The Beatles

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Beatles logo.png
The Fabs.JPG
Základné informácie
Pôvod Liverpool, Anglicko
Žáner(-re) rock, pop, pop rock, psychedelický rock, hard rock, folk rock, blues-rock, rock and roll
Pôsobenie 1960 – 1970
Vydavateľstvá Parlophone, Capitol, Apple,
Vee-Jay, Polydor, Swan, Tollie
Webstránka www.beatles.com
Členovia skupiny:
John Lennon
Paul McCartney
George Harrison
Ringo Starr (1962 – 1970)
Bývalí členovia
Stuart Sutcliffe (1960 – 1961)
Pete Best (1960 – 1962)

The Beatles boli anglická rokenrolová skupina, ktorá vznikla v roku 1960 v Liverpoole. Skupina účinkovala v rokoch 1960 – 1970. S členmi, ktorými boli John Lennon (gitara a spev), Paul McCartney (basgitara a spev), George Harrison (sólová gitara a spev) a Ringo Starr (bicie a spev), sa stali najvplyvnejšími a najdôležitejšími hudobnými umelcami rockovej doby.[1] Ich hudobné začiatky boli ovplyvnené skiffle, bigbítom a rokenrolom 50. rokov 20. storočia. V čase svojej existencie experimentovali s rôznymi hudobnými štýlmi: od popu, balád a indickej hudby po psychedéliu a hard rock. Často pritom využívali vplyvy z klasickej hudby, a inovatívne nekonvenčné nahrávacie techniky. V roku 1963 ich nesmierna popularita spôsobila fenomén, ktorý dostal názov „Beatlemania“. Hlavný podiel na ich tvorbe malo skladateľské duo Lennon-McCartney. Postupne sa ich hudobná tvorba vyvíjala do komplikovanejších štruktúr. Ich skladby patrili k tým, ktoré sa podieľali na vývoji umeleckých foriem v populárnej hudbe ako aj v kontrakultúre 60. rokov.[2]

Od svojho založenia v roku 1960 si skupina The Beatles začala po prvé tri roky budovať svoju hudobnú kariéru v liverpolských kluboch a v Hamburgu. Na basovú gitaru v tom čase s nimi hrával Stuart Sutcliffe. Lennon, McCartney a Harrison spočiatku dlhšiu dobu hľadali hráča na bicie nástroje. Prvým bubeníkom kapely bol Pete Best, neskôr, v roku 1962, ho nahradil Ringo Starr. O ich profesionálny rast sa postaral manažér Brian Epstein, ich hudobným producentom pri nahrávaní bol „Piaty Beatle“, George Martin.

Prvým ozajstným oficiálnym hitom od The Beatles bola v roku 1962 nahrávka piesne „Love Me Do“. Po vypuknutí Beatlemánie v roku 1963 dostala skupina meno „the Fab Four“ (niečo ako „úžasná štvorka“) a začiatkom nasledujúceho roku 1964 sa stali medzinárodnými hviezdami, ktoré boli lídrami ďalšieho fenoménu vtedajšej populárnej kultúry, známeho ako Britská invázia.

Od roku 1965 The Beales produkovali stále inovatívnejšie hudobné nahrávky. Postupne takto vydali albumy ako Rubber Soul (1965), Revolver (1966), Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (1967), The Beatles (známy aj ako White Album, 1968) a Abbey Road (1969). Po rozpade skupiny v roku 1970 mal každý z členov skupiny úspešnú sólovú hudobnú kariéru. John Lennon zomrel po atentáte v roku 1980, George Harrison skonal na rakovinu pľúc v roku 2001. McCartney a Starr, ktorí žijú dodnes, sú stále hudobne aktívni.

The Beatles s celosvetovo predaným počtom viac, ako 800 miliónov nosičov, je najpredávanejšou hudobnou skupinou histórie. Z každého z ich albumov Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band, The Beatles a Abbey Road sa predalo po viac ako 30 miliónov kusov. V rebríčku 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v roku 2009 vydal časopis Rolling Stone má skupina jedenásť albumov, z toho štyri sú v prvej desiatke vrátane absolútneho prvenstva, albumu Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band. V britských rebríčkoch má táto kapela viacero vrcholových albumov a v Spojenom kráľovstve predajom singlov skupina prekonala všetkých ostatných umelcov.

Kapela The Beatles je, s certifikovaným počtom 178 miliónov nosičov, aj najpredávanejším hudobným umelcom v Spojených štátoch. The Beatles sú aj na vrchole zoznamu najúspešnejších umelcov všetkých čias, ktorý v roku 2008 sa uverejnil časopis Billboard. Dvadsiatimi singlami na vrchole sú rekordmanmi rebríčka Hot 100. The Beatles majú sedem cien Grammy, Oscara za filmovú hudbu a pätnásťkrát získali cenu Ivor Novello Awards. V roku 1988 bola skupina uvedená do rokenrolovej sieni slávy. Medzi rokmi 1994 až 2015 boli do tejto sieni postupne uvedení aj členovia skupiny ako jednotlivci. Týždenník Time dal túto skupinu do svojho zoznamu Stovky najdôležitejších ľudí stročia.

Z ich hitu, skladby „Yesterday“, vzniklo viac ako 3000 coververzií. Táto pieseň bola niekoľkokrát označená za najúspešnejšiu a najlepšiu skladbu 20. storočia.

The Beatles, beatlemánia a ich vplyv na populárnu hudbu[upraviť | upraviť zdroj]

Členmi The Beatles boli John Lennon (rytmická gitara, ústna harmonika, spev), Paul McCartney (basová gitara, spev), George Harrison (sólová gitara, spev) a Ringo Starr (bicie, spev), všetci z Liverpoolu v Anglicku. Lennon a McCartney boli hlavnými autormi piesní, do repertoáru skupiny však pravidelne prispieval aj George Harrison a niekoľko piesní zložil aj bubeník Ringo Starr. Po väčšinu ich kariéry bol ich producentom George Martin, ktorému sa niekedy prisudzuje aj prívlastok "piaty Beatle".[3]

The Beatles sa stali senzáciou v Spojenom kráľovstve koncom roku 1963. Tzv. beatlemánia, prejavujúca sa navonok najmä davmi kričiacich a omdlievajúcich dievčat, sa začiatkom roku 1964 prejavila aj v Spojených štátoch a popularita skupiny obsiahla väčšinu planéty. V priebehu piatich rokov sa hudba The Beatles vyvinula zo zjavnej jednoduchosti ich prvých hitov (ako She Loves You a I Want To Hold Your Hand) k umelecky ambicióznym skupinám skladieb (ako albumy Revolver, Sgt. Pepper's Lonely Heart's Club Band a Abbey Road). The Beatles dosiahli výrazný, ďalekosiahly vplyv na modernú populárnu hudbu, čo bolo dôsledkom niekoľkých faktorov: The Beatles písali svoje vlastné piesne, naplno využívali možnosti nahrávacích štúdií tej doby, no najmä sa neustále snažili o absolútnu kvalitu svojich nahrávok.

Skupina natočila aj niekoľko filmov, z toho tri hrané (A Hard Day’s Night, Help!, Magical Mystery Tour), jeden pseudodokumentárny (Let It be) a jeden animovaný (Yellow Submarine).

História[upraviť | upraviť zdroj]

1957–1962: Vznik, Hamburg a popularita v Spojenom kráľovstve[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1957 vtedy šestnásťročný John Lennon založil skifflovú skupinu, v ktorej sa striedalo viacero jeho kamarátov z Quarry Bank High School v Liverpoole. Nejakú dobu sa ich skupina volala The Blackjacks, no potom ako sa dozvedeli, že taká skupina už existuje, premenovali sa na The Quarrymen.[4] V júli toho istého roku sa Lennon stretol s pätnásťročným Paulom McCartneyom a krátko nato začal Paul hrať v kapele na rytmickú gitaru.[5] Vo februári 1958 Paul pozval kamaráta, Georgea Harrisona, aby prišiel ukázať ako hrá. Lennonovi sa Harissonova hra pozdávala, no zdal sa mu pre jeho plány s kapelou primladý. George sa nedal odbiť. Mesiac nato na druhom stretnutí, ktoré zariadil McCartney, ptom ako zahral Lennonovi na hornej časti liverpoolskeho double-deckera hlavný gitarový part z inštrumentálnej rokenrolovej skladby „Raunchy“ od Billa Justisa,[6] stal sa sólovým gitaristom kapely.[7][8]

Od januára 1959 Lennonovi kamaráti z Quarry Bank odišli zo skupiny a začali študovať na Liverpool College of Art.[9] Traja gitaristi niekoľkokrát kedy sa im podarilo zohnať bubeníka,[10] vystúpili ako Johnny and the Moondogs.[11] V januári 1960 sa ku skupine pridal hráč na basovú gitaru Lennonov spolužiak, Stuart Sutcliffe, ktorý navrhol, aby sa skupina nazvala Beatals. Nové meno bolo poctou Buddymu Hollymu a The Crickets.[12][13] Tento názov mali do mája, kedy sa premenovali na The Silver Beetles. S týmto názvom absolvovali krátke turné po Škótsku, ako sprievodná kapela popového speváka, tiež rodeného Liverpolčana menom Johnny Gentle. Začiatkom júla sa kapela premenovala na The Silver Beatles, od augusta už fungovali ako The Beatles.[14]

Vtedajší neoficiálny manažér kapely, Allan Williams, ponúkol skupine účinkovanie v Hamburgu. Kapela stále hľadala stáleho bubeníka. V polovici augusta prijal ich ponuku Pete Best. Štyri dni nato, odcestovali, aby mohli podľa zmluvy účinkovať tri a pol mesiaca v hamburských kluboch Bruna Koschmidera.[15] Životopisec skupiny The Beatles, Mark Lewisohn, píše o tejto dobe, že „...dňa 17. augusta keď prišli do Hamburgu, to bolo v čase, kedy pod červenými svetlami začínala ožívať vykričaná ulica Reeperbahn... blikajúce neónové reklamy ponúkali rôzne druhy zábavy, zatiaľ čo sporo oblečené ženy sedeli vo výkladoch a čakali na svoju príležitosť.“[16]

Koschmider v Hamburgu predstavil kapelu v niekoľkých striptízových kluboch, až ich napokon umiestnil v podniku Indra Club. V októbri musel klub pre sťažnosti na prílišný hluk zavrieť a tak sa skupina presťahovala do hudobného klubu Kaiserkeller.[17] Potom, ako sa dozvedel, že Beatles hrali u konkurenčného Top Ten Clubu, zrušil s nimi do konca mesiaca zmluvu.[18] Potom udal Harrisona, ktorý nemeckým úradom klamal o svojom skutočnom veku a tým neoprávnene získal povolenie pôsobiť v Hamburgu.[19] Koncom novembra bol Harrison pod dohľadom úradov z krajiny deportovaný.[20] Týždeň nato Koschmider udal McCartneya a Besta za podpaľačstvo. Bolo to za to, že na jednej chodbe podpálili kondóm. Obaja boli za to uväznení a následne úradne deportovaní z krajiny.[21] Začiatkom decembra pricestoval do Liverpoolu aj John Lennon. V Hamburgu zostal do konca februára Stuart Sutcliffe. V Nemecku si našiel snúbenicu, umelkyňu Astrid Kirchherrovú,[22] ktorá urobila prvé poloprofesionálne fotografie skupiny The Beatles.[23]

Počas nasledujúcich dvoch rokov boli The Beatles v Hamburgu, kde hojne užívali Preludin a to rekreačne tak ako aj prípravok na udržanie formy počas nočných koncertných vystúpení.[24] V roku 1961, počas druhého účinkovania Beatles v Hamburgu Astrid Kirchherrová ostrihala Sutcliffa v štýle „exi“, t.j. v strihu používanom prívržencami existenciálneho mládežníckeho hnutia v Hamburgu v 50. rokoch 20. storočia. Tento strih účesu po ňom prebrali aj ostatní členovia kapely The Beatles.[25][26] Začiatkom toho istého roku sa Sutcliffe rozhodol, že bude v Nemecku navštevovať štúdium umenia, odišiel od kapely a pri basovej gitare ho vystriedal Paul McCartney.[27] Od júna 1962 sa štvorici hudobníkov sa ujal ďalší producent Bert Kaempfert, ktorý sa rozhodol angažovať kapelu pri nahrávaní albumu, ktorý Tonymu Sheridanovi produkoval u značky Polydor Records.[28] Singel „My Bonnie“ z tohto júna 1961, ktorý bol označený ako nahrávka, na ktorej účinkuje „Tony Sheridan & the Beat Brothers“, bol na 32. pozícii rebríčka nemeckého časopisu Musikmarkt.[29]

Po druhom roku pobytu v Hamburgu, The Beatles zažívali spolu s narastajúcim záujmom mládeže o Merseybeat nárast popularity aj v rodnom Liverpoole. Zároveň boli členovia skupiny otrávení z nekonečných vystúpení noc čo noc v tom istom klube.[30] V novembri 1961 počas jedného takého vystúpenia v The Cavern Clube sa skupina stretla s Brianom Epsteinom. Epstein bol v tom čase vlastníkom miestneho obchodu s hudobnými nahrávkami a hudobným redaktorom.[31]

V roku 1962 sa skupina dostala pod krídla značky Parlophone (súčasť EMI) a bubeník skupiny Pete Best bol narýchlo vyhodený a nahradený skúsenejším Ringom Starrom.

Beatlemánia“ prepukla v Spojenom kráľovstve 13. októbra 1963 ako následok televízneho vystúpenia skupiny v londýnskom Palladiu. V USA naplno vypukla po troch vystúpeniach The Beatles v Ed Sullivan Show 9., 16. a 23. februára 1964. Popová skupina sa stala celosvetovým fenoménom, keď ju na jednej strane zbožňovali davy, a na strane druhej ňou iní opovrhovali, napr. aj Frank Sinatra, či už kvôli hudbe (považovanej za hrubú a nemuzikálnu) alebo výzoru (škandalózne dlhým vlasom).

V roku 1964 mali The Beatles v americkej hitparáde Billboard Hot 100 simultánne päť piesní na prvých piatich miestach. Takáto udalosť sa už v populárnej hudbe nikdy neopakovala.

V roku 1965 dostali členovia skupiny rad MBE – boli vymenovaní členmi rádu britského impéria. Lennon a Harrison začali v tom čase experimentovať s LSD a zakrátko sa k nim pridal aj McCartney. V roku 1966 spôsobil Lennon značnú kontroverziu, keď sa v interview vyjadril, že „kresťanstvo je na ústupe“ a dodal, že The Beatles „sú populárnejší ako Ježiš“. V konečnom dôsledku bol donútený sa ospravedlniť, po tom čo bol za svoje slová odsúdený mnohými náboženskými organizáciami a dokonca Vatikánom, platne The Beatles boli zakazované a pálené a skupina dostávala vyhrážky od organizácií ako Ku Klux Klan.

Posledný koncert The Beatles pre platiacich divákov sa konal v San Franciscu 29. augusta 1966. Následne sa skupina zamerala na štúdiovú tvorbu a ich neskoršie kompozície a hudobné experimenty zvýšili ich umeleckú prestíž, pričom si stále zachovávali ohromnú popularitu.

Po smrti Briana Epsteina v roku 1967 sa členovia skupiny od seba začali vzďaľovať a finančná situácia skupiny, resp. skupinou vlastnených spoločností sa začala zhoršovať, čo bol primárne dôsledok nesprávneho riadenia.

Za ich posledný „koncert“ je považované vystúpenie na streche štúdia Apple v januári 1969 počas nahrávania albumu neskôr známeho ako Let It Be. V priebehu toho roku skupina tiež natočila svoj posledný album Abbey Road, ktorý však bol vydaný ešte pred Let It Be.

Skupina sa oficiálne rozpadla v apríli v roku 1970 a po násilnej smrti Johna Lennona v roku 1980 vyprchali všetky nádeje na neskoršie znovu zjednotenie. Napriek tomu k opätovnému virtuálnemu zjednoteniu došlo v roku 1995, keď zvyšní členovia skupiny dotvorili dve staršie Lennonove nahrávky, „Free As A Bird“ a Real Love. Tieto piesne boli vydané ako súčasť projektu troch dvojalbumov zložených z nevydaných materiálov a štúdiových nahrávok, dokumentárneho filmu a televízneho seriálu; tento projekt je známy ako The Beatles Anthology.

Vývoj štúdiového štýlu[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiá Abbey Road, kde skupina nahrala rovnomenný album.

Producent George Martin zohral kľúčovú úlohu pri formovaní úspechu The Beatles. S prispením svojich skúseností rozpoznal a podporil potenciál skupiny, pričom iní, menej skúsení producenti by sa pravdepodobne snažili presadzovať vlastné názory a potlačovať kreativitu hudobníkov. Bol tiež pripravený na otvorený, experimentálny prístup k práci v štúdiu, ktorý si The Beatles začali vytvárať, keď získali viac skúseností. Mali úspešnú kariéru.

Na vrchole kariéry v polovici šesťdesiatych rokov a natočení dvoch filmov – A Hard Day’s Night a Help! – skupina prestala koncertovať. Zložitosť vystúpení pred tisíckami kričiacich fanúšikov, ktorí väčšinou prehlušovali hudbu, viedla k strate ilúzií z turné a v roku 1966 prestali The Beatles celkom koncertovať s úmyslom sústrediť sa výlučne na nahrávanie.

Požiadavky skupiny na vytvorenie nového zvuku s každou novou nahrávkou, vplyv psychedelických drog a štúdiové postupy zvukového inžiniera Geoffa Emericka vyústili do albumov Revolver (1966) a Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band (1967), ktoré sú dodnes považované za klasiku. Rovnako dôležité ako použitie štúdiových trikov (skresľovanie zvuku, neobvyklé postavenie mikrofónov, zmena rýchlosti nahrávania) boli v tom období pre tvorbu The Beatles aj hudobné nástroje – nekonvenčné v populárnej hudbe – ako sláčikové nástroje, dychové nástroje a indické hudobné nástroje. The Beatles tiež začali používať elektronické hudobné nástroje a zvukové slučky.

Skupina čoraz viac viedla svoje vlastné nahrávania a postupná dominancia Paula McCartneyho v tomto procese zohrala úlohu v prehlbovaní napätia medzi členmi skupiny, ktoré v konečnom dôsledku viedlo až k jej rozpadu.

Stres sa začínal prejavovať v období vydania The Beatles (tzv. Bieleho albumu z roku 1968), pričom v tom období niektoré skladby natočili jednotliví členovia skupiny samostatne. Ringo Starr si v priebehu nahrávania dokonca vybral „dvojtýždňovú dovolenku“, čo bolo dokonca považované za dočasný odchod od kapely. V roku 1970 sa skupina definitívne rozpadla a jednotliví členovia sa začali – s rôznou mierou úspechu – naplno venovať sólovým kariéram.

The Beatles vo filme[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý film The Beatles A Hard Day’s Night z roku 1964 bol čiernobielou komédiou natočenou režisérom Dickom Lesterom v dokumentárnom štýle. Film zobrazuje beatlemániu a členov skupiny ako obete vlastnej slávy. Tretí album The Beatles, rovnako pomenovaný A Hard Day’s Night, je soundtrackom tohto filmu. Bol to zároveň prvý album The Beatles, ktorého všetky piesne boli napísané autorskou dvojicou Lennon/McCartney.

Po úspechu prvého filmu natočili The Beatles s Dickom Lesterom film Help! (1965), už farebnú komédiu o prenasledovaní Ringa členmi ázijského kultu v snahe získať jeho prsteň. Rovnako k tomuto filmu vydala skupina album s rovnomenným názvom.

Tretí film, televízny Magical Mystery Tour (1967), je o autobusovom výlete členov skupiny na anglický vidiek, pričom posádka autobusu stretáva rôzne obskúrne postavy. Tento film je podľa mnohých silne ovplyvnený užívaním drogy LSD a členovia skupiny, najmä McCartney, vyzerajú na obrazovke pod jej vplyvom. Film bol pôvodne odmietnutý rovnako kritikou i divákmi, dnes je však považovaný za klasiku avantgardy.

Yellow Submarine (1968) je animovaný film s pestrými farbami o The Beatles zachraňujúcich krajinu Pepperland pred „modrákmi“ nenávidiacimi hudbu. Samotní členovia skupiny vo filme nehrajú, objavia sa až v záverečnej scéne. The Beatles opäť vydali rovnomenný soundtrack, pričom nahrali len prvú stranu albumu, druhá pozostávala z orchestrálnych skladieb ich producenta Georgea Martina.

Dokumentárny film Let It Be (natočený v roku 1969, v kinách v roku 1970) zachytáva skupinu v smrteľnom kŕči. Kamera sleduje The Beatles v štúdiu pri nahrávaní, skúšaní, pri rozhovoroch a hádkach. Z filmu je zreteľné, ako blízko k rozpadu už vtedy skupina mala. Film však zachytáva i príjemné momenty, ako napr. posledný „koncert“ skupiny na streche nahrávacieho štúdia. Film sa dostal do kín až po ohlásení rozpadu skupiny a pre fanúšikov bol istým sklamaním.

Vplyvy a hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Mladí The Beatles boli úprimnými fanúšikmi Elvisa Presleyho. Imponovali im nielen jeho vystúpenia, ale najmä pozornosť, ktorej sa mu dostávalo zo strany ženského publika. Neskôr sa McCartney vyjadril, že „vidieť Elvisa bolo ako vidieť príchod mesiáša“. The Beatles nahrali množstvo Presleyho piesní, ale do rozpadu skupiny neboli žiadne vydané.

Vplyv na hudbu The Beatles mali najmä americkí rockeri, v prvom rade Chuck Berry. Berryho piesne Roll Over Beethoven a Rock and Roll Music sa objavili na prvých albumoch skupiny a ďalšie hrávali pravidelne počas živých vystúpení. Vplyv Berryho na hudbu The Beatles pretrval až do neskorých rokov existencie skupiny a je zreteľný napr. v piesňach Everybody's Got Something To Hide Except Me And My Monkey (1968) a Come Together (1969).

Na výrazné vokálne harmónie skupiny mali vplyv umelci amerického vydavateľstva Motown. Výrazný vplyv sa pripisuje aj Little Richardovi (skupina nahrala jeho hit Long Tall Sally), The Beach Boys (Brian Wilson z Beach Boys sa vyjadril, že album Revolver ho ovplyvnil pri písaní piesní albumu Pet Sounds, a Pet Sounds zase ovplyvnil McCartneyho pri komponovaní skladieb pre Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band), The Everly Brothers, Buddymu Hollymu, Royovi Orbisonovi či Bobovi Dylanovi. Z britskej scény The Beatles ovplyvnili najmä Cliff Richard a The Shadows.

The Beatles boli výrazne ovplyvnení aj psychedelickou scénou (najmä Lennon), avantgardou (Lennon) a indickou hudbou (najvýraznejšie Harrison).

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

The Beatles počas svojej krátkej kariéry vydali 13 radových albumov v priebehu siedmich rokov. Dnes existuje mnoho výberov a verzií štúdiových albumov (často v závislosti na mieste vydania), za základ diskografie The Beatles sa však považujú radové albumy vydané skupinou doma v Spojenom kráľovstve (okrem titulu Magical Mystery Tour, ktorý ako LP vyšiel v Spojených štátoch).

LP[upraviť | upraviť zdroj]

Biografia[upraviť | upraviť zdroj]

Existuje obrovské množstvo publikácií, ktoré sa z rôzneho uhla pohľadu, venujú tomuto nielen hudobnému fenoménu 20. storočia. Autorom ich oficiálnej a autorizovanej publikácie je Hunter Davies,[32] britský novinár a spisovateľ. Kniha bola vydaná už v roku 1968 pod názvom The Beatles: The Authorised Biography. (1st Edition (1968), McGraw-Hill. ISBN 0-07-015457-0). V roku 1981 vyšla jej reedícia s dodatkom venovanom Johnovi Lennonovi (Davies, Hunter: The Beatles. The Authorized Biography. With a Tribute to John Lennon. Granada 1981, ISBN 0 586 050140).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Davies, Hunter: The Beatles. The Authorized Biography. With a Tribute to John Lennon. Granada 1981, ISBN 0 586 050140


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Unterberger, Richie. The Beatles na Allmusic. Retrieved 5 July 2013.
  2. Frontani 2007, str. 125.
  3. George Martin Biography na musicianguide.com (po anglicky)
  4. Spitz 2005, str. 47–52.
  5. Spitz 2005, str. 93–99.
  6. Šablóna:Harvnb; Šablóna:Harvnb.
  7. Miles 1997, str. 47.
  8. Lewisohn 1992, str. 13.
  9. Harry 2000a, str. 103.
  10. Harry 2000b, str. 742–743.
  11. Lewisohn 1992, str. 17.
  12. Lewisohn 1992, str. 18.
  13. Gilliland 1969, show 27, track 4.
  14. Lewisohn 1992, str. 18–22.
  15. Lewisohn 1992, str. 21–25.
  16. Lewisohn 1992, str. 22.
  17. Lewisohn 1992, str. 23.
  18. Lewisohn 1992, str. 24, 33.
  19. Gould 2007, str. 88.
  20. Lewisohn 1992, str. 24.
  21. Lewisohn 1992, str. 24–25.
  22. Lewisohn 1992, str. 25.
  23. Spitz 2005, str. 222–224.
  24. Miles 1997, str. 66–67.
  25. Lewisohn 1992, str. 32.
  26. Miles 1997, str. 76.
  27. Gould 2007, str. 89, 94.
  28. Lewisohn 2013, str. 450.
  29. Everett 2001, str. 100.
  30. Lewisohn 1992, str. 33.
  31. Miles 1997, str. 84–87.
  32. Hunter Davies, Profile [online]. The Guardian, [cit. 2016-12-31]. Dostupné online. (po anglicky)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

The Beatles
Členovia
John LennonPaul McCartneyGeorge HarrisonRingo Starr
Bývalí členovia
Stuart SutcliffePete Best
Diskografia

Štúdiové albumy: Please Please MeWith the BeatlesA Hard Day’s NightBeatles for SaleHelp!Rubber SoulRevolver
Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club BandMagical Mystery TourThe BeatlesYellow SubmarineAbbey RoadLet It Be

Filmy: A Hard Day’s NightHelp!Magical Mystery TourYellow SubmarineLet It Be