Themistokles (Atény)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Socha Themistokla v prístave Pireus

Themistokles alebo Themistoklés alebo Temistokles (starogr. Θεμιστοκλῆς, * 524 pred Kr., Atény – † 459 pred Kr., Magnésia na Meandri) bol vodcom Atén v dobe grécko-perzských vojen, ktorý presadil vybudovanie námorníctva na obranu pred perzskou hrozbou. V duchu tejto politiky sa mu podarilo presvedčiť Aténčanov k vynaloženiu prebytkov z ťažby laurijských strieborných baní k výstavbe nových lodí. Výsledkom toho bolo rozšírenie aténskej flotily z 70 na 200 lodí.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Themistokles bol synom Neokla, neveľmi významného aténskeho kupca zastávajúceho umiernené postoje. Jeho matka pochádzala z Kárie alebo Trákie. Podľa Thukydida, síce Themistokles nemal až také vzdelanie, napriek tomu však preukazoval podivuhodné analytické schopnosti dokonca aj v situáciách, ktoré si žiadali rýchle rozhodnutia. Plutarchos pripomínal Themistoklovu nesmiernu túžbu po moci a ochotu využiť na to akéhokoľvek prostriedky. V tomto smere je dobre viditeľný predovšetkým vzájomný rozdiel medzi ním a jeho 'spravodlivým' súperom Aristeidom. O jeho mladosti toho nie je veľa známe, ale veľa autorov sa zmieňuje o tom, že v detstve sa s ním zaobchádzalo veľmi hanebne a jeho otec sa k nemu dokonca odmietal hlásiť ako k svojmu synovi. V hodnosti stratéga v roku 490 pred Kr. bojoval v bitke pri Maratóne.[1] Hovorí sa, že vraj veľmi žiarlil na Miltiadov úspech, pričom ako sa tvrdilo neustále opakoval: "Miltiadovo víťazstvo mi nedáva spať."

Miltiadova smrť uvoľnila priestor k politickému vzostupu Aristeida a Themistokla.[2] Ich súperenie skončilo iba v roku 483 alebo 482 pred Kr. ostrakizáciou Aristeida, čo bolo z veľkej časti dôsledkom skutočnosti, že Aristeides odporoval Themistoklovej politike námornej expanzie. Tá sa nakoniec ukázala byť kľúčovou pre ďalšiu existenciu aténskej a vlastne aj gréckej nezávislosti. Atény čelili v týchto rokoch námornej moci Aiginy, zatiaľ čo na obzore sa už rysovalo nebezpečenstvo novej perzskej invázie.

Demokracia v Aténach[upraviť | upraviť zdroj]

V rýchle sa vyvíjajúcej demokracii sa Themistokles naučil umeniu manipulácie a politických stratégii. Aténska politika nebola o podrezávaní hrdiel ako v Ríme, kde boli politickí protivníci často doslova odstraňovaní, Themistokles používal len svoju inteligenciu a ľstivosť, aby si zabezpečil svoje miesto vo vláde. Práve tieto jeho vlastnosti stáli pri zrode mocného aténskeho námorníctva, ktoré Atény nutne potrebovali aby mohli poraziť Peržanov. V roku 490 pred Kr. pri Maratóne desať rokov pred novým perzským útokom mali Aténčania ani nie stovku vojenských lodí, zlomok toho čím disponovali Peržania. Themistokles to dobre vedel, pretože perzské loďstvo videl pri Maratóne. Z Maratónskej bitky si však odniesol prinajmenšom iné ponaučenie než väčšina iných aténskych veliteľov, lebo tí túto bitku vnímali ako víťazstvo pozemnej armády nad námorníctvom. Themostikles pri Marotóne pochopil, že nie je možné úspešne použiť pozemné vojsko pokiaľ nemá podporu od mora. Vedel tiež, že sa Peržania po ponižujúcej prehre pri Maratóne budú chcieť pomstiť a dotiahnuť začaté dielo do konca a očakával, že Peržania dorazia po súši a po mori a vezmú so sebou oveľa viac vojakov aj lodí. Týmto uvažovaním dospel k záveru, že budúcnosť Atén nie je v rozširovaní počtu pozemného vojska, ale v rozšírení námorníctva. Themistokles sa ale stretol s problémom, že mu nik neveril. Aténčania boli celkom zaslepení dôverou k aténskej armáde a neverili, že sa Peržania vrátia. Themistokles bol ale svojou myšlienkou priam posadnutý a musel Aténčanov presvedčiť.

Bane na striebro Laurium, Atika

V roku 483 pred Kr. objavili aténskí baníci v Lauriume novú striebornú žilu. Za jediný rok odtiaľ vyťažili takmer dve a pol tony tohto drahocenného kovu. Themistokles peniaze z tohto kovu chcel použiť na výstavbu vojnového loďstva. Aby Aténčanov presvedčil, využil celý svoj politický um a vzal si na pomoc lož. To, čo ale historici považujú za lož, alebo nepravdu, by politik nazval šikovne zvolenou dezinformáciou verejnosti s cieľom dosiahnúť vyšší cieľ a to presne Themistokles urobil. Zveličil silu námorného loďstva blízkej Aiginy a tým roznietil driemajúcu žiarlivosť a zlosť na ňu, v tom čase najnebezpečnejšiu aténsku konkurentku na mori a dosiahol na sneme, že mu odhlasovali sto lodí. Neskôr dosiahol aj to, aby dokončili práce na opevnení prístavu Pireus namiesto doteraz používaného otvoreného kotviska vo Falere.[3]

Druhá perzská invázia do Grécka[upraviť | upraviť zdroj]

Themistoklés mal vraj v rokoch 483482 pred Kr. (teda v čase, kedy bol spustený program výstavby námorníctva) zastávať úrad archonta. Dionýzios z Halikarnasu však datuje jeho archontát o desať rokov skôr, čo sa javí ako pravdepodobnejší, pretože v roku 487 pred Kr. stratila táto funkcia veľa zo svojej dôležitosti kvôli zavedeniu voľby žrebom. Šanca, že v onej uvedenej dobe padol žreb práve na Themistokla, je teda nepatrná. Každopádne, krátko pred začatím Xerxovej invázie bol Themistokles zrejme najvplyvnejším politikom Atén a možno i celého Grécka.[4] Hoci gréckej flotile formálne velil Sparťan Eurybiades, v skutočnosti to ale bol Themistokles, ktorý viedol Helénov v nerozhodnej bitke pri myse Artemision, kde Peržanom spôsobil značné škody. Themistokles opustil svoju pozíciu až potom, keď sa dozvedel, že spartský kráľ Leónidas I. bol pri Thermopylách porazený a už nebolo nutné brániť vchod do prieplavu, keďže tu išlo hlavne o to aby zabránil Peržanom dostať sa k Leónidovi po mori od chrbta.[5]

Wilhelm von Kaulbach, «Bitka pri Salamíne» 1868

Themistokles potom odviedol zvyšok svojej flotily na juh, kde sa mali možnosť spamätať a pripraviť sa na nový boj, keď to bude treba. Dva mesiace po tejto bitke Xerxes zrovnal Atény so zemou, ale stratám na životoch sa dokázalo predísť, tým že Aténčania Atény opustili a premiestnili sa na ostrov Salamína. Mesiac potom čo Xerxes zničil Atény, uskutočnili Gréci svoju odplatu víťaznou bitkou pri Salamíne (480 pred Kr.) Themistokles si pred touto bitkou vynútil velenie pod hrozbou, že inak odvedie Aténčanov na západ, kde si nájdu nový domov.[6]

Následne zdanlivo zradnou správou určenou Xerxovi vylákal perzské loďstvo do úzkeho prielivu medzi ostrovom Salamina a pevninou a tam zničil väčšinu perzského námorníctva.[7] Víťazstvo Grékov pri Salamíne bolo veľmi významné, bol to zlom v grécko-perzskej vojne. Bitka ešte neukončila perzskú inváziu, ale mnohí historici sa domnievajú, že to bol začiatok konca perzskej ríše, lebo Gréci od tohto momentu začali útočiť na Peržanov na domácej pôde a dosiahli veľké vojenské víťazstvá pri Platajách, Mykalé, pri pevnosti Sestos a Peržanov definitívne porazili. Bitka pri Salamíne sa preto pokladá za jednu z najvýznamnejších bitiek v dejinách ľudstva.

Obnova Atén[upraviť | upraviť zdroj]

Aténčania sa následne mohli pustiť do obnovy svojho vypáleného mesta. Sparťania, ktorí sa obávali aténskeho vzostupu proti tomu protestovali. Themistokles ale získal diplomatickými vytáčkami a zdržiavaním dosť času na dokončenie opevňovacích prác tak, aby hradby boli udržateľné. Rovnako uskutočnil svoj originálny zámer prestavby Pirea v skutočný prístav a pevnosť Atén. Atény sa vďaka tomu stali najlepším obchodným centrom v Grécku, čo vo svojom dôsledku, spoločne s Themistoklovým odpustením daní metoikom (cudzincom), viedlo mnoho zahraničných obchodníkov k usídleniu v Aténach.[8]

Ostrakon s vyrytým Themistoklovým menom

Themistokles ostrakizovaný[upraviť | upraviť zdroj]

Po odvrátení nebezpečenstva perzskej invázie boli spory medzi Themistoklom a Aristeidom, ktorý viedol aténskych hoplitov v bitke pri Platajách v roku 479 pred Kr., aspoň zdanlivo urovnané. Themistokles však čoskoro po víťazstve začal strácať dôveru aténskych občanov, čiastočne kvôli svojej arogancii [9](hovorí sa, že si dal pri svojom vlastnom dome postaviť svätyňu Diany Aristobulé „dobrej radkyne“) a tiež kvôli obvineniam z prijatia úplatkov. Diodoros Sicílsky a Plutarchos sa v tejto súvislosti zmieňujú o žalobách vznesených proti nemu. Niekedy medzi rokmi 476 a 471 pred Kr. bol Themistokles ostrakizovaný. Najprv sa uchýlil v meste Argos, ale Sparťania ho obvinili zo zradného spolčenia s Peržanmi, načo utiekol do Kerkyry a odtiaľ ku kráľovi Molossov, Admetovi. Nakoniec odišiel do Malej Ázie ovládanej Peržanmi. To sa ale Aténčanom nepáčilo, vyhlásili ho za zradcu a jeho majetok bol skonfiškovaný. Jeho priateľom sa z neho podarilo zachrániť len menšiu časť.

Posledné roky jeho života[upraviť | upraviť zdroj]

Artaxerxes I., Xerxov nástupca, ponúkol Themistoklovi, víťazovi bitky pri Salamíne, azyl. Themistokles, vyhnaný z Grécka, bol Peržanmi vrelo prijatý a bolo mu povolené usadiť sa v meste Magnésia na Meandri. Peržania ho tu a v niekoľkých ďalších obciach (Myos a Lampsakos) ustanovili vládcom a dôchodky týchto miest (50 talentov ročne)[10] mu boli dané úplne k dispozícii. V Magnesii strávil Themistokles posledné roky svojho života a vo veku šesťdesiatich piatich rokov tu nakoniec zrejme v dôsledku choroby zomrel, hoci Thukydides tvrdí, že možno požil jed, lebo vraj nedokázal splniť sľub, ktorý dal perzskému kráľovi.[11] Jeho kosti boli zrejme tajne prepravené do Attiky. Obyvatelia Magnésie ho uctievali ako boha, ako je možné to usúdiť podľa nájdených mincí, na ktorých je vyobrazený s paterou v ruke a so zabitým býkom ležiacim pri jeho nohách (odtiaľ teda asi pochádza legenda, že zomrel po vypití býčej krvi).

Aj cez svoj nedôstojný koniec a fakt, že ťažko mohol nadobudnúť tak ohromné ​​imanie ak by čestne vykonával verejné úrady, ktoré zastával, niet najmenších pochýb o jeho nespornej zásluhe na zachovaní slobody Atén a Grécka. Themistokles vybudoval aténsku flotilu, čím položil základný kameň ku vzniku aténskeho námorného spolku, ktorý sa neskôr premenil na skutočnú aténsku ríšu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Plutarchos, Aristides 5,3.
  2. Holland, s. 214 – 217.
  3. Plutarchos, Themistokles, 19
  4. Plutarchos, Themistokles, 5
  5. Herodotos, História, VIII, 21.
  6. Herodotos, História, VIII, 62.
  7. Herodotos, História, VIII, 46.
  8. Plutarchos, Themistokles, 19
  9. Plutarchos, Themistokles, 22
  10. Plutarchos, Themistokles, 29
  11. Thukydides I, 138

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • GRANT, Michael,Klasické Grécko, Bratislava, BB art, 2004. ISBN 80-7341-404-X
  • OLIVA, Pavol,Kolíska demokracie: dejiny a kultúra klasického Grécka 5.-4. storočia př.n.l., Praha, Arista, 2000. ISBN 80-86410-04-8

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Themistoklés na českej Wikipédii.