Systém jedného prenosného hlasu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Systém jedného prenosného hlasu (anglicky single transferable vote (STV))[1] je pomerný volebný systém používaný prevažne v menších alebo stredných viacmandátových volebných obvodoch, ktorého hlavnou charakteristikou je hlasovanie voliča pre viacerých kandidátov odstupňované číselne podľa miery jeho preferencií pre nich. Volič hlasuje za jednotlivých kandidátov naprieč stranami, nie za kandidátne listiny strán. Systém spôsobom prevádzania hlasov na mandáty obmedzuje množstvo "prepadnutých" hlasov, ktoré sa vyskytujú v klasickom systéme kandidátnych listín. Podľa podoby kandidátnych listín, spôsobu hlasovania a spôsobu prepočtu hlasov na mandáty má systém jedného prenosného hlasu niekoľko podtypov.

Spôsob hlasovania[upraviť | upraviť zdroj]

Príklad hlasovacieho lístka

Na hlasovacích lístkoch sú zoradené mená všetkých kandidátov, ktorí kandidujú v danom volebnom obvode. Volič ku každému menu priradí číslo podľa miery svojej preferencie kandidátov. Kandidáta, ktorého si najviac želá zvoliť, označí číslom jedna, kandidáta, ktorý je pre neho druhý najprijateľnejší, označí číslom dve a tak ďalej. Prvý preferenčný hlas volič udeliť musí, udelenie nižších preferenčných hlasov môže byť povinné alebo zostáva na jeho uvážení. Volič, ktorý vyplnil hlasovací lístok na obrázku, vyjadril želanie voliť kandidátov v tomto poradí:

  1. Alžbeta Biela
  2. Drahomíra Čierna
  3. Břetislav Novák

Kandidátna listina je v každom volebnom obvode len jedna, líši sa však spôsob, akým sú kandidáti na nej uvedení. V niektorých prípadoch (Írsko) sú všetci kandidáti na listine zoradení podľa abecedného poradia do jedného stĺpca bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť (ktorá je uvedená), v niektorých prípadoch (Tasmánia) sú kandidáti na listine zoradení v náhodnom poradí (a v rámci jedného volebného obvodu sú voličom distribuované volebné lístky s navzájom odlišným poradím kandidátov), ​​na Malte a v Austrálii sú kandidáti zoradení najprv podľa politických strán a až v ich rámci abecedne.

V niektorých štátoch stačí, aby volič udelil prvý preferenčný hlas, ďalšie poradie kandidátov určiť môže, ale nemusí. V iných prípadoch volič musí označiť aspoň toľko preferencií, koľko v jeho volebnom obvode má byť zvolených kandidátov. Predtým sa tiež v niektorých štátoch vyžadovalo, aby volič označil číselné preferencie u všetkých mien na kandidátnej listine. Posledným variantom je priradenie prvého preferenčného hlasu politickej strane, čím volič odsúhlasí poradie kandidátov určené stranou; táto voľba však smeruje proti zmyslu celého systému jedného prenosného hlasu, pretože sa z neho takto vytráca dôraz na úlohu osobností.

Systém jedného prenosného hlasu je nevýhodné použiť vo veľkých volebných obvodoch. Keďže všetci kandidáti sú uvedení na jednej kandidátnej listine, pri hlasovaní vo veľkých obvodoch by kandidátna listina mala značné rozmery, veľké množstvo mien kandidátov by komplikovalo orientáciu voliča a značne sťažilo sčítanie hlasov, predovšetkým prenos hlasov medzi kandidátmi. Ako vo všetkých ostatných pomerných systémoch platí, že čím menší je volebný obvod, tým menšiu šancu majú byť zvolení kandidáti menších strán a tým menej výsledky zodpovedajú pomeru, v akom voliči podporili jednotlivých kandidátov.

Sčítanie hlasov a prevod na mandáty[upraviť | upraviť zdroj]

Volebná kvóta[upraviť | upraviť zdroj]

Pred sčítaním hlasov je potrebné stanoviť kvótu, ktorej účelom je zabezpečiť, aby v danom volebnom obvode nebolo zvolených viac kandidátov, než je počet mandátov pridelených danému obvodu. Pôvodne sa používala Hareova kvóta, ktorá je však dnes používaná málo, pretože bola nahradená Droopovou kvótou, ktorá dáva lepšie výsledky. Vzorec pre výpočet Droopovej kvóty je:

((počet platných odovzdaných hlasov vo volebnom obvode/(počet mandátov v obvode + 1)) + 1

Pokiaľ vzorec nedá celé číslo, je zaokrúhlené dole (tj na najbližšie nižšie celé číslo). Ak napríklad počet platných odovzdaných hlasov v štvormandátovom volebnom obvode je 38 273, činí Droopova kvóta (38273/(4+1))+1=7069,25, po zaokrúhlení 7069. Droopova kvóta tak predstavuje najnižší možný celý počet hlasov, ktorý sa zmestí do počtu platných odovzdaných hlasov toľkokrát, koľko má byť počet mandátov, ale nie viackrát.

Droopova kvóta je vždy nižšia ako Hareova kvóta, ktorá je jednoduchým podielom odovzdaných hlasov a počtu mandátov v obvode.

Prevod hlasov na mandáty[upraviť | upraviť zdroj]

Procedúra obsadzovania mandátov vyžaduje niekoľko kôl. Postupuje sa v nasledujúcich krokoch:

  1. Kandidáti sú zoradení podľa počtu prijatých prvých preferencií, kandidát, ktorý dosiahol alebo presiahol kvótu, dostane mandát.
  2. Pokiaľ počet hlasov pre víťazného kandidáta presahuje kvótu, sú presahujúce hlasy pomerne rozdelené tým ďalším kandidátom, ktoré jeho voliči označili nasledujúcou nižšou preferenciou (v prvom kole teda druhú). Postupuje sa podľa vzorca počet hlasov presahujúcich cez kvótu/celkový počet hlasov pre víťazného kandidáta, ktoré majú označenú nasledujúcu nižšiu (teda v prvom kole druhú) preferenciu×počet nasledujúcich nižších preferencií pre daného kandidáta. Príklad: Víťazný kandidát A v prvom kole dostal 1500 prvých preferencií a presiahol kvótu o 499; voliči, ktorí mu udelili prvú preferenciu, dali druhú preferenciu nasledujúcim kandidátom v uvedenom počte - kandidát B: 600, kandidát C: 500, kandidát D:170, kandidát E: 130, nikto: 100. Kandidát B teda dostane 499/1400×600 =213,8, po zaokrúhlení 214 hlasov, kandidát C 178 hlasov, kandidát D 61 hlasov, kandidát E 46 hlasov; zvyšných 100 hlasov, u ktorých nebola označená druhá preferencie, je neprenosných. Tento prenos hlasov sa nazýva prenos hlasov zhora.
  3. Pokiaľ v príslušnom kole žiadny kandidát nedosiahne kvótu, je vyradený kandidát s najmenším počtom hlasov (v prvom kole prvých preferencií) a jeho hlasy sú podľa vyššie uvedeného pravidla prenesené tým kandidátom, ktoré jeho voliči označili nasledujúcou nižšou preferenciou. Tento prenos hlasov sa nazýva prenos hlasov zdola.
  4. Celý postup sa opakuje tak dlho, pokiaľ nie sú pridelené všetky mandáty, ktoré v danom volebnom obvode majú byť obsadené.

Ak by vyradenie kandidáta s najmenším počtom hlasov nezmenilo v ďalšom kole situáciu, môže byť v jednom kole zároveň vyradených viac kandidátov. Ak je potrebné v určitom kole vyradiť kandidáta s najnižším počtom hlasov a viac kandidátov má rovnaký najmenší počet hlasov, je na vyradenie vybraný kandidát na základe náhodného výberu. Ak na konci vyraďovania zostáva na obsadenie jeden mandát a zostávajú dvaja kandidáti, ktorí nedosahujú kvóty potrebné na zvolenie, dostanú mandát ten z nich, ktorý má v poslednom kole vyšší počet hlasov.

V jednotlivých štátoch sa líši konkrétny spôsob, ako sa prenášajú hlasy iným kandidátom. Otázku vzbudzuje najmä to, z ktorých konkrétnych hlasovacích lístkov majú byť prenesené nižšie preferenčné hlasy. Príslušné volebné lístky môžu byť vybrané náhodne, môže sa tiež prihliadať na všetky volebné lístky pre kandidáta, ktorého hlasy majú byť prenesené. Rôzne sa tiež rieši, či pri prenose nahor udeliť druhú preferenciu pre kandidáta, ktorému v predchádzajúcich kolách už bol pridelený mandát.

Konkrétny príklad[upraviť | upraviť zdroj]

V nasledujúcom fiktívnom príklade sa má konať večierok, na ktorý prisľúbilo účasť 20 hostí. Usporiadatelia hosťom ponúkli na podávanie tri druhy sladkostí a dali im na výber z piatich možností (pomaranče, hrušky, čokoláda, jahody, cukríky); hostia hlasovali podľa systému jedného prenosného hlasu. Po vybraní anketových lístkov bol stav udelených hlasov nasledujúci:

Hlasy hostí > xxxx xx xxxx
xxxx
xxxx x x
Prvá preferencie pomaranč hruška čokoláda čokoláda jahoda bonbón
Druhá preferencie pomaranč jahoda bonbón

Štyria hostia udelili iba prvý preferenčný hlas pomarančom, dvaja hostia udelili prvý preferenčný hlas hruškám a zároveň druhý preferenčný hlas pomarančom, osem hostí udelilo prvý preferenčný hlas čokoláde a zároveň druhý preferenčný hlas jahodám, štyria hostia udelili prvý preferenčný hlas čokoláde a zároveň druhý preferenčný hlas cukríkom , jeden hosť udelil iba prvý preferenčný hlas jahodám a jeden hosť iba prvý preferenčný hlas cukríkom.

Najprv je potrebné stanoviť Droopovu kvótu; tá robí šesť hlasov.

Po sčítaní hlasov nasleduje zisťovanie víťazov podľa uvedeného postupu:


pomaranče hrušky čokoláda jahody bonbóny
Prvé kolo xxxx xx xxxx
xxxx

xxxx
x x Čokoláda sa stáva víťazom, pretože počet hlasov pre ňu prekročil kvótu.
Druhé kolo xxxx xx xxxx
xx
xxxx
x
x xx Presahujúce hlasy za čokoládu sú prenesené na jahody a cukríky v pomere k počtu druhých preferencií voličov čokolády. Avšak ani po prenesení presahujúcich hlasov žiadny zo zvyšných kandidátov nedosahuje kvótu. Preto sú vyškrtnuté hrušky s najmenším počtom hlasov.
Třetí kolo xxxx
xx
  xxxx
xx
xxxx
x
x xx Hlasy vyradených hrušiek sú podľa ich druhých preferencií prenesené na pomaranče, čím pomaranče dosahujú kvóty a stávajú sa víťazmi. Pomaranče dosiahli kvóty presne, takže sa nebudú prenášať žiadne hlasy.
Čtvrté kolo xxxx
xx
  xxxx
xx
xxxx
x
x xx Žiadny zo zvyšných kandidátov nedosahuje kvóty, ale jahody majú viac hlasov, takže cukríky sú vyradené a jahody sa stávajú posledným víťazom.

Hostia zvolili, že na večierku sa budú podávať čokoláda, pomaranče a jahody.

Vlastnosti systému jedného prenosného hlasu[upraviť | upraviť zdroj]

Systém jedného prenosného hlasu spája prvky väčšinového systému (hlasovanie pre konkrétnu osobnosť) s pomerným systémom (výsledné obsadenie mandátov zodpovedá pomernej podpore kandidátom vo volebnom obvode). Pretože v systéme hlasovania nie je zavedená žiadna minimálna hranica nutná pre zvolenie platná na celom území, kde prebiehajú voľby (v celom štáte, regióne atď.), umožňuje systém jedného prenosného hlasu na základe víťazstva aj v jedinom volebnom obvode vstup do voleného telesa aj menším stranám , najmä ak majú silnejšiu podporu v určitých regiónoch a umožňuje aj zvolenie nezávislých kandidátov. Podporuje zvolenie umiernených kandidátov na úkor radikálov a extrémistov. Politické strany majú menšiu kontrolu nad podobou hlasovacích lístkov, zdôrazňuje sa osobný a regionálny rozmer voľby (kandidáti nemôžu ťažiť z umiestnenia na kandidátnej listine, musia vystupovať prevažne za seba). Zvolený zastupiteľ usilujúci sa o znovuzvolenie má sklon hlasovať skôr v prospech svojho volebného obvodu než podľa pokynov svojej strany.

Na rozdiel od iných pomerných volebných systémov je takmer vylúčené, aby volič napomohol zvoleniu kandidáta, ktorého nechce. Pokiaľ využije udelenie druhej, tretej či ďalšej preferencie, takmer s istotou bude v priebehu udeľovania mandátov kandidátom jeho hlas využitý.

Použitie vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Systém jedného prenosného hlasu sa používa okrem samotnej Británie prevažne v krajinách, ktoré predtým náležali k britskému koloniálnemu systému, inde len ojedinele; niekedy preto býva označovaný britský systém pomerného zastúpenia.

Koncept jedného prenosného hlasu prvýkrát navrhol britský matematik a učiteľ Thomas Wright Hill v roku 1821. V praxi bol prvýkrát použitý zásluhou dánskeho matematika a politika Carla Andræ v roku 1856 pre voľby do Ríšskej rady v Dánsku, od roku 1866 (do 1915) do druhej komory dánskeho parlamentu. Pravdepodobne nezávisle na Hillovi predložil v roku 1857 systém jedného prenosného hlasu aj anglický advokát Thomas Hare. Zásluhou austrálskeho advokáta a politika Andrewa Inglisa Clarka sa v roku 1896 dolná komora tasmánskeho parlamentu stala prvým parlamentným zhromaždením na svete voleným systémom jedného prenosného hlasu (miestne zvaným Hareov-Clarkov systém).

Štát Teleso, do ktorého sa volí
Írsko dolná komora parlamentu
Európsky parlament
regionálne rady
Malta parlament
Európsky parlament
všeobecné rady
Spojené kráľovstvo Severné Írsko Severoírske regionálne zhromaždenie
Európsky parlament
všeobecné rady
Škótsko krajskej rady
India horná komora parlamentu
Pakistan senát
Austrália celá federácia federálny senát
Teritórium hlavného mesta Zákonodarné zhromaždenie Teritória hlavného mesta
Nový Južný Wales horná komora parlamentu
okresné rady
Južná Austrália horná komora parlamentu
okresné rady
Tasmánia dolná komora parlamentu
okresné rady
Victoria horná komora parlamentu
okresné rady
Západná Austrália horná komora parlamentu
Nový Zéland niektoré obecné rady, napríklad v Dunedinu a hlavnom meste Wellingtonu
okresná zdravotnícka komisia
Spojené štáty americké rady niektorých miest
Kanada Alberta parlament (niektoré volebné obvody v období 1926 – 1955)
Manitoba parlament (niektoré volebné obvody od 20. rokov do 1958)
mestská rada Winnipegu (do 1958)
Island Ústavodarné zhromaždenie (raz v roku 2010)
Estónsko parlament (raz v roku 1990)
Hongkong parlament (časť mandátov raz v roku 1995)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Single Transferable Vote [online]. Electoral Reform Society. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Roman Chytilek et al.: Volební systémy. Praha 2009, s. 220-229. (po česky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]