Preskočiť na obsah

Viktor Dobriansky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Viktor Dobriansky
gréckokatolícky kňaz, rusínsky národný buditeľ, pedagóg
Narodenie30. marec 1816
Rudlov, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie12. jún 1860 (44 rokov)
Prešov, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Národnosťrusínska
Zamestnaniekňaz, učiteľ
SúrodenciAdolf Dobriansky (brat)

Viktor Dobriansky (rusín. Виктор Добрянскый, * 30. marec 1816, Rudlov, Rakúske cisárstvo, dnes Slovensko – † 12. jún 1860, Prešov,[1] Rakúske cisárstvo, dnes Slovensko) bol gréckokatolícky kňaz, rusínsky národný buditeľ, pedagóg, člen rusínskej delegácie vo Viedni v roku 1849 a starší brat známejšieho buditeľa Adolfa Dobrianskeho. Viktor a Adolf predstavovali rusínofilov a hlavných politických predstaviteľov rusínskeho národného obrodenia. Aj keď brat Adolf ku koncu života podporil rusofilské názory ako väčšina rusínskych buditeľov, Viktor zostal verný rusínofilským názorom.[1] Po zrušení Užhorodského okruhu a po prejave konformistických názoroch rusínskych buditeľov počas obdobia Bachovho absolutizmus psychicky ochorel – pokúsil sa aj o samovraždu, 3 mesiace po pokuse zomrel.[1][2]

Viktor sa narodil 30. marca 1816 ako prvorodený syn v rodine gréckokatolíckeho kňaza v obci Rudlov.[3] Jeho mama Šarlota Szepesházy pochádzala z rodiny pochádzala z rodiny nemeckých prisťahovalcov, a tak Viktor považoval rusínčinu aj nemčinu za materinské jazyky. Študoval na gymnáziu v Levoči, absolvoval filozofické a teologické štúdiá vo Viedni. Od roku 1847 pracoval ako tajomník Prešovskej gréckokatolíckej eparchie a medzi rokmi 1848 – 1849 sa stal kanonikom eparchie.[2][4]

Udržiaval úzke vzťahy s buditeľmi v rámci slovenského národného obrodenia, a to obzvlášť s Jonášom Záborským a Bohuslavom Nosákom-Nezabudovom. V rámci rusínskeho národného obrodenia spolu so svojím bratom Adolfom vypracoval rusínsky národný program.[1][5] Počas obdobia obrodenia zachovával lojalitu voči uhorskej revolučnej vláde a bránil krivo obvinených Rusínov z podpory panslavizmu a ruskej intervencie v Uhrách – samotný Viktor Dobriansky sa v denníku Budapesti Hiradó (po slovensky Budapeštianske spravodajstvo) vyjadril: „Nám je milšia maďarská sloboda než ruské samoderžavie a miernejšie podnebie uhrov než sibírske zimy“.[1] Aj napriek svojej lojalite v smere k uhorskej revolučnej vláde bol zaradený do uhorskej opozície. V októbri 1849 sa stal členom rusínskej delegácie vo Viedni, ktorá odovzdal memorandum cisárovi Františkovi Jozefovi I.[1][4] Viktor Dobriansky sa zastal Rusínov a rozprával o oddanosti rusínskeho národa voči Habsburskej monarchii. Cisár uznal vernosť rusínskemu (ruskému) národu. Vznikol Užhorodský okruh a Viktor bol vymenovaný za hlavného školského kurátora.[1][4] Usiloval sa o vyučovanie rusínčiny – dostal povolenia na zriadenia Rusínskeho gymnázia v Užhorode. Koncom marca 1850 bol menovaný za vyššieho školského inšpektora v Košiciach, kde tiež na gymnáziách vyučoval rusínsky jazyk.[1]

Po nastolení Bachovho absolutizmu v spojení s prejavom konformistických názoroch rusínskych buditeľov Viktor Dobriansky psychicky ochorel, pokúsil sa aj o samovraždu a po troch mesiacoch 12. júna 1860 zomrel v Prešove.[1] Pochovali ho v Chráme svätého Jána Krstiteľa v Prešove neďaleko Alexandra Duchnoviča.[2]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 4 5 6 7 8 9 POPOV, Ivan. Podkarpatská Rus: osobnosti její historie, vědy a kultury. 1. vyd. Praha : Libri. ISBN 978-80-7277-370-1. S. 311. (po česky)
  2. 1 2 3 Krajeznavčyj slovnyk rusyniv-ukrïnciv: prjašivščyna.. 1. vyd. Prešov : Sojuz Rusyniv-Ukraïnciv Slovacʹkoï Respubliky. Autori vydania: Fedir M. Kovač, Fedir Kovač. ISBN 978-80-85137-15-6. S. 496. (po ukrajinsky)
  3. ↑ FEDOR, Pavel. Kratkij očerk dijateľnosti A. I. Dobrianskaho. Užhorod : [s.n.], 1926. (po rusínsky)
  4. 1 2 3 MAGOCSI, Paul Robert. Chrbtom k horám. Preklad Eva Eddy; ilustrácie Stanislav Kurimai. Prešov : UNIVERSUM, 2016. 593 s. ISBN 978-80-89046-97-3. Kapitola Karpatskorusínske národné prebudenie: politika; Viktor Kymak: Karpatská Rus v Rakúsko-Uhorsku v rokoch 1868 - 1914, s. 154, Viktor Kymak: 176.
  5. ↑ POP, Ivan. Malé dejiny Rusínov. 2.. vyd. Bratislava : Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2020. 240 s. ISBN 978-80-970354-4-0. Kapitola Rusínsky politický program Adolfa Ivanoviča Dobrianskeho-Sačurova, s. 92.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Viktor Dobrjanský na českej Wikipédii a Виктор Добрянскый na neurčenej Wikipédii.
  • MAGOCSI, Paul Robert. Chrbtom k horám. Preklad Eva Eddy. Prešov : UNIVERSUM, 2016. 593 s. ISBN 978-80-89046-97-3. Kapitola Karpatská Rus v Rakúsko-Uhorsku v rokoch 1868 – 1914, s. 69, 100, 177.
  • ALMAŠIJ, Mychajlo Ivanovyč. Rusynska pedahohična encyklopedija.. Užhorod : [s.n.], 2005. Heslo: Viktor Dobriansky. ISBN 966-2674-43-X Chybné ISBN. S. 86, 87. (po ukrajinsky)
  • ARISTOV, Fiodor Fiodorovič. Karpato-russkije pisateli. Izslidovanije po neizdannym istočnikam. Zväzok 1. Moskva : [s.n.], 1916. S. 149. (po rusky)
  • KOVÁČ, Fedor, a kol. Krajeznavčyj slovnyk rusyniv-ukrajinciv. 1. vyd. Prešov : Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky, 1999. Heslo: Dobrianskyj Adolf. Dobrianskyj Viktor. ISBN 80-85137-15-1. S. 116, 117. (po ukrajinsky)
  • POP, Ivan. Encyklopedija Podkarpatskoj Rusy. Užhorod : Izdateľstvo Valerija Paďaka, 2001. ISBN 966-7838-23-4. S. 158.
  • ZAKLYNSKYJ, Kornylo. Viktor Dobrianskyj. Dukľa (Prešov), 1967, roč. 15, čís. 4. (po ukrajinsky)
  • PAVLENKO, Hryhoryj Vasyľovyč. Dijači istoriji, nauky i kuľtury Zakarpaťťa. Malyj encyklopedyčnyj slovnyk. Užhorod : [s.n.], 1999. Heslo: Dobrianskyj Viktor Ivanovyč. ISBN 966-7242-10-2. Kapitola Dobrianskyj Viktor Ivanovyč. (po ukrajinsky)
  • RUDLOVČÁKOVÁ, Helena. Narodnyj kalendar 1991. Bratislava, Prešov, Užhorod : [s.n.], 1990. Kapitola Spravžnij slov’ianyn, s. 58-60. (po ukrajinsky)
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viktor_Dobriansky&oldid=8033644“