Transdanubikum

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Geológia Západných Karpát
Transdanubikum
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Tektonické jednotky
a rozhrania rôzneho rádu
OravikumVáhikumTatrikumSubtatranské príkrovyČertovická líniaFatrikumVeporikumLubenícko-margecianska líniaGemerikumHronikumRožňavská líniaSilicikumMeliatikumTurnaikumBükkikumTransdanubikumZemplinikum
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Transdanubikum alebo bakonyikum je tektonická jednotka tvoriaca severozápadnú časť podložia Panónskej panvy, resp. západnú časť bloku Pelso, resp. ekvivalent Interných Západných Karpát v zmysle niektorých členení. Na povrch vystupuje vo výstupoch predterciérneho podložia v Zadunajskom stredohorí severne od Balatonu na maďarskom území. V podloží Podunajskej panvy zasahuje aj na slovenské územie južne od hurbanovského zlomu. Tvoria ho spodnopaleozoické a metamorfované mladopaleozoické a mezozoické sedimentárne komplexy, ktoré prekrývajú mladšie popríkrovové terciérne sedimenty (tzv. budínsky paleogén).

Geologická stavba[upraviť | upraviť zdroj]

V podloží mladších terciérnych panvových komplexov je na severe obmedzené líniou Hurbanovo-Diósjenő, na severozápade ju ohraničuje rábska línia a na juhu stredomaďarská línia (alebo balatonská línia). Styk transdanubika s bükkikom tvorí zlomová línia Darnó. Horniny transdanubika vystupujú v pohoriach Gerecse, Vértes, Budínske kopce, Balatonské vrchy, Bakonský les a Csövárskych vrchoch východne od Dunaja.[1] Na slovenskom území nevystupujú horniny transdanubika na povrch, pretože sú prekryté sekvenciami budínskeho paleogénu. Horniny korelované s transdanubikom však navŕtal vrt ZH-1 (Zelený Háj, južne od Hurbanova[2]) a rad hydrotermálnych a hydrogeologických vrtov (FGKr-1 (Kravany nad Dunajom), GTM-1 (Marcelová), vrty v okolí Obidu a iné).[3]

Transdanubikum by malo nadväzovať na južné zóny Centrálnych Álp. Niekedy býva považovaná za ekvivalent vrchného austroalpínskeho príkrovu. Javí značnú podobnosť s juhoalpskými jednotkami.[4]

Stratigrafia[upraviť | upraviť zdroj]

Predpokladá sa jeho zošupinovatelá stavba, ktorá však nie je z povrchových výstupov zrejmá. Najstaršie celky tvorené horninami spodného paleozoika, vystupujú pri jazere Balaton. Sú budované hlavne staršími vulkanicko-sedimentárnymi formáciami, tvorenými ílovitými bridlicami, fylitmi, nad ktorými ležia mladšie ordovicko-silúrske bridlice, lydity, kremenné fylity a vulkanity – ryolityandezity. Z obdobia devónu sa zochovali premenené mramory a z karbónu bridlice a vápence. Väčšina týchto paleozoických sukcesií bola v priebehu hercýnskej orogenézy postihnutá premenou. V pohorí Velence vystupujú aj mladovaríske granitoidy A-typu.

Mladší sedimentárny vrchnopermsko-spodnokriedový sled, transgresívne nasadajúci na staršie horniny tvoria prevažne plytkovodné karbonáty: vápence a dolomity. V ladine sa s plytkovodná sedimentácia ukončila a usadzovali sa sliene, hľuznaté a rohovcové vápence. Tento jav bol zrejme dôsledkom riftingu meliatika. V niektorých horizontoch sa objavujú aj vložky tufov. Po karne došlo k vyrovnaniu depresií a usadzovaniu hauptdolomitu a dachsteinských vápencov. V jure bol priestor rozrôznený s vyvýšeninami, na ktorých sedimentovali krinoidové vápence a hlbokovodné priestory. Z hornín toarského veku je známy kondenzovaný horizont s Mn-rudami. V álene až keloveji sa usadzovali rádiolarity, neskôr opäť vápence. V pohorí Gerecse sa v tomto období usadili na vrch hrubnúce sekvencie turbiditov s ofiolitovým materiálom.

Po albe v spodnej kriede došlo k deformácii hornín transdanubika. Neskôr poračovala potektonická sedimentácia napr. koňackými bauxitmi, významnejšie polohy bauxitov sa však uložili v priebehu eocénu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kováč, M., Plašianka, D., 2003: Geologická stavba oblasti na styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzita Komenského, Bratislava, 88 s.
  2. Biely, A. a Kullmanová, A., 1978: Výskyt devónskych sedimentov v podloží dunajskej panvy. Geologické práce, Správy, 73, s. 29 – 38.
  3. Hók, J., Šujan, M., Kráľ, M., Pelech, O. a Šipka, F., 2021: Predkenozoické podložie východnej časti podunajskej panvy. Geologické práce Správy, 137, 3 – 18.
  4. McCann, T. (Editor) 2008: The Geology of Central Europe: Mesozoic and Cenozoic v. 2. Geological Society Publications, London, 736 s.