krušičovej smrti prechádzajú všetky zálohové kráľovské majetky do rúk jeho vdovy Kataríny Pálffyovej a prostredníctvom nej aj do rúk jej nového manžela Štefana Illešházyho (1580).
  • Po zložitých politických bojoch o Svätojurské panstvo sa majetok opäť dostal do rúk súčasného palatína Štefana Illešházyho a jeho manželky. Spoločne sa pustili do prestavby kúrie, ktorá však bola dokončená až po Illešházyho smrti. Svedčí o tom dodnes zachovaná tabuľa nad vstupným portálom kúrie v znení: Comes Stephanus Ilieshazi palatinus regni Hungariae etc. et Catharina Palfy consors fecerunt 1609.
  • Po Illešházyho smrti sa rozbehla séria sporov týkajúcich sa nárokov veriteľov, ale aj otázky ohľadom samotného vlastníctva panstva. Už tu sa začalo uvažovať nad vyčlenením Svätého Jura z panstva a povýšením na slobodné kráľovské mesto. Kráľ Matej II. vydal potrebnú privilegovanú listinu a Svätý Jur povýšil 31. marca 1615 na slobodné kráľovské mesto. V listine sa nachádza aj niekoľko bodov týkajúcich sa kráľovskej kúrie. Podľa šiesteho ustanovenia si kráľ ponechal jej vlastníctvo a označuje ju ako ,,kúria zvaná zemepanská“ (curia dominii nuncupata).
  • Z roku 1618 pochádza podrobný súpis miestneho kráľovského majetku. Kaštieľ bol v tomto súpise opísaný ako dom alebo kúria jeho výsosti nachádzajúca sa v mestečku Svätý Jur. Podľa urbára patril ku kúrii pomerne veľký pozemok so širokou záhradou plnou ovocných stromov. V záhrade bol podľa dobových záznamov nasadený bôb a fazuľa pre potreby kuchyne provízora celého panstva. Budova kúrie slúžila na hospodárske účely: má veľkú pivnicu, v ktorej okrem väčšieho množstva vína sú i dva nové, stredne veľké preše.
  • Vdova Katarína Pálffyová preniesla svoje záložné práva (pôvodne viazané aj na mesto Svätý Jur), na svojich synovcov Štefana, Jána, Mikuláša, Pavla. Panovník Ferdinand II. sa ale pravdepodobne výnosných majetkov (najmä viníc patriacich ku kúrii) nechcel vzdať, a preto v roku 1622 súhlasil s vyplatením záložnej sumy v prospech synovcov zomrelej Kataríny. Z dôvodu prebiehajúcej tridsaťročnej vojny kráľ Ferdinand II. nebol schopný Pálffyovcom vyplatiť požadovanú sumu 200 tisíc zlatých. Bol tak nútený odovzdať Svätojurské panstvo (bez samotného mestečka, ale vrátane kúrie) v decembri 1625 do užívania Štefanovi, Jánovi a Pavlovi Pálffyovcom.
  • Kráľ Karol VI. udelil rodu Pálffy panstvá Svätý Jur a Pezinok do ich trvalého vlastníctva (1734). Je to odmena za ich vernosť a služby, ktoré vykonávali niekoľko rokov. Rok na to je kúria v lepšom stave ako pred niekoľkými rokmi, pretože sa na nej vykonali najnutnejšie opravy. Kaštieľ sa v 18. storočí stal najvýznamnejšou kúriou v meste.
  • Kúria (v držbe rodu Pálffyovcov) slúžila celé 19. storočie na hospodárske a nájomné účely.
  • Majiteľ kúrie, ako aj väčšej časti Svätojurského panstva, gróf Ján Pálfi pri spisovaní svojej poslednej vôle daroval kaštieľ detskej nemocnici Františka Jozefa v Bratislave so zámerom, aby slúžila na rekonvalescenčný pobyt chorých detí. Spolu s objektom zanechal aj 60 000 zlatých, aby sa kúria mohla prestavať a zariadiť na uvedený účel.
  • Po prvej svetovej vojne a zániku detskej ozdravovne sa kaštieľ stal majetkom ČSR.
  • Kúria sa previedla do vlastníctva MNV v Svätom Jure (1959).
  • V roku 1967 prebehla generálna obnova fasády kaštieľa. Objekt mesto využívalo na nájomné bývanie.
  • V 80. rokoch 20. storočia prešiel kaštieľ viacerými rekonštrukciami - celý objekt bol plynofikovaný, zrekonštruovali sa bytové jednotky a vybudovala kanalizácia. Kašiteľ prešiel do vlastníctva jednotného roľníckeho družstva a stále v ňom prebieha výroba vína.
  • Kaštieľ využívalo do roku 2015 Poľnohospodárske družstvo v Svätom Jure.
  • V roku 2016 nadobudla kaštieľ spoločnosť Pálffyovský kaštieľ s.r.o., patriaca do investičnej skupiny ZAR invest a.s.. s cieľom zrenovovať priestory spolu s priľahlým okolím a navrátiť do kaštieľa výrobu vína.
  • Do pivníc Pálffyovského kaštieľa sa v roku 2017 nasťahovalo vinárstvo ViaJur a pripravuje sa kompletná obnova objektu.
  • V roku 2019 boli ukončené rekonštrukčné práce v historických pivniciach. V tom istom roku bola zahájená kompletná rekonštrukcia a dostavba kaštieľa. Predpoklad ukončenia rekonštrukcie – jar 2021.[12]
Budova konskej železnice

Budova prvej konskej železnice v Uhorsku[upraviť | upraviť kód]

So stavbou sa začalo v roku 1838 a prvý jej úsek Bratislava – Svätý Jur uviedli do prevádzky v roku 1840. Vozy boli ťahané dvoma pármi koní. Vlak premával raz predpoludním a raz popoludní tam a naspäť. Plány železnice vypracoval František Oto Hieronimi. Budova železničnej stanice bola postavená ako majetok súkromnej spoločnosti. Založili ju 17 veľkostatkári, ktorí mali majetky medzi Trnavou a Bratislavou. Od roku 1873 železnica fungovala na parný pohon (kultúrna pamiatka)

Námestie v polovici 19. storočia

Morový stĺp so súsoším svätej Trojice[upraviť | upraviť kód]

Pochádza z roku 1831 a je spomienkou na ukončenie hroznej epidémie cholery. Trvala 57 dní a zomrelo počas nej 182 ľudí. Súsošie je z pieskovca. V roku 1990 bolo zreštaurované a bola vyhotovená kópia. Originál je vystavený v mestskom múzeu.

Zrúcanina hradu Biely Kameň[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Biely Kameň

Písomné zmienky o hrade sú veľmi strohé a neisté. Prvá zmienka už môže pochádzať z roku 1217. Spomína sa v Pešťbudínskych novinách, autor však neuvádza prameň z ktorého čerpal. Ak by skutočne išlo o dôveryhodnú zmienku, vzťahovala by sa skôr ešte na hradisko, ktoré malo osídlenie v 12. – 13. storočí. Prvá bezpečná zmienka o hrade je z roku 1271. Je však pravdepodobné že hrad bol postavený skôr, azda v 1. polovici 13. storočia po opustení starobylého hradiska. V r. 1241 vpadli do Uhorska Mongoli, ktorí vyvrátili viaceré hradiská. I keď hradisko vo Svätom Jure nezničili, šľachta si dobre uvedomila že hradiská sú pre nich už zastarané, nekomfortné. Preto dali svätojurskí grófi vystavať na protiľahlom kopci nový kamenný hrad – Biely Kameň. Strohé zmienky o hrade dopĺňa prameň z obdobia delenia rodu na dve vetvy v roku 1412. Hrad bol sídlom svätojurských grófov až do začiatku 16. storočia. Po moháčskej katastrofe získal hrad rod Zápoľských a po nich palatín Štefan Ilešházy. Ale po tureckých vpádoch na začiatku 17. storočia už začal pustnúť. Palatín si za ten čas dal postavať aj so svojou ženou renesančný kaštieľ priamo vo Svätom Juri. Hrad bol neobývaný, začal sa dokonca rozoberať na stavebný materiál. Od vpádu Turkov v roku 1663 je v rozvalinách.

Vstupná brána na hrad Biely Kameň

Hradný areál pozostával z dômyselného opevnenia, ktoré pozostávalo z troch radov priekop na západnej a južnej strane. Celý hrad bol pritom obohnaný pomerne mohutnou hradbou predhradia, pričom dodnes sa z nich zachovali značné časti ako aj mohutná hranolová veža, situovaná na západnej strane fortifikácie. Hrad teda pozostával z opevneného predhradia a centrálnej časti – obytných priestorov. V severnej časti je dodnes rozpoznateľná jedna z pivníc, ktorá sa o inom spomína aj v písomnom prameni k roku 1412, podľa ktorého sa práve nad pivnicou nachádzal palác a kaplnka. Dodnes však visí niekoľko otáznikov nad vnútorným členením hradného areálu.

Do hradu sa vchádzalo zo severovýchodnej časti skrz padací most nad priekopou, priamo do vstupnej brány s vežou. Vstup bol k tomu aj chránený baštou, situovanou v severovýchodnej časti na hradbách horného hradu.

Na hrade však dosiaľ nebol uskutočnený archeologický výskum a preto mnohé podrobnosti o vonkajšom ale aj vnútornom členení hradu ostávajú nezodpovedané.

Veľkomoravské hradisko Neštich[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Neštich (hradisko)

V prvej tretine 20. storočia tu robili povrchový výskum archeológovia (napr. Ján Eisner), ktorí na základe posúdených artefaktov datovali fortifikáciu ako slovanské hradisko.

Na základe týchto skutočností sa pristúpilo v 50. a 60. rokoch 20. storočia na archeologický výskum pod vedením Kraskovskej. Odkryli sa zvyšky po kamennej bráne, vodovode, cisterne a niekoľko objektov s kamennou podmurovkou.

Od roku 2006 bol obnovený archeologický výskum. Je tu pomerne veľká šanca nájdenia sakrálnej stavby.

Bolo významnou vojenským fortifikáciou na území Veľkej Moravy. Hradisko bolo vybudované v 9.10. storočí na pravekom osídlení. Jeho funkcia bola prevažne refugiálna, útočisková v prípade nebezpečenstva. Na prelome 9. a 10. storočia slúžilo aj proti maďarským jazdeckým nájazdom. Na hradisku bola stála vojenská posádka, ktorá poskytovala ochranu obyvateľstvu zo širokého okolia. Osídlenie hradiska pokračovalo aj v 13.14. storočí, o čom svedčia hlinené vodovodné rúry s cisternou na vodu a vstavaná kamenná brána. Rozloha hradiska je 3 ha a 26 árov, dĺžka valov je 1 693 metrov a ich výška 9 – 11 metrov (kultúrna pamiatka).

Archeologická lokalita je súčasťou chráneného areálu v správe štátnej ochrany prírody Malé Karpaty s rozlohou 19,71 ha bez vytýčeného ochranného pásma.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Svätojurské hradisko

Armbrusterova kúria[upraviť | upraviť kód]

Vznik kúrie sa datuje do roku 1547. Išlo o reprezentatívny renesančný dom, ktorý mal obytnú a vinársku funkciu. Potom čo vyhorela (1547) ju kúpil a obnovil Krištof Armbruster (1554). Kúria opätovne vyhorela v roku 1590 a o jej rozšírenie sa postarali jeho synovia Pavol a Ján. Obnova kúrie Armbrusterovcami je zaznačená aj na kamennej tabuli s erbom nad bývalým portálom v podjazde kúrie. V roku 1781 sa v objekte konal prvý konvent svätojurského evanjelického zboru, pričom sa tu nasledujúce dva roky vykonávali aj bohoslužby. V druhej polovici 18. storočia prešiel objekt neskorobarokovou prestavbou a v druhej polovici 19.storočia aj prefasádovaniu. Od 80. rokov 19. storočia, v kúrii býval a pracoval MUDr. František Kautz. Dnes je objekt v súkromnom vlastníctve. Časť kúrie patrí aj naďalej rodine Kautzových, ktorá sa zaoberá vinohradníctvom. Objekt je medzi juranmi známy aj ako tzv. Kautzov dom. Nachádza sa na ulici Dr. Kautza 1.[13]

Kúria rodu Jablonických[upraviť | upraviť kód]

Ide o dom situovaný na nároží Prostrednej ulice a Ulice Dr. Kautza (Prostredná 40)

Židovská synagóga

Jesenáková kúria Edelhof[upraviť | upraviť kód]

Objekt tzv. "bývalej" Jesenákovej kúrie - Edelhof (Panský dvor), sa nachádza na Pezinskej ulici 21. Na objekte bol vykonaný reštaurátorský výskum fasády a kompletná rekonštrukcia bola ukončená v roku 2019. Súčasťou parcely, na ktorej kúria stojí, je aj Židovská synagóga (založená v roku 1791) získala dnešnú podobu po prestvbe v roku 1876.

Kúria Podmanických[upraviť | upraviť kód]

Tento typ domu reprezentuje sídlo bohatého patricija - mešťana, rozvinutého do podoby šľachtickej kúrie. Najväčší rozvoj zaznamenal tento dom v období renesancie a baroka. Dodnes sa v ňom zachovali ranorenesančné a renesančné klenby a omietky. V priestore prešovne sa z tohto obdobia zachovala jama na závažie lisu. Stavebné úpravy v neskoršom období obohatili dom o niekoľko hodnotných detailov (kamenný portál na priečelí, dekoratívne nadokenné rímsy okien priečelia, kovové zábradlie empírovej pavlače). V priebehu 19. storočia bola kúria využívaná ako nájomný bytový dom. Meštiansky dom na Prostrednej ulici 38, správne označovaný aj ako Kúria Podmanických, bol v roku 2009 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Mestský dom[upraviť | upraviť kód]

Ide o objekt, ktorý je známy aj ako "bábkové divadlo" na Ulici Dr. Kautza 11 (na križovatke s Prostrednou ulicou). V minulosti tu bol mestský obchod (Koloniál). Neskôr objekt chátral a nakoľko bol v dezolátnom stave, bol trvale ohradený. Stavba prešla na prelome 80-tych a 90-tych rokov 20. storočia rozsiahlou rekonštrukciou. Dom bol v roku 2010 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku - táto iniciatíva vzišla zo strany mesta.

Renesančný vinohradnícky dom[upraviť | upraviť kód]

Dom je dvojpodlažná trojkrídlová stavba s vnútorným dvorom pričom zachováva historickú stavebnú originalitu z troch fáz slohového vývoja: renesančnej, barokovej a klasicistickej. Ide o architektonicky výnimočný dom so zachovanými renesančnými prvkami, dotvorený barokovou sochárskou výzdobou (socha Immaculaty a socha Svätého Jána Nepomuckého). Pamiatkový výskum predpokladá vznik najstaršej časti domu v polovici 16. storočia. Pred rokom 1766 patril objekt nadácii ostrihomského biskupa J. Szelepcséniho. V poslednej štvrtine 18. storočia bol vo vlastníctve fabrickej spoločnosti, ktorá sa zaoberala výrobou bavlny a kartúnu.

Zichyho kúria[upraviť | upraviť kód]

Pôvodne kúria šľachtického rodu Zichyovcov slúži od roku 1865 ako mestský úrad. Dnešnú neogotickú podobu dostala fasáda v druhej polovici 19. storočia. Pod touto štýlovou úpravou sa však skrýva renesančný dom zo 17. storočia, ktorý bol niekoľkokrát upravený.[14]

Kultúra[upraviť | upraviť kód]

Dom Petra Jilemnického

Múzeá[upraviť | upraviť kód]

V podbrání mestského úradu sa nachádza mestské múzeum. v hornej časti Letohradskej ulice sa nachádza rodinný dom, v ktorom žil a pôsobil spisovateľ Peter Jilemnický. Na záhrade, v tesnej blízkosti domu bola zriadená expozícia - múzeum Petra Jilemnického.

Hudba[upraviť | upraviť kód]

Zo Svätého Jura pochádza a pôsobí tam viac undergroundových kapiel Vandali a Čad, ethno-rocková kapela Karpatské Horké, acapella Crystals, Svätojurská dychovka a kostolný zbor.

Kultúrne podujatia[upraviť | upraviť kód]

Pri príležitosti osláv svätého Juraja, ktorý je patrónom Svätého Jura, sa každoročne, koncom apríla konajú v meste Svätojurské hody, ktoré sa tešia veľkej obľube.

Mesiac Podujatie[15][16]
Január Deň svätojurských pivníc
Apríl Svätojurské hody
Vínna ulička počas Svatojurských hodov
Svätojurský MTB maratón (horské cyklistické preteky)
Máj Výstava vín Kráľovský rizling
Otvorené pivnice na sv. Urbana
Jún Sen noci svätojurskej (svätojánske ohne pri svätojurskom víne)
Umenie a víno - Svetový Jur (festival sa konal v rokoch 2014 - 2017)
Júl Svätojurský blesk (cyklistická časovka do vrchu)
September Deň vo vinohradoch
Hubertove slávnosti pri burčiaku
Október Jablkové hodovanie
November Deň otvorených pivníc
December Vianočné trhy

V rokoch 2000 až 2005 sa v meste konal hudobný festival Svätojurský Rámus, 30. mája 2003 proti účastníkom festivalu brutálne zasiahlo policajné komando (tzv. Peklo vo Svätom Jure).

Šport[upraviť | upraviť kód]

V meste pôsobí futbalový a iné športové kluby. V areáli Základnej školy sa nachádza športové ihrisko. V Jozefkovom údolí (Majáles) sa nachádza kúpalisko a ihrisko na plážový volejbal. Lesy obklopujúce mesto a dolinu sú zmapované pre orientačné športy a pravidelne sa tu konajú preteky v orientačnom behu.

Stolný tenis[upraviť | upraviť kód]

Zakladajúcimi členmi svätojurského stolnotenisového oddielu založeného 17. apríla 1947 boli Gustáv Matula, Ladislav Korček, Jozef Pučík a Rudolf Vido ml.. V roku 2017 mal oddiel viac ako 60 hráčov, z toho 25 registrovaných ligových hráčov a 27 registrovaných detí. Domovom oddielu je telocvičňa pri Základnej škole v Svätom Jure na Kollárovej ulici.[17]

Doprava[upraviť | upraviť kód]

Mesto má výborné cestné a železničné spojenie. Leží na hlavnom cestnom ťahu (cesta prvej triedy) z Bratislavy do Pezinka a Trnavy. Svätý Jur leží na hlavnom železničnom koridore z Bratislavy do Žiliny a Košíc (stoja tu osobné vlaky).

Školstvo[upraviť | upraviť kód]

Jedinou školou v meste je Základná škola na Kollárovej ulici. Navštevujú ju žiaci 1. až 9. ročníka. Pri základnej škole pôsobí Základná umelecká škola a školský klub detí.[18]

V meste sú 3 mestské materské školy a 1 cirkevná - evanjelická materská škola.

Veľký Javorník nad Svätým Jurom

Zaujímavosti[upraviť | upraviť kód]

  • Športovo-rekreačný areál v Jozefkovom údolí.
  • Scheidlinova záhrada – celoročne udržiavaný park a detské ihrisko. Akcie ako divadielka, súťaže, programy rôzneho druhu sa uskutočňujú v letnom období.
  • Sakrakopec - lokalita Malých Karpát kde v roku 1966 došlo k najväčšej leteckej tragédii v histórii Česko-Slovenska.
  • Biely kríž - lokalita v Malých Karpatoch a obľúbeným miestom na oddych pre turistov a cyklistov.
  • Veľký Javorník - vrch Malých Karpát, na ktorom sa nachádza významný rádiolokačný bod pre leteckú dopravu - sekundárny prehľadový radar pracoviska Letové a prevádzkové služby Slovenskej republiky.
  • Malý Javorník - vrch Malých Karpát, na ktorom sa nachádza pracovisko družicovej a radarovej meteorológie. Jeho súčasťou je meteorologický radar monitorujúci zrážky a búrkovú činnosť.
  • Po úspešnom úteku z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau sa vo svätojurskom piaristickom kláštore istý čas ukrýval aj Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, autori unikátnej 32-stranovej výpovedi o živote v koncentračnom tábore, tzv. Vrbova a Wetzlerova správa považovanú za prvú detailnú informáciu o systematickom nac.
  • V areáli NPR Šúr sa nachádzal internačný tábor - počas 2. svetovej vojny na zhromažďovanie nežiadúceho židovského obyvateľstva prevažne zo Svätého Jura a širšieho okolia. Väzni z tohto tábora sa preukázateľne podieľali na výstavbe odvodňovacieho kanála Blatina známeho aj ako tzv. Šúrsky kanál. Po 2. svetovej vojne bol tábor využívaný na zhromažďovanie obyvateľstva maďarskej a nemeckej národnosti čakajúcich na odsun z územia Československa.

Osobnosti[upraviť | upraviť kód]

Svätojurskí rodáci[upraviť | upraviť kód]

  • Adam Fitter (* 1679 - † 1741) - jezuita, teológ, filozof a rektor.
  • Samuel Armbruster (17. storočie) - právnik a znalec uhorského práva.
  • Henrich Jaroslav Clam-Martinic (* 1826 - † 1887) - gróf, významný predlitavský politik 19. storočia.
  • Hermann Ármin Vámbéry (* 1832 - † 1913) - cestovateľ, jazykovedec, profesor - orientalista. V rokoch 1844 - 1846 navštevoval svätojurské gymnázium. Ovládal takmer všetky európske jazyky, v Budapešti študoval orientálne jazyky. Ako potulný mních prešiel strednú Áziu, napísal o tom cestopis a prednášal na univerzitách. Vambéry sa stal inšpiráciou pre napísanie románu Dracula od írskeho autora Brama Stokera. Stoker sa od neho dozvedel o dovtedy málo známom valašskom kniežati Vladovi II. zvanom Drakula a inšpiroval sa k napísaniu jedného z najznámejších diel svetovej literatúry. Vámbéry sa asi navyše stal predobrazom jedného z hrdinov románu, profesora Van Helsinga (v románe je priamo spomínaný priateľ Arminius z Budapešti).
  • Wilhelm Neurath (* 1840 - † 1901) - politický ekonóm 2. polovice 19. storočia a profesor ekonomiky na viedenskej Univerzite prírodných vied.
  • Karol Hanzlíček (* 1850 - † 1932) - novinár, publicista, priekopník robotníckeho hnutia. Narodil sa vo Svätom Jure, bol redaktorom robotníckych novín a časopisov, bojoval za práva robotníkov, spísal svoje spomienky na začiatky robotníckeho hnutia v Bratislave.[19]
  • Alexander Zahlbruckner (* 1860 - † 1938) - botanik a lichenológ.[20]
  • František Pucher-Čiernovodský (* 1861 - † 1905) - novinár v USA, redaktor časopisu Slovák v Amerike.[21]
František Kautz, hrob
  • František Kautz (* 1880 - † 1948) - lekár, ľudomil. Narodil sa vo Svätom Jure, ako mestský lekár pôsobil vo Svätom Jure až do svojej smrti, pomáhal najmä deťom a sociálne slabším obyvateľom.
  • Alojz Hudek (* 1887 - † 1961) - rímskokatolícky kňaz, salezián, náboženský rozhlasový redaktor, a ako misionár pôsobil 53 rokov v Bolívii a v Peru.[22]
  • Mária Dúbravcová (* 26. 1. 1894 – † 7. 7. 1976) - učiteľka, spisovateľka, autorka divadelných hier pre deti a mládež známa pod pseudonymom Teta Mária. Od roku 1950 žila na dôchodku v Pálfiovskom kaštieli vo Svätom Jure a tu aj zomrela.[23]
  • Fidél Pálffy (* 1895 - † 1946) - maďarský aristokrat, pravicový politik a popredná osobnosť nacizmu a člen Vlády Národnej Jednoty v Maďarsku.
  • Rudolf Dočolomanský (* 1899 - † 1954) - otec Michala Dočolomanského; herec, pedagóg, kultúrny pracovník, organizátor ochotníckeho divadla.
  • František Grančič (* 1898 - † 1980) - hudobník, dirigent a kapelník Svätojurskej dychovky.
  • Štefan Figura (* 1910 - † 2001) - herec, vynálezca, fotograf.[24]
  • Ján Kedro (* 1904 - † 1976) - učiteľ, kronikár mesta, okresný metodik matematiky a osvetový pracovník, zakladateľ miestneho zväzu záhradkárov.
  • Ľudovít Knappek (* 1906 - † 1983) - univerzitný profesor, právnik, odborník v cirkevnom práve.[25]
  • Jozef Janek (* 1912 - † 1999) - redaktor, učiteľ, metodik slovenského jazyka, podieľal sa na tvorbe učebníc a slovníkov.
  • František Korček - Rudín (* 1912 - † 1947) - spisovateľ a novinár. Narodil sa vo Svätom Jure, maturoval v Bratislave. Bol spravodajcom niekoľkých slovenských novín. Písal hry pre ochotnícke divadlo.
  • Juraj Pavelek (* 1920 - † 1991) - historik, múzejník, prekladateľ, kronikár.
  • Jozef Lackovič (* 1921 - † 2009) - insitný výtvarník, lesný inžinier, pedagóg.
  • Viktor Kubal (* 1923 - † 1997) - výtvarník, karikaturista, filmový režisér, scenárista, ľudový zabávač, spoluautor satirického časopisu Roháč.
  • Gustáv Hupka (* 1925 - † 2012) - básnik, prekladateľ a vydavateľ. Narodil sa vo Svätom Jure. Bol tajomníkom Umeleckej besedy slovenskej, Zväzu slovenských spisovateľov, šéfredaktorom Protifašistického bojovníka, redaktorom týždenníkov Predvoj, Život, tlačovým poradcom ministra kultúry, riaditeľom vydavateľstva Pallas, šéfredaktorom spoločenského mesačníka Nová cesta a majiteľom vydavateľstva Ars Stigmy. Debutoval v roku 1963 básnickou zbierkou Slnko vinohradov. Vydal takmer 20 kníh poézie pre dospelých aj pre deti a viacero kníh prekladov (Buonarotti, Leopardi).
  • Ladislav Hupka (* 1936 - † 1992) - scénický výtvarník, herec. Narodil sa vo Svätom Jure, vo svätojurskom ochotníckom divadle pôsobil ako herec, režisér i výtvarník, v televízii za 30 rokov vytvoril niekoľko sto inscenácií a ďalších programov.[26]
  • Ľudovít Švenk (* 1937 - † 2001) - novinár, dlhoročný redaktor v časopise Život a po roku 1968 vo vydavateľstve Šport
  • Dušan Hergott (* 1959 - † 2006) - spevák, bubeník a zabávač skupiny Senzus.
  • František Hergott (* ?) - hudobný skladateľ, napísal desiatky piesní pre známych slovenských spevákov ako Peter Vašek, Dušan Grúň, Peter Lipa a i.
  • Štefan Chrappa (* 1979) (pseud. Pišta Vandal) - spisovateľ, básnik a náboženský redaktor Slovenského rozhlasu. Hrá a spieva v kapelách Čad a Vandali.
  • Michael von Segner - výberca daní a správca mestskej pokladne v Bratislave.

Pôsobili tu[upraviť | upraviť kód]

  • Lucia Bernusová (* 1943) - herečka a scenáristka.
  • Anton Juraj Benčič (* 1745 - † 1808) - bernolákovský spisovateľ a prekladateľ, františkán – kazateľ. Študoval na svätojurskom gymnáziu, po skončení teológie bol kňazom na viacerých miestach. Bol zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva, napomáhal rozvoju bernolákovskej slovenčiny a prekladal z cudzích jazykov do slovenčiny.
  • Ján Bolla (* 1806 - † 1881) - známy mykológ, botanikpedagóg a entomológ a koleopterológ pôsobil ako učiteľ na piaristickom gymnáziu vo Svätom Jure.
  • Eva Botťánková (* 1944 - † 1995) - historička estetiky a zakladateľka tejto špecializácie.
  • Michal Bubnič (* 1877 - † 1945) - rímskokatolícky biskup pôsobil na začiatku svojej kariéry vo Svätom Jure.
  • Anton Cepka (* 1936) - sochár a šperkár. Prvý profesionálne školený slovenský šperkár, osobitý predstaviteľ slovenského neokonštruktivizmu v sochárskej tvorbe. Dôležitý predstaviteľ svetového autorského šperku 20. storočia. Začiatkom 90. rokov sa stal zakladateľom šperkárskeho ateliéru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vo Svätom Jure žije a pôsobí od roku 1964.[27][28][29]
  • Emanuel Jozef Cubínek (* 1913 - † 1965) - kazateľ, náboženský spisovateľ, básnik a prekladateľ. Pôsobil ako vo farár vo Svätom Jure kde bol za dosiaľ nevyjasnených okolností zavraždený. Pochovaný je v blízkosti kostola Svätého Juraja.[30]
  • Michal Dočolomanský (* 1942 - † 2008) - herec, spevák, moderátor a imitátor. Detstvo a mladosť prežil vo Svätom Jure kde aj začínal svoju hereckú dráhu v miestnom ochotníckom divadle. Neskôr sa odsťahoval a žil v Bratislave no často sa sem vracal za rodinou a známymi.
  • Karol Drexler (* 1923 - † 2001) - akademický maliar. Učil na svätojurskom gymnáziu. V Jure býval a tvoril od roku 1948. Ťažiskom jeho výtvarnej práce boli krajinomaľby a zátišia, venoval sa aj monumentálnej tvorbe, pripravil množstvo výstav.
  • Štefan Farkaš (* 1900 - † 1975) - učiteľ, spisovateľ, prekladateľ, propagátor slovensko-maďarských vzťahov. Od roku 1945 učil vo Svätom Jure kde zostal aj na dôchodku. Bol redaktorom spoločenských časopisov a preložil klasické diela slovenskej literatúry do maďarčiny.
  • Juraj Fándly (* 1750 - † 1811) - osvietenský spisovateľ, kňaz, včelár. Študentské roky prežil na svätojurskom gymnáziu.
  • Arpád Felcán (* 1900 - † 1944) - učiteľ, protifašistický bojovník. V rokoch 1934 – 1938 pôsobil na škole vo Svätom Jure. Staral sa o chudobné deti, rozvoj vzdelanosti a zaslúžil sa o vznik svätojurského Mestského múzea.
  • Ján Fiala (* 1914 - † 1964) - učiteľ, protifašistický bojovník. Učil na svätojurskej škole, zúčastnil sa SNP a oslobodzovacích bojov. V roku 1956 založil šachový klub, ktorý funguje dodnes.
  • Juraj Fidicinus - pedagóg a náboženský spisovateľ. Od roku 1682 až do smrti žil a pôsobil ako rektor evanjelickej školy v Svätom Jure.
  • Alexander Gross (* 1839 - † 1894) - učiteľ, organista. Vo Svätom Jure pôsobil ako učiteľ a organista evanjelického zboru v rokoch 1865 – 1894. Spracoval prvé dejiny evanjelického zboru, v ktorých sú aj dejiny Jura.
  • Eduard Haluška (* 1910 - † 1980) - matematik a pedagóg. Vo Svätom Jure pôsobil ako učiteľ.
  • Jozef Horvátik (* 1919 - † 2009) - kňaz, organizátor rehoľného života a provinciál Rehole piaristov pôsobil vo Svätom Jure.
  • František Hečko (* 1905 - † 1960) - spisovateľ, redaktor. V rokoch 1941 – 1946 žil v Svätom Jure, ktorý ho výrazným spôsobom ovplyvnil pri písaní svojich próz Červené víno a Svätá tma.
  • Víťazoslav Hečko (* 1919 - † 1972) - spisovateľ, básnik, prekladateľ. Brat Františka Hečka, počas druhej svetovej vojny býval vo Svätom Jure.  V prekladoch sa zameral predovšetkým na literatúru juhoslovanských národov, najmä zo Slovinska.
  • Ján Branislav Hergott (* 1817 - † 1873) - národovec, účastník slovenského hurbanovského povstania (1848 - 1849). Od roku 1856 žil vo Svätom Jure, bol zberateľom slovanských starožitností – odovzdal ich matičnému múzeu, zachránil povstaleckú zástavu.
  • Štefan Hlavatý (* 1876 - † 1923) - stredoškolský profesor, jazykovedec. Študoval na gymnáziu vo Svätom Jure, bol vysvätený za kňaza, študoval slavistiku a filológiu, je autorom vedeckej štúdie z histórie gramatiky.
  • Ferdinand Hložník (* 1921 - † 2006) - maliar, ilustrátor. V rokoch 1948 - 1949  pôsobil ako profesor kreslenia na gymnáziu vo Svätom Jure.
  • Jozef Ľudovít Holuby (* 1836 - † 1923) - botanik, etnograf. Od roku 1909 žil v Pezinku, usporadúval botanické exkurzie, chodieval skúmať rastliny do svätojurského chotára, hlavne do rašeliniska Šúr.
  • Ján Hrušovský (* 1892 - † 1975) - prozaik, novinár a esejista. Počas druhej svetovej vojny žil vo Svätom Jure, v tomto období pracoval na úrade propagandy vojnového Slovenského štátu.
  • Mária Jančová (* 1908 - † 2003) - učiteľka, spisovateľka, redaktorka. Manželka spisovateľa Františka Hečka, venovala sa práci pre deti a mládež. V rokoch 1941 – 1946 bývala vo Svätom Jure.
  • Jozef Janek (* 1912 - † 1999) - učiteľ, redaktor. Od roku 1949 do 1973 učil vo Svätom Jure, pôsobil ako metodik slovenského jazyka a podieľal sa na tvorbe učebníc a slovníkov. Napísal viac ako dvetisíc článkov do rozličných novín a časopisov.
  • Ružena Jilemnická - spisovateľka a pedagogička, manželka Petra Jilemnického.
  • Peter Jilemnický (* 1901 - † 1949) - spisovateľ, učiteľ. V rokoch 1936 - 1939 učil na škole vo Svätom Jure. Patril medzi pokrokových učiteľov. Dodnes tu stojí jeho rodinný dom, kde bolo v roku 1954 zriadené vôbec prvé literárne múzeum na Slovensku.
  • Franz Karmasin (* 1901 - † 1970) - predseda nacistickej Deutsche Partei (in der Slowakei) počas 2. svetovej vojny, ktorá sa snažila o nacifikáciu nemeckého obyvateľstva na Slovensku.
  • Renáta Kazíková (* 1936 - † 2013) - herečka, televízna hlásateľka a dramaturgička.
  • Eugen Klačko (* 1899 - † ????) - učiteľ, v rokoch 1931 – 1935 starosta mesta. Bol pokrokovým učiteľom ( učil vo Svätom Jure v rokoch 1931 – 1938 ) a riaditeľom školy, zavádzal nové metódy do vyučovania, jeho zásluhou je základná škola v terajšej budove.
  • Július Kňazovický - lesný hospodár, historik a redaktor.
  • Otto Lehmann (* 1901 - † 1979) - básnik, učiteľ. Do Svätého Jura prišiel s rodičmi v roku 1902. Ľudovú školu a gymnázium absolvoval vo Svätom Jure. Vo svojich básňach sa venoval aj Svätému Juru.
  • Juraj Lessák alebo Juraj Lešák (žil v 18. stor.) (* ?? - † ??) - bol slovenský pedagóg, autor prvej slovenskej matematickej príručky Uměnj počtu, to gest: Tak snadny spůsob, že gedenkaždý, který čjtati a máličko pjsati wj, zde z wyswětlených regul a přjkladůw w krátkém čase arithmetiku, nebožto kumsst počtowánj se navčiti může, skrze ... w slowensky gazyk a w neylepssj pořádek uweděný (1775). Pôsobil ako učiteľ vo Svätom Jure.
  • František Karol Meissel (* 1837 - † 1934) - vlastivedný pracovník, lekárnik, maliar. Študoval na piaristickom gymnáziu vo Svätom Jure. V roku 1872 bol spoluzakladateľom Pezinsko-modransko-svätojurskej sporiteľne, 1874 dobrovoľného hasičského zboru v Pezinku a 1905 založil pezinské múzeum.
  • František Meissl (* 1837 - † 1934) - hasič, maliar, lekárnik, spoluzakladateľ a riaditeľ Pezinsko-modransko-svätojurskej sporiteľne. Študoval na piaristickom gymnáziu vo Svätom Jure.
  • Samuel Mikovíni (* 1686 - † 1750) - polyhistor, architekt, matematik, geodet, kartograf, astronóm, vodohospodár, staviteľ, pedagóg, umelec, medirytec, prvý Slovák s titulom inžiniera. Vynikal v oblasti technických vied, svoje poznatky z matematiky, astronómie a fyziky využíval najmä v kartografii, topografii a staviteľstve. Preslávil sa mapami a medirytinami, na ktorých zachytil vtedajšiu podobu mnohých slovenských miest a hradov. Základom Mikovíniho kartografických meraní bola trigonometrická sieť. Jej opornými bodmi boli Bratislava, Nitra, Banská Bystrica, vrchy Vojšín a Sitno a jeden z triangulačných bodov bol situovaný aj pri Svätom Jure na malokarpatskom výbežku (Promontorium Sancti Georgii), odkiaľ bol dobrý výhľad na ďalšie body jeho triangulačnej siete - na bratislavský a nitriansky hrad. Podľa niektorých historikov išlo o kótu 304 východne od mesta, podľa iných autorov o dnešný Pustý kostolík Nanebovzatia Panny Márie. Či sa Jur dostal medzi Mikovíniho triangulačné body z vedeckých dôvodov, alebo bola pôvodom tohto rozhodnutia láska, sa už nedozvieme. 16. júna 1727, však vo Svätom Jure uzavrel manželstvo s Annou Reginou Gilligovou, miestnou rodáčkou a stal sa majiteľom dvoch domov (jeden z nich dodnes stojí na Prostrednej ulici), piatich vinohradov a dvoch lúk. Jedna z ulíc vo Svätom Jure dnes nesie Mikovíniho meno.[31]
  • Martin Nagy (* 1804 - † 1873) - učiteľ a doktor filozofie a člen Maďarskej Akadémie Vied.
  • Ján Natšin (* 1886 - † 1954) - učiteľ, včelár. Učil na svätojurskej škole 1925- 1930, z toho dva roky bol jej riaditeľom. Bol včelárskym odborníkom, propagátorom chovu včiel a veľa na túto tému publikoval.
  • Jožo Nižnánsky (* 1903 - † 1976) - spisovateľ, novinár. Od roku 1914 chodil do svätojurského gymnázia. Písal predovšetkým historicko-dobrodružné romány, v ktorých oboznamoval s niektorými kapitolami slovenských dejín.
  • Jozef Nosál (* 1927 - † 2010) - učiteľ, dlhoročný riaditeľ svätojurskej školy. Riaditeľom základnej školy sa stal v roku 1958, pôsobil tu až do roku 1990, snažil sa zlepšovať prostredie školy a budoval modernú školu – budova školskej družiny a jedálne, jazyková a počítačová učebňa.
  • Juraj Palkovič (* 1763 - † 1835) - bernolákovský spisovateľ, prekladateľ. V rokoch 1776 – 1779 chodil do svätojurského gymnázia. Bol národným buditeľom, zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva, vydavateľom Bernolákového 6-zväzkového Slovára.
  • Georg Peucker (* ?? - † ??) - rodák z Banskej Bystrice, študoval na nemeckých univerzitách a prežil 12 rokov vo Svätom Jure. Z tohto pobytu zložil báseň Óda o Svätom Jure (1679) pozostávajúcu zo 679 veršov. O jej znovuobjavenie sa výraznou mierou zaslúžila svätojurská rodáčka Viola Almássy-Kováčová.[32]
  • Pavel Pivko (* 1911 - † 1984) - evanjelický kňaz. Do Svätého Jura prišiel v roku 1947. Pôsobil tu až do roku 1980, staral sa o obnovu a zveľadenie zboru, cirkevných budov, vybudovanie zvonice.
  • Andreas Reuß (* 15?? - † 1629) - nemeckký evanjelický kazateľ, jeden zo zakladateľov evanjeliickej farnosti v Bratislavskej župe. Až do svojej smrti pôsobil ako farár a dekan vo Svätom Jure.
  • Friedrich Carl von Scheidlin (* 1822 - † 1913) - maliar. V roku 1860 sa oženil vo Svätom Jure, jeho manželka tu mala dom a majetok. Odvtedy sa venoval rodine a maľovaniu. Jeho obrazy zachytávajú prírodu, krajinu a venoval sa aj poľovníckym motívom.[33]
  • Július Siarsky (* 1917 - † 1973) - učiteľ, prekladateľ, filológ. Prežil detstvo a mladosť vo Svätom Jure. Je autorom slovensko-nemeckého jazykového slovníka s viac ako 60 000 heslami.
  • Chatam Sofer (* 1762 - † 1839) - najväčší židovský náboženský učenec 19. storočia. V Bratislave viedol známu rabínsku školu, no počas obliehania Bratislavy napoleonskými vojskami sa uchýlil do Svätého Jura - tu napísal aj svoju jedinú biografickú prácu Pamäte z čias obliehania Bratislavy napoleonskými vojskami. 
  • Juraj Šimko – Juhás (* 1897 - † 1969) - hudobný historik, pedagóg, prekladateľ. Študoval teológiu, dosiahol 2 doktoráty a profesúru, vyučoval v rôznych štátoch Európy, ovládal mnoho jazykov, venoval sa ochrane slovenských hudobných zbierok, položil základy hudobného múzea. V rokoch 1959 – 1969 pôsobil ako organista vo Svätom Jure.
  • Pavol Tonkovič (* 1907 - † 1980) - učiteľ, dirigent, hudobný skladateľ. V 30. rokoch učil na svätojurskej škole. Zbieral a upravoval ľudové piesne. Bol spoluzakladateľ a prvý umelecký vedúci SĽUK-u.
  • Irena Tonkovičová - pedagogička, výtvarníčka.
  • Vojtech Tóth (* 1746 - † 1834) - básnik, mních a kňaz rehole piaristov pôsobil od roku 1822 až do svojej smrti vo Svätom Jure ako vicerektor špirituál.[34]
  • Oto Varečka (* 1921 - † 1973) - rozhlasový herec, dramaturg a režisér.
  • Ľudo Zúbek (* 1907 - † 1980) - spisovateľ, redaktor, bankový úradník. Počas druhej svetovej vojny býval vo Svätom Jure.  Písal historicko-životopisné prózy pre mládež. Ako kritik prispieval do kultúrnych časopisov.

Partnerské mestá[upraviť | upraviť kód]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Panoráma Svätého Jura z bratislavských humien

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, [cit. 2019-05-02]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2018 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-11-13. Dostupné online.
  4. JÚĽŠ. Svätojurčan v slovníkoch JÚĽŠ [online]. Bratislava : Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Dostupné online.
  5. Židovské komunitné múzeum, Bratislava: Parochet [online]. www.synagogue.sk, [cit. 2019-06-22]. Dostupné online.
  6. MAJTÁN, Milan. Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava : [s.n.], 1998.
  7. Slovenské slovníky [online]. slovnik.juls.savba.sk, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  8. Hydrogeologická mapa SR [online]. Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, [cit. 2019-11-28]. Dostupné online.
  9. (HTTP://WWW.TRIAD.SK), TRIAD Advertising. Obyvateľstvo | Mesto Svätý Jur [online]. www.svatyjur.sk, [cit. 2018-04-03]. Dostupné online.
  10. Renesančný Svätý Jur [online]. Academia Istropolitana Nova, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online.
  11. ACADEMIA ISTROPOLITANA NOVA. Umenie a víno 2016 Festivalový žurnál. [s.l.] : [s.n.], 2016-06-24. Dostupné online.
  12. Príbeh viajur [online]. www.viajur.sk, [cit. 2019-12-27]. Dostupné online.
  13. Atlas kaštieľov - Svätý Jur Armbrusterova kúria [online]. atlaskastielov.slavica.sk, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online.
  14. Vzdelávanie - Škola tradičných stavebných remesiel - Academia Istropolitana Nova [online]. www.ainova.sk, [cit. 2019-12-27]. Dostupné online.
  15. Svätojurský vinohradnícky spolok [online]. [Cit. 2019-11-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. Kalendár podujatí | Mesto Svätý Jur [online]. www.svatyjur.sk, [cit. 2019-11-24]. Dostupné online.
  17. STO Svätý Jur [online]. sites.google.com, [cit. 2019-12-21]. Dostupné online.
  18. Základná škola Svätý Jur [online]. zssvjur.edupage.org, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  19. Hanzlíček, Karol [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-09-08]. Dostupné online.
  20. Alexander Zahlbruckner - Wikispecies [online]. species.wikimedia.org, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  21. SvA - Slovák v Amerike [online]. slovakvamerike.com, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
  22. KUBANOVIČ, Zlatko: Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov (Od dona Bosca do roku 1924). Bratislava : Don Bosco, 2019. ISBN 978-80-8074-436-6. S. 245 - 246.
  23. Mária L. Dúbravcová životopis | Databáze knih [online]. www.databazeknih.cz, [cit. 2019-09-08]. Dostupné online.
  24. Štefan Figura [online]. ČSFD.cz, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
  25. Knappek, Ľudovít [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-09-08]. Dostupné online.
  26. Ladislav Hupka [online]. ČSFD.cz, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
  27. S., P E R E X , a.. Cepka zdobí šperky pohybom - Pravda.sk. Pravda.sk, 2015-03-15. Dostupné online [cit. 2017-04-08].
  28. Anton Cepka [online]. www.cepka.sk, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
  29. Anton Cepka | Kinetický šperk [online]. www.sng.sk, [cit. 2017-04-30]. Dostupné online.
  30. MAJCHRÁK, Jozef. Záhadná smrť kňaza Cubínka [online]. W Press a.s., 10. november 2013, [cit. 2013-11-10]. Dostupné online.
  31. Umenie a víno 2016 Festivalový žurnál [online]. Academia Istropolitana Nova, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online.
  32. Ukážky zo zabudnutej ódy na Svätý Jur | Rádio Regina Západ [online]. [Cit. 2019-12-21]. Dostupné online.
  33. LAB.SNG. Friedrich Carl von Scheidlin [online]. Web umenia, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
  34. KLOBUČNÍK, Miroslav. Z dejín obce Pata. 1. vyd. Pata : Obecný úrad Pata, 2008. 191 s. ISBN 978-80-969826-5-3. S. 174.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Svätý Jur

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]