Valérie Trierweilerová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Valérie Trierweilerová
Prvá dáma v Elyzejskom paláci od 15.mája 2012. Záber je z 3. mája 2012.
Prvá dáma v Elyzejskom paláci od 15.mája 2012. Záber je z 3. mája 2012.
Valérie Trierweilerová, podpis
Prvá dáma francúzska
Biografické údaje
Rodné menoMassoneau
Narodenie16. február 1965 (53 rokov)
Angers Francúzsko
Politická stranaSocialistická strana Francúzska
Alma materSorbonne
Profesianovinárka
Národnosťfrancúzska
Rodina
Partnerka
François Hollande
Deti3
Odkazy
Spolupracuj na CommonsValérie Trierweilerová
(multimediálne súbory)

Valérie Trierweiler (* 16. február 1965 Angers Francúzsko) rodená Valérie Massonneau, je francúzska novinárka so špecializáciou na politiku a televízna osobnosť. Je členkou redakcie Paris Match. V rokoch 20052011 vstúpila do politiky prostredníctvom televízneho vysielania. Vystupovala v politických programoch televízie Direct 8. Svoj život zdieľala s Françoisom Hollandom, prezidentom Francúzskej republiky od 15. mája. 2012 do 9. januára 2014.

Mladosť a vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa v Angers vo štvrti Roseraie ako piata v rodine so šiestimi deťmi. Neskôr sa presťahovali do štvrte s bytmi so zníženým nájomným, tzv. "HLM". Jej otec, celoživotný invalid, zomrel, keď mala 21 rokov. Ako dvanásťročný, už na konci druhej svetovej vojny, stúpil na mínu a prišiel o nohu. Jej starý otec a prastarý otec boli bankármi. Ich banka „Bordier Fils, Massonneau et Cie“ bola v roku 1950 prebratá bankou „Crédit de l'Ouest“. Po smrti Valériinho otca pracovala jej matka ako pokladníčka na mestskom zimnom štadióne.

Valérie Massonneau s úspechom absolvovala vzdelávanie na kolégiu Jean Lurçat a na lýceu Joachim-du-Bellay v Angers. Po maturite v roku 1983 pokračovala v štúdiu na Sorbonne. Tu študovala históriu a politické vedy zároveň s komunikáciou v politike.

Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Po dosiahnutí diplomu v 1988 pracovala pre revue „Profession Politique“. V roku 1989 ju zamestnal Roger Thérond v Paris Match. Tu mala na starosti politické témy a hlavne Socialistickú stranu.

Od začiatku roka 2005 vystupovala v „televízii Direct 8“ vo vysielaní, kde prezentovala rozhovory s politikmi. Až do roku 2007 uvádzala pravidelné týždenné programy na kanáli „Le Grand 8“, čo boli prvé politické správy Direct 8, spolu s Dominique Souchier.

Na začiatku 2007 moderovala spolu s Mikaëlom Guedjom týždenník kanála Direct8 nazvaný „Politiquement parlant“. Potom ako uvádzala od marca do októbra 2011 „Portrait de campagne“, začala pracovať v roku 2012 na projekte rozhovorov s osobnosťami šoubiznisu. Tento nový magazín mal spočiatku ťažký rozbeh, no poskytoval zaujímavé predstavenia.

Prezidentská kampaň[upraviť | upraviť zdroj]

Od polovice roka 2005 zdieľala svoj život s Françoisom Hollandom.[1] F. Hollande sa stal 15. mája 2012 24. prezidentom Francúzska a Valérie Trierweiler je prezentovaná ako Prvá dáma Francúzska, hoci svoj vzťah nepotvrdili sobášom. Z dôvodu tohto spoločenského stavu ju americké médiá pri príležitosti prvej cesty prezidenta do USA v máji 2012 prekrstili na "first girlfriend".

Asistovala pri nástupe nového prezidenta do úradu a zúčastnila sa programu organizovaného pre prvé dámy Michelle Obamovou počas summitu G8.

Valérie Trierweiler disponovala v Elyzejskom paláci vlastným kabinetom s jedným pridelencom, dvoma sekretárkami a jedným šoférom, riadenými bývalým novinárom Patricom Bianconom.[2] Tento tím bol oveľa menší ako mala Carla Bruni-Sarkozyová.Počas jednej návštevy v škole počas summitu NATO v Chicagu vyhlásila, že má ambíciu stať sa „vyslankyňou rovnosti šancí“.

Publikovala aj jeden fotografický album s titulom François Hollande président. 400 jours dans les coulisses d'une victoire (François Hollande prezidentom. 400 dní za kulisami víťazstva.)

Dala najavo svoju nezávislosť a pokračovala v Paris Match v publikovaní týždennej literárnej kroniky. 12. júna 2012 v predvečer prezidentskej kampane, niekoľko hodín potom ako Ségolène Royal oznámila svoju podporu Hollandovi vo voľbách, Trierweiler oznámila na Twitteri svoju podporu inému kandidátovi, Olivierovi Falornimu, socialistickému kandidátovi za Charente-Maritime. Politické kruhy si začali klásť otázky o jej zotrvaní v politike a o jej súkromnom živote. Táto udalosť dostala v médiách meno "Tweetgate".[3] Vyprovokovala napätie medzi určitými členmi Socialistickej strany a priateľkou Françoisa Hollanda a takisto v rodine prezidenta republiky. Jeho syn Thomas Hollande sa vyjadril, že tento tweet zničil "normálny obraz", ktorý vytvoril jeho otec. V septembri toho istého roku vyhlásila Trierweiler, že "c'était une erreur" (to bola chyba) a že to ľutuje (et que le regrette).

Pokračovala však v účasti na viacerých oficiálnych cerémoniách. François Hollande vyhlásil v jednom interview na prehliadke počas osláv štátneho sviatku 14. júla, kde bola ako doprovod na tribúne aj Trierweiler: "Valérie veut garder son activité professionnelle. Je le comprends. Elle sera présente à mes côtés lorsque le protocole l’exigera, et ce n’est pas très fréquent ." (Valérie si chce ponechať svoju pracovnú činnosť. Chápem to. Bude prítomná po mojom boku, keď to bude vyžadovať protokol a to nebude často.) Špeciálny poradca prezidenta Aquilino Morelle upresnil: " Les temps ont changé. Aujourd'hui, nous avons une Première dame qui travaille. Il faut s’adapter. Ne soyons pas plus royaliste que le roi. On peut être journaliste culturel et ne pas interférer avec la politique". (Časy sa zmenili. Dnes máme Prvú dámu, ktorá pracuje. Je treba sa prispôsobiť. Nebuďme kráľovskejší od kráľa. Možno byť novinárom kultúrnej rubriky a neangažovať sa v politike.)

V septembri sa stala vyslankyňou „Nadácie Danielle Mitterandovej“. Tiež oznámila, že odmietla moderovať televízne vysielanie na kanáli D8. Svoje váhanie s výpoveďou vysvetľuje vôľou zachovať si finančnú nezávislosť kvôli výchove svojich troch detí, ktorej náklady spočívajú len na jej pleciach.[4]

18. októbra, počas cesty do Chambly (Oise) do sídla Nadácie Danielle Mitterrandovej, deklarovala konečnú predstavu o roli Prvej dámy: „On ne devient pas comme ça Première dame du jour au lendemain, mais j'éprouve maintenant une grande joie à faire ce genre de choses et je continuerai .“( Nemožno sa stať prvou dámou zo dňa na deň, ale teraz skúsim robiť tento druh vecí a budem pokračovať.)

Od leta 2013 sa vyvinul jej vzťah s prezidentom do štádia, kedy sa hovorilo, že "ju už viac nič pri ňom nedrží". Nakoniec, 9. januára 2014 prepukol verejný škandál v časopise Closer, ktorý ju z pozície spoločníčky prezidenta odsunul. Do Elyzejského paláca sa už nevrátila.[5]

Súkromný život[upraviť | upraviť zdroj]

Trierweiler je dvakrát vydatá. Prvé manželstvo s priateľom z mladosti bolo bezdetné. V roku 1995 sa Valérie Massonneau vydala za Denisa Trierweilera. Tento bol sekretárom redakcie Paris Match, autorom, prekladateľom, germanistom a špecialistom na filozofa Hansa Blumenberga. Mali spolu tri deti. Rozvodové konanie trvalo od roku 2004 a ukončené bolo v roku 2007. Valérie si ponechala meno bývalého manžela.

Počnúc rokom 2005 udržiavala vzťah s Françoisom Hollandom,[6] ktorého prvýkrát stretla v rámci svojej profesie politickej novinárky počas volieb v roku 1988. V októbri 2010 obaja zverejnili svoj voľný vzťah.

20. októbra 2011 publikovala komentár k tomu, že podala žalobu na neznámeho páchateľa na parížsku prokuratúru z dôvodu, že bola objektom vyšetrovania zo strany policajnej prefektúry Paríža kvôli svojej minulosti a známostiam.[7] Sekcia Generálnej inšpekcie národnej polície poverená prokuratúrou viesť šetrenie oznámila, že prípad Valérie Trierweiler je omyl a uzavrela prípad bez toho, aby pokračovala v šetrení. Potom, ako sa polícia rozhodla záležitosť uzavrieť, parížska prokuratúra zverila celé vyšetrovanie zamietnuté policajným prefektom Michelom Gaudinom na starosť "Brigade de répression de la délinquance aux personnes (BRDP)" (Brigáde na potláčanie kriminality osôb).

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Valérie Trierweiler (predhovor François Hollande, fotograf Stéphane Ruet), François Hollande président : 400 jours dans les coulisses d'une victoire, Le Cherche midi, 2012, 200 p. ISBN 978-2-7491-2566-4
  • Lionel Jospin a Jean Glavany, s účasťou Valérie Trierweiler a laboratoire Central Color (photogr. Stéphane Ruet), „Les 60 jours de Jospin“, La Martinière, 2002, 118 p. (ISBN 2-7324-2915-5)
  • Merci pour ce moment, Paríž, vyd. Les Arènes, 2014[8]

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Valérie Trierweiler na francúzskej Wikipédii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Portrét V. Trierweiler