Túlúnovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Túlúnovci
طولونيون
868 – 905
Geografia
Mapa štátu
Rozloha
1 500 000 km² km² (okolo roku 900)
Najvyšší bod
Kurnat as-Saudá (3088 m n. m.)
Najdlhšia rieka
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
arabčina (lingua franca, teológia)

turkické jazyky (vojenský jazyk)

miestne jazyky: sýrčina, koptčina, núbijčina
Štátny útvar
Predchádzajúce štáty:
Abbásovci Abbásovci
Nástupnícke štáty:
Abbásovci Abbásovci

Túlúnovci[1][2] alebo Tulunovci[3][4] boli arabsko-turecká vládnuca dynastia v Egypte v rokoch 868 – 905.

Po páde Umajjovskej ríše a nástupe Abbásovcov sa moci v častiach rozľahlej krajine ujalo viacero lokálnych dynastií. V druhej polovici 9. storočia sa z moci kalifátu osamostatnil aj Egypt, kde sa k moci dostala dynastia Túlúnovcov. Zakladateľom vládnuceho rodu bol syn tureckého otroka Ahmad ibn Túlún, ktorý spočiatku vládol ako zástupca miestodržiteľa. Ahmad avšak postupne prestal Abbásovcom odvádzať poplatky a vybudoval si svoju vlastnú armádu. Abbásovský regent Al-Muwaffak sa proti odbojnému správcovi snažil zakročiť, avšak Ahmadovu moc nezlomil a v prospech nezávislého túlúnovského panstva musel prenechať aj Palestínu a Sýriu.

Samostatný Egypt začal čoskoro prekvitať. Bohatá obilnica vždy poskytovala vysoké zisky, ktoré však cudzí dobyvatelia (Rimania, Byzantínci, či Arabi) zvykli využívať na rozvoj svojich panstiev v cudzine. Ahmad naopak peniaze využil na rozvoj Egypta. Nechal vystavať bohaté paláce a založil nové hlavné mesto al-Katá’i‘. Architektonicky napodobňoval samarrský abbásovský štýl. Vďaka silnej armáde zloženej z egyptských a núbijských otrokov sa nemusel o ríšu obávať ani po vojenskej stránke.[5] V roku 878 Ahmad vtrhol a vyplienil Anatóliu, no už v roku 882 egyptská moc na severe utrpela po tom, čo proti Túlúnovcom v Kilikii vypukla moslimská vzbura, následkom ktorej v oblasti vznikol efemérny štát.

Ahmadov syn Chumarávajh musel čoskoro po otcovej smrti opäť bojovať o nezávislosť proti abbásovskému regentovi Al-Muwaffakovi. Výsledkom bojov bola dohoda, podľa ktorej Chumarávajhovi jeho územia v Egypte, Sýrii a časti Mezopotámie zostali, musel však kalifovi zaplatiť čiastku 300 000 dinárov, mier bol utvrdený svadbou Chumarávajhovej dcéry s kalifom. Aby túlúnovský panovník ukázal kalifovi svoju veľkoleposť, poslal kalifovi ako veno 400 000 dinárov. Chumarávajh znovu opakovanie viedol boje proti Byzantíncom a podarilo sa mu do ríše znovu začleniť aj vzbúrenú Kilikiu. Panovníkov prepychový život však krajinu finančne značne vyčerpával a v roku 896 bol zavraždený.[5][6]

Po jeho smrti vypukli v Sýrii nepokoje podporované kalifom v Bagdade a moc Túlúnovcov začala upadať. Chumarávajhov syn Džajš bol zosadený vojenskými veliteľmi a kalifove vojská na čele s Muhammadom ibn Sulajmánom poľahky obsadili nestabilnú Sýriu, a v roku 905 vytiahli aj proti Hárúnovmu sídlu v Egypte. Palácová stráž Hárúna na to zavraždila a ani snahy Šajbána, Chumarávajhovho brata už rozpadu túlúnovského panstva nezabránili. Egypt sa stal zase abbásovskou provinciou.[5][7] Určitú mieru samostatnosti Egypt následne získal za vlády abbásovských guvernérov, resp. vazalov Ichšídovcov, ktorí v Egypte vládli od roku 935, až kým Egypt v roku 969 nedobyli šiitski Fátimovci zo severnej Afriky.

Zoznam panovníkov[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. Bratislava : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 335.
  2. a b TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 385 – 386.
  3. GURŇÁK, Daniel. Štáty v premenách storočí (Dejepisný atlas). Nitra : Mapa Slovakia, 2004. ISBN 8089080472. S. 9.
  4. PAULINY, Ján. Arabi,vládcovia stredomoria. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976.
  5. a b c Tauer, str. 138
  6. TULUNIDS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2127. (po anglicky)
  7. TULUNIDS In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. P. J. Bearman, TH. Bianquis, C. E. Bosworth, E. Van Donzel, W. P. Heinrichs. 2nd Ed. Vol. X. T – U. Leiden : BRILL, 2000. ISBN 90-04-11211-1. S. 616 – 617. (po anglicky)