Tityos

Tityos (starogr. Τιτυός – Tityos, lat. Tityus) je v gréckej mytológii obor nesmiernych rozmerov, ktorého mýtus o napadnutí bohyne Létó a následnom večnom treste patril v antickom svete k najznámejším príkladom potrestania bezbožnosti (hybris).^[1] Jeho príbeh o večne dorastajúcej pečeni vykazuje silné paralely s mýtom o Titanovi Prometeovi.^[2]

Pôvod a rodina

Genealógia Titya odráža prechod medzi archaickými chtonickými božstvami a olympským panteónom. Podľa väčšiny prameňov bol synom najvyššieho boha Dia a smrteľnej princeznej Elary, dcéry Orchomena.^[3] Zeus zo strachu pred hnevom svojej manželky Héry ukryl tehotnú Elaru hlboko pod zem. Tityos však v jej lone narástol do takých obrovských rozmerov, že jej roztrhol maternicu. Elara pri pôrode zomrela a plod následne donosila a na svet priviedla samotná bohyňa zeme Gaia.^[4] Z tohto dôvodu ho antickí autori často označujú priamo za syna Gaie.^[1]

Tityos mal dcéru Európu (nezamieňať s fénickou princeznou Európou), ktorá s bohom Poseidónom splodila syna Euféma. Eufémos sa neskôr stanem jedným z Argonautov a bol obdarený schopnosťou bežať po morskej hladine bez toho, aby si namočil nohy.^[1]^[4]

Mýtus a večný trest

Zločin Titya bol vyprovokovaný bohyňou Hérou, ktorá chcela potrestať svoju sokyňu Létó (bývalú Diovu milenku). Héra vnukla Tityovi neovládateľnú túžbu, a keď Létó prechádzala cez územie Panopeus na ceste do Delf, obor ju prepadol a pokúsil sa ju znásilniť.^[1]^[4]

Létó začala volať o pomoc, na čo okamžite zareagovali jej deti, dvojčatá Apollón a Artemis, ktoré Titya zasiahli svojimi šípmi.^[3] Podľa iných verzií mýtu (napr. podľa Hygina) zasiahol priamo Zeus a zabil obra svojím bleskom.^[5]

Za túto svätokrádež bol Tityos odsúdený na večné muky v najhlbšej časti podsvetia (Tartare), kde bol prikovaný k zemi. Homér v XI. speve eposu Odysea opisuje jeho trest nasledovne:

„

Videl som Titya tiež, syna vznešenej bohyne Gaie – rozvaleného na zemi, kde sa rozprestieral cez deväť akrov. Dva supy sedeli po jeho bokoch a zobákmi mu v útrobách bezcitne trhali pečeň. Svojimi zúfalými rukami ich nedokázal odohnať, lebo kedysi urazil Létó, slávnu Diovu družku...^[6]

“

Tityova pečeň (ktorá bola v antike považovaná za sídlo vášne a žiadostivosti) mu v noci neustále dorastala, čo supom zabezpečovalo nekonečnú potravu a Tityovi večné utrpenie.^[5] V rímskej a neskoršej novovekej tradícii sa stal Tityov trest rovnako príslovečným synonymom večného utrpenia ako tresty Tantala, Sizyfa či Ixióna.^[1]

Kult a reflexia v antickej literatúre

Geograf Strabón v 1. storočí po Kr. zaznamenal, že v regióne Panopeus a na ostrove Eubója miestni obyvatelia stále udržiavali archaický herojský kult venovaný Tityovi. Ukazovali jaskyňu Elarion (pomenovanú po jeho matke Elare) a hrdinskú svätyňu, kde mu prinášali obety. Podľa moderných religionistických výskumov bol Tityos pôvodne lokálnym chtonickým božstvom podobného charakteru ako Orión, ktorého kult bol neskôr zatlačený olympským náboženstvom a samotná postava bola démonizovaná na zločinca.^[7]

V rímskej literatúre prešiel mýtus demytologizáciou:

Lucretius vo svojom filozofickom diele De rerum natura (O prírode) interpretuje Titya alegoricky. Tityos podľa neho netrpí v podsvetí, ale je prototypom pozemského, žiarlivosťou a vášňou utrápeného milenca, ktorého namiesto supov vnútorne zožierajú vlastné úzkosti.^[8]
Vergílius v VI. knihe eposu Eneida opisuje Tityove muky s jasným verbálnym odkazom na nešťastnú lásku kartáginskej kráľovnej Didony.^[9] Vergílius bol zároveň prvým autorom, ktorý namiesto dvoch Homérových supov spomína iba jedného, čo neskôr prevzali básnici Horatius a Claudianus. Naopak, Ovidius, Seneca, Propertius a Statius sa vo svojich dielach pridržiavali pôvodného motívu viacerých supov.^[2]

Cestovateľ Pausanias v 2. storočí po Kr. opisuje slávnu, dnes stratenú maľbu umelca Polygnóta v Delfách, kde bol Tityos vyobrazený v podsvetí už nie v momente mučenia, ale ako úplne zničený, nejasný a zmrzačený prízrak (tieň) po storočiach neustáleho trestu.^[10]

Odraz v umení

Antické umenie

V antickom umení bol Tityos populárnym motívom najmä na čiernofigúrových a červenofigúrových vázach (zachovalo sa ich približne dvadsať). Medzi najvýznamnejšie patria:

Fintiova amfora (520 – 500 pred Kr., Louvre, Paríž) – zobrazuje Titya únoscu a bohyňu Létó.^[1]
Atický červenofigúrový kratér (polovica 5. stor. pred Kr., Louvre, Paríž) – zobrazuje trojicu Apollón, Létó a Tityos.^[1]
Etruský bronzový kotol (6. storočie pred Kr., nájdený v hrobke pri Perugii, dnes v mníchovskom Antikváriu) – predstavuje vôbec najstaršie známe vyobrazenie mýtu, kde Apollón zabíja Titya.^[1]

Novoveké umenie a literatúra

Dante Alighieri vo svojej Božskej komédii (časť Peklo) umiestňuje Titya spolu s ostatnými biblickými a mytologickými obrami na okraj deviateho kruhu pekla (Zrada), kde sú pripútaní v ľade.^[11]
Michelangelo Buonarroti v roku 1532 vytvoril slávnu kresbu Trest Titya (dnes v kráľovských zbierkach na hrade Windsor), ktorú venoval Tommasovi dei Cavalieri.
Jusepe de Ribera namaľoval v roku 1632 monumentálny barokový obraz Tityos (dnes v múzeu Prado v Madride), kde zachytil rímsku verziu s jedným supom. Ribera anachronicky umiestnil supa na ľavú stranu obrovho tela, hoci ľudská pečeň sa nachádza na pravej strane.

Referencie

1 2 3 4 5 6 7 8 Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 458-459.
1 2 Smith, Kirby Flower. The Elegies of Albius Tibullus. American Book Company, 1913, s. 258–259.
1 2 Brill's New Pauly, s.v. Tityus.
1 2 3 Hard, Robin. The Routledge Handbook of Greek Mythology. London: Routledge, 2004, s. 147–148. ISBN 978-0415186360.
1 2 Hyginus, Fabulae 55.
↑ Homér, Odysea 11.576–581.
↑ Harrison, Jane Ellen. Prolegomena to the Study of Greek Religion. Cambridge: Cambridge University Press, 1922, s. 336.
↑ Kenney, E. J. „Tityos and the lover“. Proceedings of the Cambridge Philological Society, 1970, s. 44–47.
↑ Hamilton, Colin I. M. „Dido, Tityos and Prometheus“. The Classical Quarterly, vol. 43, no. 1, 1993, s. 249–254. JSTOR:639465.
↑ Pausanias, Cesta po Grécku 10.29.3.
↑ Dante Alighieri, Peklo, Spev XXXI.

Literatúra

LÖWE, Gerhard; STOLL, Heinrich Alexander. ABC Antiky. Praha: Ivo Železný, 2005. ISBN 80-237-3938-7.
GRAVES, Robert. Řecké mýty. Praha: Levné knihy KMa, 2004. ISBN 80-7309-153-4.
HOUTZAGER, Guus. Encyklopedie řecké mytologie. Čestlice: Rebo, 2003. ISBN 80-7234-287-8.
Slovník antické kultury. Praha: Svoboda, 1974.

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tityos

[Zamarovsky-458-1] 1 2 3 4 5 6 7 8 Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 458-459.

[Smith-1913-2] 1 2 Smith, Kirby Flower. The Elegies of Albius Tibullus. American Book Company, 1913, s. 258–259.

[Pauly-Tityus-3] 1 2 Brill's New Pauly, s.v. Tityus.

[Hard-147-4] 1 2 3 Hard, Robin. The Routledge Handbook of Greek Mythology. London: Routledge, 2004, s. 147–148. ISBN 978-0415186360.

[Hyginus-55-5] 1 2 Hyginus, Fabulae 55.

[6] Homér, Odysea 11.576–581.

[7] Harrison, Jane Ellen. Prolegomena to the Study of Greek Religion. Cambridge: Cambridge University Press, 1922, s. 336.

[8] Kenney, E. J. „Tityos and the lover“. Proceedings of the Cambridge Philological Society, 1970, s. 44–47.

[Hamilton-1993-9] Hamilton, Colin I. M. „Dido, Tityos and Prometheus“. The Classical Quarterly, vol. 43, no. 1, 1993, s. 249–254. JSTOR:639465.

[10] Pausanias, Cesta po Grécku 10.29.3.

[11] Dante Alighieri, Peklo, Spev XXXI.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]