Včasnoslovanské obdobie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ranoslovanská nádoba kultúry tzv. pražského typu datovaná do obdobia 550 – 700, Pražské múzeum

Včasnoslovanské obdobie v dejinách Slovenska je najranejšie obdobie v slovanských dejín územia Slovenska a jeho okolia. Obdobie zahrňujúce približne roky 500 – 675 sa vyznačuje postupným prenikaním slovanských kmeňov zo severu a severovýchodu cez Karpaty do Panónskej panvy. V neskoršom období sa slovanské dejiny Slovenska a Panónie prekrývajú s dejinami Avarského kaganátu a s existenciou tzv. Samovej ríše. Obdobie je kultúrne spojené s rozmachom pražskej včasnoslovanskej kultúry.

Periodizácia[upraviť | upraviť kód]

Pre Čechy, Moravu a Slovensko podľa:[1]

  1. fáza (2. tretina 6. storočia – koniec 6. storočia) – príchod Slovanov
  2. fáza (1. polovica 7. storočia) – čiastočne obdobie vzniku a trvania Samovej ríše
  3. fáza (2. polovica 7. storočia, na Morave a Slovensku končí najneskôr začiatkom 80. rokov 7. stor.) – prechodový stupeň k predveľkomoravskému obdobiu

Dejinný vývoj[upraviť | upraviť kód]

Raná história Slovanov je nejasná, pretože okrem archeologických nálezov existuje len málo písomných prameňov, ktoré by sa Slovanom venovali. Už v prvom storočí rímske pramene spomínajú kmene Venetov (Venedov, Vinidov,..), ktoré bývajú stotožňované so Slovanmi. Historický prameň, ktorý môže odkazovať na Slovanov pochádza aj z roku 448, ide o správu rétora Priska východorímskemu cisárovi Theodosiovi II. o národe, ktorý ho pohostil medovinou,[2] a ďalšie správy poskytuje historik Jordanes a Prokopios.[3] Označenia týchto, zrejme slovanských národov v dielach sú (Sklavíni, lat. Sclaveni, gr. Σκλαβηνοί (Sklábénoi), alebo Anti).[4]

Podunajsko a migrácia slovanských kmeňov podľa J. Steinhübela (in: Ottov historický atlas Slovensko, str. 48)
Bulharské a slovanské kmene v 6. – 7. storočí (podľa bulharského atlasu "Атлас по история на България за средните училища", "Картография", Sofia, 1990)

Po tom, čo ostrogótsky kráľ Thiudimer v zime 470 porazil Svébov usídlených na území dnešného Slovenska sa Svébi na čele s Hunimundom odobrali na západ, kde neskôr založili menšie panstvo na Pyrenejskom polostrove. Ostrogóti a ani ich susedia Gepidi však prázdne vákuum po germánskych Svéboch nezaujali a na ich územie od konca 5. storočia začali prenikať slovanské kmene.[5]

Postupne nešlo o prenikanie usporiadané a šlo o menšie skupiny, no postupne migrácia zosilnela.[3] Podľa niektorých názorov územie Slovenska osídlil jeden vojenský kmeň,[5] existuje teória, ktorá hovorí o viacerých kmeňoch, ktorých mená sa však nezachovali.[6] Kmeňová teória sa ako hypotéza vyskytovala v českých dejinách, kde sa v historických kronikách zachovali mená miestnych kmeňov.

Na území dnešného Slovenska sa Slovania stretli zo zvyškami staršieho obyvateľstva. Jednak šlo o zvyšky germánskej populácie, no na vyššie položených miestach doznieval tiež ľud púchovskej kultúry.[3] Moc južných germánskych ríš na Slovensko v tomto období zasahovala len čiastočne (napr. Ostrogóti a neskôr Longobardi na Záhorí,[2][7] poprípade podľa novších nálezov aj na južnom Považí[8]).

Slovania na novom území osídľovali oblasti rovín a horských kotlín. Z kultúrneho hľadiska je pre nich charakteristický žiarový pohrebný rítus a keramika pražského typu,[2] vytváraná od konca 5. do 7. storočia. Spočiatku šlo o nezdobenú, neskôr jednoducho vlnovkami zdobenú keramiku.[3] Pamiatkami širšej pražskej kultúry sú sídliská so zemnicami a kamennými pecami, ako i žiarové pohrebiská. Sídliská kultúry sa nachádzali napr. v Nitre, Šuranoch, bratislavskej Dúbravke, Matúškove, Čakajovciach a i.[9] Extenzívny spôsob hospodárenia si vyžadoval skôr riedke osídlenie, pestovali sa obilniny, strukoviny i technické plodiny (konope, ľan). Slovania sa venovali aj chovu hovädzieho dobytka, oviec a kôz, postupne sa rozvíjala remeselná výroba. Obyvateľstvo sa združovalo sa do rodových a následne aj susedských občín.[3] Osady pozostávali zvyčajne len z niekoľkých obydlí, často šlo len osamoty.[8] V rodinách prevládala monogamia a prvotné slovanské usporiadanie bolo patriarchálne. Úloha rodu a kmeňa však postupne upadala a už v 6. storočí možno tušiť prvé politické zjednocovanie obyvateľstva.[10]

Prokopios Cézarejský vo svojej šiestej knihe diela O vojne gótskej (De bello Gotico) spomína, že v roku 512 zo stredného Podunajska na sever odišiel národ Herulov a počas svojej cesty prechádzal cez slovanské a neobývané krajiny. Správa tak dáva predpoklad, že Slovania ešte územie dnešného Slovenska neovládali úplne.[4] Ďalej Prokopios Slovanov spomína pri zmienkach o boji o longobardský trón, keď sa k Slovanom utiahol Hilgidis,[2] syn pretendenta longobardského trónu Risiulfa. Hilgidis následne s pomocou Slovanov a Gepidov bojoval proti Longobardom. Po uzavretí prímeria mal opäť ujsť k Slovanom.[4]

Prokopios vo svojom diele popisuje Slovanov nasledovne:

Tieto kmene, totiž Slovania a Anti, nie sú ovládané jediným mužom, ale oddávna žijú v demokracii, a preto svoje veci tak priaznivé, ako nepriaznivé prejednávajú spoločne. Rovnako i všetky ostatné zvyky majú tieto barbarské kmene už oddávna podobné.
Prokopios Cézarejský, O vojne gótskej (De bello Gotico)[11]

Slovania podobne ako iné barbarské národy neboli mierumilovní a už v roku 548 zošli do svojich sídiel a spolu s Germánmi rabovali bohaté byzantské územia od Benátok až po prístav Drač. Podobný nájazd slovanské kmene zopakovali aj o tri roky neskôr, keď jedna vlna Slovanov plienila byzantské územie až po Egejské more a druhá na popud ostrogótskeho kráľa Totilu tiahla na Solún.[12]

Byzantskí autori Prokopios i Pseudo-Mauríkios vo svojich dielach zanechali aj popis boja Slovanov. Slovania mali bojovať ako pešiaci a ako zbrane používali oštepy, či kopije, niektorí aj podlhovasté štíty, ochrannú zbroj príliš nenosili. K bežnej výbave patrili luky a otrávené šípy. Podľa správ nebojovali v usporiadaných oddieloch a dobre bojovali v nepriehľadnej krajine. V druhej polovici 6. storočia sa k zbraniam pridali aj meče.[13]

Zmeny v stredoeurópskej situácii nastali po príchode Avarov, ktorí si okolo roku 558 podmanili čiernomorské pobrežie a opanovali tamojších Antov (Slovanov). Slovanské kmene mali následne v avarskom zväze rozličné postavenie. V roku 567 Longobardi na pomoc proti svojim tradičným nepriateľom Gepidom povolali Avarov a s ich pomocou Gepidskú ríšu rozvrátili. Už o rok (568) však aj samotní Longobardi pochopili, akých nových susedov získali, a preto odtiahli do Itálie. Panóniu tak ovládli Avari a ich Avarský kaganát.[5] Spolu s Avarmi do Panónie prenikli aj nové slovanské kmene (časť zo severu a časť spolu s Avarmi z východu) a následne v priebehu storočia osídlili pás od Jadranu až po Dunaj. Podľa autochtónnej teórie v tomto období dochádza aj postupnej diferenciácii jednotlivých slovanských kmeňov (a budúcich národov), ktoré majú často mytologický podklad - napr. príbehy o bratoch Čechovi, Lechovi a Rusovi, či podobné povesti o bratoch zakladateľoch z Chorvátska a Srbska. Názory o presnom vývoji slovanských kmeňov sa však líšia, inou teóriou je napr. migračná teória, pozri Slovania. Ruský kronikár Nestor popisuje tzv. rozchodovú autochtónnu teóriu následovne:

Po mnohých že časoch usadili sa Slovania popri Dunaji, kde je teraz uhorská a bulharská zem. A od týchto Slovanov rozišli sa po zemi a nazvali sa svojimi menami, kde sa usadili, na ktorom mieste. Ako príduc, usadili sa na rieke menom Morava, i nazvali sa Morava(nia), a druhí si hovorili Česi. A tíže Slovania sú aj Bieli Chorváti i Srbi i Korutánci...
Nestor, Povesť dávnych liet[14]

Slovania a Avari spolu následne viackrát plienili byzantské územie (602, 610, 619, 623, 626) a bojovali aj proti talianskym Longobardom (603), či bavorskému vojvodovi Tassilovi I., ktorý v roku 595 zaútočil na korutánskych Slovanov (zrejme Dudlebov).[15] Avarské obdobia malo na Slovanov aj kultúrny dopad. Pod vplyvom Avarov sa napríklad vyvíjala slovanská kultúra a keramika nadobúdala okrasnejšiu farebnú podobu.[16] Postavenie niektorých, najmä západných Slovanov bolo voči Avarom však podriadené, a zlé vzťahy medzi zoskupeniami vyústili do protiavarského povstania v roku 623. Časť Slovanov spojených pod Samovou vládou získala od Avarov samostatnosť, ktorá im však vydržala len do jeho smrti niekedy v roku 658, keď sa opätovne obnovila moc Avarov, alebo sa dostali pod vplyv západného fransko-bavorského sveta. V tomto období dochádza k bližšiemu zbližovaniu Avarov a Slovanov, čo dokazujú spoločné pohrebiská a rozvoj umeleckých predmetov.[17] (ďalej pozri: Samova ríša, Avarský kaganát, Karantánia a predveľkomoravské obdobie).

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. MEŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu. 2. opr. vyd. Zväzok I. Praha : Libri, 2009. 564 s. ISBN 978-80-7277-407-4. S. 169 – 170.
  2. a b c d HONZÁK, František a spol.. Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava; Praha : Slovart; Libri, 2007. 882 s. ISBN 978-80-8085-596-3, 978-80-7277-187-5. S. 41 – 43.
  3. a b c d e CAMBEL, Samuel a spol. Dejiny Slovenska I : (do roku 1526). 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. 534 s. S. 62 – 64.
  4. a b c Slovania [online]. www.ukm.ff.ukf.sk, [cit. 2020-05-18]. Dostupné online.
  5. a b c KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7 S. 46 – 47 (Kapitolu písal J. Steinhübel)
  6. Dejiny Slovenska I : (do roku 1526), str. 68
  7. CAMBEL, Samuel a spol. Dejiny Slovenska I : (do roku 1526). 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. 534 s. S. 59 – 60.
  8. a b KÖNIG, Tomáš. Najstarší Slovania na našom území [online]. Katedra archeológie, Filozofická fakulta UK v Bratislave, [cit. 2020-05-18]. Dostupné online.
  9. pražský typ In: Ottova praktická encyklopédia Slovensko. 1. vyd. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2008. ISBN 978-80-7360-668-8. S. 415.
  10. Dejiny Slovenska I : (do roku 1526), str. 65 – 66
  11. Ibidem, str. 38
  12. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 978-80-85501-64-3. S. 35 – 37.
  13. KLEIN, Bohuš; RUTTKAY, Alexander; MARSINA, Richard. Vojenské dejiny Slovenska. Stručný náčrt do roku 1526.. 1. vyd. Zväzok 1. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1994. ISBN 80-967113-1-8. S. 61 – 62.
  14. Ibidem, str. 42
  15. Ibidem, str. 38 – 41
  16. slovanská kultúra In: Ottova praktická encyklopédia Slovensko. 1. vyd. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2008. ISBN 978-80-7360-668-8. S. 482.
  17. Vojenské dejiny Slovenska. Stručný náčrt do roku 1526. str. 65

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]