Valéry Giscard d'Estaing

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Valéry Giscard d'Estaing
rod. Valéry Marie René Georges Giscard d'Estaing
Valéry Guiscard d´Estaing
Valéry Guiscard d´Estaing
1. Minister financií a hospodárskych vecí
V úrade
18. január 19628. január 1966
Predchodca Wilfrid Baumgartner
Nástupca Michel Debré
2. Minister hospodárstva a financií
V úrade
20. jún 196927. máj 1974
Predchodca François-Xavier Ortoli
Nástupca Jean-Pierre Fourcade
3. 20. Prezident Francúzskej republiky
V úrade
27. máj 197421. máj 1981
Predchodca Georges Pompidou, dočasný prezident Alain Poher
Nástupca François Mitterrand
4.
5.
Osobné informácie
Narodenie 2. február 1926 (88 rokov)
Koblenz Nemecko
Politická strana UDF[1] (1995 – 2002)
UDF-PR (1978 – 1995)
PR (1977 – 1978)
FNRI[2](1966 – 1977)
RI (1962 – 1966)
CNIP[3] (1956 – 1962)
Alma mater École polytechnique – ENA
Profesia politik
Manželka Anne-Aymone Sauvage de Brantes
Deti 2 dcéry + 2 synovia
Národnosť francúzskaFrancúzsko
Vierovyznanie rímskokatolícke
Podpis Valéry Giscard d'Estaing, podpis
http://VGE-Europe.eu/
člen Francúzskej akadémie
Pozri aj Politický portál

Valéry Giscard d'Estaing (* 2. február 1926 Koblenz Nemecko) celým menom Valéry Marie René Georges Giscard d'Estaing je francúzsky štátnik, ktorý bol 20. prezidentom Francúzskej republiky.[4]

Nastúpil kariéru ako finančný inšpektor. V rokoch 1962 – 1966 bol ministrom financií a ekonomiky, potom ministrom ekonomiky v období 1966 – 1969[4].

Bol kandidátom za „Nezávislých republikánov“ v prezidentských voľbách v roku 1974, bol zvolený za 20. prezidenta Francúzskej republiky oproti konkurenčnému kandidátovi „Zjednotenej ľavice“ Françoisovi Mitterrandovi. Zvíťazil 19. mája 1974 s 50,81 % platných hlasov [4].

Počas sedemročného obdobia mandátu, od 27. mája 1974 do 21. mája 1981, dával hlasovať za dôležité reformy, napríklad za zníženie veku dospelosti na 18 rokov, povolenie rozvodov na základe obojstrannej dohody a povolenie interrupcie podľa rozhodnutia matky. Vytvoril štátny sekretariát pre záležitosti žien, zrušil „ORTF“ (úrad pre vysielanie TV a rozhlasu) a odpočúvania telefónov a vytvoril monetárny európsky systém (SME). Bol tiež rýchlo konfrontovaný s ekonomickými problémami v rámci svojej parlamentnej väčšiny medzi dominantnými subjektami gaullistov na čele s Jacquesom Chiracom a menšinovými členmi „Zväzu pre francúzsku demokraciu“[1] (UDF, pravý stred), ktorých bol aj zakladateľom.

Vo volebnom boji kandidátov na prezidenta v roku 1981 bojoval proti Françoisovi Mitterrandovi, kandidátovi socialistickej strany (Parti socialiste), ktorý nazbieral 51,76 % platných hlasov, čo znamenalo prehru.

Valéry Giscard d'Estaing bol prezidentom regionálnej rady Auvergne (1986 – 2004) a prezidentom UDF (1988 – 1996). Bojoval za federalizovanú Európu, bol prezidentom „Rady o budúcnosti Európy“, ktorá sa zavŕšila Rímskou zmluvou II. Po regionálnych voľbách v 2004 sa rozhodol prejsť do „Ústavnej rady“ (Conseil constitutionnel), ktorej je členom za pravicu ako bývalý prezident republiky.

Napísal viacero esejí a románov a stal sa členom Francúzskej akadémie od roku 2003, kde obsadil 16. kreslo.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Valéry René Marie Georges Giscard d’Estaing sa narodil v Koblenzi v Nemecku. Jeho otec mal poslanie v Porýní okupovanom francúzskymi ozbrojenými silami. Otec Edmond Giscard (1894 – 1982) sa stal Giscardom d'Estaing, inšpektorom financií, členom Francúzskeho inštitútu (Institut de France), vysokým dôstojníkom Čestnej légie. Jeho matka bola May Bardouxová (1901 – 2003). Pochádzala z rodiny poslanca Jacquesa Bardouxa, bola vnučkou Agénora Bardouxa, ministra verejných informácií, viceprezidenta Senátu.

Bolo potvrdené, že Valéry Giscard d'Estaing má predkov Ľudovíta XV. a jeho metresu Catherine Eléonore Bénard cez ich najmladšiu spoločnú dcéru Adélaïde de Saint-Germain.

Niekoľko mesiacov po Valéryho narodení bol jeho otec povolaný naspäť do Paríža. Rodina sa usídlila v 8. arrondissemente.

Valéry Giscard d’Estaing sa učil v škole Gerson, potom na lýceu Janson-de-Sailly a na lýceu Ľudovíta Veľkého v Paríži, taktiež na lýceu Blaise-Pascal v Clermont-Ferrand na začiatku okupácie Francúzska. Zmaturoval z dvoch predmetov – filozofie a matematiky.

Po prípravnom ročníku na „Lýceu Ľudovíta Veľkého“ odišiel študovať „École polytechnique“, kde promoval v roku 1944. Prvý rok na vysokej škole bol tiež rokom začiatku vojenského výcviku. V osemnástom roku života vstúpil do 1. armády. Bojoval vo Francúzsku a Nemecku, za čo bol dekorovaný vyznamenaním „Vojnového kríža 1939 – 1945“.

Jeho prijatie na „École nationale d'administration“ (ENA) (slov. Národná škola administrácie, pre budúcich št. úradníkov) bolo uľahčené dekrétom z 19. júla 1948 dovoľujúcim promovaným polytechnikom vstúpiť na ENA bez prijímacej skúšky. Prišiel tam v "čižmách" (z armádnej služby) a po jej ukončení začal pracovať na „Inspection générale des Finances“ v roku 1952, kde už pracoval aj jeho otec.

V roku 1948 býval v Montreali, kde bol profesorom na "Collège Stanislas". Oženil sa 17. decembra 1952 na radnici 8. arrondissementu v Paríži, potom v súkromnej kaplnke rodiny de Brantes. Má štyri deti: Valérie-Anne (1953), Henri (1956), Louis (1958) a Jacinthe (1960).

Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky (1954 – 1959)[upraviť | upraviť zdroj]

Od júna do decembra 1954, vo veku 28 rokov, bol menovaný zástupcom riaditeľa kabinetu prezidentovho poradcu Edgara Faurea. Po svojom vstupe do poslaneckej funkcie za departement Puy-de-Dôme v roku 1956 sa vzdal funkcie. V tejto poslaneckej funkcii pôsobili už jeho prastarý otec Agénor Bardoux v 19. storočí a starý otec Jacques Bardoux v 20. storočí. V tom istom roku bol menovaný za člena francúzskej delegácie na 11. schôdzi valného zhromaždenia Spojených národov. V roku 1958 dostal mandát generálneho radcu pre Puy-de-Dôme, zvolený za kantón Rochefort-Montagne, tento mandát skončil v 1974.

Počas úradu Charlesa de Gaulla (1959 – 1969)[upraviť | upraviť zdroj]

Valéry Giscard d'Estaing nastúpil do funkcie štátneho tajomníka pre financie v roku 1959 a od 19. januára 1962 ho generál de Gaulle menoval ministrom financií a hospodárstva na návrh premiéra Michela Debrého. Tento post si zachoval aj počas premiérskeho mandátu Georgesa Pompidoua, ale stal sa nepopulárnym kvôli plánu stabilizácie v roku 1963. Po znovuzvolení generála de Gaulla na post prezidenta sa tento rozhodol nahradiť ho Michelom Debréom 8. januára 1966.

Počas prvej doby vo funkcii ministra financií sa Valéry Giscard d´Estaing zaoberal projektom reorganizácie administratívy začatej jeho predchodcom Antoinom Pinayom a Wilfridom Baumgartnerom. V rámci nej dal prepojiť v roku 1962 Ministerstvo financií s ministerstvom hospodárstva. V 1965 vedenie štátnej pokladnice sa spojilo s vedením ministerstva zahraničného obchodu a znovu ustanovili vedenie predvojnových fondov dekrétom z 5. júla, zatiaľ čo služba hospodárskych a finančných štúdií prešla pod vedenie predošlého.

Návrat na Inšpektorát financií a opozícia voči de Gaullovi[upraviť | upraviť zdroj]

Valéry Giscard d'Estaing reorganizoval Generálny inšpektorát financií v období 1966 – 1967 a nechal sa zvoliť na radnici v Chamalières. V tom istom čase založil Národnú federáciu nezávislých republikánov (FNRI) vyhlásiac: „Sme súčasť centristov a vo väčšine Európania.“ Z toho titulu podporil v 1969 kandidatúru Spojeného kráľovstva za člena Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Bol prezidentom „Commission des Finances, économie générale" a návrhu rozpočtu Národného zhromaždenia.

Jeho vzťah ku Charlesovi de Gaullovi bol čoraz kritickejší; hovoril hlavne o osamelom výkone moci a používal formuláciu kritickej podpory, ktorú vyjadril slovami "áno, ale". Apeloval, aby sa hlasovalo „nie“ na referende 27. apríla 1969, ktorého zamietnutie spôsobilo odchod generála de Gaulla z funkcie. Počas prezidentských volieb po odchode de Gaulla sa priklonil na chvíľu ku kandidatúre Antoine Pinaya, potom sa pridal k Georgesovi Pompidouovi 30. apríla.

Minister financií v období (1969 – 1974)[upraviť | upraviť zdroj]

Georges Pompidou mu zveril ministerstvo hospodárstva a financií vo vláde Jacquesa Chaban-Delmasa (1969 – 1972), post si zachoval aj vo vláde Pierra Messmera (1972 – 1974). V tejto funkcii dal hlasovať o zákone č.73 – 7 z 3. januára 1973 o „Banque de France“.

Valéry Giscard d´Estaing sa postavil proti projektu rýchlovlakov SNCF, dával prednosť projektu aerovlaku. V 1974, hoci bolo platné nariadenie ministerskej rady obmedzovať úspory energie, jeden člen projektu TGV umiestnil spis na spodok kopy dokladov. Po troch hodinách diskusií schválil projekt TGV už veľmi chorý a unavený prezident Pompidou.

Aby kompenzoval rozpočtovú stratu, vzal úver, ktorý bol neskôr pre Francúzsko príliš drahý. Od roku 1967 do 1974 bol aj starostom obce Chamalières v departemente Puy-de-Dôme.

Voľby prezidenta v 1974: úspech[upraviť | upraviť zdroj]

Rok 1976, v Bielom dome

8. apríla 1974, šesť dní po skone Georgesa Pompidoua, Valéry Giscard d'Estaing oznámil svoju kandidatúru v prezidentských voľbách v 1974 na radnici v Chamalières vysvetliac svoju vôľu "Pozerať Francúzsku do hĺbky očí". Podporovaný nezávislými republikánmi a stranou UDR, menovite Jacquesom Chiracom, predbehol bývalého premiéra gaullistov Jacquesa Chaban-Delmasa v prvom kole s 32,6 % hlasov.

Medzi dvoma kolami volieb prebehla verejná debata s Françoisom Mitterrandom, ktorá Valérymu Guiscard d´Estaingovi poskytla rozhodujúcu výhodu. Fráza „Vous n'avez pas le monopole du cœur“ (Nemáte monopol na srdce) vynikla spomedzi jeho myšlienok. Bol zvolený s 50,81 % oprávnených voličov 19. mája 1974, čím sa stal tretím prezidentom V. Francúzskej republiky a zároveň najmladším –  vo veku 48 rokov. Vo svojom prejave po prísahe prezidenta vyhlásil: "Počujem ešte silné hlasy francúzskeho ľudu, ktoré požadujú zmenu. Robíme túto zmenu preňho, s ním, takým ako je svojím počtom a rôznosťou."

Dôležité rozhodnutia 7-ročného obdobia[upraviť | upraviť zdroj]

Prezidenti J.F. Kennedy a Giscard d'Estaing v Oválnej pracovni Bieleho domu

Valéry Giscard d'Estaing menoval Jacquesa Chiraca premiérom, ale vzťahy medzi nimi smerovali k druhej demisii Chiraca v 1976. Bol nahradený Raymondom Barreom, "jedným z najlepších ekonómov Francúzska" podľa prezidenta. Na podnet prezidenta boli odsúhlasené reformy v legislatíve, ktoré menili spoločnosť do hĺbky. Rozvod na dohodu manželov, povolenie potratov, zníženie veku dospelosti z 21 na 18 rokov, atď.

Začiatok prezidentskej funkcie bol poznačený vzburou mládeže a modernizáciou. Oživil aj niekoľko národných symbolov: modrá zástava francúzskej štandardy bola nahradená svetlejšou kobaltovou modrou, ktorá vyzerala menej agresívne, Marseillaise bola hraná menej hlasno a v pomalšom rytme. Rozhovory viedol v angličtine, pózoval pre oficiálne fotografie v kompletnom obleku, zjednodušil protokol v Elyzejskom paláci a skúšajúc sa priblížiť ľudu viac vyhľadával možnosti ukazovať súkromie na verejnosti, hlavne na rodinných večeriach.

V priemyselnej oblasti sa angažoval za modernizáciu železničnej dopravy a dal vytvoriť štúdiu o TGV.

Sedemročné obdobie prezidentského mandátu bolo poznačené následkami dvoch ropných šokov. Kvôli šetreniu energiami obnovila vláda už staršiu zmenu letného času, čo dovolilo šetriť na večernom osvetlení. Rozhodol tiež o pokračovaní intenzifikácie programu vývoja nukleárnej energie, ktorý začal jeho predchodca. Obdobie jeho úradu je tiež poznačené rastom masovej nezamestnanosti.

Valéry Giscard d'Estaing je účastníkom stavby európskej integrácie. Obraňoval myšlienku Európskej únie už od svojich politických začiatkov. Podieľal sa na „tretej ceste“ medzi mnohonárodnou Európou a Európou štátov, prispel k vytvoreniu Európskej rady a zvýšeniu právomocí Európskeho parlamentu, hlavne v rozpočtovej oblasti.

Osobne uprednostnil nahradenie trestu smrti doživotným väzením bez možnosti zmeny trestu. Udelil milosť štyrom odsúdeným na smrť a odmietol troch (Christian Ranucci v 1976, Jérôme Carrein a Hamida Djandoubi v 1977) požadujúc aby trest smrti mal odstrašujúci účel, pretože obete boli deti alebo slabé ženy, zanedbávané a týrané. Toto boli posledné výkony trestu smrti vo Francúzsku.

Ekonomika a sociálna oblasť[upraviť | upraviť zdroj]

Historik Jean-Charles Asselain zdôraznil, že v období prezidentského mandátu Valéry Giscard d'Estainga zostávala ekonomika na relatívne vysokej úrovni, okolo 3 % rast HDP ročne. Navyše, v roku 1980 bol verejný dlh Francúzska vzhľadom na HDP (franc. PIB) rovnaký na začiatku funkcie ako aj na jej konci.[5] Rovnako však upresňuje, že súbor ukazovateľov naznačuje nerovnomernosť rastu. Vzťah medzi priemernými čistými príjmami riadiacich zložiek a podriadených pracujúcich bol zovretejší, hlavne preto, že bolo vyššie zaťaženie daňových odvodov z príjmov vyšších príjmových skupín. Politika silného franku a uvoľnenia cien, ktorá čelila vonkajšej konkurencii, nedovoľovala vykonávať kontrolu cien a zvyšovania cien základných potravín. Jeho mandát bol poznačený svetovou ekonomickou krízou v dôsledku druhého ropného šoku a dvojnásobným zvýšením počtu nezamestnaných.

Zahraničná politika[upraviť | upraviť zdroj]

Valéry Giscard d'Estaing sa realizoval v politike Európy. S kancelárom Helmutom Schmidtom utužil vzťahy medzi Francúzskom a Nemeckom. Osobne sa venoval vytvoreniu Rady Európy a monetárneho európskeho systému. Na konci funkčného obdobia uskutočňoval proarabskú politiku, aby zabezpečil Francúzsko v zásobovaní ropy.

Prezidentské voľby 1981 – neúspech[upraviť | upraviť zdroj]

Rok pred voľbami 1981, 10. mája 1980, prezident republiky Valéry Giscard d´Estaing povedal v jednom interview pre „Express“, že má realizované len tri štvrtiny toho, čo si želal urobiť. Verejná sonda v „Le Point“ mesiac predtým mu dala preferenciu 57 % hlasov oproti Michelovi Rocardovi a 61 % oproti Françoisovi Mitterrandovi. 2. marca 1981 oznámil v Elyzejskom paláci záujem o druhý mandát prezidenta.

26. apríla 1981 bol na čele prvého kola prezidentských volieb s 28,32 % hlasov pred Françoisom Mitterrandom (25,85 %) a Jacquesom Chiracom (18,00 %).

Prezident pravicového „RPR“ (Zhromaždenie za republiku) odmietol vyzvať svojich straníkov, aby podporili Valéry Giscard d'Estainga do druhého kola, lebo chcel podporiť kandidáta socialistov. D´Estaing dosiahol však podporu gaullistu Michela Debrého. Medzi dvoma kolami, magazín „Le Canard enchaîné“ uverejnil dokumenty poukazujúce na to, že minister pre rozpočet Maurice Papon bol počas režimu vo Vichy zodpovedný za deportácie Židov. Valéry Giscard d'Estaing to označil za politickú manipuláciu a tvrdil, že nikdy nepoznal Paponovu minulosť.

Počas debaty v televízii medzi dvoma kolami, 5. mája 1981, François Mitterrand a d´Estaing mali spolu konfliktnú výmenu názorov, ktorej výsledné skóre bolo v prospech odchádzajúceho prezidenta.

10. mája 1981 D´Estaing stratil druhé kolo volieb, keď nazbieral 14 642 306 hlasov a 48,24 % platných hlasov. O deväť dní neskôr predniesol reč na konci mandátu v televíznom žurnáli „Antenne 2.“, ktorý zakončil zvolaním „Au revoir!“ a nasledoval dlhý pochod k východu z miesta natáčania pred zrakom divákov a za zvuku Marseillaisy. Táto scéna sa stala slávnou.

V knihe „Le Pouvoir et la vie“ napísal: Prečo som prepadol? Kvôli nezamestnanosti? Kvôli omrzenosti Francúzov? Mal som k dobru 60 % preferencií a potom zrazu prišlo tornádo. Je to pre mňa neznámy fenomén. Pri príležitosti tridsiateho výročia svojej prehry v roku 2011 vyhlásil, že jeho volebná kampaň bola zlá a „odflinkaná“.

Ďalší politický život[upraviť | upraviť zdroj]

Valéry Giscard d'Estaing riadil „Zväz pre francúzsku demokraciu“ (UDF), ktorú založil v 1978, v období 1988 – 1996.

V 1984 bol zvolený poslanec za „UDF“ v departemente Puy-de-Dôme, kde sa znovu sústredil na svoju doménu a stal sa predsedom regionálnej rady v 1986. Vo voľbách do mestskej rady prepadol v súboji so starostom Clermont-Ferrandu keď zozbieral 49,10 % hlasov v druhom kole.

Znovu ho zvolili za poslanca za Puy-de-Dôme v 1986. V roku 19871989 sa stal predsedom komisie zahraničných vecí v Národnom zhromaždení. Znovu prebral túto funkciu v 1993 – 1997.

Podporil kandidatúru Raymond Barrea v prezidentských voľbách v 1988 a spojil sa so svojím starým rivalom Chiracom v roku 1995 a 2002.

Valéry Giscard d'Estaing nasledoval 30. júna 1988 Jeana Lecanueta v čele strany, ktorej bol zakladateľom pred desiatimi rokmi. Čelil rozdeleniu svojej strany a hnutia a opustil funkciu predsedu 31. marca 1996.

V 1986 sa stal predsedom regionálnej rady Auvergne, znovuzvolený bol v 1992 a 1998. Jeho projektom bolo založenie múzea vulkánov v Auvergne s názvom Vulcania, ktoré otvoril 20. februára 2002 v Saint-Ours-les-Roches.

Počas svojich mandátov v Auvergne pracoval na projekte cestnej siete v departemente a autocesty A89.

Postaral sa o postavenie sály pre 8500 osôb. V roku 2004 bol kandidátom v regionálnych voľbách na kandidátke UMP-UDF za Auvergne. V júni 2009 po úmrtí Omara Bongo – prezidenta Gabonu oznámil, že tento financoval volebnú prezidentskú kampaň Jacquesa Chiraca v 1981.

V rokoch 1986 – 2004 bol prezidentom prírodnej rezervácie „Vulkány Auvergne“.

Európske angažovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Originálne prvé logo Európskeho hnutia

Medzi 1989 a 1997 sa Valéry Giscard d'Estaing stal predsedom Európskeho hnutia. Počas európskych volieb v 1989 viedol zoznam členov strany „UDF-RPR“, ktorá bola na čele skrutínia s 28,88 % platnými hlasmi a 26 zvolenými, vstúpil tiež do Európskeho parlamentu. Tento úspech posilnil jeho pozíciu vodcu opozície v Národnom zhromaždení Francúzska po boku so Jacquesom Chiracom.

Valéry Giscard d'Estaing bol zvolený za predsedu „Rady obcí a regiónov Európy“ (CCRE – CEMR) v 1997, túto funkciu si zachoval do 2004.

V 2001 dostal „Zlatú medailu Nadácie Jean-Monnet“ pre Európu a v 2002 „Medzinárodnú cenu Charlemagne d'Aix-la-Chapelle“.

Je jedným z pôvodcov projektu európskej organizácie so skupinou expertov v polovici 90. rokov, ktorý sa stal projektom ústavnej európskej zmluvy.

Počas rokovania „Rady Európy“ v Laakene (december 2001) bol menovaný na čelo „Konvencie o budúcnosti Európy“, ktorá mala cieľ zjednodušiť rôzne európske zmluvy zmeniac projekt ústavnej zmluvy. Valéry Giscard d'Estaing predstavil Európsku ústavu 15. júla 2003, ktorá bola podpísaná 25 členmi Európskej únie 29. októbra 2004.

Zúčastnil sa veľmi aktívne kampane za „áno“ v referende o konštitučnej európskej zmluve v apríli 2005. Predpovedal jej prijatie 53 % hlasmi, ale referendum rozhodlo 54,68 % za „nie“. Po tomto prepade nasledovalo rozhodnutie Holandska o niekoľko dní neskôr, ústavná zmluva bola zamietnutá a nechala miesto pre Lisabonskú zmluvu podpísanú 13. decembra 2007.

Literárne dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

  • Grand maître de la Légion d'honneur (1974 – 1981)
  • Grand croix de la Légion d'honneur (1974, en tant que président de la République)
  • Grand croix de l'Ordre national du Mérite (1974, en tant que président de la République)
  • Croix de guerre 1939-1945
  • Bailli grand-croix d'honneur et de dévotion de l'ordre souverain de Malte (membres laïcs)
  • Grand-Collier de l'ordre de Sant'Iago de l'Épée (1975)
  • Grand Croix de l’Ordre de Saint-Olaf Drapeau de Norvège Norvège (1962)
  • Chevalier de l’Ordre de l'Éléphant (Ridder af Elefantordenen) Drapeau du Danemark Danemark (1978)
  • Grand-Collier de l'Ordre de l'Infant Dom Henrique Drapeau du Portugal Portugal (1978)
  • Nansen Refugee Award, décernée par le HCR pour son action en faveur des réfugiés (1979)
  • Prix de la Fondation du Parlement hellénique pour le Parlementarisme et la Démocratie (2009)
  • Docteur honoris causa de Lusíada Université de Porto (Portugal).

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Joseph Jonas, Anne Nourry, Giscard de tous les Jours, Fayolle, 1978
  • Jean Bothorel, La République mondaine, essai sur le giscardisme, Grasset, 1979
  • Jean Bothorel, Le Pharaon - Histoire du septennat giscardien, 19 mai 1974 - 22 mars 1978, Grasset, 1983
  • Philippe Reinhard, Le revenant, Albin Michel, 1990 (prix du Meilleur livre politique en 1991)
  • Arnaud Jacquet, Valéry Giscard d'Estaing, 1974-1981, La Ferté-Saint-Aubin, l'Archer, 1999
  • Pascal Geneste, Archives de la Présidence de la République. Valéry Giscard d'Estaing, Paris, Archives nationales - Somogy, éditions d'art, 2007
  • Frédéric Abadie, Jean-Pierre Corcelette, Valéry Giscard d'Estaing, Nouveau Monde, 2009
  • Georges Valance, VGE, une vie, Flammarion, 2011

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Predchodca
Léopold Sédar Senghor
Kreslo 16
Francúzska akadémia

2003
Nástupca
-