Symposion

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Atický červenofigúrový zvoncový kratér, cca 420 pred Kr., žena hrou na aulos zabáva mužov na symposiu

Symposion (starogr. συμπόσιον – symposion, lat. symposium) bolo obľúbenou formou súkromnej zábavy mužov v starovekom Grécku.[1]

Symposion (zo syn = „spolu“ + posis = „pitie“) bolo doslovné spoločné pitie alebo stretávka, ktorá nasledovala po večernom jedle.[2][1] Hostiny (najmä v Aténach) sa starovekom Grécku skladali z doch častí: z jedenia a pitia a každá z nich mala svoj osobitný význam (na prvej mohli byť prítomné aj ženy.[2]). Konali sa v súkromnom prostredí v miestnosti zvanej andrón.[3] Pozvaní hostia (niekedy aj nepozvaní) si vyzuli sandále a otroci im umyli nohy,[4] potom si na hlavu nasadili veniec z kvetov a po dvoch či troch začali stolovať ležiac na väčších ležadlách rozložených do tvaru podkovy okolo stola, na ktorom boli poukladané jedlá (jesť sa začalo hodinu pred západom Slnka[2]). Ležali s vystretými nohami a opretí o podhlavníky. Ich hostiteľ ležal za vrchstolom a po jeho boku zvyčajne hosť, ktorého si chcel osobitne poctiť. Po jedle sa konala obeta bohom a zaspieval sa oslavný hymnos, akoby sa tým mala dodať väčšia vážnosť nastávajúcej pitke, ktorej sa zúčastnili sa už len muži, aj keď mohli byť prítomné napr. hetéry, ktoré sa postarali o zábavu.[5] Na symposiu bol prítomný i symposiarchos. Na symposiu mal dôležitú úlohu, bol akýmsi majstrom obradov.[6] Účastníci sa následne mohli oddávať neviazanému pitiu, rôznym hrám (aj erotickým) a samozrejme rozhovorom. Veľa záležalo na tom, aká spoločnosť sa na ich zúčastnila.[7][2]

Starogrécky svet trval viac ako tisíc rokov a na veľkej ploche Stredomoria, preto bol priebeh symposií rozličný. Na gréckom západe (v južnej Itálii) boli divokejšie, na východe (v maloázijskej Iónii) boli slušnejšie.[8] Gréci boli síce mimoriadne slobodomyseľní, ale mnoho vecí nevideli radi.[8] Nedôstojné bolo napr., aby sa človek pohyboval vo verejnom priestore opitý, a už vôbec nie počas práce. Za hrdosť sa považovalo, keď muž po prehnanej pitke dokázal už ráno normálne fungovať. Filozof Xenofanes hovoril, že muž má piť len toľko, aby došiel domov bez cudzej pomoci.[9] Nie vždy sa to však podarilo a na povesti mu to nepridalo. Iné drogy než víno boli vtedy menej známe (napr. už Homér vo svojich veršoch spomína akési tajomné bylinky, ktoré mohli mať psychotropné účinky[10]). V oblasti erotiky a sexu vládla na jednej strane voľnosť, akú v novoveku dosahovali len niektoré žúry hippies, na druhej strane bol rad vecí, ktorý bol neprípustný, napr. manželky aj počestné dievčatá boli nedotknuteľné (až na pár výnimiek sa však symposia aj tak nezúčastnili) a čo sa týka mladíkov (rôznych sexuálnych orientácii), ich účasť na sexuálnych radovánkach bola väčšinou dobrovoľná (homosexualita bola bežnou záležitosťou napr. v Sparte, neprijateľná bola napr. v Aténach, kde mohla viesť až k strate občianstva[11]).

Atický červenofigúrový kylix, cca 490 - 480 pred Kr., symposion, Musée du Louvre

Keď hodovníci v pití vína prekročili mieru, pre nich to bol takmer náboženský akt. Pitím sa oslavoval najmä boh Dionýzos, ochranca hrozna, vinohradníkov a pijanov. Opilstvom sa napodobňoval boh, ktorého umelci často zobrazovali v spoločnosti podnapitých druhov, verili, že v podnapitom stave sa v nich jeho mocou oslobodzuje duša od pút rozumu a zobúdza sa mocná sila podvedomia.[12]

Príležitostí na usporiadanie symposia sa našlo dosť, mohla to byť napr. oslava náboženského sviatku alebo spoločenského úspechu v umeleckej či športovej súťaži, uvedenie mladíka do spoločnosti, alebo proste len tak pre potešenie ducha, dôvodov sa predsa vždy mohlo nájsť. Narodeniny alebo sviatky ľudí v našom zmysle slova sa vtedy neoslavovali. Občas usporadúval symposion aj nejaký spolok, to sa potom hradilo z jeho pokladnice (muži mohli patriť do niektorej hetairie alebo iného spolku, a existovali aj rôzne iné druhy verejných slávností a hostín[1]).

Na symposiu sa však zvyčajne toho až tak veľa nenahovorilo. Niekedy hostiteľ alebo niekto z vyzvaných hostí predniesol aj dlhšiu reč, väčšinou ale išlo o bežnú spoločenskú konverzáciu, hlavne o klebety, a o zábavu. Pritom sa uplatnilo aj vzdelanie prítomných. Nešlo len o to, že sa hostia patričnými citáciami od Homéra alebo z iných písomných zdrojov mohli vyťahovať, ale predvádzali sa tiež v špecifickom humore, plných najrôznejších narážok. Tzv. podobizne hrávali hostia na „obyčajných" symposiach. Hostia sa pri nich často priam pretekali vo vulgárnosti. Filozof Sokrates ich neobľuboval, lebo bývali veľmi prosté. Neskôr, v helenistickej a rímskej dobe, dokonca vznikli príručky typu Hovory pri symposiach, ktoré excerpovali vhodné témy, vrátane vtipných narážok na ne. Nezostávalo však len pri rečiach. Pre potešenie hostí bola pripravená hudba, občas aj pôvabná tanečnica a podľa svedectva literárnych zdrojov a malieb na vázach na symposiu okrem tanečníc, flautistiek či lutnistov vystupovali i akrobati a kaukliari. Xenofón vo svojom diele Symposion uvádza: „Blízko tanečnice stojaci muž jej podal dvanásť krúžkov. Tancovala ďalej a pritom vyhadzovala krúžky do vzduchu, odhadujúc presne, do akej výšky ich má vyhodiť, aby ich zachytila v pravej chvíli... Potom priniesli kruh, z ktorého trčali dookola meče. Tanečnica sa rozbehla a skočila cezeň.". [13] Obľúbené boli i malé spoločenské hry (lexikograf Pollux ich vymenoval okolo päťdesiat, aj Aristofanes v Osách uvádza niekoľko príkladov na tento druh zábavy), najpopulárnejšou hrou bol kottabos vyžadujúci si zručnosť a cvik.[3] Napred bolo treba vypiť z čaše zvanej kylix väčšinu obsahu, potom prudkým pohybom čaše trafiť zvyškom vína presne určený cieľ a nič iné pritom nepokvapkať. Hostia si radi aj zatancovali alebo zaspievali. Najobľúbenejšími boli zborové pijanské pesničky.[14]

Atický červenofigúrový kylix, cca 510 pred Kr., hetéry na symposiu, maliar: Oltos: vázy, Národné archeologické múzeum, Španielsko

Protikladom symposia prízemných rozkoší bolo, ktoré povznášalo ducha. Jedno z nich bolo tak pamätné, že sa stalo scénou Platónovho dialógu. Aspoň ak si ho Platón kompletne nevymyslel, čo sa nedá vylúčiť. Určite však mal tiež empirické zdroje, priame aj nepriame, teda vlastnú skúsenosť aj ústne podanie o rade symposií. Symposion, ktoré Platón opísal, usporiadal vo svojom dome Agathón, básnik tragédií, ktorý deň predtým zvíťazil v divadelnej súťaži. Text pôsobí ako živý obraz, takže by sme sa dušovali, že ide takmer o zápis reálneho deja. Lenže na začiatku čítame, že ide o veľmi nepriame rozprávanie o niečom, čo sa udialo, keď sprostredkujúci rozprávač, snáď vrstovník Platónov, bol ešte malým dieťaťom, ale neskôr o tom počul. Až v priebehu prerozprávaného deja sa hlavnou postavou dialógu stane Sokrates, ktorý tam napr. vysvetľuje hlboký význam a podstatnú funkciu lásky v očiach filozofov: láska vedie človeka od krásy tela ku kráse duše, ďalej ku kráse poznania a nakoniec k poznaniu absolútnej Krásy, ktorou je Boh.[8][14]

Spoločné hostiny sú bezpochyby staršie ako samotný grécky svet, kde ich pôvod je zrejme treba hľadať v bojovom priateľstve vojakov združených okolo svojho veliteľa, ako je to známe i z Homéra. V dobe železnej, t. j. medzi rokmi 1100700 pred Kr. bolo symposion väčšinou udalosťou elity (nádoby na pitie vína sa našli hrobkách ľudí s významným sociálnym postavením). Ku koncu neskorého archaického obdobia, t. j. po roku 525 pred Kr., keď sa spoločnosť viac demokratizovala, sa počet objavených pohárov na víno zvýšil. V klasickom období, t. j. medzi rokmi 480400 pred Kr. boli čaše na víno sofistikovanejšie (ich tvar a výzdoba). V tom čase boli najobľúbenejšími nádobami na pitie plytšie čaše zvané kylix zdobené červenofigúrovou technikou (boli známe aj iné typy čaší napr. kylix, mastos, skyfos či kantharos, víno sa riedilo v nádobe zvanej kratér, kanvicou na víno bolo oinochoé[15]). Aténčania po hrôzach peloponézskej vojny a morovej epidémii zatúžili po zábave, čo sa odrazilo na rozmanitosti pohárov na víno. Lacné napodobeniny sa stali módnymi až do neskorých klasických čias.[16] V helenistickej dobe (hlavne od roku 400 až do konca 3. stor. pred Kr.) to boli väčšinou prosté nádoby s čiernym leskom zdobené najmä zvieracími a kvetinovými motívmi.[17]

Dnes sa slovom sympózium označujú stretnutia vedcov, na ktorých diskutujú o odborných problémoch. V gréckom svete bolo symposion v podstate neviazanou zábavou pre dospelých mužov.[2]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 439.
  2. a b c d e Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 204-205.
  3. a b Claude Calame. The Poetics of Eros in Ancient Greece. Princeton : Princeton University Press, 2013. ISBN 978-06-9115-943-0. S. 113.
  4. Isabella Beeton. Mrs Beeton's Book of Household Management. Oxford : Oxford University Press, 2008. ISBN 978-01-9953-633-7. S. 366.
  5. Michael Dietler. Archaeologies of Colonialism. Berkeley : University of California Press, 2010. ISBN 978-05-2094-794-8. S. 204.
  6. Erik Hermkens. Koken En (W)Eten. Morrisville : Lulu.com, 2011. ISBN 978-90-9024-126-5. S. 37.
  7. Bemporad Marzocco. Klasické Atény. [s.l.] : Tatran, 1970. 61-057-7. S. 116-117.
  8. a b c OSEL Objektive Sourse E-Learning [1]
  9. P.E. Easterling, J. V. Muir. Greek Religion and Society. Sydney : Cambridge University Press, 1985. ISBN 978-05-2128-785-2. S. 40.
  10. Miovský Michal, a kolektiv. Konopí a konopné drogy: Adiktologické kompendium. Praha : Grada Publishing a.s, 2008. ISBN 978-80-2476-765-9. S. 38.
  11. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 441.
  12. Bemporad Marzocco. Klasické Atény. Bratislava : Tatran, 1970. 61-057-7. S. 122.
  13. Xenofón, Symposion, 2,9-12.
  14. a b Bemporad Marzocco. Klasické Atény. Bratislava : Tatran, 1970. 61-057-7. S. 123-127.
  15. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 378-381.
  16. Kathleen M. Lynch. The Symposium in Context: Pottery from a Late Archaic House Near the Athenian Agora. Princeton : ASCSA, 2011. ISBN 978-08-7661-546-1. S. 173.
  17. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 388.