Svatopluk Beneš

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Svatopluk Beneš
Narodenie 24. február 1918
Roudnice nad Labem, Česko
Úmrtie27. apríl 2007 (89 rokov)
Praha, Česko
Povolanieherec

Svatopluk Beneš (* 24. február 1918, Roudnice nad Labem – † 27. apríl 2007, Praha) bol významný český divadelný, filmový a televízny herec, ktorý bol známy širokej verejnosti množstvom komických i dramatických rolí. Hral vo Vinohradskom divadle a v Mestských divadlách pražských, od svojich 16. rokov aj vo filme, kde sa stal čoskoro filmovou hviezdou v úlohách romantických milovníkov. Populárna je jeho postava nadporučíka Lukáša z filmov Dobrý vojak Švejk a Poslušne hlásím (1956, 1957). Väčšie aj menšie roly si zahral v desiatkach televíznych inscenáciách až do deväťdesiatych rokov.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Svatopluk Beneš sa narodil v Roudnici nad Labem ako syn železničiara Petra Beneša (1880 – 1958), matka sa volala Ružena (1886 – 1958). Mal dve sestry a brata. Deti boli prísne vychovávané, doma sa napr. nesmeli používať neslušné slová. Na gymnáziu sa začal venovať herectvu, nedokončil ho a ušiel z neho na konzervatórium do Prahy. Otec sa to dozvedel až neskôr a potom odmietol platiť synovi podnájom. Preto Beneš do Prahy denne dochádzal a privyrábal si stážami v divadle.

V šestnástich rokoch stál prvý raz pred kamerou vo filme Hudba sŕdc, prvou významnou rolou bol prepadajúci študent vo filme Študentská mama (1935). Po škole nastúpil v devätnástich rokoch do Vinohradského divadla, ale väčšinu života prežil na doskách Mestských divadiel pražských (1950 – 1985, potom tam ešte hosťoval). Jeho filmovými partnerkami sa čoskoro stali filmové hviezdy ako Marie Glázrová, Lída Baarová, Zorka Janů a Adina Mandlová. Celoživotné bolo jeho priateľstvo s Natašou Gollovou.

Po role Šimona v Ohnivom lete (1939) dostal ďalšiu príležitosť k úlohám mladých, romantických až nešťastne zamilovaných mladých študentov v adaptácii Mrštíkovej Rozprávke mája (Ríša) a vo filme Minulosť Jany Kosinovej (s Vlastou Matulovou, Jiří Sutnar), vo filme Nočný motýľ (1941) si zahral poručíka Kalu do ktorého je bezhlavo zamilovaná Marta Dekasová (Hana Vítová). Neskôr začali jeho roly nadobúdať komediálnejšiu polohu, napr. vo filme Nevideli ste Bobíka? (1944) alebo v Hostinci „U kamenného stola“ (1949). Za protektorátu bol krátko ženatý s baletkou Evelýnou, ale časom si prestali rozumieť a po vojne sa rozviedli. Roku 1946 sa Beneš oženil s Boženou Truhlářovou (nar. 1923) a toto manželstvo už bolo celoživotné.

Po vojne už nebol tak často obsadzovaný do hlavných úloh. Beneš bol typom, ktorý sa pre filmy socialistického „realizmu“ nehodil, dva roky po vojne prakticky nehral. Stal sa majstrom vedľajších rolí, v ktorých majstrovsky nahrával hrdinom komediálnych filmov (Dobrý vojak Švejk) aj vážnych (životopisný film Tajomstvo krvi). V divadle sú jeho mladšími partnerkami napr. Jaroslava Adamová a Irena Kačírková. Hral vždy s obrovskou noblesou, „sedeli“ mu roly anglických lordov, sluhov, a gentlemanov. Zároveň bol nesmierne láskavý, čo dokazoval v úlohách pre deti (Kačenka a strašidlá, 1992). Práve preto ho v roku 1989 obsadili do roly T. G. Masaryka vo filme Človek proti skaze.

Bol hercom vitálnym a hral skutočne až do chvíle, kedy ho z práce vyradila ťažká choroba. V tej dobe ľutuje to, že mladí herci prestávajú mať k divadlu a filmu taký vzťah, ako za jeho mladých čias a herectvo sa pre nich stáva len príležitosťou k slušným zárobkom a k cestou, ako preniknúť do spoločenskej „smotánky“. V novembri 1989 vrátil tituly zaslúžilý umelec a vyznamenanie Za vynikajúcu prácu. Roku 1997 bol vyznamenaný Cenou Thálie za celoživotné dielo. 26. septembra 1998 mu udelila čestné občianstvo obec Ostrovačice, kde sa odohráva dej filmu Rozprávka mája.

Medzi jeho záľuby patrilo okrasné záhradkárčenie, cestovanie a čítanie, ktorého sa ale musel pre očnú chorobu vzdať. Nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, ale blízky mu bol Masarykov humanizmus.

Jeho posledným filmom boli Želary, v ktorých už takmer nevidel. Filmovou partnerkou mu bola posledná z hviezd predvojnového filmu Zita Kabátová. Posledných štyri a pol roka bol slepý a pripútaný na lôžko a túžil po ukončení svojho trápenia. Z druhého manželstva má dve deti, dcéru Alexandru Ouřadovú (1953) a syna Svatopluka Beneša (1949), ktorý je filmovým dokumentaristom. Svatopluk Beneš je autorom útlej knihy spomienok Býť hercom.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]