Preskočiť na obsah

Toros Roslin

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Toros Roslin
iluminátor a pisár
Aršam Šahinjan, socha Torosa Roslina na hlavnej fasáde Matenadaranu, 1967, Jerevan
Aršam Šahinjan, socha Torosa Roslina na hlavnej fasáde Matenadaranu, 1967, Jerevan
Štát pôsob.Arménske kráľovstvo v Kilikii
Narodenieasi 1210
Úmrtieasi 1270
Národnosťarménska
SúrodenciAnton
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Toros Roslin
Miniatúra zobrazujúca prechod cez Červené more v Maštoc – Rituál (MS č. 2027), 1266; fol. 4v, dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem

Toros Roslin[1] (* asi 1210 – † asi 1270) bol stredoveký arménsky iluminátor a pisár, ktorý pôsobil v Arménskom kráľovstve v Kilikii, najmä v skriptóriu pevnosti Hromkla. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov kilíkijskej maliarskej školy. Radí sa k najlepším arménskym miniaturistom 13. storočia, ktorého tvorba sa vyznačuje zavedením inovatívnych prvkov do tradičných kompozícii arménskej knižnej maľby.[2][3]

Ilustroval a kopíroval rukopisy na žiadosť katolika Konštantína I. a arménského kráľa Hethuma I., ktorého kráľovstvo bolo prostredníctvom križiakov v kontakte s kresťanským Západom. V tvorbe uplatňoval jemnosť farieb, klasické vyobrazenie postáv a odevov, dramatické prvky, elegantné línie a nové ikonografické schémy, ako je neveriaci Tomáš a prechod cez Červené more. Pravdepodobne bol oboznámený s knižnou maľbu na Západe a v Byzancii. Jeho tvorba je v súčasnosti zastúpená 7 rukopismi s preukázaným autorstvom. Ďalšie 3 rukopisy sa mu všeobecne pripisujú, keďže niektoré miniatúry odrážajú jeho vplyv. Mnohé z nich sú uložené v knižniciach v Baltimore, Jerevane, Jeruzaleme a Los Angeles.[4][3]

Meno

[upraviť | upraviť zdroj]

Meno Toros Roslin (armén. Թորոս Ռոսլին – Toros Roslin) pravdepodobne nie je úplne arménskeho pôvodu. Takmer vo všetkých rukopisoch Toros pripisuje k svojmu menu prezývku Roslin. V Zejtunskom evanjeliu z roku 1256 (MS č. 10450; dnes Matenadaran, Jerevan) sa podpísal ako „Toros zvaný Roslin“. Prvýkrát na to upozornil Mesrop Termovsesjan. Pôvod priezviska sa v 70. – 90. rokoch 20. storočia stal predmetom pozornosti viacerých historikov.[3] V stredovekom Arménsku mohli nosiť prezývky len aristokrati, priezvisko Roslin však medzi nimi nefiguruje. Toros pravdepodobne pochádzal zo zmiešaného arménsko-francúzskeho zväzku. Táto prax bola medzi dobovou šľachtou a mešťanmi pomerne častá, keďže Arménske kráľovstvo v Kilikii úzko spolupracovalo s križiackymi štátmi v Levante.[5] Prípadne sa rodičia Torosa Roslina prisťahovali do Kilikii zo Západu.[6] Podľa arménskeho historika umenia Levona Čovgaszjana pôvod priezviska Roslin súvisí asi s Henrym de Saint-Clair, baróna z Roslinu, ktorý sprevádzal Godefroya z Bouillonu v roku 1096 na križiackej výprave do Jeruzalema. Hypotéza je založená na predpoklade, že podobne ako mnohí poprední križiaci tej doby, aj Henri de St. Clair sa mohol oženiť s Arménkou.[7] Iní autori spájajú pôvod priezviska Roslin so stredohornonemeckým slovom roeslin, čo v preklade znamená „malá ruža“.[8][9]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Zachovalo sa len niekoľko strohých informácií o Torosovom živote. Pôsobil v skriptóriu pevnosti Hromkla (dnešné Rum Kalesi) na východe Arménskeho kráľovstva v Kilikii,[2] kam bolo v roku 1151 prenesené sídlo katolika Arménskej apoštolskej cirkvi.[10] Pravdepodobne tam získal umelecké vzdelanie od istého majstra Hovhannesa a Kiraka.[3][11] Medzi jeho objednávateľov patril katolikos Konštantín I., členovia kráľovskej rodiny ako Hethum I., jeho manželka Izabela a ich deti, najmä princ Levon III.[3][5] Namaľoval dva portréty posledného menovaného, z ktorých najstarší pochádza z roku 1250 (MS č. 8321; dnes Matenadaran, Jerevan) a druhý z roku 1262 (MS č. 2660; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem), kde je zobrazený Levon III. a jeho manželka Keran de Lampron.[3]

Kolofóny v Roslinových rukopisoch umožňujú historikom čiastočne zrekonštruovať jeho život. V nich sa Toros prejavuje ako kronikár, ktorý zapísal fakty a udalosti svojej doby.[7] Dokonca jednom z nich uviedol meno svojho brata Antona alebo žiadosť pre čitateľov, aby vo svojich modlitbách spomínali mená ich učiteľov.[3] V jeho najstaršom rukopise Zejtunskom evanjeliu z roku 1256 (MS č. 10450; dnes Matenadaran, Jerevan), sa Toros podpísal ako Toros Roslin. Približné dátumy Roslinovho narodenia a úmrtia možno určiť pomocou dátumov jeho rukopisov. V kolofóne Evanjelia z roku 1260 (MS č. 251; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) Toros uviedol, že má syna. To znamená, že bol pravdepodobne kňazom, pretože mnísi museli žiť v celibáte. A laikom zrejme nemohol byť, pretože by nebola zverená práca opisovania a iluminovania posvätných kníh.[12] V čase zhotovenia Evanjelia v roku 1265 (MS č. 1965; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) už asi mal Toros svojich vlastných žiakov. Roslinovo meno sa nenachádza v žiadnom rukopise datovanom po roku 1286 a s najväčšou pravdepodobnosťou zomrel v roku 1270.[3] Paradoxne nikto z jeho žiakov a následníkov sa o ňom vo svojich dielach až na jednu výnimku nezmieňuje. Tou výnimkou je prípis sebastijského pisára Mikaela zo 17. storočia, ktorý v miestnom monastieri objavil Sebastijského evanjelia (MS č. 539; dnes Walters Art Museum, Baltimore) z roku 1262 od slávneho Torosa Roslina, neskôr ho opisoval.[13]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Toros bol významným predstaviteľom kilíkijskej maliarskej školy. Jeho tvorbu charakterizujú dve hlavné tendencie: nasledovanie konvencií ustanovených jeho predchodcami[11] a prijatie západoeurópskych prvkov, najmä z francúzskej alebo talianskej knižnej maľby. Niektorí autori uvádzajú aj inšpiráciu františkánskou spiritualitou.[10] Jeho bohato zdobené rukopisy odrážajú byzantské, západné a dokonca aj čínske vzory.[2] Toros Roslin obohatil ikonografiu arménskej knižnej maľby zavedením nových motívov, ako napríklad neveriaci Tomáš alebo prechod cez Červené more. Zobrazenie prechodu cez Červené more bolo známe v byzantskej knižnej maľbe, ale v kánone arménskej knižnej maľbe nebol prijatý. Jeho tvorba má spoločné črty s byzantskou knižnou i monumentálnou maľbou, ktoré reinterpretoval v snahe oslobodenia od obmedzujúcich noriem.[14] Jeho kompozície ukazujú starostlivé pozorovanie života, pretože hlavné postavy sú často zobrazené v klasicizujúcich drapériách, ostatné postavy sú v dobovom oblečení. Ich tváre a gestá sú expresívne a starostlivo prevedené. Toros bol schopný prezentovať náboženský príbeh realistickým a dramatickým spôsobom bez toho, aby narušil ich primárnu didaktickú funkciu.[2]

Ďalšou charakteristikou jeho tvorby je pozornosť venovaná sekundárnym témam v texte, ktoré zachytáva v malých a nápaditých kompozíciách na okrajoch.[2] Toros pridal do tradičného repertoáru s vyobrazením sfíng a sirén nové zoomorfné prvky, ako muži so psími alebo kozími hlavami nesúcimi kvitnúce konáre vedľa rôznych zvierat, ako sú napríklad papagáje. Tento bestiár používal na prvej strane každého evanjelia, prípadne perikop. Písmena sú vytvorené pomocou ornamentálnych alebo zoomorfných prvkov, ako sú pávy alebo iné tvory.[15] Toros Roslin bol tiež zručným kaligrafom, čo je zrejmé z kolofónov jeho rukopisov. Kolofóny sú pozoruhodné tým, že s nimi zaobchádza ako s jedinou umeleckou entitou a naznačuje oboznámenie sa so súčasnými byzantskými a západoeurópskymi formami iluminácie.

Miniatúra zobrazujúca časť kánonov v Zejtunskom evanjeliu ((MS č. 10450), 1256, fol. 7v, dnes Matenadaran, Jerevan

Hlavnou inováciou Torosa Roslina je oživenie žánru portrétov v súvislosti s eusébiánskymi kánonmi.[15] V Evanjeliu z roku 1262 (MS č. 251; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) je Eusébius z Cézarey a Karpián zastúpení na okrajoch Eusebiovho listu Karpianovi. Okrem toho vytvoril portréty Mojžiša a Jána Krstiteľa.[16] Tento druh ornamentácie je pre eusébiásnke kánony nezvyčajná forma, hoci portréty prorokov sú niekedy prítomné v týchto textoch už v 6. storočí, ako napríklad Rabbulov evanjeliár (Cod. Plut. I, 56; dnes Biblioteca Medicea Laurenziana, Florencia). Súvislosť portrétov a evanjelií nie je explicitne vyjadrená, ale pravdepodobne odráža vzťah medzi Starým a Novým zákonom,[17] možno aj túžbu arménskych kráľov Kilikie zohrať nejakú rolu pri znovudobytí Jeruzalema.[18] Zároveň vdýchol nový život aj žánru kráľovských portrétov, pričom jeho rukopisy vrátane prvého z týchto portrétov boli venované arménskym panovníkom Kilikie.[14] Jeho miniatúry sa vyznačujú jemnosťou farieb so širokou škálou obohatenou o zlaté pozadie, klasickou proporčnosťou postáv a elegantnými líniami na tvári a odeve postáv. Ľudské postavy sú plné života. Viditeľná je ich premena nálad, čo súvisí s ich obsahovým významom. Z hľadiska umiestnenia v texte prevládajú celostránkové iluminácie, často sú však začlenené do textov v súlade s celkovým plánom diela.[19]

Atribuované manuskripty

[upraviť | upraviť zdroj]
Miniatúra zobrazujúca Kristových predkov (rodokmeň) v Sebastijskom evanjeliu (MS č. 539), 1262, fol. 15, dnes Walters Art Museum, Baltimore

Známych je jeho 7 rukopisov s preukázaným autorstvom. Vznikli v rokoch 1256 – 1268, z ktorých 5 ilustroval osobne Toros Roslin. Iba 4 z nich vlastní Arménsky patriarchát v Jeruzaleme so sídlom v Katedrále svätého Jakuba.[20] Patri medzi ne Evanjelium z roku 1260 (MS č. 251; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem), ktorého objednávateľom bol katolikos Konštantín I.[21] Medzi umelecky najvydarenejšiu miniatúru možno považovať Narodenie Pána. Panna Mária je zobrazená ako sedí na tróne, v rukách drží dieťa Ježiš, a v spodnej časti je zobrazený evanjelista Matúš. Kombinácia týchto dvoch postáv dokazuje dôkladnú oboznámenosť s dobovým umením – námet pôvodne vznikol Konštantínopole v priebehu tzv. Komnénovského obdobia. Ďalšou zaujímavosť je zobrazenie strážcov, ktorí podľa apokryfnej tradícii sprevádzali Troch kráľov (mudrci z Východu) do Betlehema. Toros berúc do úvahy, že mudrci prišli z Východu ich zobrazil s typom tváre a odevom východných národov, menovite Mongolov – spojencov Arménskeho kráľovstva v Kilikii.[22] Ďalej Evanjelium z roku 1262 (MS č. 2660; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) vzniklo na objednávku kniežaťa Levona. Evanjelium napísal pisár Avetis v Sis a ilustroval Toros Roslin v Hromkle.[21] Evanjelium z roku 1265 (MS č. 1965; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) bolo zhotovené pre Keran de Lampron, dcéra princa Hethuma IV. Bohoslužobná kniha Maštoc – Rituál z roku 1266 (MS č. 2027; dnes knižnica Arménskeho patriarchátu, Jeruzalem) vznikla na objednávku biskupa Vartana z Hromkly. Rukopis zhotovil pisár Avetis v Sis a ilustroval Toros Roslin v Hromkle.[23]

Miniatúra zobrazujúca neveriaceho Tomáša v Evanjelium z Malatie (MS č. 10675, predtým č. 3627), 1267 – 1268, dnes Matenadaran, Jerevan

Sebastijské evanjelium (MS č. 539; dnes Walters Art Museum, Baltimore) z roku 1262 bolo zhotovené pre kňaza Torosa, synovca katolika Konštantína I. Rukopis je zhotovený v majuskulnom písme, a patrí medzi najhonosnejšie zdobené diela.[21] Evanjelium bolo od 17. storočia až do arménskej genocídy roku 1919 uložené v Sebastii (dnešný Sivas). Neskôr ho kúpil americký železničný magnát Henry Walters v Paríži, ktorého dlhoročný záujem o arménske umenie oživili tragické udalosti predchádzajúceho desaťročia. Jeho manželka Sadie Waltersová darovala rukopis Walters Art Museum v Baltimore v roku 1935.[24] Posledné dva rukopisy sú Zejtunske evanjelium z roku 1256 (MS č. 10450) a Evanjelium z Malatie z rokov 1267 – 1268 (MS č. 10675, predtým č. 3627) uložené v Matenadarane v Jerevane. Výnimkou je prvých sedem strán Zejtunského evanjelia, ktoré sú v držbe Getty Museum v Los Angeles.[23][11] Rukopis bol objednaný katolikom Konštantínom I. pre Hethuma II. Evanjelium z Malatie daroval patriarcha Jeghiše Derderián katolikovi Vazgenovi I., ktorý ho neskôr daroval Matenadaranu v Jerevane. V kolofónoch rukopisu Toros Roslin opisuje vyplienenie Antiochijského kniežatstva mamlúckym sultánom Bajbarsom.[25]

Pripisované manuskripty

[upraviť | upraviť zdroj]
Miniatúra zobrazujúca princa Levona III. v rukopise č. 8321, 1250, dnes Matenadaran, Jerevan

Množstvo iluminovaných rukopisov od iných maliarov jasne odráža vplyv Torosa Roslina. V nich sú zahrnuté diela istého Kiraka, ktorý bol pravdepodobne jeho žiakom, a niekoľko rukopisov bez kolofónu sa pripisuje Torosovi Roslinovi. Tri vo všeobecnosti. Farebná schéma, ktorú použil Toros Roslina a jeho okruh, sa vyznačuje neobmedzeným použitím kontrastu a harmónie a šikovným použitím zlatého pozadia.[2] Rukopis č. 8321 (predtým uložený v Nachičevane na Done, dnes Matenadaran, Jerevan) z roku 1250 nechal zhotoviť katolikos Konštantín I. ako dar pre princa Levona III.[26][19] Portrét Levona bol omylom začlenený do rukopisu č. 7690 (Matenadaran, Jerevan), neskôr vrátený naspäť. Dedikačný nápis sa nezachoval. Levon je zobrazený ako mládenec v modrej tunike zdobenej motívom zlatých levov v rondeloch. Po oboch stranách sú anjeli v svetlomodrom a ružovom odeve, ktorí držia v rukách liturgické vejáre (rhipidium) nad princovou hlavou. Štylisticky je toto dielo oveľa bližšie k tým, ktoré vytvoril Toros Roslin, ako diela iných umelcov v Hromkle, ktorí boli stále aktívni okolo roku 1250.[27] Rukopis č. 5458 (Matenadaran, Jerevan) je často pripisovaný Roslinovi. Tridsaťosem pergamenových listov z Evanjelia podľa Jána bolo do neho v skutočnosti začlenených koncom 14. alebo začiatkom 15. storočia vo Vaspurakane. V rukopise je kolofón od kňaza Hovhannesa, ktorý ho zachránil pred zničením. Rukopis bol pôvodne zhotovený pre kráľa Hethuma I. počas obliehaní Hromkly v roku 1266. Majskulné písmo je identické s písmom Sebastijského evanjelia (MS č. 539; dnes Walters Art Museum, Baltimore). Výzdoba oboch rukopisov je nápadne podobná.[28]

Ďalší rukopis pripisovaný Torosovi Roslinovi a jeho okruhu je tzv. Evanjelium princa Vasaka (MS. č. 2568; dnes Freer Gallery of Art, Washington, D. C.). Kolofóny sa nezachovali, ale meno objednávateľa. princa Vasaka, brata kráľa Hethuma I. sa zachovalo v medailóne na okraji alebo v hornej časti vyobrazenia vzkriesenia Lazára.[29] Majuskulné písmo a výzdoba zodpovedá Sebastijskému evanjeliu (MS č. 539; dnes Walters Art Museum, Baltimore) a rukopisu č. 5458 (Matenadaran, Jerevan).[28] Princ Vasak bol vyslaný svojím bratom Hethumom I. do Káhiry v roku 1268, aby doručil výkupné a zabezpečil prepustenie princa Levona a ďalších zajatcov po bitke pri Mari. Úspech tejto misie im umožnil vrátiť sa do krajiny 24. júna 1268. V tom čase už Toros dokončil pravdepodobne Evanjelium z Malatie z rokov 1267 – 1268 (MS č. 10675, predtým č. 3627; dnes Matenadaran, Jerevan), keďže jeho hlavný mecenáš Konštantín I. zomrel, mohol byť k dispozícii na prácu na diele pre iného objednávateľa, napríklad pre princa Vassaka.[30]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Pyramída: encyklopedický časopis moderného človeka. Bratislava : Slovakopress, 1971. Č. 7, s. 213.
  2. ↑ a b c d e f Nonna S. Stepanyan. T‘oros Ṙoslin. In: Encyclopedia of the Middle Ages. Ed. André Vauchez. Vol. 2. M – Z. Cambridge : James Clarke & Co, 2002. ISBN 9780227679319. (po anglicky)
  3. ↑ a b c d e f g h Լ. Ազարյան. ԹՈՐՈՍ Ո–ՈՍԼԻՆ. In: Հայկական սովետական հանրագիտարան. Tom. 4. Է – ԽԱՂԽԱՂ. Երևան : Հայաստանի գիտությունների ազգային ակադեմիա, 1978. [L. Azarjan. TOROS ROSLIN. In: Hajkakan sovetakan hanragitaran. Tom. 4. E – Chalchal. Jerevan : Hajkakan SSH gitoitjoinneri akademia]. S. 208 – 210. (po arménsky)
  4. ↑ Lucy Der Manuelian. TOROS ROSLIN. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 12. THADDEUS LEGEND – ZWARTNOC. New York : Charles Scribner's Sons, 1989. ISBN 0-684-18278-5. S. 87. (po anglicky)
  5. ↑ a b DER-NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. Washington, D. C. : Dumbarton Oaks, 1993. ISBN 978-0-8840-2202-2. S. 51. (po anglicky)
  6. ↑ Toros Roslin [online]. Los Angels: J. Paul Getty Museum, [cit. 2025-01-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. ↑ a b CHOOKASZIAN, Levon. Lʼœuvre de Tʼoros Roslin et lʼenluminure byzantine. Revue des études arméniennes (Paris: Sorbonne University), 2001 – 2002, roč. 28, s. 399 – 424. ISSN 0080-2549. (po francúzsky)
  8. ↑ DOWSETT, Charles. Quelques ouvrages récents sur l'art médiéval arménien. Cahiers de civilisation médiévale (Poitiers: Université de Poitiers), 1973, roč. 16, čís. 63, s. 218. (po francúzsky)
  9. ↑ DÉDÉYAN, Gérard. Histoire du peuple arménien. Toulouse : Privat, 2008. ISBN 978-2-7089-6874-5. S. 991. (po francúzsky)
  10. ↑ a b PARRY, Ken. The Blackwell Companion to Eastern Christianity. Malden : Wiley-Blackwell, 2010. ISBN 978-0-631-23423-4. S. 399. (po anglicky)
  11. ↑ a b c DURAND, Jannic, et al. Armenia sacra – Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe – XVIIIe siècle). Paris : Somogy, Musée du Louvre, 2007. ISBN 978-2-7572-0066-7. S. 268. (po francúzsky)
  12. ↑ Հայ մշակույթի նշանավոր գործիչները (V – XVIII դարեր). Ed. Է. Աղայան , Է. Պիվազյան, Հ. Ժամկոչյան. Երեվան : Երևանի Համալսարանի Հրատարակչություն, 1976. [Haj mšakovjti nšanavor gorcičnero (V – XVIII darer). Ed. E. Alajan, E. Pivazjan, H. Žamkočjan. Jerevan: Jerevani Hamalsarani Hratarakčovtjovn]. S. 323, 329. (po arménsky)
  13. ↑ DER NERSESSIAN, Sirarpie. Armenian Manuscripts in the Freer Gallery of Art. No. 6. Washington, D. C. : Freer Gallery of art, 1963. (Oriental Studies.) S. 90. (po anglicky)
  14. ↑ a b CHOOKASZIAN, Levon. Lʼœuvre de Tʼoros Roslin et lʼenluminure byzantine. Revue des études arméniennes. S. 399.
  15. ↑ a b DER-NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. S. 75 – 76.
  16. ↑ DER-NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. S. 64.
  17. ↑ DER-NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. S. 65.
  18. ↑ DURAND, Jannic, et al. Armenia sacra – Mémoire chrétienne des Arméniens (IVe – XVIIIe siècle). S. 269.
  19. ↑ a b DÉDÉYAN, Gérard. Histoire du peuple arménien. S. 370.
  20. ↑ Հայ մշակույթի նշանավոր գործիչները (V – XVIII դարեր). S. 322.
  21. ↑ a b c DER-NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. S. 52.
  22. ↑ FOLDA, Jaroslav. The Figural Arts in Crusader Syria and Palestine, 1187 – 1291: Some New Realities. Dumbarton Oaks Papers (Washington, D. C.: Dumbarton Oaks), 2004, roč. 58, s. 325.
  23. ↑ a b DER NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. S. 53.
  24. ↑ JOHNSTON, William R. William and Henry Walters: The Reticent Collectors. Baltimore : Johns Hopkins University Press, 1999. ISBN 978-0-8018-6040-9. S. 203. (po anglicky)
  25. ↑ HAZARD, Harry W. The Art and Architecture of the Crusader States. Vol. 4. Madison : University of Wisconsin Press, 1977. (A History of the Crusades.) ISBN 978-0-2990-6820-2. S. 137. (po anglicky)
  26. ↑ DER-NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. S. 51.
  27. ↑ DER-NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. S. 54.
  28. ↑ a b DER-NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. S. 55.
  29. ↑ MUTAFIAN, Claude. Arménie, la magie de l'écrit. Paris : Somogy, 2007. ISBN 978-2-7572-0057-5. S. 64. (po francúzsky)
  30. ↑ DER-NERSESSIAN, Sirarpie. Miniature Painting in the Armenian Kingdom of Cilicia from the Twelfth to the Fourteenth Century. S. 56.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • JANASHIAN, Mesrop; GREBANIER, Bernard. Armenian miniature paintings of the Monastic Library at San Lazzaro. Venice : Armenian Pr. of San Lazzaro, 1966. S. 11 – 12. (po anglicky)
  • DER NERSESSIAN, Sirarpie. Armenian Manuscripts in the Walters Art Gallery. Baltimore : The Trustees, 1973. (po anglicky)
  • BRENTJES, Burchard. Arménie: tři tisíce let dějin a kultury. Preklad Milada Kouřimská. Praha : Vyšehrad, 1976. S. 136, 137, 160, 178, 179. (po česky)
  • Armenian art treasures of Jerusalem. Ed. Bezalel Narkiss, Michael E. Stone, Alexander Peli. New Rochelle : Caratzas Bros, 1979. S. 47 – 62. (po anglicky)
  • BEDROSIAN, Margaret. The Magical Pine Ring: Culture and the Imagination in Armenian-American Literature. Detroit : Wayne State University Press, 1992. ISBN 978-0-8143-2339-7. (po anglicky)
  • DRAMPIAN, Irina. Toros Roslin. Erevan : Tigran Metz Publishing House, 2000. ISBN 9789993052203. (po anglicky)
  • VERNAY-NOURI, Annie. Livres d'Arménie — Collections de la Bibliothèque nationale de France. Paris : Bibliothèque nationale de France, 2007. ISBN 978-2-7177-2375-5. (po francúzsky)
  • DER NERSESSIAN, Vrej. The Repatriation of an Armenian Cultural Treasure: The Gospel of Queen Keran, Sis, Cilicia, 1272 A.D. Parrésia: revue pro východní křesťanství (Červený Kostelec: Pavel Mervart, Ústav východního křesťanství Husitské teologické fakulty Univerzity Karlovy v Praze), 2011, roč. 5, s. 367 – 382. ISSN 1802-8209. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Toros Roslin

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Toros_Roslin&oldid=8010266“