Tridentská omša

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Tridentská omša celebrovaná litoměřickým biskupom Janom Baxantom (uprostred)

Tridentská omša, tiež označovaná ako Tradičná latinská omša, Usus Antiquor alebo Mimoriadna forma Rímskeho rítu je omša Rímskeho rítu, ktorá je obsahom typických vydaní Rímskeho misála z rokov 15701962. Slúži sa v cirkevnej latinčine.[1] Až do vydania omše sv. Pavla VI. v roku 1969 to bola najpoužívanejšia omšová liturgia na svete. Vydanie z roku 1962 je najnovšie typické vydanie, tiež známe ako Misál sv. Jána XXIII. po pápežovi, ktorý ho vydal.[2]

Slovo „tridentská“ je odvodené od názvu mesta Trident (tal. Trento), kde sa konal Tridentský koncil. Reagujúc na rozhodnutie koncilu[3] vydal pápež Pius V. v roku 1570 Rímsky misál, ktorý učinil záväzným pre celú Latinskú cirkev okrem miest a rádov, ktoré mali vlastnú liturgiu staršiu ako 200 rokov.[4] Napriek tomu, že sa tridentská omša často označuje ako „(tradičná) latinská omša“, oficiálnym jazykom omše Pavla VI., ktorá ju nahradila ako riadna forma Rímskeho rítu, je tiež stále latinčina.[5]

Jazyk[upraviť | upraviť kód]

Vo väčšine oblastí sveta bola jazykom používaným na slúženie tridentskej omše vždy latinčina. V Dalmácii a častiach Istrie a Chorvátska však bola liturgia slúžená v cirkevnej slovančina a povolenie na použitie tohto jazyka bolo na ďalšie slovanské regióny rozšírené medzi rokmi 1886 a 1935.[6][7]

V roku 1964 bola vydaná inštrukcia o implementácii konštitúcie Sacrosanctum Concilium (Konštitúcie o posvätnej liturgii) Druhého vatikánskeho koncilu, v ktorej sa ustanovuje, že epištola a evanjelium z omše dňa majú byť čítané vo vernakulárnom (= ľudovom) jazyku. Biskupské konferencie mali so súhlasom Svätej stolice rozhodnúť, ktoré ďalšie časti omše, ak nejaké, majú byť slúžené v reči ľudu.[8]

Mimo rímskokatolíckej cirkev bola reč ľudu do slávenia tridentskej omše uvedená niektorými starokatolíkmi a anglokatolíkmi v súvislosti s vydaním Anglického misála.[9]

Niektoré pravoslávne cirkvi západného obradu používajú tridentskú omšu v reči ľudu v drobnými obmenami pod názvom „Božská liturgia sv. Gregora“.[10]

Väčšina starokatolíkov používa tridentskú omšu v reči ľudu alebo v latinčine.[11]

Súčasnosť[upraviť | upraviť kód]

Pápež Ján Pavol II. povolil veriacim a kňazom, ktorí majú záujem o omše podľa tridentského rítu, sláviť omše podľa misála z roku 1962, pokiaľ na to dostanú povolenie od diecézneho biskupa. List Kongregácie pre liturgiu Quattuor abhinc annos z 3. októbra 1984 umožňuje biskupom udeliť povolenie na slávenie tridentskej omše za nasledovných podmienok:[12]

  • Kňazi a veriaci, ktorí majú záujem o povolenie, musia verejne a jasne vyhlásiť, že nespochybňujú legitimitu a presnosť učenia Rímskeho misála, ktorý vyhlásil pápež Pavol VI.
  • Tridentské omše je možné sláviť len pre tie skupiny veriacich, ktoré o to majú záujem. Tridentská omša sa smie sláviť len v biskupom na to špeciálne určenom kostole alebo kaplnke (nesmie ísť o farský kostol, vo výnimočných prípadoch je možná výnimka), deň a podmienky slávenia rovnako určuje biskup.
  • Omša sa smie sláviť iba po latinsky podľa Rímskeho misála z roku 1962.
  • Kombinovať texty rôznych misálov je zakázané.
  • Biskup musí Kongregáciu pre liturgiu informovať o kňazoch a veriacich, ktorým povolenie na slávenie tridentskej omše udelí.

V roku 2007 pápež Benedikt XVI. vydal motu proprio Summorum Pontificum (a list pre biskupov sveta), ktorým nahradil smernice z roku 1984, a v ktorom povoľuje použitie tridentskej omše podľa vydania Rímskeho misála z roku 1962 (Misála Jána XXIII.) všetkým katolíckym kňazom latinského obradu v omšiach slávených bez účasti ľudu.[13] Na slávenie takejto omše „môžu byť pri zachovaní toho, čo treba zachovať, pripustení aj veriaci, ktorí si to sami od seba želajú“.[14] Povolenie sláviť verejnú tridentskú omšu vo farnosti môže udeliť farár farnosti alebo rektor kostola.[15]

Pápež Benedikt XVI. vyhlásil omšu podľa Misála Jána XXIII. za „mimoriadnu formu“ (forma extraordinaria) Rímskeho rítu, ktorého riadnou formou je omša Pavla VI. z roku 1970.[16] Omša podľa Misála Jána XXIII. sa niekedy zvykne nazývať aj „usus antiquior“ (staršie použitie) alebo „forma antiquior“ (staršia forma)[13] na odlíšenie od omše Pavla VI., keďže verzia z roku 1962 je jediná forma, ktorej použitie bolo povolené (takže nehrozí pomýlenie s ešte staršími formami omše).

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. DE MARCO, Angelus OFM. Liturgical Languages [online]. catholicculture.org, 1963, [cit. 2019-01-27]. Dostupné online. (angl.)
  2. BENEDIKT XVI.. List pri príležitosti uverejnenia motu proprio Summorum pontificum [online]. 2007-07-07, [cit. 2019-01-27]. Dostupné online.
  3. De Indice Librorum, Catechismo, Breviario et Missali [online]. Tridentský koncil, 1563-12-04, [cit. 2019-01-27]. Dostupné online. (angl.)
  4. SV. PIUS V.. Quo Primum [online]. 1570-07-14, [cit. 2019-01-27]. Dostupné online. (angl.)
  5. SV. PAVOL VI.. Sacrosantum Concilium, Čl. 36 [online]. 1963-12-04, [cit. 2019-01-27]. Dostupné online.
  6.  KRMPOTIĆ, M. D.. Dalmatia. In: Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1913. [Cit. 2019-01-27]. (angl.) „The right to use the Glagolitic [sic!] language at Mass with the Roman Rite has prevailed for many centuries in all the south-western Balkan countries, and has been sanctioned by long practice and by many popes.“
  7. JAPUNDŽIĆ, Marko. The Croatian Glagolitic Heritage [online]. Croatian Academy of America, 1997, [cit. 2019-01-27]. Dostupné online. (angl.) „In 1886 it arrived to the Principality of Montenegro, followed by the Kingdom of Serbia in 1914, and the Republic of Czechoslovakia in 1920, but only for feast days of the main patron saints. The 1935 concordat with the Kingdom of Yugoslavia anticipated the introduction of the Slavic liturgy for all Croatian regions and throughout the entire state.“
  8. Inter oecumenici [online]. Posvätná kongregácia obradov, 1964-09-26, [cit. 2019-01-27]. Dostupné online. (angl.)
  9. Ordo Missæ. In: The English Missal. [cit. 2019-01-27]. Dostupné online.
  10. The Divine Liturgy according to the Rite of Saint Gregory. [cit. 2019-01-27]. Dostupné online (angl. )
  11. PULA, James S.. Polish-American Catholicism: A Case Study in Cultural Determinism. U.S. Catholic Historian, 2009, roč. 27, čís. 3. Dostupné online [cit. 2019-01-27]. ISSN 1947-8224.
  12. SV. JÁN PAVOL II.. Quattuor abhinc annos [online]. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, 1984-10-03, [cit. 2019-01-27]. Dostupné online. (angl.)
  13. a b BENEDIKT XVI. 2007, Čl. 2
  14. BENEDIKT XVI. 2007, Čl. 4
  15. BENEDIKT XVI. 2007, Čl. 5
  16. BENEDIKT XVI. 2007, Čl. 1

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tridentine Mass na anglickej Wikipédii.