Viliam Šulek

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vilko Šulek
účastník slovenského povstania
Narodenie 21. január 1825
Sobotište, Rakúske cisárstvo, dnes Slovensko
Úmrtie 20. september 1848 (23 rokov)
Šulekovo, Rakúske cisárstvo, dnes Slovensko

Viliam „Vilko“ Šulek (* 21. január[1] 1825, Sobotište – † 20. október 1848, Šulekovo) bol účastník slovenského povstania 1848. Jeho starší brat bol Ľudovít Jaroslav Šulek.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

  • Otec: Ján Šulek - farár
  • Matka: Mária Neumannová

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre, kde ho učil Karol Štúr. V roku 1848 býval u svojej sestry Ludviky Márie Štefánikovej v Krajnom.[2] Spolu s bratom Ľudovítom sa pridali k slovenským dobrovoľníkom a patrili k najvernejším pomocníkom Jozefa Miloslava Hurbana. Slovenská národná rada ho v septembri roku 1848 vyslala ako splnomocnenca na spostredkovanie jej rozkazov a získanie dobrovoľníkov pre povstanie do Krajného a okolia.[3] V Krajnom sa pridalo 400 dobrovoľníkov a tí sa zúčastnili prvej víťaznej bitky 22. septembra 1848 v Brezovej pod Bradlom. 28. septembra 1848 utrpeli hurbanisti porážku, po ktorej museli ustúpiť na Moravu. Vilko Šulek netušil o tomto ústupe[2] a zorganizoval pri Krajnom ozbrojený odpor občanov voči maďarským gardistom, proti ktorým sa pridali aj obyvatelia Brezovej pod Bradlom a Myjavy.[3] Cesty do Krajného zabarikádovali pozväzovanými bránami na bránenie polí a skryli sa za ne. Nápor maďarskej armády sedliaci nevydržali. Šulek ostal u švagra v Krajnom a neodišiel na Moravu ako mu radili. Chytili ho a uväznili v Hlohovci. Maďari mu chceli odpustiť odpor proti ich gardistom, ak by zanevrel na slovenský národ, prešiel na maďarskú stranu a prisahal na maďarskú vlajku. Tento návrh Vilko Šulek odmietol a celú vinu za odboj v Krajnom vzal na seba. Preto ho 19. októbra 1848 štatariálny súd odsúdil, ako buriča a veliteľa slovenského povstania, na trest smrti obesením. Ten vykonali Maďari 20. októbra 1848. Pred smrťou chcel predniesť svoju záverečnú reč, ale prerušili ho bubny a stihol vykríknuť iba: „Zbohom národe, pozdrav moju rodinu. Nech žijú Slováci, sláva slovanstvu!“ Jeho smrť opísal na Holubyho žiadosť evanjelický kňaz Karol Adamiš a poslal posledný pozdrav popraveného rodine Pavla Štefánika. Podľa Adamišových slov bol Šulek pochovaný 23. októbra 1848.[2] O 3 dní neskôr (26. októbra 1848) bol na rovnakom mieste popravený jeho kamarát Karol Holuby.[3]

Pohreb[upraviť | upraviť zdroj]

4. februára 1849 ich exhumovaných pochovali slovenskí dobrovoľníci so zaslúženými poctami. Na ich pohrebe rečnil Ján Francisci-Rimavský a Janko Kráľ predniesol, im venovanú, svoju báseň Dumu dvoch bratov. Dnes stojí na mieste Šulekovej popravy pamätník od architekta Dušana Jurkoviča z roku 1928.[2][1]

Dopad Holubyho a Šuleka[upraviť | upraviť zdroj]

Obeť dvoch mladíkov za slobodu slovenského národa inšpirovala slovenských tvorcov hneď po ich smrti. Označili ich za martýrov a ich obete za ideálne príklady hodné nasledovania. V roku 1849 im Janko Kráľ venoval báseň s názvom Duma dvoch bratov, o roku neskôr vyšla smutnohra Jozefa Podhradského Holuby a Šulek. Voľnejšie sa objavujú aj v Hurbanovej novele Slovenskí žiaci z roku 1853. Odlišný, polemický pohľad priniesla Záborského hra Holub, ktorá vyšla až v roku 1962.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c KOVÁČ, Dušan, a kol. Kronika Slovenska. Bratislava : Fortuna Print, 1998. ISBN 80-7153-174-X. S. 616.
  2. a b c d MÁCHALA, Drahoslav. Slovenskí martýri, komisári SNR, Holuby a Šulek 1848 [online]. Kongres slovenskej inteligencie, [2008], [cit. 2012-08-31]. Dostupné online.
  3. a b c Veľký, J. Encyklopédia Slovenska: R-Š. Zväzok V. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1981. S. 790.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]