Valentinovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Valentinovci boli raná kresťanská gnostická skupina, ktorá vznikla v 2.storočí v Ríme. Za jej zakladateľa je považovaný Valentínos.

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Informácie o valentinovcoch sa do objavu rukopisov z Nag Hammadí čerpali predovšetkým z diel kresťanských hereziológov. Najvýznamnejším prameňom pre skúmanie valentinovcov bolo dielo Eirénaia z Lyonu - Proti herézam- (lat. Adversus haereses) a dielo Hyppolita Rímskeho - Vyvrátenie všetkých herézií (lat. Refutatio omnium haeresium) . Niektorí autori , ako napríklad Klement Alexandrijský, zachovali vo fragmentoch úryvky z valentinovských diel (List Flóre). Pri analýze prameňov zachovaných od cirkevných otcov však netreba zabúdať na pramennú kritiku. Napríklad v prípade Eirénaia z Lyonu a jeho diela treba vziať v úvahu, že chcel poukázať fakt, aká je Valentínova náuka poklesnutá v porovnaní s kresťanskou ortodoxiou vzhľadom na fakt, že sa od nej nelíšili veľmi po formálnej stránke.[1] Práve jeho postup pri tvorení protignostickej polemiky sa stal základom pre mnohých kresťanských hereziológov (napríklad Hyppolitus Rímsky, Tertullianus alebo Epifanius zo Salamíny).

V kódexoch z Nag Hammadí sa objavilo viacero textov, v ktorých sa dajú podľa informácii z diel kresťanských hereziológov vysledovať znaky valentinovskej gnózy. Otázkou však ostáva, do akej miery sa jedná naozaj o texty valentinovskej gnózy. Určiť autora ktoréhokoľvek textu z Nag Hammadí je náročné kvôli faktu, že nie sú podpísané. Názvy samotných textov sa odvodzujú buď z prvých slov textu, alebo sa názvy nachádzajú na konci textov. Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam sa za texty valentinovskej gnózy štandardne považujú:[2]

  • Evanjelium pravdy (NHC I,3),
  • Trojdielny traktát (NHC I,5),
  • Traktát o znovuzrodení (Epištola Reginovi) (NHC I,4),
  • Modlitba apoštola Pavla (NHC I,1),
  • Filipovo evanjelium,
  • Apokalypsa podľa Jakuba (NHC V,3),
  • Interepretácia múdrosti (NHC XI,1)
  • Valentinovský výklad (NHC XI,2)

Tajná kniha Jánova obsahuje niektoré rysy valentinovskej gnózy, väčšinou však býva radená do tzv. setovského korpusu. Jedná sa o bádateľský konštrukt, v ktorom boli do jednej pomyselnej skupiny zaradené niektoré texty z Nag Hammadí, ktoré nesú viaceré spoločné prvky. Dodnes však nie je vierohodne vedecky dokázaná existencia tejto skupiny. Viz. heslo Setovci.

Dejiny skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Valentinovci patrili k najrozšírenejším gnostickým hnutiam, ich vplyv sa tiahol celým Stredomorím. Valentinovský systém gnózy patril k najkomplexnejším a najprepracovanejším v rámci gnosticizmu. Za zakladateľa valentinovcov sa považuje Valentínos. Predpokladá sa, že sa narodil v Egypte, kde sa zoznámil s kresťanstvom, pravdepodobne gnostického charakteru.[3] Presťahoval sa do Ríma okolo roku 140,[4] kde približne 20 rokov prenášal svoje učenia, vďaka svojej inteligencii a charizmatickému vystupovaniu našiel množstvo nasledovníkov a založil si vlastnú školu. Akú hrozbu predstavoval dokazuje Tertullianus vo svojom diele, v ktorom píše, že Valentínos bol navrhovaný za rímskeho biskupa.[5] Toto tvrdenie sa však pravdepodobne nezakladá na pravde.[6]

Po jeho smrti sa škola nerozpadla a ďalej pokračovala. Došlo k rozdelenia na východnú a západnú školu, ktoré sa líšil predovšetkým vo vnímaní Kristovho pozemského tela a svojím geografickým pôsobiskom. Ďalšími významnými valentinovcami boli Valentínovi žiaci Ptolemaios, Hérakleón, Thedodotos a Markos. V 4.storočí začali kresťanskí cisári prenasledovať a zakazovať iné viery ako vtedajšie ortodoxné kresťanstvo. V tých časoch valentinovci, ktorí sa považovali za kresťanov a zapájali sa do cirkevnej organizácie, museli prejsť do ilegality a postupne ich počet klesal. Posledné zmienky o nich sa dajú v cirkevnej literatúre nájsť do 6.-7. storočia.[7]

Valentinovské učenie[upraviť | upraviť zdroj]

Do dnešnej doby sa sa nezachovali žiadne kompletné diela, ktoré by napísal Valentínos alebo jeho žiaci. Texty valentinovského charakteru z knižnice v Nag Hammadí nepochádzajú priamo od Valentína alebo jeho priamych žiakov. Informácie o valentinovskom systéme učenia čerpajú z diel cirkevných otcov. Zachovalo sa päť verzií piatich autorov – Eiréniaia,[8] Hippolyta,[9] Órigena,[10] Klementa Alexandrijského[11] a Epifana.[12]

Podľa Eirénaia základný kozmogonický mýtus vychádza z rozvinutia úvah o Plérómatu (Plnosti), špeciálnej duchovnej oblasti, v ktorej je najvyššia božská prirodzenosť bezprostredne poznateľná.[13][14] Plnosť sa skladá z 30 aiónov, fungujúcich vždy v dvojiciach, ktoré môže spoznať najvyššie božstvo. Ten sa nazýva Praotec, Dokonalý aión alebo Bythos (gr. Hlbina) a jeho ženským opozitom je Ennoia (Myšlienka), známa aj ako Sigé (Mlčanie) alebo Charis (gr. Milosť).[15] Spolu so svojimi deťmi Počiatkom a Pravdou tvoria hlavnú božskú štvoricu, ktorá pozná najvyššieho Boha osobne. Po nich nasledujú v poradí dvojice nebeský Človek a Cirkev a Logos (Slovo) a Zoé (Život). Tieto aióny spolu s božskou štvoricou zvyknú bývať radené do špeciálnej skupiny, tzv. Osmičky, ktorá je nadradená zvyšným aiónom.[16] Zvyšné aióny svojimi názvami reprezentujú morálne kvality.

Valentínos podľa Eirénaia rozpracoval učenie o Múdrosti (Sofia) ako nositeľke spásy.[17] Sofia je najnižším aiónom Plnosti. Chce poznať najvyššieho Boha, ale na to nedisponuje pravým poznaním. Jej vášnivá túžba spoznať nepoznateľného Boha splodí plod, z ktorého sa vyvinie Achamóth, tzv. nižšia Múdrosť. O tú sa rozhodne postarať Plnosť, ktorá k nej vyšle Krista, ktorý jej dá určitý tvar a schopnosť cítiť. Potom bol vyslaný Ježiš – Spasiteľ, spoločné dieťa všetkých aiónov, aby Achamóth zbavil utrpenia a priviedol k pokániu.

Achamóth sa stala matka anjelov, jedným z ktorých bol aj Démiurg, ktorý stvoril hmotný svet a ľudí.[18] Démiurg bol schopný tvoriť ľudí s dušou, ale tá ostávala uväznená v hmotnom tele. Achamóth sama zasieva semienka spásy – zárodkov duševného života, ktoré povedú k postupnému spaseniu a návratu do Plnosti. K tomu im pomáha postava Ježiša – Spasiteľa, ktorý na Zem prichádza učiť, ale nie v hmotnom tele, ako učia kresťania, ale v duchovnom , ktoré sa len javí hmotným.

Charakteristickým rysom učenia valentinovcov je delenie súcna na tri podstaty – to, čo je z Ducha (pneumatici), to čo je z duše (psychici) a to, čo je z tela (hylici).

Významní valentinovci[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem Valentína sú za dôležitých valentínovcov považovaní ďalší učitelia, ako boli Ptolemaios, Hérakleón, Thedodotos a Markos.

Ptolemaios je známy svojím Listom Flóre,[19] v ktorom vysvetľuje gnosticky zameranej kresťanskej vdove ako má chápať Starý zákon a jeho prikázania. Pôsobil na Západe.

Hérakleón, druhý známy Valentínov žiak pôsobiaci na Západe je známy svojím komentárom k Evanjeliu podľa Jána, z ktorého citoval Órigenés pri tvorbe svojho komentára.

Medzi žiakov východnej školy valentinizmu patril Théodotos. Výpisky z jeho diela sa zachovali opäť u Órigena. Podobne ako starší gnostici hodnotil Stvoriteľa – Démiúrga negatívne.

Posledným významným zaznamenaným žiakom Valentína je Markos, súčasník Eirénaia z Lyonu. Je špecifický tým, že sa pokúsil previesť valentinovské učenie do čísiel podľa pravidiel gemantrie.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Dunderberg, 2005, 64.
  2. ↑ Dunderberg, 2005,84.
  3. ↑ Rudolph, 2010. 315.
  4. ↑ Rudolph, 2010, 316.
  5. ↑ Tertullianus, Val. 4.1–2. Práve táto udalosť podľa Tertulliána viedla Valentínosa k založeniu vlastnej „heretickej“ školy.
  6. ↑ Pokorný, 1986, 136.
  7. ↑ Dundenberg, 2005, 97.
  8. ↑ Eirénaios, Adversus haereses I 1-8.
  9. ↑ Hippolytus. Refutatio omnium haeresium. V I 29-36.
  10. ↑ Órigenes. Comm. In Ioh.
  11. ↑ Clement d´Alexandrie. Extrait de Théodote.
  12. ↑ Epiphanios. Panarion. 31,5 – 8; 35-36.
  13. ↑ Eir. hear. I 1-8.
  14. ↑ Eir. hear. I 11.
  15. ↑ Eir. hear. I 1.
  16. ↑ Hipp. refut. VI, 34.
  17. ↑ Eir. hear. I 4.
  18. ↑ Eir. hear. I 5.
  19. ↑ Epiph.haer. 33, 3-7.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

  • Eirénaios Lyonský, Adversus haereses, Ed. Philip Shaff, Ante- Nicene Fathers Volume 1, Edinburgh: T. & T. Clark 1885, 1560 s.

Sekundárna literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kurt Rudolph, Gnóze: podstata a dějiny náboženského směru pozdní antiky, Praha: Vyšehrad, 2010, 450 s. ISBN 978-80-7021-947-8.
  • Ismo Dunderberg, „The School of Valentinus“, in: Antti Marjanen – Petri Luomanen (eds.), A Companion to Second-Century Christian “Heretics”, Leiden: E.J.Brill 2005, 64-99.
  • Petr Pokorný, Píseň o perle. Tajné knihy starověkých gnostiků, Praha: Vyšehrad 1998 (druhé a rozšířené vydání; 1. vydání Vyšehrad 1986).

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Valentinovci&oldid=6088427“