Vasil Levski

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vasil Levski
Vasil Levski
Vasil Levski, podpis (z wikidata)
Biografické údaje
Rodné meno Vasil Ivanov Kunčev
Narodenie 18. júl 1837
Karlovo, Bulharsko
Úmrtie 18. február 1873 (35 rokov)
Sofia, Bulharsko
Odkazy
Spolupracuj na Commons Vasil Levski
(multimediálne súbory)

Vasil Levski (bulh. Васил Левски), iný prepis: Vasiľ Levský; vlastným menom Vasil Ivanov Kunčev (bulh. Васил Иванов Кунчев; * 18. júl 1837, Karlovo, Bulharsko – † 18. február 1873, Sofia, Bulharsko) bol pôvodne mních a neskôr aj bulharský národný hrdina a revolucionár, jedna z hlavných osobností a symbol bulharského boja za slobodu. V Bulharsku sa označuje aj ako Apoštol slobody (bulh. Апостола на свободатаApostola na svobodata).

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 18. júla 1837 (6. júla podľa starého kalendára) v Karlove. Jeho rodičia boli Ivan Kunčev Ivanov a Gina Vasileva Karaivanova-Kunčeva. Otec mu zomrel, keď mal 14 rokov. Prvotné vzdelanie Vasil Levski získal v miestnej škole v Karlove a neskôr v rokoch 1856 – 1857 navštevoval náboženskú školu v Starej Zagore.[1] Ako mních prijal meno Ignatij a v roku 1858 začal pôsobiť ako dekan a spevák v karlovskom chráme Zosnutia Bohorodičky.[2]

Niekedy v roku 1861 sa Vasil Levski rozhodol, že svoj život zasvätí boju za slobodu[2] a na jar roku 1862 sa na výzvu Juraja Rakovského vybral do Belehradu, kde sa pripojil k tzv. Prvej bulharskej légii. Tu vďaka svojej statočnosti získal aj svoj pseudonym „Levský“. V roku 1867 sa vybral do Bukurešti, aby sa tu stretol s Rakovským a na jeho odporúčanie sa stal vlajkonošom čaty pod velením Panajota Chitova s ktorou vykonal niekoľkotýždňový prechod Starej planiny do Srbska. Po dosiahnutí srbských hraníc sa opäť vybral do Belehradu, kde sa neskôr prihlásil do Druhej bulharskej légie.[1]

V roku 1868 sa spoznáva s Christom Botevom a v decembri toho istého roku začína svoju prvú cestu Bulharskom v rámci ktorej sa stretával s významnými Bulharmi, ktorých presviedčal o nutnosti boja za slobodu. Túto cestu ukončil vo februári roku 1869 a už v máji toho istého roku uskutočnil druhú cestu s rovnakým cieľom. V roku 1869 sa účastní založenia Bulharského revolučného centrálneho výboru a potom sa až do roku 1871 venuje rozširovaniu revolučnej siete v Bulharsku (vrátane založenia tzv. Vnútornej revolučnej organizácie).

V roku 1872 sa zúčastňuje zasadania Bulharského revolučného centrálneho výboru v Bukurešti a neskôr sa presúva do Bulharska, kde začína pripravovať povstanie. 22. septembra toho istého roku sa jeho pomocník Dimităr Obšti napriek zákazu rozhodne vylúpiť poštu. Je zatknutý a pri výsluchoch prezradí detaily o revolučnej sieti a príprave povstania. Toto uľahčilo osmanským orgánom prenasledovanie bulharských revolucionárov a 26. decembra sa im podarilo chytiť aj Vasiľa Levského v dome jeho známeho v meste Loveč, ktorý používal často ako útočisko. Je väznený najskôr vo Velikom Tărnove a neskôr v Sofii, kde je postavený pred štátny súd. Svedčia proti nemu mnohí bývalí spojenci (vrátane Dimităra Obštého, ktorý spôsobil Levského dostihnutie) a Vasil Levski je odsúdený na trest smrti.

Popravený je obesením 18. februára 1873 (6. februára podľa starého kalendára) na vtedajšom okraji Sofie na mieste kde dnes stojí jeho pamätník.[2]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]