Včasnoslovanské obdobie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ranoslovanská nádoba kultúry tzv. pražského typu datovaná do obdobia 550700, Pražské múzeum

Včasnoslovanské obdobie v dejinách Slovenska je najranejšie obdobie v slovanských dejín územia Slovenska a jeho okolia. Obdobie zahrňujúce približne roky 500675 sa vyznačuje postupným prenikaním slovanských kmeňov zo severu a severovýchodu cez Karpaty do Panónskej panvy. V neskoršom období sa slovanské dejiny Slovenska a Panónie prekrývajú s dejinami Avarského kaganátu a s existenciou tzv. Samovej ríše.

Periodizácia[1][upraviť | upraviť kód]

Pre Čechy, Moravu a Slovensko:

  1. fáza (2. tretina 6. storočia – koniec 6. storočia) – príchod Slovanov
  2. fáza (1. polovica 7. storočia) – čiastočne obdobie vzniku a trvania Samovej ríše
  3. fáza (2. polovica 7. storočia, na Morave a Slovensku končí najneskôr začiatkom 80. rokov 7. stor.) – prechodový stupeň k predveľkomoravskému obdobiu

Dejinný vývoj podľa J. Steinhübela[upraviť | upraviť kód]

Podunajsko a migrácia slovanských kmeňov podľa J. Steinhübela (in: Ottov historický atlas Slovensko, str. 48)
Bulharské a slovanské kmene v 6. - 7. storočí (podľa bulharského atlasu "Атлас по история на България за средните училища", "Картография", Sofia, 1990)

Po tom, čo ostrogótsky kráľ Thiudimer v zime 470 porazil Svébov usídlených na území dnešného Slovenska sa Svébi na čele s Hunimundom odobrali na západ, kde neskôr založili menšie panstvo na Pyrenejskom polostrove. Ostrogóti a ani ich susedia Gepidi však prázdne vákuum po germánskych Svéboch nezaujali a na ich územie tak od konca 5. storočia začali zaujímať slovanské kmene. Podľa niektorých názorov územie Slovenska osídlil jeden vojenský kmeň[2] a nie viacero kmeňov. Moc južných germánskych ríš na Slovensko v tomto období zasahovala len čiastočne (napr. Ostrogóti a neskôr Longobardi na Záhorí).

Slovania podobne ako iné barbarské národy neboli mierumilovní a už v roku 548 zošli do svojich sídiel a rabovali bohaté byzantské územia až po prístav Drač. Podobný nájazd slovanské kmene zopakovali aj o tri roky neskôr, keď jedna vlna Slovanov plienila byzantské územie až po Egejské more a druhá na popud ostrogótskeho kráľa Totilu tiahla na Solún.[3] Zmienky o slovanských bojoch v Byzancii máme najmä z Prokopiových dejín. Aktívne Slovania zasahovali aj do longobardsko-gepidských vojen, kde spolupracovali s oboma stranami. Prokopios vo svojom diele popisuje Slovanov nasledovne:

Tieto kmene, totiž Slovania a Anti, nie sú ovládané jediným mužom, ale oddávna žijú v demokracii, a preto svoje veci tak priaznivé, ako nepriaznivé prejednávajú spoločne. Rovnako i všetky ostatné zvyky majú tieto barbarské kmene už oddávna podobné.
Prokopios Cézarejský, O vojne gótskej (De bello Gotico)[4]

Zmeny v stredoeurópskej situácii nastali po príchode Avarov, ktorí si okolo roku 558 podmanili čiernomorské pobrežie a opanovali tamojších Antov (Slovanov). Slovanské kmene mali následne v avarskom zväze rozličné postavenie. V roku 567 Longobardi na pomoc proti svojim tradičným nepriateľom Gepidom povolali Avarov a s ich pomocou Gepidskú ríšu rozvrátili. Už o rok (568) však aj samotní Longobardi pochopili, akých nových susedov získali a preto odtiahli do Itálie. Panóniu tak ovládli Avari a ich Avarský kaganát. Spolu s Avarmi do Panónie prenikli aj nové slovanské kmene (časť zo severu a časť spolu s Avarmi z východu) a následne v priebehu storočia osídlili pás od Jadranu až po Dunaj. V tomto období dochádza aj postupnej diferenciácii jednotlivých slovanských kmeňov (a budúcich národov), ktoré majú často mytologický podklad - napr. príbehy o bratoch Čechovi, Lechovi a Rusovi, či podobné povesti o bratoch zakladateľoch z Chorvátska a Srbska. Názory o presnom vývoji slovanských kmeňov sa líšia (pozri Slovania). Napr. ruský kronikár Nestor popisuje tzv. rozchodovú autochtónnu teóriu následovne:

Po mnohých že časoch usadili sa Slovania popri Dunaji, kde je teraz uhorská a bulharská zem. A od týchto Slovanov rozišli sa po zemi a nazvali sa svojimi menami, kde sa usadili, na ktorom mieste. Ako príduc, usadili sa na rieke menom Morava, i nazvali sa Morava(nia), a druhí si hovorili Česi. A tíže Slovania sú aj Bieli Chorváti i Srbi i Korutánci...
Nestor, Povesť dávnych liet[5]

Slovania a Avari spolu následne viackrát plienili byzantské územie (602, 610, 619, 623, 626) a bojovali aj proti talianskym Longobardom (603), či bavorskému vojvodovi Tassilovi I., ktorý v roku 595 zaútočil na korutánskych Slovanov (zrejme Dudlebov). Postavenie niektorých, najmä západných Slovanov voči Avarom však bolo aj podriadené a vyústilo do protiavarského povstania v roku 623 (pozri Samova ríša).[6]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. MEŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu. 2. opr. vyd. Zväzok I. Praha : Libri, 2009. 564 s. ISBN 978-80-7277-407-4. S. 169 – 170.
  2. KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7 S. 46 - 47 (Kapitolu písal J. Steinhübel)
  3. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 978-80-85501-64-3. S. 35 – 37.
  4. Ibidem, str. 38
  5. Ibidem, str. 42
  6. Ibidem, str. 38 - 41

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]