Trenčiansky 71. peší pluk

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Trenčiansky 71. peší pluk alebo Cisársky a kráľovský peší pluk č. 71 (nem.: Kaiserlicher und königlicher Infanterieregiment Nr. 71. Galgoczy) bol vojenský pluk, rakúsko-uhorskej armády, ktorého domovskou základňou boli Trenčianske kasárne. Jednotka, tvorená množstvom slovenských vojakov sa stala známa svojimi bojovými úspechmi na frontoch počas 1. svetovej vojny, ako aj vzburou v srbskom Kragujevaci.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Raná história jednotky[upraviť | upraviť zdroj]

Pod vplyvom citeľných vojnových neúspechov sa v rakúskych ozbrojených silách začali už v roku 1859 uskutočňovať dôležité vojenské reformy. V rámci reorganizácie armády boli spojením jednotlivých poľných práporov pôvodných radových peších plukov sformované nové pešie pluky. 71. peší pluk vznikol 1. februára 1860 z troch plukov 8. brnianskeho, 12. komárňanského a 54. olomouckého[1]. V roku 1866 zasiahol do rakúsko-pruskej vojny. Od roku 1882 mal hlavné sídlo v Trenčíne. Pluk bol doplňovaný mužmi najmä z Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy. Dostal aj prívlastok tzv. Drotársky regiment, čo vyplývalo z tradície drotárov v týchto župách.

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Významným sa stal v priebehu 1. svetovej vojny. V prvých dňoch vojny sa do radov pluku sústredilo 8 000 záložníkov[1], pred ich odchodom do bojov na východný front 8. augusta 1914 slúžil v Trenčíne poľnú omšu kurát pluku Jozef Tiso[1].

Pluk sa začal aktívne zapájať do bojov vo vojne v auguste roku 1914, kedy bojoval v rámci 14. divízie V. zboru, proti dosiaľ nesústredeným ruským vojskám. Počas bojov o Lublin stratil okolo polovice vlastných mužstva a tak isto aj veliteľov. Po doplnení bojoval ťažkých podmienkach na prelome rokov 1915 a 1916 proti Ruskému cárskemu vojsku v Karpatoch, a neskôr viac ako pol druha roka v zákopovej vojne v Haliči. Za účasť na týchto bojoch udelil arciknieža Friedrich pluku trikrát najvyššiu pochvalu.

Bezprostredne po tejto kampani, v novembri roku 1916 bol pluk presunutý na taliansky front, kde pluk bojoval v tvrdej zime na prelome rokov 1916 a 1917. Na jeseň roku 1917 bojoval tento vojenský útvar v jednej z najťažších bitiek pri rieke Piave, kde spočiatku dosiahol značné úspechy, keď prenikol cez Piavu, prerazil 3 pásma talianskej obrany a získal 1200 zajatcov. Už po týždni bojov mal však pluk ťažké straty, bol stiahnutý na doplnenie do oblasti Kragujevacu v Srbsku.

Vzbura v Kragujevci[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná tabuľa povstalcom popraveným v Kragujevci

V apríli 1918 sa začali k pluku vracať vojaci z ruského zajatia. Keďže Rusko podpísalo v 3. marca v Brest-Litovsku mierovú dohodu s krajinami Trojspolku. Záložný útvar pluku sa formoval v Kragujevaci. Asi 2400 až 3000 Slovákov navrátivších sa zo zajatia vytvorilo 7 rôt 41. pochodovej formácie, ktorú mali 10. júna odveliť na južný front[2]. Medzi týmito mužmi však panovala nechuť bojovať. Vojakom boli odoprené žiadané dovolenky, a tak sa po návrate zo zajatia nesmeli vrátiť pred cestou na front domov. 2. júna 1918 večer po vydaní žoldu sa vojaci vracali z mesta do ubytovní. Vojak Martin Riljak sa pod vplyvom alkoholu dostal do stretu s dozorkonajúcim poddôstojníkom Antonom Bednárom. Riljaka sa však zastali ostatní vojaci, ktorí Bednára zbili. Množstvo ďalších, reagovalo na dianie živelnou vzburou tak, že so zbraňou v ruke vyšlo medzi 21. a 22. hodinou z kasární a rozhodlo sa postaviť proti nasadeniu jednotky na fronte. Väčšina nováčikov sa vzbure vyhla a z miesta utiekla k budove veliteľstva. Časť vzbúrencov pod vedením Jána Hudeca sa chcela zmocniť skladu munície, druhá skupina Pavla Klenjara prenikla k železničnej stanici, kde prerušila telegrafné spojenie. Sklad munície ani železničnú stanicu sa však nepodarilo obsadiť[3]. Veliteľ náhradného práporu podplukovník Artúr Marx začal urýchlene konať aby vzburu potlačil. Najprv pomocou jednotky dragúnov a guľometnej čaty zastavil vzbúrencov postupujúcich k skladu munície a neskôr odrezal od spojenia s kasárňami skupiny, ktoré prenikli do mesta[2]. Najhúževnatejší odpor kládli vzbúrenci izolovaní v kasárňach, no ten po nasadení delostrelectva postupne slabol. Veliteľom sa do obeda 3. júna podarilo odpor vojakov celkom potlačiť. Iba 50 mužom sa podarilo uniknúť. S 81 obvinenými vzbúrencami sa konal súd, na základe rozsudku ktorého bolo 9. júna 1918 popravených zastrelením 44 slovenských vojakov.

Posledné boje na Piave[upraviť | upraviť zdroj]

Následne bol pluk doplnený a koncom mesiaca vyslaný na Piavský front, kde držal pozície pred útokmi talianskych vojsk ako aj česko-slovenských légií až do konca vojny v novembri 1918.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny bol pluk začiatkom roku 1919 reorganizovaný a označený ako peší pluk č. 17, ktorého sídlom sa stalo rovnako ako predtým mesto Trenčín.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Stručná história 71. pešieho pluku [online]. klubvtn.info, rev. 2008-04-13, [cit. 2008-07-22]. Dostupné online.
  2. a b Veľký, J. a kolektív, 1979, Encyklopédia Slovenska III. zväzok K - M. Veda, Bratislava, 652 s.
  3. Orság, J., 1973, Kragujevac 55 rokov od vzbury 71. trenčianskeho pešieho pluku. Okresné osvetové stredisko a Trenčianske múzeum v Trenčíne, Trenčín, 27 s.