Viliam Šulek

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Vilko Šulek
účastník slovenského povstania
Narodenie21. január 1825
Sobotište, Rakúske cisárstvo, dnes Slovensko
Úmrtie20. september 1848 (23 rokov)
Šulekovo, Rakúske cisárstvo, dnes Slovensko

Viliam „Vilko“ Šulek (* 21. január[1] 1825, Sobotište – † 20. október 1848, Šulekovo) bol účastník slovenského povstania 1848. Jeho starší brat bol Ľudovít Jaroslav Šulek.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

  • Otec: Ján Šulek - farár
  • Matka: Mária Neumannová

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre, kde ho učil Karol Štúr. V roku 1848 býval u svojej sestry Ludviky Márie Štefánikovej v Krajnom.[2] Spolu s bratom Ľudovítom sa pridali k slovenským dobrovoľníkom a patrili k najvernejším pomocníkom Jozefa Miloslava Hurbana. Slovenská národná rada ho v septembri roku 1848 vyslala ako splnomocnenca na spostredkovanie jej rozkazov a získanie dobrovoľníkov pre povstanie do Krajného a okolia.[3] V Krajnom sa pridalo 400 dobrovoľníkov a tí sa zúčastnili prvej víťaznej bitky 22. septembra 1848 v Brezovej pod Bradlom. 28. septembra 1848 utrpeli hurbanisti porážku, po ktorej museli ustúpiť na Moravu. Vilko Šulek netušil o tomto ústupe[2] a zorganizoval pri Krajnom ozbrojený odpor občanov voči maďarským gardistom, proti ktorým sa pridali aj obyvatelia Brezovej pod Bradlom a Myjavy.[3] Cesty do Krajného zabarikádovali pozväzovanými bránami na bránenie polí a skryli sa za ne. Nápor maďarskej armády sedliaci nevydržali. Šulek ostal u švagra v Krajnom a neodišiel na Moravu ako mu radili. Chytili ho a uväznili v Hlohovci. Maďari mu chceli odpustiť odpor proti ich gardistom, ak by zanevrel na slovenský národ, prešiel na maďarskú stranu a prisahal na maďarskú vlajku. Tento návrh Vilko Šulek odmietol a celú vinu za odboj v Krajnom vzal na seba. Preto ho 19. októbra 1848 štatariálny súd odsúdil, ako buriča a veliteľa slovenského povstania, na trest smrti obesením. Ten vykonali Maďari 20. októbra 1848. Pred smrťou chcel predniesť svoju záverečnú reč, ale prerušili ho bubny a stihol vykríknuť iba: „Zbohom národe, pozdrav moju rodinu. Nech žijú Slováci, sláva slovanstvu!“ Jeho smrť opísal na Holubyho žiadosť evanjelický kňaz Karol Adamiš a poslal posledný pozdrav popraveného rodine Pavla Štefánika. Podľa Adamišových slov bol Šulek pochovaný 23. októbra 1848.[2] O 3 dní neskôr (26. októbra 1848) bol na rovnakom mieste popravený jeho kamarát Karol Holuby.[3]

Pohreb[upraviť | upraviť zdroj]

4. februára 1849 ich exhumovaných pochovali slovenskí dobrovoľníci so zaslúženými poctami. Na ich pohrebe rečnil Ján Francisci-Rimavský a Janko Kráľ predniesol, im venovanú, svoju báseň Dumu dvoch bratov. Dnes stojí na mieste Šulekovej popravy pamätník od architekta Dušana Jurkoviča z roku 1928.[2][1]

Dopad Holubyho a Šuleka[upraviť | upraviť zdroj]

Obeť dvoch mladíkov za slobodu slovenského národa inšpirovala slovenských tvorcov hneď po ich smrti. Označili ich za martýrov a ich obete za ideálne príklady hodné nasledovania. V roku 1849 im Janko Kráľ venoval báseň s názvom Duma dvoch bratov, o roku neskôr vyšla smutnohra Jozefa Podhradského Holuby a Šulek. Voľnejšie sa objavujú aj v Hurbanovej novele Slovenskí žiaci z roku 1853. Odlišný, polemický pohľad priniesla Záborského hra Holub, ktorá vyšla až v roku 1962.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c KOVÁČ, Dušan, a kol. Kronika Slovenska. Bratislava : Fortuna Print, 1998. ISBN 80-7153-174-X. S. 616.
  2. a b c d MÁCHALA, Drahoslav. Slovenskí martýri, komisári SNR, Holuby a Šulek 1848 [online]. Kongres slovenskej inteligencie, [2008], [cit. 2012-08-31]. Dostupné online.
  3. a b c Veľký, J. Encyklopédia Slovenska: R-Š. Zväzok V. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1981. S. 790.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]