Taliančina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
taliančina
(italiano)
ŠtátyTaliansko a 29 iných štátov
RegiónJužná Európa
Počet hovoriacich70 miliónov
Poradie21 (?)
Klasifikáciaindoeurópske jazyky
Písmolatinka
Postavenie
Úradný jazykTaliansko Taliansko
Švajčiarsko Švajčiarsko
San Maríno San Maríno
Európska únia Európska únia
Jazyk menšiny:
Slovinsko Slovinsko
Chorvátsko oblasť Istria v Chorvátsku
RegulátorAccademia della Crusca
Jazykové kódy
ISO 639-1it
ISO 639-2ita
Wikipédia
Adresait.wikipedia.org
PomenovanieWikipédia, L'enciclopedia libera
Pozri aj: JazykZoznam jazykov

Taliančina je románsky jazyk, hovorí ním asi 70 miliónov ľudí, z ktorých väčšina žije v Taliansku.

Štandardná taliančina je založená na toskánskych dialektoch a je „kompromisom“ medzi jazykmi južného Talianska a galo-románskymi jazykmi na severe. Ustálený toskánsky štandard bol však v priebehu posledných desaťročí mierne ovplyvnený dialektmi, ktorými sa rozpráva v Miláne, ekonomickom centre krajiny.

Taliančina má zdvojené (alebo dlhé) spoluhlásky ako latinčina (na rozdiel od väčšiny dnešných románskych jazykov ako sú francúzština a španielčina). Ako vo väčšine románskych jazykov (s významnou výnimkou francúzštiny) na prízvuku závisí význam.

História[upraviť | upraviť zdroj]

História talianskeho jazyka je pomerne zložitá, ale moderný štandard jazyka zväčša formovali pomerne nedávne udalosti. Najskoršie zachované texty v jazyku, ktorý možno s určitosťou nazvať taliančinou (na rozdiel od jej predchodcu vulgárnej latinčiny), sú právne dokumenty z regiónu Benevento datované medzi 960-963.

Taliančina bola prvýkrát formalizovaná v 14. storočí prácami Dante Alighieriho, ktorý vo svojich básňach spolu známych ako Komédia (k čomu autor diela Dekameron Boccaccio neskôr pridal titul Božská) zmiešal juhotalianske dialekty, obzvlášť sicílsky, s jeho rodnou toskánčinou. Danteho milované práce boli čítané po celom Taliansku a jeho písaný dialekt sa stal kanonickým štandardom, ktorému ostatní rozumeli. Dantemu sa dodnes pripisuje štandardizácia talianskeho jazyka.

Vždy existoval odlišný dialekt taliančiny v každom meste, pretože mestá boli donedávna mestskými štátmi. V roku 1861, keď došlo k zjednoteniu Talianska, bol ustálený spisovný taliansky jazyk, ktorého základom bol toskánsky dialekt mesta Florencie a okolia.[1] Hovorilo ním ale iba 2,5% populácie, takže v školách bolo povolené aj vyučovanie v dialektoch.[1] Jednotný povinný vyučovací jazyk bol zavedený až v roku 1934 za fašistického Talianska.[1]

Na rozdiel od severotalianskych dialektov zostali staré južné dialekty zväčša nedotknuté francúzsko-okcitánskymi vplyvmi hlavne zo strany bardov z Francúzska v stredoveku (pozri línia La Spezia-Rimini). Ekonomická moc a na vtedajšiu dobu (neskorý stredovek) pomerne vysoké vývojové štádium Toskánska dali jeho dialektu váhu, hoci benátčina zostala rozšírenou v stredovekom talianskom obchodnom živote. Taktiež narastajúci kultúrny význam Florencie v obdobiach humanizmu a renesancie pomohli k ustáleniu jej ľudového dialektu v umení.

Klasifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

Spisovná taliančina (spolu so severotalianskymi a stredotalianskymi nárečiami) je súčasťou východorománskych jazykov, kým juhotalianske nárečia patria do západorománskych jazykov. Románske jazyky patria medzi indoeurópske jazyky.

V iných deleniach je taliančina jediný príslušník tzv. italo-románskych jazykov, ktoré sú časťou románskych jazykov.

Na web stránke Etnologue majú vlastné delenie románskych jazykov na južné, západné a východné, pričom taliančinu zaraďujú veľmi neobvykle spolu s dalmatínčinou do jednej skupiny „italo-dalmatínske jazyky“, tú zase do „talianskych západorománskych jazykov“ a tie do (ich) západorománskych jazykov.

Geografické rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Taliančina je úradným jazykom Talianska, San Marína a je úradným jazykom kantónochv Ticino a Graubünden (Grigioni) vo Švajčiarsku. Je najpoužívanejším jazykom vo Vatikáne a druhým úradným jazykom v niektorých oblastiach Istrie v Chorvátsku a Slovinsku s talianskou menšinou. Vo veľkom rozsahu ju používajú imigrantské skupiny v Luxembursku, Nemecku, Belgicku, USA, Kanade, Venezuele, Brazílii, Argentíne a Austrálii. Rozpráva sa ňou aj v susednom Albánsku. V menšom rozsahu sa používa v častiach Afriky s bývalou talianskou nadvládou ako Somálsko, Líbya a Eritrea. Do veľkej miery sa taliančina učí v Monaku a na ostrove Malta a bola úradným jazykom krajiny do zavedenia angličtiny ústavou v roku 1934.

Oficiálne postavenie[upraviť | upraviť zdroj]

Taliančina je úradným jazykom v Taliansku, San Maríne, Švajčiarsku, na Istrii v Chorvátsku a v samosprávnych celkoch Koper, Piran a Izola v Slovinsku.

Dialekty[upraviť | upraviť zdroj]

Delenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • galoitalská skupina dialektov[1]
    • ligúrsky dialekt
    • piemontský dialekt
      • hornopiemontské nárečie
      • dolnopiemontské nárečie
    • lombardský dialekt
      • západne nárečie
      • východné nárečie
      • alpské nárečie
      • novarské nárečie
      • západotridentské
    • emiliánsky dialekt
      • západné nárečie
      • východné nárečie
      • mantovské nárečie
      • voghersko-pavijské nárečie
      • lumidžánske nárečie
      • romaňolské nárečie
      • severomarkidžánske nárečie
    • venetský dialekt
      • lagúnové nárečie
      • južné nárečie
      • stredoseverné nárečie
      • veronské nárečie
      • tridentsko-julské nárečie
      • východotridentské
  • toskánska skupina dialektov[1]
    • florentský dialekt
    • siensky dialekt
    • západný dialekt
      • pizansko-livornsko-albanské nárečie
      • pistojské nárečie
      • luccské nárečie
    • arezzský dialekt
    • grossetsko-amiatinský dialekt
  • stredná skupina dialektov[1]
    • apuánsky dialekt
    • stredomarkidžánsky dialekt
      • ankonské nárečie
      • maceratské nárečie
      • severné nárečie
    • umbrijský dialekt
      • centrálno-južné nárečie
      • viterbské nárečie
      • juhovýchodné nárečie
    • lacijský dialekt
      • lacijsko-centrálno-severné nárečie
      • rímske nárečie
    • čikolansko-rietijsko-aquilský dialekt
  • južná prechodná skupina dialektov[1]
    • markidžánsko-juhoabruzzský dialekt
      • juhomarkidžánske nárečie
      • teramské nárečie
      • juhoabruzzské nárečie
      • jadranské nárečie
      • západoabruzzské nárečie
    • molizský dialekt
    • apúlijský dialekt
      • dauno-apeninské nárečie
      • garganské nárečie
      • apúlijsko-barijské nárečie
    • lácijský južný a kampánsky dialekt
      • juholácijské nárečie
      • neapolské nárečie
      • irpinské nárečie
      • čilentské nárečie
    • lukánsko-severokalábrijský dialekt
      • lukánske severozápadné nárečie
      • lukánske severovýchodné nárečie
      • stredolukánske nárečie
      • lukánsko-kalábrijské arenské nárečie
      • severokalábrijské nárečie
  • krajná južná skupina dialektov[1]
    • salentský dialekt
      • severosalentské nárečie
      • stredosalentské nárečie
      • juhosalentské nárečie
    • stredojužný kalábrijský dialekt
      • stredokalábrijské nárečie
      • juhokalábrijské nárečie
      • západné nárečie
    • sicílsky dialekt
      • centrálne metafonické nárečie
      • juhovýchodné metafonické nárečie
      • východné metafonické nárečie
      • messinské nárečie
      • eolské nárečie

Situácia talianskych dialektov je pomerne komplikovaná. Keďže historicky Taliansko nebolo jednotným štátom a vyvíjalo sa na jeho území viacero rečí,[pozn 1] formálne spisovný taliansky jazyk z roku 1861 sa nikdy nestal hovorovým jazykom všetkých obyvateľov. Väčšina obyvateľstva je schopná dohovoriť sa aj v spisovnej taliančine, no popri tom v bežnej komunikácii používa aj svoje nárečie.[1]

Kultúrne prijatie nárečí[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko sa delí na tzv. „italofónov“ (zastancov spisovnej taliančiny) a „dialektofónov“ (zastancov nárečí).[1]

Nárečia sa často používajú napr. vo filmoch pre komický efekt alebo dojem stereotypu; severné dialekty zvyknú vyjadrovať nenásytných, úzkoprsých kupcov; rímsky prízvuk sa spája s arogantnými primitívnymi násilníkmi; neapolský pripomína nečestných šikovných flákačov a sicílčina sa dokonca aj v Taliansku spája s mafiou. Mnohí scenáristi však objavujú aj expresívnejšie a spontánnejšie črty nárečí, často na prelomenie klišé a prezentáciu bohatšej, menej známej skutočnosti.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. pozri sekciu História

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 153-156.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BERLOCO, Fabrizio. The Big Book of Italian Verbs: 900 Fully Conjugated Verbs in All Tenses. With IPA Transcription, 2nd Edition. [s.l.] : Lengu, 2018. Dostupné online. ISBN 978-8894034813.
  • CANEPARI, Luciano. Il MªPi – Manuale di pronuncia italiana. [s.l.] : Zanichelli, 1992. ISBN 978-88-08-24624-0.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]