Talianske kráľovstvo (stredovek)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Taliansko v roku 1000

Talianske kráľovstvo alebo Italské kráľovstvo alebo Kráľovstvo Itálie (lat. Regnum Italiae alebo Regnum Italicum) bol historický štátny útvar v časti dnešného Talianska v 9. - 13./14. storočí, de-iure až do roku 1806. Bol priamym pokračovateľom Longobardského kráľovstva.

Ako rok "premeny" Longobardského kráľovstva na Talianske kráľovstvo sa uvádza buď rok 774, kedy sa stalo (voľnou) súčasťou Franskej ríše (dobytie Karolom Veľkým), alebo až roky 839/840 resp. 855, kedy panovník Ľudovít II. prvýkrát používal titul kráľ Talianska popri dovtedajšom titule vojvoda longobardský.

Talianske kráľovstvo de-facto zaniklo v polovici 13. storočia (prípadne do konca 14. storočia premenou mestských komún a cisárskych lén na rodové panstvá), formálne však existovalo až do zániku Rímskonemeckej ríše v roku 1806.

Talianske kráľovstvo do konca stredoveku[upraviť | upraviť zdroj]

Karol sám sa nechal síce korunovať langobardskou korunou, ale svojho syna Pipina vyhlásil v roku 781 za kráľa Talianska. Kráľovstvo zahrnovalo väčšinu Apeninského polostrova (Benevento prijalo lénne zväzky). Výnimku tvoril Cirkevný štát, vrátane Romagne a Pentapolisu, ďalej Benátsko a juh polostrova, ktorý ovládala Byzancia. Po delení Franskej ríše roku 843 bolo Talianske kráľovstvo súčasťou stredného údelu, po roku 880 ho ovládol Karol III. (abdikoval 887). V nasledujúcom zápase vojvodu z Friaulu a Spoleta, do ktorého zasahovali cudzie vplyvy aj vpády Starých Maďarov a Arabov, Talianske kráľovstvo značne mocensky zoslablo a za výbojov Ottonov v dôsledku toho prijalo lénny vzťah k Rímskonemeckej ríši, keď zároveň došlo aj k odtrhnutiu Friaulu. Oslabenie centrálnej moci viedlo k rastu odstredivých tendencií jednotlivých častí, resp. k posilneniu cudzieho vplyvu (pápežov v Toskánsku, odtrhnutie Spoleta atď.). Oslabený mocou cisára (a v dôsledku toho aj lénneho vzťahu k Rímskonemeckej ríši) a vyčerpávajúci zápas medzi ghibelinmi a guelfmi viedly k osamostatneniu jednotlivých miest hlavne na severe Talianska (Lombardská liga, Verona atď.), čo znamenalo faktický zánik Talianskeho kráľovstva ako správneho celku. Titul talianskeho kráľa sa však používal aj naďalej a budúci cisári sa nechali korunovať na talianskych kráľov v Pavii.

Vládcovia do pripojenia k Rímskonemeckej ríši - dynastia Karolovcov (* = zároveň cisár):

Poznámka[upraviť | upraviť zdroj]

  • Honzák, Pečenka, Stellner, Vlčková - Evropa v proměnách staletí, nakl. LIBRI, 1997