Tacitus o Kristovi
Tacitus bol významný rímsky historik (cca 56 po Kr. – cca 117 po Kr.). V jeho diele Annales (cca 116 po Kr.) v 15. knihe 44. kapitole píše o hromadnom prenasledovaní kresťanov za vlády cisára Nera a stručne vysvetľuje ich pôvod. Cisár Nero pravdepodobne založil alebo dal založiť veľký šesťdňový požiar Ríma. Vinu za to zvalil na kresťanov. Tacitus ich uvádza ako veriacich v Krista, ktorí boli popravení za vlády Piláta z Pontu. Ide o veľmi dôležitý dokument, ktorý osvetľuje počiatky kresťanstva. Tacitus mal významné politické postavenie a prístup k najlepším informáciám svojej doby. Spomína viaceré dôležité detaily o počiatkoch kresťanstva.
Obsah
Preklad[upraviť | upraviť zdroj]
„aby umlčal tieto povesti, Nero zvalil vinu na skupinu, ktorá bola ľuďmi nazývaná kresťania, ktorá bola pre svoje ohavnosti nenávidená a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najmimoriadnejší trest počas vlády Tibéria rukami jedného z našich prokurátorov Piláta z Pontu a tá najhoršia povera hoci na krátky čas potlačená, znovu prepukla nielen v Júdsku - pôvodnom zdroji tejto nákazy, ale dokonca aj v Ríme.“[1]
Historicita zápisu[upraviť | upraviť zdroj]
Nebola nikdy vážne spochybnená. Veľmi silné argumenty pre to poskytuje samotný záznam. Vedci tvrdia, že žiadny kresťanský pisár by nepoužil také pohŕdavé výroky o kresťanstve.[2] Archeológovia hovoria, že neexistujú žiadne podklady, ktoré by nasvedčovali tomu, že ide o neskoršiu vsuvku.[3] Pasáž vyznieva veľmi autenticky. Zodpovedá Tacitovmu štýlu a aj pohľadu vzdelaného pohanského Rimana.
Textová kritika[upraviť | upraviť zdroj]
George Andresen v roku 1952 ako jeden z prvých upozornil na rozdiely v napísaní prvého a druhého „i“ v slove Christianos v najstarších odpisoch Tacitovho diela – Medicean manuscripts z 11.storočia. Za prvým „i“ bola pomerne veľká medzera, bolo trochu rozmazané a nemalo výrazný spodok. Domnieval sa, že pôvodne tam bolo „e“. V priebehu 20. a 21. storočia bolo toto miesto preskúmané viacerými odborníkmi aj v ultrafialovom svetle. V súčasnosti sa vedci zhodujú, že pôvodne tam bolo „e“. Ide o ďalší dôkaz autentickosti zápisu. Rimanom totiž znelo cudzo „christianos“ a zapisovali ho podľa svojej výslovnosti ako „chrestianos“. Takáto forma sa nachádza aj v Skutkoch apoštolov v Codex Sinaiticus. Podobne píše o Kristovi ako „Chrestovi“ aj Suetonius.
Pilátove tituly[upraviť | upraviť zdroj]
Staroveké záznamy rôzne uvádzajú Pilátove tituly – prefekt, guvernér, hegemón, prokurátor. Vedci tvrdia, že nemusí ísť o chyby. Autori pochádzajú z rôznych geografických oblastí a dôb a píšu v rôznych jazykoch. Navyše rímsky systém spravovania provincií bol pomerne premenlivý. V rôznych obdobiach mali úradníci rôznu moc. Mohli byť aj dočasne vymenovaní v prípade náhleho úmrtia.[2]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Tacitus: Annales 15,44. preklad: STROBEL, L.: Kauza Kristus, Porta Libri, Bratislava, 2000. str. 81
- ↑ a b Robert E. Van Voorst, Jesus Outside the New Testament: An Introduction to the Ancient Evidence, Wm. B. Eerdmans, 2000. p 39-53
- ↑ Meier, John P., A Marginal Jew: Rethinking the Historical Jesus, Doubleday: 1991. vol 1: p. 168-171.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
STROBEL, L.: Kauza Kristus, Porta Libri, Bratislava, 2000.
