Tridentský koncil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Tridentský koncil (Elia Naurizio, 17. storočie)

Tridentský koncil sa konal v rokoch 15451563 a predstavoval reakciu katolíckej cirkvi na reformáciu. Zasadal v dnešnom talianskom meste Trident (lat. Tridentum) a krátky čas aj v Bologni. Katolícka cirkev ho považuje za 19. ekumenický koncil.

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Reforma cirkvi, ktorú navrhol Piaty lateránsky koncil (1512 – 1517), nepriniesla nijaké reálne výsledky. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že volanie reformátorov po skutočnej obnove cirkvi sa po ukončení tohto koncilu ešte zintenzívnilo, najväčšiu odozvu však našlo na území dnešného Nemecka. Lutherova reformácia napokon viedla k rozdeleniu cirkvi.

Katolícka cirkev bola nútená zareagovať.

Po dlhých diplomatických vyjednávaniach s civilnými autoritami sa vtedajší pápež Pavol III. rozhodol zvolať do mesta Trident koncil, dátum jeho otvorenia stanovil na 1. novembra 1542.

Mesto Trident navrhol ako kompromisné riešenie údajne speyerský biskup Philipp von Flersheim. Na jednej strane spĺňalo požiadavku rímskonemeckého cisára Karola V., aby sa koncil konal na nemeckej pôde – dnes už talianske mesto Trident bolo vtedy totiž súčasťou južného Tirolska, ktoré patrilo Svätej rímskej ríši nemeckého národa. Na strane druhej vyhovovalo i požiadavkám pápeža, ktorý si zas prial, aby sa koncil nekonal príliš ďaleko od Ríma (mesto Trident bolo od Ríma vzdialené tri dni cesty).

Situácia sa však ešte skomplikovala vojnou medzi Francúzskym kráľovstvom a Svätou ríšou rímskou nemeckého národa. Pápež preto bulou Laetare Jerusalem stanovil nový termín otvorenia koncilu – 15. marec 1545.

Tridentský koncil bol však napokon slávnostne otvorený až 13. decembra 1545.

Zhrnutie: Priebeh a závery koncilu[upraviť | upraviť zdroj]

Cieľ koncilu nebol spočiatku celkom jasný. Rímskonemecký cisár Karol V. chcel v prvom rade ukončiť nepokoje v ríši, a preto požadoval presadenie skutočnej reformy cirkvi. Pápež Pavol III. však kládol dôraz predovšetký na odsúdenie protestantskej teológie. Pápežskí legáti, kardináli Johannes Maria del Monte, Marcellus Cervinus a Reginaldus Polus, ktorí v prvej fáze predsedali koncilu, napokon presvedčili koncilových otcov, aby sa v rámci jedného tematického okruhu vždy súčasne diskutovalo o vierouke aj (prípadných) reformách, ktoré by sa mali v danej oblasti uskutočniť.

Tridentský koncil mal niekoľko, časovo oddelených, etáp, počas ktorých sa konalo spolu 25 zasadnutí (niekedy sa namiesto pojmu zasadnutie používa pojem sesia). Kvôli mnohým prerušeniam tak tento koncil napokon trval takmer 18 rokov.

1. etapa: Trident, 1545 – 1547[upraviť | upraviť zdroj]

Účastníci[upraviť | upraviť zdroj]

Koncilu sa zúčastnilo cca 100 biskupov a rovnaký počet teológov, ktorí pochádzali zo všetkých európskych krajín, ktoré ešte zostali (oficiálne) verné katolíckej cirkvi, okrem Švajčiarska, Poľska a Uhorska. Väčšina účastníkov však aj tak pochádzala z Talianska. Hlasovacie právo mali len prítomní biskupi (pozri nižšie). Nemeckí biskupi neboli osobne prítomní – svojích delegátov vyslali len trierský arcibiskup a augsburský biskup. Títo delegáti však mali na koncile len poradný hlas.

Rokovací poriadok[upraviť | upraviť zdroj]

Spočiatku nemal koncil stanovený ani rokovací poriadok a v podstate ani nijaký jasný program a cieľ. Všetko toto sa vyvíjalo (či vytváralo) postupne, chýbala však tomu akási (vnútorná) jednota.

Pápež Pavol III. trval od začiatku na rešpektovaní slobody prejavu: „Na koncile môže každý slobodne vyjadriť svoje názory k otázkam viery a mravov. Ak však koncil uzná tieto jeho názory za heretické, bude sa musieť podrobiť tomuto rozhodnutiu (koncilu).“ A o tom, že sa táto sloboda prejavu aj reálne dodržiavala, svedčí vznik rôznych vzájomne si oponujúcich skupín.

Pomerne rýchlo sa vyjasnila otázka o hlasovacom práve. Hlasovacie právo bolo priznané kardinálom, arcibiskupom, biskupom a generálnym predstaveným žobravých rádov a jedným hlasom disponovala aj skupina troch prítomných benediktínskych opátov. Hlasovacie právo nemali teológovia, delegáti biskupov a zástupcovia inštitúcii (kapitul, univerzít, ...). Oficiálni konciloví teológovia boli združení v tzv. teologickej kongregácii. Táto kongregácia od januára 1547 nahradila volené deputácie, ktoré boli predtým zodpovedné za formulovanie dekrétov. Úlohou teologickej kongregácie bolo vypracovávať pre potreby koncilových otcov odpovede na kontroverzné vieroučné otázky.

Dekréty[upraviť | upraviť zdroj]

Sesia I. (13. december 1545)[upraviť | upraviť zdroj]

Otváracie zasadnutie. Slávnostná otváracia ceremónia, objasnenie otázok týkajúcich sa hlasovacieho práva, rokovacieho poriadku, garancie bezpečnosti účastníkov, ich ubytovania a ostatných ekonomických záležitostí. Bol schválený etický kódex účastníkov koncilu.

Sesia II. (7. január 1546)[upraviť | upraviť zdroj]

Diskusia o stanovení priorít koncilu. Bolo zrejmé, že koncil sa bude musieť zaoberať definovaním resp. objasnením katolíckej teologickej náuky a reformou cirkvi. Zároveň si bol koncil vedomý toho, že jeho rozhodnutia môžu mať praktický dosah na znovuobnovenie mieru v Európe (sic). Po dlhých diskusiách sa nakoniec konciloví otcovia zhodli, že sa bude v rámci jedného tematického okruhu vždy súčasne rokovať o vierouke aj (prípadných) reformách, ktoré by sa mali v danej oblasti uskutočniť.

Vytvorenie diskusných skupín. Účastníci koncilu boli rozdelení do troch skupín, každej z nich vždy predsedal jeden z pápežských legátov. Cieľom tohto opatrenia bolo umožniť prediskutovanie vyvstavšieho problému na menšom fóre skôr, než bude predložený na diskusiu celému zhromaždenému koncilu (tzv. generálnej kongregácii).

Sesia III. (4. február 1546)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét potvrdzujúci platnosť Nicejsko-carihradského vyznania viery.

Sesia IV. (8. apríl 1546)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o Svätom Písme a Tradícii. Koncil definoval, že Sväté Písmo a Tradícia sú dva rovnocenné pramene Zjavenia. Postavil sa tak proti princípu „sola scriptura“, ktorý presadzovalo reformačné hnutie.

Dekrét o Vulgáte. Koncil stanovil latinský preklad Biblie, známy ako Vulgáta, za záväzný. Tento text sa podľa názoru koncilu v cirkevnej praxi dostatočne osvedčil ako spoľahlivý a dogmaticky správny. Každé vydanie Biblie alebo komentáru k Biblii a vôbec všetky teologické knihy sa musia podrobiť preventívnej cenzúre, aby sa zabránilo „zneužitiu Božieho Slova“. Koncil sa však nevyjadril ku (kontroverzným) prekladom Biblie do jednotlivých národných jazykov.

Sesia V. (17. jún 1546)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o kázaní. Kňazi a biskupi sú povinní prednášať kázne. Kazateľská činnosť členov žobravých rádov mimo ich vlastných chrámov podlieha rozhodnutiu biskupa. Biskupi majú právo zakročiť proti heretickým kazateľom.

Dekrét o dedičnom hriechu. Koncil definoval, že každý človek je už od svojho narodenia poškvrnený dedičným hriechom, pretože je potomok Adama. Jedinú výnimku v tomto ohľade predstavuje Mária, Matka Božia, ktorá bola počatá bez poškvrny dedičného hriechu. Človek môže byť od tohto dedičného hriechu oslobodený len prostredníctvom krstu v mene Ježiša Krista. Dekrét vyzdvihol nevyhnutnosť krstu detí.

Sesia VI. (13. január 1547)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o ospravodlivení. Tento dekrét má tri časti a dopĺňa ho zoznam 33 kánonov.

Hriešnik sa nedokáže spasiť sám, pretože je bytostne závislý od Božej milosti. Zároveň však človek musí z vlastnej vôle slobodne spolupracovať na svojej spáse. Musí prijať ponuku Božej milosti a odpovedať na Zjavenie svojou vierou. Musí poznať hriech, bázeň, nádej a lásku. Musí chcieť prijať krst a začať nový život, pretože sviatosť krstu neznamená len odpustenie hriechov ale aj posvätenie a obnovu celého človeka. Jedine Boh nás môže urobiť spravodlivými (môže nás ospravodliviť).

Milosť ospravodlivenia prekvitá, ak človek zachováva Božie prikázania. No i napriek krstu v človeku stále zostáva náklonnosť k hriechu a nemôže si byť úplne istý svojou spásou. A to, že nakoniec svoju spásu dosiahne, je znovu len dielom Božej milosti.

Milosť ospravodlivenia, ktorú človek prijal, môže stratiť každým ťažkým hriechom. Večný život môže dosiahnuť len vtedy, ak bude konať pokánie.

Dekrét o rezidenčnej povinnosti. Koncil odpovedal týmto dekrétom na rozšírý neduh kumulácie benefícií. Stávalo sa, že biskup či kňaz nikdy ani len nenavštívili svoju diecézu resp. farnosť, hoci poberali s ňou spojené príjmy. Koncil ukladá biskupom a kňazom povinnosť vykonávať pastoračné povinnosti, ktoré sú spojené s benefíciami, ktoré poberajú. Duchovným, ktorí si nebudú plniť svoju rezidenčnú a vizitačnú povinnosť, bude odňatá časť príjmov. Biskupi smú mimo svojej diecézy vykonávať bohoslužby a udeľovať svätenia len s povolením miestne príslušného biskupa.

Sesia VII. (3. marec 1547)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o sviatostiach. Konciloví otcovia potvrdili sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistia, sviatosť pokánia, sviatosť pomazania chorých, sviatosť posvätného rádu (nazývaná aj sviatosť kňazstva) a manželstvo.

Počas tejto sesie sa koncil podrobnejšie zaoberal hlavne sviatosťou krstu a birmovania. Bolo zakázané prijať sviatosť krstu viac než jedenkrát a stanovilo sa, že vysluhovanie sviatosti birmovania prislúcha biskupovi.

Sesia VIII (11. marec 1547)[upraviť | upraviť zdroj]

Odsúhlasenie presunutia koncilu do Bologne. Mesto Trident už zrejme účastníci nepovažovali za vhodné miesto pre zasadanie koncilu. Okrem toho vypukla tzv. Šmalkaldská vojna a mesto nebolo celkom v bezpečí. Oficiálne bolo však preloženie koncilu do Bologne odôvodnené vypuknutím epidémie škvrnitého týfu. Ak by konciloví otcovia neodsúhlasili toto presunutie, pravdepodobne by bol koncil definitívne ukončený.

2. etapa: Bologna, 1547 – 1549[upraviť | upraviť zdroj]

Presun koncilu do mesta Bologna, ktoré vtedy ležalo na území Pápežského štátu, však v konečnom dôsledku znamenal aj zhoršenie vzťahov medzi pápežom Pavlom III. a cisárom Karolom V. Pápež dokonca vypovedal spojenectvo s cisárom a nechal stiahnuť svoje ozbrojené jednotky z územia ríše. Karol však napokon Šmalkaldský spolok porazil.

Pápež síce cisára podporoval v boji proti protestantom, no nechcel dopustiť, aby získal príliš silnú mocenskú pozíciu. Aby sa však ešte viac nezhoršili vzťahy medzi Rímom a cisárom, pápež nariadil, aby koncil počas zasadania v Bologni nevydával nijaké nové dekréty. Koncil mal teda o jednotlivých témach diskutovať bez toho, aby prijímal oficiálne závery.

Sesia IX. (21. apríl 1547)[upraviť | upraviť zdroj]

Diskusia o eucharistii, zvlášť o transsubstanciácii.

Sesia X. (2. jún 1547)[upraviť | upraviť zdroj]

Diskusia a objasňovanie náuky o sviatosti pokánia, pomazania chorých, posvätného stavu a manželstva. Boli vytvorené komisie, ktoré sa zvlášť zaoberali problémami, ktoré sa vyskytli v dôsledku zneužívania odpustkov a omšových benefícií či nedovoleného vysluhovania sviatostí, ale aj zneužitia svetskej moci. Výsledky práce týchto grémií však nemohli byť „spečatené“ nijakými oficiálnymi dekrétmi.

Protesty cisára proti zasadaniu koncilu v Bologni však neutíchali. Už vo februári 1548 tak pápež nariadil pozastavenie rokovaní. V septembri 1549 bolo aj formálne vyhlásené dočasné prerušenie konania koncilu.

Je potrebné zmieniť, že tieto rokovania v Bologni sa, paradoxne, napokon stali smerodajnými pre celý ďalší priebeh koncilu, pretože prispeli k objasneniu viacerých dôležitých otázok, a tak sa v konečnom dôsledku stali podkladom pre mnohé z budúcich oficiálnych záverov koncilu.

3. etapa: Trident, 1551 – 1552[upraviť | upraviť zdroj]

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Cisár Karol V. považoval po svojom víťazstve nad Šmalkaldským spolkom za potrebné vniesť do náboženských vzťahov v ríši opäť poriadok. Na túto úlohu sa však podujal sám – bez „autorizácie“ zo strany pápeža. Augusburská reforma z roku 1548 však stroskotala na odpore protestantskej strany a zamýšľanú obnovu cirkvi tak nepriniesla.

Situácia sa zmenila smrťou pápeža Pavla III. Znovu do hry vstúpila možnosť obnoviť prerušený koncil. Nový pápež Július III. napokon splnil cisárovo prianie, a tak sa v roku 1551 v meste Trident obnovilo konanie prerušeného koncilu.

Účastníci[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem už vyššie spomínaných účastníkov tu bolo v tomto období prítomných aj 13 nemeckých a švajčiarskych biskupov. Dostavili sa tiež oficiálne protestantské delegácie z niekoľkých krajinských snemov Svätej ríše rímskej nemeckého nemeckého národa. Došlo aj k zásadnej zmene pomerov – Taliani už nemali väčšinu. Najpočetnejšou skupinou sa stali Španieli, za nimi nasledovali Taliani a potom Nemci.

Dekréty[upraviť | upraviť zdroj]

Sesia XI. (1. máj 1551)[upraviť | upraviť zdroj]

Slávnostné otvorenie zasadania koncilu. Predsedníctvo zhromaždenia tvorili: kardinál Marcellus Crescentius a dvaja nunciovia, arcibiskup Sebastianus Pighinus a biskup Aloisius Lipomanus.

Sesia XII. (1. september 1551)[upraviť | upraviť zdroj]

Konciloví otcovia sa dohodli, že počas nasledujúcej sesie zverejnia oficiálny dekrét o eucharistii. Vyvstala potreba rokovať o otázkach reformy cirkvi.

Sesia XIII. (11. október 1551)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o eucharistii. V ôsmich kapitolách a jedenástich kánonoch tohto dokumentu koncil potvrdil učenie o reálnej prítomnosti Ježiša Krista v eucharistii. Bola odsúdená teologická náuka, ktorá tvrdila, že Ježiš Kristus je v eucharistii prítomný len počas obradu prijímania. Okrem toho koncil zaviedol termín transsubstanciácia ako vhodný výraz pre vyjadrenie zmeny podstaty chleba a vína vo svätej omši. Povoľuje sa uchovávanie konsekrovaných hostií, aby mohlo byť sväté prijímanie prinášané aj chorým. Kňazom sa dovoľuje, že si môžu sviatosť eucharistie vyslúžiť sami.

Koncil zatiaľ nevydal nijaké rozhodnutie vo veci prijímania eucharistie pod obojím spôsobom.

Dekrét o procesných postupoch a o dohľade biskupov nad mravmi ich podriadených.

Bolo stanovené, že právo rozhodnúť o odňatí biskupského úradu prislúcha len pápežovi.

Koncil udelil všetkým protestantom glejt, ktorým im garantoval slobodu pohybu na koncile. Mali právo ústne i písomne predniesť svoje tézy. V meste Trident však nemohli vykonávať svoje náboženské obrady.

Sesia XIV. (25. november 1551)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o sviatosti pokánia. Koncil učí, že táto sviatosť sa vždy uskutočňuje v podstate v rámci spomienky na vlastný krst. Jej základnými časťami sú: ľútosť (contritio), vyznanie (confessio) a zadosťučinenie (satisfactio). Konciloví otcovia zdôraznili, že veriaci sa vždy musí vyspovedať zo všetkých ťažkých hriechov (ktoré spáchal po krste). Rozhrešenie (absolutio), ktoré na záver kňaz udelí kajúcnikovi, sa považuje za sudcovský akt kňaza.

Dekrét o sviatosti pomazania chorých. Koncil potvrdil, že sviatosť pomazania chorých bola ustanovená Kristom. Táto sviatosť prináša chorému útechu, sprostredkúva milosť a zotiera hriechy.

Dekrét o rôznych privilégiách a právach. Dekrét o. i. objasňuje niektoré záležitosti týkajúce sa patronátneho práva. Súčasťou patronátneho práva je aj možnosť (spolu)rozhodovania o obsadení príslušnej cirkevnej funkcie. Koncil zakázal udeľovanie patronátneho práva len ako nejakej osobnej výhody (ex gratia) bez toho, aby si patrón aj reálne plnil povinnosti spojené so starostlivosťou o patronátny chrám. Bolo stanovené, že náklady na stavbu či zveľaďovanie kostola je povinný ako prvý znášať patrón tohto kostola.

Naproti tomu však inštitút tzv. kláštornej komendy nebol celkom zrušený.

Sesia XV. (25. január 1552)[upraviť | upraviť zdroj]

Konciloví otcovia udelili protestantom glejt s rozšírenými privilégiami. Nezačali sa však nijaké nové teologické diskusie, pretože veľká väčšina delegácií odmietla pokračovať v rokovaniach pod vedením súčasných členov predsedníctva. Požadovali slobodný koncil, ktorého smerovanie nebude určovať pápež. Žiadali otvorenie novej diskusie o už schválených dogmatických rozhodnutiach. Uznanie koncilu podmienili splnením týchto požiadaviek. Koncil však ich požiadavky neuznal. Rokovania koncilu boli odročené.

Sesia XVI. (28. apríl 1552)[upraviť | upraviť zdroj]

Rozhodnutie o prerušení koncilu. Koncil bol prerušený na neurčitú dobu. Nemeckí účastníci v strachu pred vypuknutím vojny (pozri Zmluva v Chambrod) opustili mesto. Predseda koncilu, kardinál Crescentius, vážne ochorel.

Koncil bol teda opäť prerušený, pričom doteraz v podstate nepriniesol nijaké významnejšie riešenia. V dogmatických otázkach síce koncil vydal niekoľko rozhodnutí, no ciele, ktoré si stanovil (vysporiadanie sa s herézou, jednota kresťanov v Nemecku a zásadná reforma katolíckej cirkvi), však nedosiahol. Okrem toho, pápež ešte stále nepotvrdil koncilom schválené dekréty, takže tieto rozhodnutia boli stále právne neúčinné.

4. etapa: Trident, 1562 – 1563[upraviť | upraviť zdroj]

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Koncil znovu zvolal až pápež Pius IV. Tridentský koncil bol teda prerušený celé desaťročie, čo však tentokrát nebolo zapríčinené nemeckou problematikou, ale francúzskou. Rím sa obával, že sa vo Francúzsku úspešne presadia kalvínske reformátorské myšlienky.

Znovuotvorenie koncilu sa však vždy napokon odložilo. Španielsky kráľ Filip II. bol za znovuotvorenie prerušeného Tridentského koncilu, no rímskonemecký cisár Ferdinand I. a francúzske mocenské kruhy žiadali otvorenie nového koncilu: Nemecko s ohľadom na protestantov, ktorí sa obávali o zachovanie Augsburského náboženského mieru z roku 1555, Francúzsko zas v novom koncile videlo príležitosť, ako dosiahnuť zmierenie s hugenotmi. Napokon však všetky zainteresované strany súhlasili so znovuotvorením prerušeného Tridentského koncilu a vyslali naň svoje delegácie.

Účastníci[upraviť | upraviť zdroj]

199 kardinálov a biskupov, 7 opátov a 7 generálnych rádových predstavených, delegácie ríšskych stavov sa zriekli možnosti aktívnej účasti na koncile.

Dekréty[upraviť | upraviť zdroj]

Sesia XVII. (18. január 1562)[upraviť | upraviť zdroj]

Koncil bol otvorený 18. januára 1562, predsedali mu kardináli Hercules Gonzaga a Hieronymus Seripandus.

Sesia XVIII. (26. február 1562)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o knihách. Koncil vytvoril špeciálnu komisiu, ktorú poveril zrevidovaním Indexu zakázaných kníh (prvýkrát vydaného za pontifikátu pápeža Pavla IV.). Zároveň umožnil autorom, ktorí sa dostali na Index, aby sa obhájili pred zhromaždeným koncilom.

Okrem toho koncil udelil glejt všetkým tým, ktorí sa dostali do sporu s inkvizíciou, ponajprv však len nemeckým protestantom, neskôr aj príslušníkom ostatných národností.

Sesia XIX. a XX. (14. máj 1562; 4. jún 1562)[upraviť | upraviť zdroj]

Tieto zasadnutia nepriniesli nijaké nové závery, prakticky všetky diskusie boli odročené. Znovuotvorená diskusia o otázkach rezidenčnej povinnosti uviazla v slepej uličke. Časť koncilových otcov chcela zadefinovať rezidenčnú povinnosť ako súčasť božského práva (ius divinum). Pius IV. považoval túto diskusiu za útok na pápežský úrad, ktorého cieľom je vo všeobecnosti oslabiť pozíciu pápeža. A tak ďalšie pokračovanie diskusie zakázal.

Sesia XXI. (16. júl 1562)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o prijímaní pod obojím spôsobom. Kňazov, ktorí práve neslúžia svätú omšu, ani laikov božské právo (ius divinum) nijako nezaväzuje, aby prijímali eucharistiu pod obojím spôsobom. Deti sa dokonca ani nemusia zúčastniť na prijímaní. V tejto súvislosti koncil upozornil, že v každom z eucharistických spôsobov (víno a chlieb) je vždy prítomný celý Kristus. Zároveň koncil vyhlásil, že cirkev je oprávnená vydaním príslušného dekrétu upraviť možnosti prijímania eucharistie, a teda napríklad aj zakázať prijímanie pod obojím spôsobom. Právomoc vydávať definitívne rozhodnutia v tejto otázke však koncil preniesol na pápeža.

Dekrét o záležitostiach diecéz. Ide o reformný dekrét, ktorý sa stavia proti rôznym vyskytnuvším sa neduhom na úrovni diecéz, pojednáva o udeľovaní svätení, zriaďovaní nových farností, nariaďuje biskupovi vykonať každoročne vizitáciu všetkých diecéznych benefícií, zakazuje kupovanie odpustkov.

Sesia XXII. (17. september 1562)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o svätej omši. Vo svätej omši sa sprítomňuje zmierna obeta Ježiša Krista. Táto obeta je prostredníctvom kňaza prinášaná samotným Kristom. Koncil deklaroval, že kánon liturgie „neobsahuje nijaký omyl ani chybu“. Povolenie slúžiť omše ku cti svätých zostalo v platnosti, pretože obeta ako taká je aj tak prinášaná len Bohu. Súkromné omše zostali takisto povolené, používanie národných jazykov v liturgii však koncil odmietol ako nevhodné.

Sesia XXIII. (15. júl 1563)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o sviatosti posvätného rádu (kňazskej vysviacky). Po smrti kardinálov Gonzagu i Seripanda prevzal vedenie koncilu kardinál Johannes Moronus. Koncil potvrdil, že sviatosť posvätného rádu (iné slovenské názvy: sviatosť posvätného stavu / sviatosť kňazskej vysviacky) ustanovil samotný Kristus. Koncil stanovil minimálny vek potrebný pre prijatie vyšších svätení a nariadil zriaďovanie kňazských seminárov. V každej diecéze by mal byť aspoň jeden seminár, v ktorom sa budú vzdelávať predovšetkým tí kandidáti posväteného stavu, ktorí pochádzajú z chudobnejších rodín.

(Nový) dekrét o rezidenčnej povinnosti. Po niekoľkomesačnej búrlivej diskusii o problematike rezidenčnej povinnosti biskupov koncil vyhlásil, že rezidenčná povinnosť je súčasťou božského práva, a tak za jej zanedbávanie hrozia biskupom prísne tresty.

Sesia XXIV. (11. november 1563)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekrét o sviatosti manželstva. Koncil potvrdil, že sviatosť manželstva si v podstate vzájomne vysluhujú snúbenci. K platnosti tejto sviatosti sa vyžaduje, aby bol plánovaný sobáš vopred verejne ohlásený (tzv. ohlášky) a aby sa samotný obrad uzavretia manželstva konal v prítomnosti kňaza a svedkov a bol následne oficiálne zaznamenaný do sobášnej matriky danej farnosti. Koncil vyhlásil, že cirkev má právo definovať prekážky, ktoré bránia uzavretiu manželstva. Farárom sa ukladá povinnosť viesť krstnú a sobášnu matriku.

V rámci tejto sesie vyjadrili konciloví otcovia tiež vôľu k vnútrocirkevnej reforme. Vydali reformný dekrét, ktorým stanovili pravidlá menovania biskupov a rozšírili pastoračné kompetencie biskupov vo vzťahu k rehoľným rádom a iným právnym subjektom. Boli vydané aj nariadenia týkajúce sa biskupských vizitácií a obsadzovania farárskych miest.

Sesia XXV. (4. december 1563)[upraviť | upraviť zdroj]

Posledné zasadnutie Tridentského koncilu sa konalo skôr, než sa prepokladalo. Pápež Pius IV. bol totiž vážne chorý a v prípade jeho smrti by musel byť koncil opäť prerušený. Z dôvodu takejto časovej tiesne sa konciloví otcovia rozhodli prerokovať zostávajúce témy v zrýchlenom tempe.

Dekrét o očistci. Koncil potvrdil náuku o existencii očistca, ktorej súčasťou je i presvedčenie o tom, že dušiam v očistci je možné pomáhať modlitbami a za ne obetovanými svätými omšami. Zároveň však koncil odsúdil a zakázal kupovanie odpustkov, pretože je založené na strane kupujúceho len na akejsi poverčivosti, ktorá nemá s kresťanskou vierou nič spoločné, a na strane predávajúceho na obyčajnej ziskuchtivosti.

Dekrét o úcte k svätým. Príklad života svätcov, ich obrazy a relikvie sú hodné úcty. Úcta prislúcha tiež obrazom Krista a Matky Božej. Kresťanské umenie nie je len o znázorňovaní objektov zbožnosti, ale predstavuje aj prostriedok hlásania kresťanskej náuky. A práve preto nesmie obsahovať nič profánne, nemorálne alebo pohoršujúce.

Dekrét o odpustkoch. Cirkev má plné právo udeľovať odpustky. Zároveň však cirkev musí vždy bezodkladne zakročiť proti akýmkoľvek pokusom o obchodovanie s odpustkami. Biskupi majú povinnosť oboznámiť pápeža s takýmito a podobnými prípadmi.

Dekrét o reforme rehoľného života. Ustanovenia tohto dekrétu sa vzťahujú na mužské i ženské rády. Konkrétne ide o nariadenia týkajúce sa: prijímania nových členov a spoločného života rehoľnej komunity, ďalej noviciátu, súkromného vlastníctva, klauzúry v ženských kláštoroch a voľby predstaveného.

Dekrét o povinnostiach biskupov. Obsahom tohto dekrétu sú nariadenia týkajúce sa vykonávania vizitácií a správy cirkevných špitálov (ústavov pre chorých). Koncil opäť potvrdil platnosť už skôr schválených princípov, ktorými sa má riadiť patronátne právo.

Počas trvania koncilu sa nepodarilo ukončiť práce na Indexe zakázaných kníh, Katechizme, Misáli ani Breviári. Všetky tieto materiály však boli odovzdané pápežskému úradu s tým, aby ich v budúcnosti po definitívnom zredigovaní publikoval.

Záver koncilu. Tridentský koncil bol slávnostne ukončený dňa 4. decembra 1563. Boli oficiálne schválené a podpísané všetky dekréty. Pápež Pius IV. závery koncilu formálne potvrdil dňa 26. januára 1564 bulou Benedictus Deus.

Udalosti po koncile[upraviť | upraviť zdroj]

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že potridentskí pápeži sa snažili uvádzať závery tohto koncilu do života. Pápež Pius IV. už v marci 1564 napomínal biskupov, aby dodržiavali rezidenčnú povinnosť. Krátko po skončení koncilu sa konali aj viaceré diecézne synody a biskupské vizitácie. Rehoľné rády upravili svoje reguly podľa záverov koncilu. Bol publikovaný Index zakázaných kníh.

Pápež Pius IV. zomrel 9. decembra 1565. Novým pápežom sa 7. januára 1566 stal Pius V. Na základe materiálov, ktoré zanechal koncil, boli za jeho pontifikátu oficiálne publikované: Katechizmus, Breviár a Misál.

Pius V. (1566 – 1572) tiež veľmi dbal na vykonávanie vizitácií a konanie provinciálnych a diecéznych synod. Zaslúžil sa tiež o zriadenie mnohých kňazských seminárov a škôl.

Jeho nástupca, pápež Gregor XIII. (1572 – 1585), zriadil špeciálne nunciatúry na území Švajčiarska i dnešného Nemecka. Zaslúžil sa o architektonické zveľadenie Ríma a štedrou podporou rôznych kolégií sa pričinil o to, aby sa Rím stal celocirkevným centrom katolíckej vedy a vzdelávania klerikov.

Pápež Sixtus V. (1585 – 1590) konsolidoval pápežské financie a zreorganizoval Rímsku kúriu. Zvýšil počet kardinálov z 24 na 70 a zriadil ich stálu kongregáciu. Uložil biskupom povinnosť prichádzať do Ríma na oficiálne návštevy Ad limina apostolorum. Za jeho pontifikátu bolo uskutočnených niekoľko stavebných úprav vo Vatikáne (napr. vztýčenie obelisku na Námestí sv. Petra alebo stavba hlavnej kupoly Chrámu sv. Petra). Pápež Sixtus V. sa dokonca sám podieľal na zredigovaní Vulgáty. Jej nové vydanie tak nieslo názov Vulgata Sixtina. Text Vulgáty prešiel v roku 1592 ešte redakciou pápeža Klementa VIII. Toto vydanie vošlo do histórie pod názvom Vulgata Sixto-Clementina.

Význam Tridentského koncilu[upraviť | upraviť zdroj]

Zmeny schválené koncilom[upraviť | upraviť zdroj]

K najdôležitejším praktickým rozhodnutiam Tridentského koncilu patria:

Neskoršie zmeny[upraviť | upraviť zdroj]

Nasledujúce zmeny neschválil priamo koncil, ale sú skôr výsledkom atmosféry „potridentskej éry“. Patrí k nim:

  • Reforma cirkevnej hudby podľa vzoru Missa Papae Marcelli, ktorú skomponoval Giovanni Pierluigi da Palestrina.
  • Zmeny v cirkevnej architektúre:
    • Presbytérium nesmie byť oddelené od chrámovej lode letnerom. Hlavný oltár má byť viditeľný, pretože predstavuje centrum liturgie.
    • Sviatosť oltárna sa má uchovávať v tabernákule na hlavnom oltári a nie v bočnej kaplnke, ako to bolo doteraz zvykom.
    • V kostoloch majú byť lavice na sedenie. Kladie sa väčší dôraz na kázne.
    • Majú sa zriadiť uzavreté spovednice.

Ďalšie otázky[upraviť | upraviť zdroj]

Tridentský koncil z pohľadu katolíckej teológie síce prispel k objasneniu zásadných teologických otázok, no z pohľadu protestantskej teológie tým ešte zväčšil priepasť medzi oboma konfesiami. Pre protestantov predstavoval problém hlavne dekrét o ospravodlivení a dekrét o biblickom kánone, v ktorom sa o. i. Tradícia definuje ako jeden z dvoch prameňov Zjavenia.

Teologický spor medzi protestantmi a katolíkmi o otázke ospravodlivenia vyriešilo až Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravodlivení z roku 1999.

Prehľad koncilových dokumentov[upraviť | upraviť zdroj]

Predmet Zasadanie Dátum Kánonov Dekrétov
Sväté písmo 4. 8. apríl 1546 -- 1
Prvotný hriech 5. 17. jún 1546 5 4
Ospravodlivenie 6. 13. január 1547 33 16
Sviatosti všeobecne 7. 3. marec 1547 13 1
Krst 7. 3. marec 1547 14 --
Birmovanie 7. 3. marec 1547 3 --
Eucharistia 13. 11. október 1551 11 8
Sviatosť pokánia 14. 25. november 1551 15 15
Pomazanie chorých 14. 25. november 1551 4 3
Eucharistia 21. 16. júl 1562 4 3
Eucharistia 22. 17. september 1562 9 4
Kňazské svätenie 23. 15. júla 1563 8 3
Manželstvo 24. 11. novembra 1563 12 1
Očistec 25. 4. decembra 1563 -- 1
Úcta k svätým, pozostatkom, obrazom 25. 4. decembra 1563 -- 3
Odpustky 25. 4. decembra 1563 -- 1

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

  • WOHLMUTH, Josef (ed.). Dekrete der ökumenischen Konzilien. Bd. 3: Konzilien der Neuzeit. Paderborn: Schöningh Verlag, 2002. ISBN 9783506798053.
  • Concilium Tridentinum. Diariorum, actorum, epistularum, tractatuum nova collectio. Hrsg. von der Görres-Gesellschaft. Freiburg, 1901 – 2001. (Originalsprachige Quellenedition)
  • JEDIN, Hubert. Geschichte des Konzils von Trient. Darmdstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 2017. ISBN 9783534268924.
  • DENZINGER, Heinrich (ed.). Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum / Kompendium der Glaubensbekenntnisse und kirchlichen Lehrentscheidungen. Freiburg i. Br.: Herder Verlag, 2017. ISBN 9783451370120.

Sekundárna literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • JEDIN, Hubert. Entstehung und Tragweite des Trienter Dekrets über die Bilderverehrung. In: Tübinger Theologische Quartalschrift, 116. 1935. S. 143 – 188, S. 404 – 429.
  • SCHREIBER, Georg. Das Weltkonzil von Trient. Sein Werden und Wirken. 2 Bände. Freiburg, 1951.
  • BÄUMER, Remigius (ed.). Concilium Tridentinum (= Wege der Forschung 313). Darmstadt: WBG, 1979.
  • ALBERIGO, Giuseppe (ed.). Geschichte der Konzilien. Vom Nicaenum bis zum Vaticanum II. Wiesbaden, 1998. S. 349 – 383.
  • PRODI, Paolo (ed.). Das Konzil von Trient und die Moderne. Schriften des Italienisch-Deutschen Historischen Instituts in Trient 16. Berlin, 2001.
  • O'MALLEY, John W. Trent. What happened at the council. Cambridge, 2013.
  • MÜLLER, Gerhard. Art. Tridentinum. In: TRE. 34. S. 62 – 74.
  • ISERLOH, Erwin – GLAZIK, Josef – JEDIN, Hubert. Reformation, katholische Reform und Gegenreformation. Handbuch der Kirchengeschichte IV. Freiburg, 1967. S. 485 – 533.
  • TIES, Hanns-Paul. Zur Bedeutung des Konzils von Trient für die Kunst seiner Zeit. Materialien und offene Fragen. In: MÜNCH, Birgit Ulrike – TACKE, Andreas – HERZOG, Markwart – HEUDECKER, Sylvia (ed.). Von kurzer Dauer? Fallbeispiele zu temporären Kunstzentren der Vormoderne. (Kunsthistorisches Forum Irsee. Bd. 3). Petersberg, 2016. S. 103 – 125.
  • KAVKA, František – SKÝBOVÁ, Anna. Husitský epilog na koncilu Tridentském a původní koncepce habsburské rekatolizace Čech. Počátky obnoveného pražského arcibiskupství 1561-1580. Praha: UK, 1969.
  • ŠUSTA, Josef. Pius IV. před pontifikátem a na začátku pontifikátu. Praha, 1900.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Konzil von Trient na nemeckej Wikipédii.