Vladimír Štefuca
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Vladimír Štefuca (* 26. október 1940, Rachov) je slovenský dabér, recitátor, herec a rozhlasový, dabingový a televízny režisér.
| Vladimír Štefuca | |
| televízny a rozhlasový režisér, recitáror a herec | |
| Narodenie | 26. október 1940 (83 rokov) Rachov, Karpatská Ukrajina |
|---|---|
Životopis
Narodil sa v Rachove (Podkarpatská Rus, v tom čase obsadená horthyovským Maďarskom), kde sa narodila aj jeho matka Anna. Od roku 1942 do 1946 žili v Maďarsku v meste Eger, kde otec Michal pôsobil ako tlmočník na miestnom veliteľstve Sovietskej armády. V lete roku 1946 sa presťahovali na Slovensko do Galanty (Galanta), kde v septembri 1947 začal navštevovať národnú školu. V roku 1949 sa presťahovali do Bratislavy, kde žije až dodnes.
Maturoval na JSŠ na Vazovovej ulici v roku 1958. V tom istom roku ho prijali na prírodovedeckú fakultu UK odbor biológia – chémia. Od roku 1956 účinkoval v rozhlase, čo neskôr ovplyvnilo celý jeho ďalší profesionálny život.
Ešte v roku 1956 na JSŠ na ul Červenej armády, dnes Grösslingovej, spoznal svoju manželku Tatianu, s ktorou sa oženil 25. augusta 1962. Majú spolu dvoch synov: Vladimír Štefuca, 4. 2.1963 a Alexander Štefuca 7. 7.1968. Manželke Tatiane vďačil za obrovskú zásluhu na svojich pracovných úspechoch. Bola mu nielen nápomocná pri práci (ako výborná slovenčinárka a angličtinárka a veľmi múdry, vzdelaný a kultúrny človek), ale navyše sa úspešne usilovala vytvárať veľmi dobré rodinné zázemie.
Divadlo poézie a VŠMU
V roku 1960 začal spolupracovať s bratislavským Divadlom poézie ako recitátor, kde zotrval až do roku 1963. V tých rokoch niekoľkokrát účinkoval v Nedeľných chvíľkach poézie v Čs. televízii. Z divadla poézie v roku 1963 odišiel. Po prijatí na VŠMU začal študovať odbor Divadelné herectvo. Štúdium pre nezhody s ročníkovým pedagógom Karolom L. Zacharom musel opustiť. Za najväčší prínos z tohto štúdia pre neskoršiu prácu považoval hodiny skvelého herca a pedagóga javiskovej reči profesora Viliama Záborského.
Československý rozhlas
V máji roku 1965 ho prijali do Československého rozhlasu v Bratislave na miesto zástupcu vedúceho režisérskeho strediska v Hlavnej redakcii publicistiky a dokumentaristiky, ktoré viedol od roku 1968. Dlhé roky aj účinkoval vo viacerých publicistických reláciách, najmä vo vysielaní pre motoristov Pozor, zákruta!
Československá televízia
V roku 1965 začal ako režisér a autor spolupracovať s mládežníckou a dokumentaristickou redakciou Čs. televízie v Bratislave (Deň tlače, Africký zemepis – Dahomé). Zároveň sa začala jeho dlhoročná spíkerská spolupráca s filmovou redakciou v televízii, kde nahral možno až stovky komentárov k dokumentárnym, najmä prírodopisným filmom.
Základná vojenská služba
V októbri roku 1966 po viacerých odkladoch nastúpil na vojenskú základnú službu do Ženijného technického učilišťa. Pridelili ma do útvarového klubu. Hlavnou náplňou jeho činnosti, okrem organizovania a prípravy vojakov na ASUT (armádna súťaž umeleckej tvorivosti), bolo nakrútiť film o Ženijnom vojsku Československej armády do Siene bojových tradícií. V ŽTU ho zastihla aj okupácia Československa v auguste 1968. Vtedy na znak protestu vstúpil do „Dubčekovej komunistickej strany“, čo takto prezentoval aj v tlači, a čo sa mu neskôr kruto vypomstilo.
Návrat do Rozhlasu
V septembri 1968 po absolvovaní vojenskej základnej služby nastúpil do rozhlasu na svoje pôvodné miesto. Po určitom čase sa začal proces normalizácie a začali sa aj v rozhlase čistky, ktoré neminuli ani jeho -„dubčekovca“. Najprv ho pozbavili funkcie vedúceho režiséra, potom vylúčili zo strany, zakázali účinkovanie na mikrofón a napokon sa vyjadril šéfredaktor Viktor Daniel, že preňho v rozhlase niet miesta. (Ten súdruh šéfredaktor, ktorý prežil začiatok okupácie na dovolenke v Juhoslávii a vyčkával tam, až kým nebolo jasné na ktorú stranu sa vychýli politický jazýček v krajine, ten súdruh šéfredaktor, ktorého dcéra v septembri 1968 utiekla do Nemecka (krásny príklad komunistickej výchovy), ten súdruh šéfredaktor, ktorý porušil morálny kódex komunistu a rozviedol sa, lebo mu zachutilo mladé mäsko druhoradej redaktorky Marty Beneovej, ten súdruh šéfredaktor, ktorý v januári 1990 vymetal chodby rozhlasu so strachom v očiach, lebo vedel, že podaktorí mu všetko zrátajú.) Na želanie šéfredaktora Viktora Daniela v máji 1975 odišiel z rozhlasu a zostal v slobodnom povolaní. Našťastie zákazy na jeho pôsobenie v médiách sa nevzťahovali na televíziu a pracovné vzťahy s ľuďmi v televízii zostali nezmenené. Navyše sa vtedajší riaditeľ slovenskej televízie Miloš Marko vyjadril, že nemá výhrady voči jeho spolupráci s televíziou, a tak mohol kontinuálne pracovať ďalej. Asi po dvoch rokoch tichého dištancu v rozhlase sa aj tam pomery uvoľnili, a tak sa mohol vráti k rozhlasovému mikrofónu ako spíker, čítač a recitátor.
Hlas Vlada Štefuca
Hlas Vlada Štefucu bol v istom období synonymom zahraničných dokumentárnych a najmä prírodopisných filmov. Diváci dodnes spomínajú na seriály, ktoré nakrútil francúzsky prírodovedec a dokumentarista Jacques-Yves Cousteau so svojou slávnou loďou Calypso po všetkých moriach sveta. Ďalej to bolo veľa dokumentov z rozličných vedných odborov a nemálo filmov historických a o umení. Príprava spočívala najmä z dôkladného prečítania textu a vždy aj z jeho jazykovej korektúry. Jeho úcta k jazyku bola povestná. Neraz sa mnohí kolegovia vyjadrili, že pokiaľ ide o správny jazyk v médiách, najlepší je Pán Boh, potom pán Dionýz Hirko, a napokon, že je to Vlado Štefuca. D. Hirko pracoval v rozhlase ako jazykový redaktor a korigoval texty po redaktoroch. Obľúbenosť prejavu Vlada Štefucu nebola len v samotnom zafarbení hlasu, v majstrovskej práci s intonáciou a dokonalej jazykovej príprave. Bola to aj nesmierna láska k prírode, ktorú si Vlado Štefuca nosil hlboko v sebe a prejavoval ju ku všetkým bytostiam a živočíchom.
Dabing
Po skončení práce učiteľky anglického jazyka v polovici deväťdesiatych rokov sa manželka Tatiana intenzívne venovala prekladom z angličtiny komentárov k dokumentárnym filmom a dialógov k hraným filmom. Spoločne texty upravovali – pre dialógy a komentáre – a Vladimír sa postupne venoval stále viac réžii dokumentárnych a hraných filmov. Túto činnosť pre stále horšie pomery v produkčných firmách aj v televíznych spoločnostiach obaja ukončili asi v roku 2013.
Herectvo vo filme
Hoci nešlo o významné úlohy a nebolo ich ani veľa, aj herecký talent Vladimíra Štefucu je zaznamenaný vo viacerých filmových dielach. Boli to napríklad epizódy:
Niet inej cesty – Československo, 1968, 104 min
Režia: Jozef Zachar
film o Štúrovi a jeho súputnikoch – epizódna postava Štefan Marko Daxner.
Úloha Mikuláš Ferjenčík (generál) v niekoľkých dieloch Roky prelomu, Československo, 1989, Réžia Andrej Lettrich
Polohraný dokumentárny film Salaš bez fujary spí, Československo, 1980, ktorý aj sám režíroval.
Hrané filmy
- 1991 Safari za kuchyňou (TV seriál)
- 1989 Roky prelomu (TV seriál)
- 1987 Až na dno – rozprávač
- 1968 Niet inej cesty
- 1965 Nylonový mesiac
- 1964 Sám vojak v poli (TV film)
Režijná filmografia
- Dokumentárne filmy
- 1989 V ústrety mestu
- 1985 Slnko za oblakom dymu
- 1980 Salaš bez fujary spí
- 1980 Svätoplukova ríša