Tiziano Vecelli

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Tiziano Vecelli
Tiziano Vecelli
Autoportrét, okolo 1562, olej na plátne, Berlínske štátne múzeá, Berlín

Narodenie asi 1477/1490
Pieve di Cadore, Benátska republika
Úmrtie 27. august 1576
Benátky, Benátska republika

Tiziano Vecelli (tiež Vecellio, známejší pod menom Tizian) (* asi 1477/1490, Pieve di Cadore – † 27. august 1576, Benátky) bol jedným z najvýznamnejších talianskych renesančných maliarov 16. storočia, významný predstaviteľ benátskej maliarskej školy.

Benátky a Tizianova doba[upraviť | upraviť zdroj]

Benátky predstavovali koncom 15. storočia významné stredisko obchodu na starej križovatke kultúr Východu a Západu. Mesto bolo preslávené svojím osobitým životným štýlom a kultúrou a umelecká škola vzišlá z tohto mesta bola považovaná za jednu z najslávnejších. Na rozdiel od maliarov racionalisticky založenej florentskej a rímskej výtvarnej školy, zdôrazňujúcej zobrazovanie reálneho sveta, benátsky výtvarný prejav ťažil z výrazových prostriedkov, kladúcich najväčší dôraz na zachytenie životného pocitu. Práve Tizianovi patrí zásluha na dovŕšení tejto koncepcie, takej dôležitej pre ďalší vývoj európskeho maliarstva.

Životné etapy[upraviť | upraviť zdroj]

Presný dátum Tizianovho narodenia nie je známy, údajne ani on sám nevedel presne svoj vek. Narodil sa ako druhorodený syn do rodiny správcu Gregoria Vecellia v horskej severotalianskej dedine Pieve di Cadore, ktorá sa v roku 1420 stala súčasťou Benátskej republiky.

Raná tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Už ako desaťročný prišiel do styku s umením v dielni Sebastiana Zuccata. Neskôr vystriedal umelecké dielne viacerých majstrov, z ktorých najvýznamnejšou bola dielňa Giovanniho Belliniho, popredného benátskeho maliara. Tu začal naplno prejavovať svoj nesmierny talent.

Prvá skutočná práca ho čakala v roku 1508, kedy sa v spolupráci s iným renesančným velikánom Giorgonem podieľal na výzdobe priečelia Fondaco dei Tedeschi, benátskeho obchodného a spoločenského domu nemeckých kupcov.

Flóra, okolo 1515, olej na plátne, Galleria degli Uffizi, Florencia

Obdobie medzi rokmi 1508 – 1512 strávil pôsobením v Padove. V roku 1513 odmietol pozvanie básnika a kardinála Pietra Bemba presťahovať sa do Ríma a začal pracovať pre dvor ferrarského vojvodu Alfonsa I. d'Este. Vtedy vznikla jeho séria mytologických plátien určených pra vojvodovu pracovňu: Bakchanálie, Venušina slávnosť (dnes obe v madridskom Prade) a Bakchus a Ariadna (v Národnej galérii v Londýne).

Návrat do Benátok znamenal pre Tiziana spoločenský postup. Nielenže sa po smrti Giovanniho Belliniho (zomr. 1516) stal v roku 1517 oficiálnym maliarom Benátskej republiky ale bola mu ponúknutá prvá veľká objednávka na obraz Bitka pri Cadore určený pre Veľkú sálu Dóžovho paláca (dnes je toto dielo známe iba z kópií; originál podľahol požiaru paláca v roku 1577). Už v roku 1516 začal práce na prvom reprezentačnom diele s náboženskou tematikou Nanebovzatie Panny Márie pre benátsky kostol Santa Maria Gloriosa dei Frari. Pre tento chrám vytvoril o tri roky neskôr ďalšie slávne dielo, votívny obraz Madona rodiny Pesarovcov.

Tridsiate roky 16. storočia sa v Benátkach niesli v znamení nebývalej prosperity. Tizian ako oficiálny maliar Benátok bol zahŕňaný množstvom objednávok čo prinášalo výhody jemu a jeho rodine. Do tohto obdobia spadá nadväzovanie umelcových kontaktov s významným osobnosťami vtedajšieho sveta. Prvé uznanie jeho umeleckých kvalít sa mu dostalo, keď v roku 1543 vo Ferrare portrétoval pápeža Pavla III.

Tizian a Habsburgovci[upraviť | upraviť zdroj]

Portrét Filipa II., 1551, olej na plátne, Museo del Prado, Madrid

Už od tridsiatych rokoch 16. storočia sa datuje nadviazanie stykov s najdôležitejšími umelcovými patrónmi – španielskymi Habsburgovcami. Vzťahy s týmto rodom, založené na vzájomnej tolerancii a rešpekte, Tiziana sprevádzali po celý zvyšok života a najväčšou mierou pripeli k jeho európskej sláve. Už v roku 1530 pri príležitosti cisárskej korunovácie Karola V. v Bologni vznikol cisárov prvý, dnes stratený portrét v brnení. Tizianovi sa dostalo pocty, keď mu bol udelený titul palatinského grófa a rád zlatej ostrohy. Cisár potom povolal Tiziana do Bologne o tri roky nato a neskôr, v rokoch 1548 a 1550 – 1551 do Augsburgu, kde sa konali ríšske snemy. Tu, pri prvom pobyte v roku 1548, vznikli Tizianove dva slávne portréty cisára – Jazdecký portrét Karola V. a Karol V. v kresle.

Rok 1530 býva považovaný za medzník v Tizianovom diele; týmto rokom začína umelcovo stredné obdobie, trvajúce asi do roku 1550. Z tohto obdobia pochádzajú dve významné práce – obraz s náboženskou tematikou Máriina cesta do chrámu a mytologická Urbinská Venuša nápadne pripomínajúcu Giorgoneho Spiacu Venušu, na dokončení ktorej sa po Giorgioneho smrti podieľal.

V roku 1545 sa na pozvanie Pavla III. uskutočnila dlho plánovaná Tizianova cesta do Ríma. Pamiatkou na tento pobyt a akousi konfrontáciou s miestnou umeleckou školou sa stalo dielo Danae (v zbierkach neapolského Musea di Capodimonte), namaľované na objednávku rodu Farnese. Ďalším veľkým dielom, ktoré vzniklo počas rímskeho pobytu je obraz Pápež Pavol III. s vnukmi Alessandrom a Ottaviom z rodu Farnese ovplyvnené Raffaelovým Pápežom Levom X. s kardinálmi Giuliom de' Medici a Luigim de' Rossi.

Na sklonku života[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1551, po návrate z druhého augsburgského pobytu, na Tiziana začali doliehať príznaky staroby, ktoré, znásobované odchodom milovaných osôb, v umelcovi vyvolávali pocity osamelosti. Z umeleckého hľadiska bolo však toto obdobie mimoriadne plodným, kedy sa Tizian prejavil ako vyzretý umelec s vlastným výtvarným prejavom.

Posledným Tizianovým dielom, na ktorom údajne pracoval až do posledných dní života, je Pieta, určená pôvodne pre jeho hrob v bazilike Santa Maria Gloriosa dei Frari a dokončená až po umelcovej smrti. V tomto kostole, pýšiacom sa dvoma jeho majstrovskými dielami, bol veľký umelec aj po svojej smrti, 27. augusta 1576, slávnostne pochovaný.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Protipólom jeho umelecky mimoriadne úspešnej dráhy bol nie veľmi vydarený súkromný život. V roku 1525 sa oženil so svojou pomocnicou v domácnosti Cecíliou Soldanovou, s ktorou mal dvoch synov a dcéru Laviniu. No už po piatich rokoch spoločného života mu manželka umrela. Jeho synovia Orazio a Pomponio svojím životom nenapĺňali predstavy ich otca. Orazio bol iba priemerným maliarom a Pomponio sa dal na kňazskú dráhu, ktorú však sprevádzal výstredný a márnotratný život.

Zhodnotenie diela[upraviť | upraviť zdroj]

Tizian vo svojej tvorbe nebol všestranným umelcom; neuplatnil sa ani ako architekt ani ako sochár. Bol „iba“ maliarom. V jeho podaní však vznikli očarujúce náboženské a mytologické obrazy rovnako ako vynikajúce portréty. Tizian patrí k umelcom, ktorým sa dostalo uznania už počas života a ktorých diela boli v každom období hodnotené ako najvzácnejšie klenoty svetového maliarstva.

Výber z tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zoznam Tizianových diel

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]