Trenčiansky 71. peší pluk

Kapitán 71. pešieho pluku vo vychádzkovej uniforme, 1914

Trenčiansky 71. peší pluk alebo cisársky a kráľovský peší pluk č. 71 (nem. Kaiserliches und königliches Infanterieregiment Nr. 71. Galgoczy) bol vojenský pluk, rakúsko-uhorskej armády, ktorého domovskou základňou boli Trenčianske kasárne. Jednotka, tvorená množstvom slovenských vojakov sa stala známa svojimi bojovými úspechmi na frontoch počas 1. svetovej vojny, ako aj vzburou v srbskom Kragujevaci.

História

Raná história jednotky

Pod vplyvom citeľných vojnových neúspechov sa v rakúskych ozbrojených silách začali už v roku 1859 uskutočňovať dôležité vojenské reformy. V rámci reorganizácie armády boli spojením jednotlivých poľných práporov pôvodných radových peších plukov sformované nové pešie pluky. 71. peší pluk vznikol 1. februára 1860 z troch plukov 8. brnianskeho, 12. komárňanského a 54. olomouckého. V roku 1866 zasiahol do rakúsko-pruskej vojny. Od roku 1882 mal hlavné sídlo v Trenčíne. Pluk bol doplňovaný mužmi najmä z Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy. Dostal aj prívlastok tzv. Drotársky regiment, čo vyplývalo z tradície drotárov v týchto župách.

Prvá svetová vojna

Významným sa stal v priebehu 1. svetovej vojny. V prvých dňoch vojny sa do radov pluku sústredilo 8 000 záložníkov, pred ich odchodom do bojov na východný front 8. augusta 1914 slúžil v Trenčíne poľnú omšu kurát pluku Jozef Tiso. 85% vojakov pluku boli Slováci.

Pluk sa začal aktívne zapájať do bojov vo vojne v auguste roku 1914, kedy bojoval v rámci 14. divízie V. zboru, proti dosiaľ nesústredeným ruským vojskám. Počas bojov o Lublin stratil okolo polovice vlastného mužstva a tak isto aj dôstojníkov. Po doplnení bojoval v ťažkých podmienkach na prelome rokov 1915 a 1916 proti Ruskému cárskemu vojsku v Karpatoch. Neskôr viac ako pol druha roka v zákopovej vojne v Haliči. Za účasť na týchto bojoch udelil arciknieža Friedrich pluku trikrát najvyššiu pochvalu.

Bezprostredne po tejto kampani, v novembri roku 1916 bol pluk presunutý na taliansky front, kde pluk bojoval v tvrdej zime na prelome rokov 1916 a 1917. Na jeseň roku 1917 bojoval tento vojenský útvar v jednej z najťažších bitiek ťaženia pri rieke Piave, kde spočiatku dosiahol značné úspechy, keď prenikol cez Piavu, prerazil 3 pásma talianskej obrany a získal 1200 zajatcov. Už po týždni bojov mal však pluk ťažké straty, bol stiahnutý na doplnenie do oblasti Kragujevacu v Srbsku.

Vzbura v Kragujevci

Pamätná tabuľa povstalcom popraveným v Kragujevci

V apríli 1918 sa začali k pluku vracať vojaci z ruského zajatia. Keďže Rusko podpísalo v 3. marca v Brest-Litovsku mierovú dohodu s krajinami Trojspolku. Záložný útvar pluku sa formoval v Kragujevaci. Asi 2 400 až 3 000 Slovákov navrátivších sa zo zajatia vytvorilo 7 rôt 41. pochodovej formácie, ktorú mali 10. júna odveliť na južný front. Medzi týmito mužmi však panovala nechuť bojovať. Vojakom boli odoprené žiadané dovolenky, a tak sa po návrate zo zajatia nesmeli vrátiť pred cestou na front domov. 2. júna 1918 večer po vydaní žoldu sa vojaci vracali z mesta do ubytovní. Vojak Martin Riljak sa pod vplyvom alkoholu pol hodiny po večierke (21:00) dostal do stretu s dozorkonajúcim poddôstojníkom (rotným) Antonom Bednárom, veliteľom izby, ktorý ho na druhý deň chcel dať na raport. Riljaka sa však zastali ostatní vojaci, ktorí Bednára zbili. Množstvo ďalších, reagovalo na dianie živelnou vzburou tak, že so zbraňou v ruke (zmocnili sa asi 500 pušiek a niekoľkých guľometov), vyšlo medzi 21. a 22. hodinou z kasární a rozhodlo sa postaviť proti nasadeniu jednotky na fronte. Väčšina nováčikov sa vzbure vyhla a z miesta utiekla k budove veliteľstva. Časť vzbúrencov pod vedením Jána Hudeca sa chcela zmocniť skladu munície, druhá skupina Pavla Klenjara prenikla k železničnej stanici, kde prerušila telegrafné spojenie. Sklad munície ani železničnú stanicu sa však nepodarilo obsadiť.

Veliteľ náhradného práporu podplukovník Artúr Marx začal urýchlene konať aby vzburu potlačil. Najprv pomocou jednotky dragúnov (jazdectva, v čase 1. sv. vojny bojujúceho už ako pechota využívaná na vedľajšie činnosti) a guľometnej čaty zastavil vzbúrencov postupujúcich k skladu munície a neskôr odrezal od spojenia s kasárňami skupiny, ktoré prenikli do mesta. Najhúževnatejší odpor kládli vzbúrenci izolovaní v kasárňach, no ten po nasadení delostrelectva postupne slabol. Veliteľom sa do obeda 3. júna podarilo odpor vojakov skoro (50 mužom z pluku sa podarilo újsť) celkom potlačiť (odzbrojiť a zaistiť) s minimálnymi stratami na životoch (podľa spomienok svedkov bolo zabitých 6 slovenských vojakov).

Vyšetrovanie sa začalo hneď 3. júna 1918. Všetkým vojakom pluku skontrolovali zbrane, aby sa zistilo, či sa z nich strieľalo. Na základe výpovedí vojakov a informácií od agentov bol za vodcu vzbury nepriamo určený šikovateľ (rotný) Viktor Kolibík.

V sobotu 8. júna 1918 o 8. hodine rannej začal v sieni na prvom poschodí Oblastného veliteľstva (Kreiskommanda) v Kragujevci zasadať mimoriadny vojenský (stanný) súd s 81 obvinenými vzbúrencami. Na základe rozsudku bolo 9. júna 1918 popravených zastrelením 44 slovenských vojakov. Miestom popravy bola stará srbská strelnica Stanovljanske pole, ktorá sa nachádzalo asi kilometer od mesta. Ďalší účastníci boli odsúdení na tresty dlhoročného žalára.

„Vzbura v Kragujevci nebola ojedinelá. Proti pomerom v krajine a armáde rebelovali vojaci v rôznych kútoch monarchie. Vo februári 1918 sa vzbúrili námorníci v čiernohorskom prístave Kotorská boka, v máji v českom Rumburku, k incidentom došlo aj v kasárňach v Trenčíne a Prešporku,“ Peter Chorvát z Vojenského historického ústavu.

Posledné boje na Piave

Následne bol pluk doplnený a koncom mesiaca vyslaný na Piavský front, kde držal pozície pred útokmi talianskych vojsk ako aj česko-slovenských légií až do konca vojny v novembri 1918.

Povojnové obdobie

Po skončení vojny bol pluk začiatkom roku 1919 reorganizovaný a označený ako peší pluk č. 17, ktorého sídlom sa stalo rovnako ako predtým mesto Trenčín.

Memorability

• Štyridsaťštyri - slovenský film režiséra Paľa Bielika z roku 1957
• Pamätník v blízkosti miesta popravy (strelnica Stanovljanske pole pri Kragujevci)

Ďalšie zdroje

Novšie knihy

• Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci / Marián Hronský. - 1. vyd. - Martin : Osveta, 1982. - 178 s. a 2. dopl. vyd. 1988 - 199 s.
• Kragujevská vzbura / Laco Zrubec. - Nitra : Dom Matice slovenskej, 2003. - 122 s. - ISBN 80-7090-679-0.