Veľká hra
Veľká hra (angl. The Great Game, rus. Большая игра) je názov strategického konfliktu medzi Britským impériom a Ruskou ríšou, neskôr medzi Britským impériom a sovietskym Ruskom. Veľká hra prebiehala v Strednej Ázii v 19. storočí a prvej polovici 20. storočia. Autorstvo termínu „Veľká hra“ je pripisované britskému rozviedčíkovi, cestovateľovi a spisovateľovi Arthurovi Conollymu. Termín sa rozšíril najmä vďaka románu „Kim“ Rudyarda Kiplinga.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Klasické obdobie Veľkej hry začína približne rokom 1813 a končí rokom 1907, kedy bola podpísaná britsko-ruská zmluva, upravujúca vzájomné vzťahy v Afganistane. Po októbrovej revolúcii v Rusku v roku 1917 nasledovala druhá, menej intenzívna fáza Veľkej hry.
Po druhej svetovej vojne zaniklo aj Britské impérium ako silný hráč globálneho významu. Strategický konflikt medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom o Strednú Áziu v rámci Studenej vojny, rovnako ako následný, stále prebiehajúci, konflikt o Strednú Áziu medzi Spojenými štátmi americkými, Ruskou federáciou a ďalšími štátmi, sa niekedy nazýva Nová Veľká hra.
Klasická fáza[upraviť | upraviť zdroj]
V 19. storočí územná expanzia Ruskej ríše v Strednej Ázii priblížila hranice oboch impérií. Britské impérium sa začalo obávať o svoju dominanciu na Indickom subkontinente. Začala nepriateľská hra výskumných výprav, špionáže a diplomacie.[1] Stále hrozilo riziko vojnového konfliktu medzi oboma impériami. K žiadnemu vzájomnému vojnovému konfliktu ale nikdy nedošlo.
Afganistan[upraviť | upraviť zdroj]
Briti sa obávali predovšetkým o Britskú Indiu, „perlu v korune“ Britského impéria. Ruský postup na juh, blížiaci sa k Afganistanu, bol Britmi vnímaný ako ruská snaha obsadiť Afganistan a pripraviť si tak predmostie pre vpád do Britskej Indie. Ako prevenciu Britské impérium začalo v roku 1838 prvú anglo-afganskú vojnu[2] s cieľom ustanoviť v Afganistane bábkový probritský režim a Afganistan ovládnuť. Napriek počiatočným víťazstvám sa nakoniec museli Briti z Afganistanu pre citeľné straty stiahnuť. Následne Britské impérium obmedzilo svoje afganské ambície a začalo vnímať Afganistan ako nárazníkový štát medzi Ruskou ríšou a Britskou Indiou. Rusi medzitým pokračovali v expanzii na juh a postupne dosiahli hranice Afganistanu. V roku 1865 bol Ruskou ríšou anektovaný Taškent, v roku 1868 Samarkand. Mierová zmluva z roku 1868 fakticky ukončila nezávislosť Buchary. Rusmi kontrolované územie teraz dosahovalo k severnému brehu Amu-darje.
K obnoveniu napätia došlo v súvislosti s vyslaním ruskej diplomatickej misie do Afganistanu v roku 1878. Briti žiadali, aby Afganistan prijal i britskú diplomatickú misiu. Britská diplomatická misia však bola z Afganistanu vykázaná a Briti zahájili druhú anglo-afganskú vojnu. Do Afganistanu vyslali britský expedičný zbor. V roku 1881 sa Briti z Afganistanu opäť stiahli, podarilo sa im však v Afganistane ustanoviť nový režim, ktorý súhlasil s tým, že Britské impérium bude riadiť afganskú zahraničnú politiku.
Ďalšia vlna napätia vznikla v roku 1884, kedy Ruská ríša obsadila oázu Merv. Rusi si robili nárok na celé územie, pôvodne ovládané vládcom Mervu a bojovali o časť tohoto územia s Afgancami. Hrozilo vojenské stretnutie medzi Britským impériom a Ruskou ríšou. Briti sa však nakoniec rozhodli prijať súčasný stav a uznať ruské nároky. Spoločná anglo-ruská hraničná komisia (bez účasti zástupcov Afganistanu) ustanovila rusko-afganskú hranicu na Amudarje.
Klasická fáza Veľkej hry skončila britsko-ruskou zmluvou z roku 1907. Ruská ríša súhlasila s tým, že zahraničná politika Afganistanu podlieha výlučnej kontrole Britského impéria s tým, že všetky politické vzťahy Ruskej ríše s Afganistanom budú prebiehať cez Britské impérium. Tento súhlas vyslovili Rusi s výhradou, že Briti zaručia existenciu stávajúceho režimu v Afganistane. Britské impérium sa zaviazalo udržiavať vtedajšie rusko-afganské hranice a aktívne zamedziť Afganistanu v ich narúšaní.
Tibet[upraviť | upraviť zdroj]
Jedným z aktov klasickej fázy Veľkej hry bola aj Britská invázia do Tibetu v rokoch 1903 až 1904. Rovnako ako v prípade oboch anglo-afganských vojen, aj v tomto prípade bola hlavným dôvodom britskej invázie obava, aby Ruská ríša nezískala vplyv v jednom z nárazníkových štátov obklopujúcich Britskú Indiu.
Na rozdiel od oboch anglo-afganských vojen bola Britská invázia do Tibetu vojensky úspešná. Briti vyhrali vďaka svojmu neporovnateľne modernejšej výzbroji, (najmä guľometom „Maxim“), všetky vojenské stretnutia, ku ktorým v priebehu invázie došlo. Tibeťania však bojovali sami, bez akejkoľvek vojenskej podpory vtedy už veľmi oslabeného Čínskej ríše, ktorého bol Tibet súčasťou a nedostali ani žiadnu inú vojenskú podporu. K prvému stretnutiu a veľkému masakru Tibeťanov došlo 31. marca 1904 v tzv. bitke pri Guru. K ďalšiemu významnému stretnutiu došlo v Gjance, kde sa britské vojská po delostreleckej paľbe zmocnili pevnosti nad mestom.
Keď britsko-indické vojská vstúpili do Lhasy, Briti prinútili zástupcov nimi dosadenej tibetskej vlády (vtedajší dalajláma Thubtän Gjamccho z mesta utiekol do Vonkajšieho Mongolska) podpísať anglo-tibetskú zmluvu. Tibet sa v nej zaviazal k otvoreniu hraníc medzi Sikkimom a Tibetom pre voľný obchod medzi britskými a tibetskými subjektami a k vyplateniu odškodnenia britskej vláde za výdavky, ktoré jej vznikli vyslaním vojenských síl do Lhasy. Súčasne sa zaviazal, že bude všemožne podporovať britského obchodného poverenca so sídlom v Gjance. (Tento úrad existoval od roku 1904 až do roku 1944, od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia paralelne s veliteľstvom Britskej misie v Lhase.)
V dohode sa Tibet tiež zaviazal, že bez britského súhlasu neodstúpi žiadne zo svojich území inej mocnosti a neudelí žiadnej inej mocnosti koncesiu k zriaďovaniu železníc, telegrafných liniek a baní.
V roku 1906 bola uzatvorená dohoda medzi Britániou a Čínou, v ktorej sa Briti zaviazali, že neanektujú tibetské územie a nebudú zasahovať do vnútornej správy Tibetu, a Číňania naopak, že to isté nedovolia žiadnemu inému štátu. V britsko-ruskej zmluve z roku 1907 Briti uznávajú Tibet ako zvrchované územie Číny a zaväzujú sa rešpektovať jeho územnú celistvosť, nevysielať do Lhasy svojich diplomatických zástupcov a nevstupovať do rokovania s Tibetom inak, než ako prostredníci čínskej vlády. Obe tieto bilaterálne dohody mali v kontexte už existujúcich právomocí Britov v Tibete a Číne iba formálny charakter.
V roku 1910 obsadili Tibet znovu aj vojská Čínskej ríše. Po odchode čínskych jednotiek z Tibetu v roku 1912 bola až do štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia britská posádka jedinou zahraničnou vojenskou zložkou prítomnou na tibetskom území.
Druhá fáza[upraviť | upraviť zdroj]
.jpg)
Druhá fáza Veľkej hry začala po októbrovej revolúcii v Rusku v roku 1917. Sovietske Rusko prehlásilo dohody uzatvorené Ruskou ríšou za neplatné, a to vrátane britsko-ruskej dohody z roku 1907. Rusko-britská rovnováha dosiahnutá dohodou v roku 1907 tak prestala existovať.
V roku 1919 vypukla tretia anglo-afganská vojna. Vládca Afganistanu Amánulláh vyhlásil plnú nezávislosť a súčasne vypuklo povstanie Paštunov žijúcich v Britskej Indii. Briti, prvýkrát v afganských dejinách, bombardovali Afganistan letecky. Obe strany sa čoskoro ocitli v patovej situácii. Boje ukončila dohoda z Rávalpindí, uzatvorená v tom istom roku (1919). Britské impérium v dohode uznalo nezávislosť Afganistanu a priznalo mu právo na samostatnú zahraničnú politiku. V máji 1921 podpísal Afganistan so Sovietskym Ruskom dohodu o priateľstve a do Afganistanu začala prúdiť sovietska zahraničná pomoc. Britský a ruský vplyv v Afganistane sa vyrovnal. Afganistan sa aj tak nestal satelitom ani Britského impéria, ani Sovietskeho zväzu a robil samostatnú politiku - teraz „padišah“ Amánulláh ponúkol útočisko moslimským utečencom zo Sovietskeho zväzu i indickým nacionalistom z Britskej Indie, a snažil sa zjednotiť paštunské kmene na oboch stranách Durandovej línie.
So začiatkom druhej svetovej vojny došlo k dočasnému zjednoteniu britských a sovietskych záujmov v Afganistane. V roku 1941 oba štáty vyvinuli tlak na Afganistan, aby vyhostil talianskych a nemeckých občanov, ktorí neboli súčasťou akreditovaného diplomatického zboru.
Z druhej svetovej vojny sa, vďaka vojnovému vyčerpaniu materského Spojeného kráľovstva, Britské impérium už nespamätalo a transformovalo sa do organizácie s celkom inými pravidlami a účelom - do Spoločenstva národov (Commonwealth). Veľká hra tak skončila a bola nahradená tzv. Novou Veľkou hrou, tentoraz s aktívnou účasťou Spojených štátov amerických, Čínskej ľudovej republiky a ďalších štátov.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Central Asia: Afghanistan and Her Relation to British and Russian Territories [online]. 1885, [cit. 2013-07-28]. Dostupné online.
- ↑ Prvá afganská vojna [online]. [Cit. 2010-11-04]. Dostupné online. (po anglicky)
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Charles Allen: Duel in the Snows. The True Story of the Younghusband Mission to Lhasa, John Murray, Londýn 2004. ISBN 0-7195-5427-6
- Roux, Jean-Paul: Dejiny Strednej Ázie, Nakladateľstvo Lidové noviny (2007), Praha, ISBN 978-80-7106-867-9
- Sarin, Oleg, Dvoretsky, Lev: Afgánsky syndróm, Nakladateľstvo Jota, s.r.o. (2001), Brno, ISBN 80-7217-157-7
- Strnad, Jaroslav, Filipský, Jan, Holman, Jaroslav, Vavroušková, Stanislava: Dejiny Indie, Nakladateľstvo Lidové noviny (2003), Praha, ISBN 80-7106-493-9
- Žagabpa, Cipön Wangčchug Dedän: Dejiny Tibetu, Nakladateľstvo Lidové noviny (2001), Praha, ISBN 80-7106-410-6
- Wegener: Tibet und die englische Expedition, 1904
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Velká hra na českej Wikipédii.