Valerij Fedorovyč Zalužnyj
| Valerij Fedorovyč Zalužnyj Залужний Валерій Федорович
| |
 Na fotke v hodnosti generálporučíka (2021) | |
| Narodenie | 8. júl 1973 (52 rokov) Novohrad-Volynskyj, Ukrajinská SSR, Sovietsky zväz |
| Alma mater | Odeský inštitút pozemných síl (1997) Národná akadémia obrany Ukrajiny (2007) Národná univerzita obrany Ukrajiny Ivana Čerňachovského (2014) Ostrožská akadémia (2020) |
| Národnosť | ukrajinská |
Vojenská kariéra
| |
| Ozbrojené sily | Ozbrojené sily Ukrajiny |
| V službe | 1993 – 2024 |
Valerij Fedorovyč Zalužnyj (ukr. Залужний Валерій Федорович; * 8. júl 1973, Novohrad-Volynskyj, Ukrajinská SSR, Sovietsky zväz) je bývalý ukrajinský dôstojník, od 5. marca 2022 v hodnosti generála. Momentálne vo výslužbe. Od 27. júla 2021 do 8. februára 2024, teda v období ruskej invázie na Ukrajinu bol vrchným veliteľom ozbrojených síl Ukrajiny. Od 28. júla 2021 je členom Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny. Od roku 2024 pôsobí ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Ukrajiny v Spojenom kráľovstve. Ocenený titulom Hrdina Ukrajiny (2024).[1]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa 8. júla 1973 v meste Novohrad-Volynskyj (dnes Zvyagel) v Žytomyrskej oblasti na Ukrajine v robotníckej rodine. Jeho matka pracovala na železničnej stanici v Novohrade-Volynskom a otec v továrni.
Vojakom sa chcel stať od detstva.[2] V roku 1989 ukončil mestskú školu č. 9 a nastúpil na Novohradsko-volynské strojárske učilište, ktoré ukončil s vyznamenaním v roku 1993.
Začiatky v armáde
[upraviť | upraviť zdroj]Neskôr nastúpil na Všeobecnú vojenskú fakultu Odeského inštitútu pozemných síl. V roku 1997 ukončil štúdium na inštitúte s vyznamenaním, po ktorom prešiel všetkými stupňami vojenskej služby: veliteľ čaty, veliteľ výcvikovej čaty, veliteľ bojovej čaty, veliteľ výcvikovej roty, veliteľ roty kadetov, veliteľ práporu.
V roku 2005 nastúpil na Národnú akadémiu obrany Ukrajiny, ktorú ukončil zlatou medailou v roku 2007. Následne bol vymenovaný za náčelníka štábu – prvého zástupcu veliteľa 24. samostatnej mechanizovanej brigády v Javorive. V tejto funkcii úspešne pôsobil dva a pol roka. Následne do roku 2012 velil 51. samostatnej mechanizovanej brigáde.
Vojna na Donbase
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 2014 ukončil štúdium na Národnej univerzite obrany Ukrajiny Ivana Čerňachovského v Kyjeve. Bol ocenený za svoje vynikajúce študijné výsledky ako najlepší absolvent operačnej a strategickej úrovne výcviku. Po vypuknutí rusko-ukrajinského konfliktu sa v júli 2014 sa stal zástupcom veliteľa Sektora C, ktorý sa formoval v Doneckej oblasti. Odvtedy viedol takmer všetky skupiny, ktoré tam boli vytvorené.
V roku 2017 bol vymenovaný za náčelníka štábu, prvého zástupcu veliteľa operačného veliteľstva „Západ“. Do hodnosti generálmajora bol povýšený 23. augusta 2017. Od roku 2018 pôsobil ako náčelník Spoločného operačného štábu ozbrojených síl Ukrajiny a zároveň ako prvý zástupca veliteľa spojených síl. Dňa 9. decembra 2019 bol vymenovaný za veliteľa operačného veliteľstva „Sever“.
V decembri 2020 ukončil magisterské štúdium v odbore medzinárodné vzťahy na Ostrožskej akadémii. V druhej polovici júla 2021 oslovila Zalužného prezidentská kancelária. Prezident mu ponúkal funkciu veliteľa Ozbrojených síl. Prijatím tejto funkcie by funkčne preskočil svojho vtedajšieho nadriadeného generála Syrského.[3]
Zalužnyj je považovaný za reprezentanta novej generácie ukrajinských dôstojníkov, ktorí získali skúsenosti počas osemročnej vojny na Donbase. Pozná prax a moderné vojenské doktríny štátov NATO. Dôstojníci ako on presadzujú decentralizovaný a obratnejší spôsob vedenia vojny než je zastaralý sovietsky model.[2][4]
Veliteľom ozbrojených síl
[upraviť | upraviť zdroj]27. júla 2021 prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj vymenoval Valerija Zalužného za vrchného veliteľa ozbrojených síl Ukrajiny. V tejto funkcii nahradil Ruslana Chomčaka. Nasledujúci deň bol vymenovaný za člena Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny. Zalužnyj je všeobecne považovaný za dôstojníka otvorenej mysle[5] a reprezentanta novej generácie ukrajinských dôstojníkov. Radikálne sa odklonil od zaužívanej sovietskej vojenskej praxe. Jedným z jeho prvých krokov vo funkcii bolo umožniť vojsku na fronte začať paľbu v reakcii na nepriateľa bez súhlasu vyššieho vedenia a odstrániť potrebu armády vypĺňať zbytočné dokumenty.[6]
Od konca roku 2021 vychádzali na verejnosť informácie o pripravovanej ruskej invázii.[7] Ako veliteľ realizoval rad cvičení a príprav na ruskú inváziu. Posledný mesiac pred inváziou radil politickému vedeniu krajiny zaviesť stanné právo a všeobecnú mobilizáciu, ku čomu nakoniec nebolo pristúpené. Zelenského vedenie totiž nechcelo dať Rusom žiadnu zámienku na vojnu.
Dňa 5. marca 2022, 10 dní po ruskej invázii na Ukrajinu, ho prezident Zelenskyj povýšil do hodnosti generála, čo je najvyššia možná hodnosť v ukrajinských ozbrojených silách. Jeho velenie v boji proti ruskej agresii bolo vysoko hodnotené.[8] Vďaka vojenským úspechom a schopnostiam nadobudol veľkú popularitu aj na domácej scéne.
V januári 2023 získal dedičstvo vo výške 1 milión USD po zosnulom Američanovi ukrajinského pôvodu Gregorym Stepanecovi. Zalužnyj peniaze daroval ukrajinským ozbrojeným silám a ukrajinským humanitárnym neziskovým organizáciám.
V júni 2023 Zalužnyj apeloval na západných spojencov, aby Ukrajine dodali stíhačky F-16 a taktické balistické rakety MGM-140 ATACMS, pričom uviedol, že protiofenzívu Ukrajiny spomaľuje nedostatok moderných stíhačiek a delostreleckej munície.[9] V rozhovore zverejnenom 1. novembra 2023 pre The Economist povedal: „Rovnako ako v prvej svetovej vojne sme dosiahli úroveň technológie, ktorá nás dostáva do patovej situácie. S najväčšou pravdepodobnosťou nedôjde k žiadnemu hlbokému a peknému prelomu.“ Zároveň povedal, že podcenil ochotu ruského vedenia obetovať svojich vojakov: „Rusko stratilo najmenej 150 000 mŕtvych. V ktorejkoľvek inej krajine by takéto straty zastavili vojnu.“[10] Jeho tvrdenie, že vojna sa dostala do patovej situácie, následne verejne kritizoval prezident Zelenskyj.
Dňa 2. februára 2024 Zalužnyi kritizoval, že že Rusko rozbehlo svoj vojensko-priemyselný komplex a mobilizovalo ľudské zdroje efektívnejšie ako Ukrajina a kritizoval neschopnosť politického vedenia v danej situácii zvýšiť početný stav vojsk bez nepopulárnych opatrení.[11]
Onedlho na to bol 8. februára 2024 odvolaný z funkcie hlavného veliteľa ozbrojených síl.[12] V tejto funkcii ho nahradil Olexandr Syrskyj, ktorý predtým velil ukrajinským pozemným silám. Nasledovali rozsiahle personálne zmeny vo vedení ozbrojených síl. Zalužnyj bol po odvolaní vyznamenaný titulom Hrdina Ukrajiny.[1] K prepusteniu došlo v čase rastúceho napätia medzi ním a Zelenským.
Dňa 8. mája 2024 bol, oficiálne zo zdravotných dôvodov, prepustený z vojenskej služby s právom nosiť vojenskú uniformu.[13]
V diplomatických službách
[upraviť | upraviť zdroj]9. mája 2024 bol menovaný za veľvyslanca Ukrajiny v Spojenom kráľovstve. Túto funkciu začal plniť 11. júla 2024.[14]
Rodina
[upraviť | upraviť zdroj]Je ženatý. Má dve deti.[15]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Ukaz Prezydenta Ukrayiny №61/2024 Pro prysvoyennya V. Zaluzhžnomu zvannya Heroy Ukrayiny [online]. president.gov.ua, 2024-02-08, [cit. 2025-04-12]. documents/612024-49681 Dostupné online. (po ukrajinsky)
- ↑ a b HERSZENHORN, David M.; MCLEARY, Paul. Ukraine’s ‘iron general’ is a hero, but he’s no star [online]. politico.com, 2022-08-04, [cit. 2025-04-12]. Dostupné online.
- ↑ Pravda. Železný generál s ľudskou tvárou. Čo prezrádza prvá kniha o Valerijovi Zalužnom?. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2024-09-08. Dostupné online [cit. 2025-04-12]. ISSN 1336-197X.
- ↑ FEDORCHAK, Viktoriya. The Russia-Ukraine War (Towards Resilient Fighting Power). [s.l.] : Routledge, Taylor & Francis Group, 2024. 248 s. ISBN 978-1-03239841-9.
- ↑ Донбас.Реалії. Chto taky novy holovnokomanduvač ZSU Valeriy Zalužny / Хто такий новий головнокомандувач ЗСУ Валерій Залужний [online]. radiosvoboda.org, 2021-07-27, [cit. 2025-04-12]. Dostupné online.
- ↑ Espreso TV. Viyskovym v zoni OOS dozvolyly vidpovidaty okupantam bez užhožennya z vyščym kerivnytstvom, - holovnokomanduvač ZSU Zalužnyy / Військовим в зоні ООС дозволили відповідати окупантам без узгодження з вищим керівництвом, - головнокомандувач ЗСУ Залужний [online]. espreso.tv, 2021-09-29, [cit. 2025-04-12]. Dostupné online.
- ↑ TASR. Rusi posielajú ďalšie jednotky k Ukrajine, okno diplomacie sa zatvára, tvrdia predstavitelia USA [online]. Bratislava: Slovenská televízia a rozhlas, 2022-02-06, [cit. 2025-04-12]. Dostupné online.
- ↑ SHUSTER, Simon; BERGENGRUEN, Vera. Inside the Ukrainian Counterstrike That Turned the Tide of the War [online]. time.com, 2022-09-26, [cit. 2025-04-12]. Dostupné online.
- ↑ Ukraine commander irked by lack of arms promised for offensive [online]. aljazeera.com, [cit. 2025-04-12]. Dostupné online.
- ↑ Ukraine’s Top Commander Says War Has Hit a ‘Stalemate’. The New York Times (New York: The New York Times Company), 2023-11-02. Dostupné online [cit. 2025-04-12]. ISSN 1553-8095.
- ↑ CAREY, Andrew. Exclusive: Ukraine must adapt to a reduction in Western military aid, embattled army chief says [online]. edition.cnn.com, 2024-02-01, [cit. 2025-04-12]. Dostupné online.
- ↑ Ukaz Prezydenta Urayiny №59/2024 Pro zvilnennya V.Zalužnoho z posady Holovnokomanduvača Zbroynychh Syl Ukrayiny [online]. president.gov.ua, 2024-02-08, [cit. 2025-04-12]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
- ↑ Zelensky dismisses Zaluzhnyi from military service [online]. kyivindependent.com, 2024-05-09, [cit. 2025-04-12]. Dostupné online.
- ↑ Zelenskyj prepustil Zalužného, ktorý končí vo vojenskej službe. Stal sa veľvyslancom vo Veľkej Británii. TA3 (Bratislava: C.E.N.), 2024-05-09. Dostupné online [cit. 2025-04-12].
- ↑ heneral-leytenant Valeriy Fedorovyč Zalužnyi [online]. zsu.gov.ua, [cit. 2025-04-12]. Dostupné online. Archivované 2021-08-25 z originálu.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Valerij Fedorovyč Zalužnyj
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Valerii Zaluzhnyi na anglickej Wikipédii a Залужний Валерій Федорович na ukrajinskej Wikipédii.