Taliančina

	taliančina; (italiano)
Štáty	Taliansko a 29 iných štátov
Región	Južná Európa
Počet hovoriacich	70 miliónov
Poradie	21 (?)
Klasifikácia	indoeurópske jazyky románske jazyky taliansko-románske jazyky taliančina; ; ;
Písmo	latinka
Postavenie
Úradný jazyk	Taliansko; Švajčiarsko; San Maríno; Európska únia; Jazyk menšiny:; Slovinsko; oblasť Istria v Chorvátsku
Regulátor	Accademia della Crusca
Jazykové kódy
ISO 639-1	it
ISO 639-2	ita
Wikipédia
Adresa	it.wikipedia.org
Pomenovanie	Wikipédia, L'enciclopedia libera
	Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov
	Jazykový portál

Taliančina je románsky jazyk, hovorí ním asi 70 miliónov ľudí, z ktorých väčšina žije v Taliansku.

Štandardná taliančina je založená na toskánskych dialektoch a je „kompromisom“ medzi jazykmi južného Talianska a galo-románskymi jazykmi na severe. Ustálený toskánsky štandard bol však v priebehu posledných desaťročí mierne ovplyvnený dialektmi, ktorými sa rozpráva v Miláne, ekonomickom centre krajiny.

Taliančina má zdvojené (alebo dlhé) spoluhlásky ako latinčina (na rozdiel od väčšiny dnešných románskych jazykov ako sú francúzština a španielčina). Ako vo väčšine románskych jazykov (s významnou výnimkou francúzštiny) na prízvuku závisí význam.

História[upraviť | upraviť zdroj]

História talianskeho jazyka je pomerne zložitá, ale moderný štandard jazyka zväčša formovali pomerne nedávne udalosti. Najskoršie zachované texty v jazyku, ktorý možno s určitosťou nazvať taliančinou (na rozdiel od jej predchodcu vulgárnej latinčiny), sú právne dokumenty z regiónu Benevento datované medzi 960-963.

Taliančina bola prvýkrát formalizovaná v 14. storočí prácami Dante Alighieriho, ktorý vo svojich básňach spolu známych ako Komédia (k čomu autor diela Dekameron Boccaccio neskôr pridal titul Božská) zmiešal juhotalianske dialekty, obzvlášť sicílsky, s jeho rodnou toskánčinou. Danteho milované práce boli čítané po celom Taliansku a jeho písaný dialekt sa stal kanonickým štandardom, ktorému ostatní rozumeli. Dantemu sa dodnes pripisuje štandardizácia talianskeho jazyka.

Vždy existoval odlišný dialekt taliančiny v každom meste, pretože mestá boli donedávna mestskými štátmi. V roku 1861, keď došlo k zjednoteniu Talianska, bol ustálený spisovný taliansky jazyk, ktorého základom bol toskánsky dialekt mesta Florencie a okolia.^[1] Hovorilo ním ale iba 2,5% populácie, takže v školách bolo povolené aj vyučovanie v dialektoch.^[1] Jednotný povinný vyučovací jazyk bol zavedený až v roku 1934 za fašistického Talianska.^[1]

Na rozdiel od severotalianskych dialektov zostali staré južné dialekty zväčša nedotknuté francúzsko-okcitánskymi vplyvmi hlavne zo strany bardov z Francúzska v stredoveku (pozri línia La Spezia-Rimini). Ekonomická moc a na vtedajšiu dobu (neskorý stredovek) pomerne vysoké vývojové štádium Toskánska dali jeho dialektu váhu, hoci benátčina zostala rozšírenou v stredovekom talianskom obchodnom živote. Taktiež narastajúci kultúrny význam Florencie v obdobiach humanizmu a renesancie pomohli k ustáleniu jej ľudového dialektu v umení.

Klasifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

Spisovná taliančina (spolu so severotalianskymi a stredotalianskymi nárečiami) je súčasťou východorománskych jazykov, kým juhotalianske nárečia patria do západorománskych jazykov. Románske jazyky patria medzi indoeurópske jazyky.

V iných deleniach je taliančina jediný príslušník tzv. italo-románskych jazykov, ktoré sú časťou románskych jazykov.

Na web stránke Etnologue majú vlastné delenie románskych jazykov na južné, západné a východné, pričom taliančinu zaraďujú veľmi neobvykle spolu s dalmatínčinou do jednej skupiny „italo-dalmatínske jazyky“, tú zase do „talianskych západorománskych jazykov“ a tie do (ich) západorománskych jazykov.

Geografické rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Taliančina je úradným jazykom Talianska, San Marína a je úradným jazykom kantónochv Ticino a Graubünden (Grigioni) vo Švajčiarsku. Je najpoužívanejším jazykom vo Vatikáne a druhým úradným jazykom v niektorých oblastiach Istrie v Chorvátsku a Slovinsku s talianskou menšinou. Vo veľkom rozsahu ju používajú imigrantské skupiny v Luxembursku, Nemecku, Belgicku, USA, Kanade, Venezuele, Brazílii, Argentíne a Austrálii. Rozpráva sa ňou aj v susednom Albánsku. V menšom rozsahu sa používa v častiach Afriky s bývalou talianskou nadvládou ako Somálsko, Líbya a Eritrea. Do veľkej miery sa taliančina učí v Monaku a na ostrove Malta a bola úradným jazykom krajiny do zavedenia angličtiny ústavou v roku 1934.

Oficiálne postavenie[upraviť | upraviť zdroj]

Taliančina je úradným jazykom v Taliansku, San Maríne, Švajčiarsku, na Istrii v Chorvátsku a v samosprávnych celkoch Koper, Piran a Izola v Slovinsku.

Dialekty[upraviť | upraviť zdroj]

Delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Biblia, ktorej príbeh je určený pre Milan, ktorí hovoria po taliansky

Žena, ktorá hovorí taliansky a sicílsky záznam, je Taliansko.

galoitalská skupina dialektov^[1]
- ligúrsky dialekt
- piemontský dialekt
  - hornopiemontské nárečie
  - dolnopiemontské nárečie
- lombardský dialekt
  - západne nárečie
  - východné nárečie
  - alpské nárečie
  - novarské nárečie
  - západotridentské
- emiliánsky dialekt
  - západné nárečie
  - východné nárečie
  - mantovské nárečie
  - voghersko-pavijské nárečie
  - lumidžánske nárečie
  - romaňolské nárečie
  - severomarkidžánske nárečie
- venetský dialekt
  - lagúnové nárečie
  - južné nárečie
  - stredoseverné nárečie
  - veronské nárečie
  - tridentsko-julské nárečie
  - východotridentské
toskánska skupina dialektov^[1]
- florentský dialekt
- siensky dialekt
- západný dialekt
  - pizansko-livornsko-albanské nárečie
  - pistojské nárečie
  - luccské nárečie
- arezzský dialekt
- grossetsko-amiatinský dialekt
stredná skupina dialektov^[1]
- apuánsky dialekt
- stredomarkidžánsky dialekt
  - ankonské nárečie
  - maceratské nárečie
  - severné nárečie
- umbrijský dialekt
  - centrálno-južné nárečie
  - viterbské nárečie
  - juhovýchodné nárečie
- lacijský dialekt
  - lacijsko-centrálno-severné nárečie
  - rímske nárečie
- čikolansko-rietijsko-aquilský dialekt
južná prechodná skupina dialektov^[1]
- markidžánsko-juhoabruzzský dialekt
  - juhomarkidžánske nárečie
  - teramské nárečie
  - juhoabruzzské nárečie
  - jadranské nárečie
  - západoabruzzské nárečie
- molizský dialekt
- apúlijský dialekt
  - dauno-apeninské nárečie
  - garganské nárečie
  - apúlijsko-barijské nárečie
- lácijský južný a kampánsky dialekt
  - juholácijské nárečie
  - neapolské nárečie
  - irpinské nárečie
  - čilentské nárečie
- lukánsko-severokalábrijský dialekt
  - lukánske severozápadné nárečie
  - lukánske severovýchodné nárečie
  - stredolukánske nárečie
  - lukánsko-kalábrijské arenské nárečie
  - severokalábrijské nárečie
krajná južná skupina dialektov^[1]
- salentský dialekt
  - severosalentské nárečie
  - stredosalentské nárečie
  - juhosalentské nárečie
- stredojužný kalábrijský dialekt
  - stredokalábrijské nárečie
  - juhokalábrijské nárečie
  - západné nárečie
- sicílsky dialekt
  - centrálne metafonické nárečie
  - juhovýchodné metafonické nárečie
  - východné metafonické nárečie
  - messinské nárečie
  - eolské nárečie

Situácia talianskych dialektov je pomerne komplikovaná. Keďže historicky Taliansko nebolo jednotným štátom a vyvíjalo sa na jeho území viacero rečí,^{[pozn 1]} formálne spisovný taliansky jazyk z roku 1861 sa nikdy nestal hovorovým jazykom všetkých obyvateľov. Väčšina obyvateľstva je schopná dohovoriť sa aj v spisovnej taliančine, no popri tom v bežnej komunikácii používa aj svoje nárečie.^[1]

Kultúrne prijatie nárečí[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko sa delí na tzv. „italofónov“ (zastancov spisovnej taliančiny) a „dialektofónov“ (zastancov nárečí).^[1]

Nárečia sa často používajú napr. vo filmoch pre komický efekt alebo dojem stereotypu; severné dialekty zvyknú vyjadrovať nenásytných, úzkoprsých kupcov; rímsky prízvuk sa spája s arogantnými primitívnymi násilníkmi; neapolský pripomína nečestných šikovných flákačov a sicílčina sa dokonca aj v Taliansku spája s mafiou. Mnohí scenáristi však objavujú aj expresívnejšie a spontánnejšie črty nárečí, často na prelomenie klišé a prezentáciu bohatšej, menej známej skutočnosti.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

↑ pozri sekciu História

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 153-156.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

BERLOCO, Fabrizio. The Big Book of Italian Verbs: 900 Fully Conjugated Verbs in All Tenses. With IPA Transcription, 2nd Edition. [s.l.] : Lengu, 2018. Dostupné online. ISBN 978-8894034813.
CANEPARI, Luciano. Il MªPi – Manuale di pronuncia italiana. [s.l.] : Zanichelli, 1992. ISBN 978-88-08-24624-0.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Preklady Talianskych dialektov Odkaz na taliansku stránku s prekladmi medzi talianskymi dialektami a taliančinou

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Taliančina
Wikislovník ponúka heslo Taliančina

[2] zri sekciu História

[MV-1] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ⁱ ^j MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 153-156.

[1]

[pozn 1]